Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
16. január 2022

Talenty, schopnosti a túžby

Škola bez talentu

Precvičovať sa v túžení, teda rozširovať našu schopnosť prijímať život, je najlepšou definíciou šťastia.

Škola bez talentu

Ilustračné foto – Openverse/World Bank Photo Collection

Žiaľ, škola je teraz v centre verejnej debaty len pre vírusovú krízu, ale ešte nikdy sa nestalo, aby tam bola pre tú životne dôležitú krízu, tú, ktorá ju sužuje už celé desaťročia.

Preto sa chcem pristaviť pri slovách z listu, ktorý som nedávno dostal od 13-ročného chlapca: „Nedávno som videl jedno Vaše video, v ktorom hovoríte o talente. Prinútilo ma to zamyslieť sa. Totižto, mal som o ňom úplne inú predstavu. Myslel som si, že by mal byť spojený s úspechom a slávou. No Vaše vysvetlenie mi dodalo pokoj.“

Príbehy, ktoré sa deťom predkladajú, predurčujú ich životné skúsenosti. Tomuto chlapcovi slovo talent spôsobuje úzkosť: životne dôležité slovo, ktoré sa však pre neho stalo smrteľne nebezpečným. Ako k tomu vôbec došlo?

Slovo talent (staroveká jednotka veľmi veľkej váhy: 34 kg striebra, t. j. celoživotná práca jedného robotníka) sa stalo príslovečným výrazom vďaka podobenstvu z Matúšovho evanjelia (25. kapitola), kde Kristus opisuje nebeské kráľovstvo, t. j. svet, ako ho Boh ponúka ľuďom. Príbeh hovorí o mužovi, ktorý „sa vybral na cestu, zavolal si sluhov a zveril im svoj majetok; jednému dal päť talentov, druhému dva, ďalšiemu jeden – každému podľa jeho schopností – a odcestoval“.

Talent je život, ktorý môže každý človek prijímať podľa svojej „kapacity“ – schopnosti. Zdieľať

Život dostávame ako veno a sme skutočne slobodní, pretože je len na nás, ako s ním „tvorivo“ naložíme: kvôli čomu žijeme? Text hovorí, že talenty nie sú „schopnosti“, ale to, čo je každému dané „podľa jeho schopností“.

Ak si pletieme a zamieňame talenty so „schopnosťami“, život sa stáva nespravodlivým a vyčerpávajúcim súperením, takým typickým pre našu spoločnosť, ktorá si zakladá na výkone, no v skutočnosti vytvára unavené, ak nie utláčané či deprimované subjekty. No v podobenstve sa hovorí o niečom úplne inom: o čom?

Talent je život, ktorý môže každý človek prijímať podľa svojej „kapacity“ – schopnosti, teda podľa toho, koľko je toho schopný do seba pojať. Poháre majú rôznu kapacitu (objem), ale preto nesúperia medzi sebou: každý je plný, ak prijme tekutinu, ktorú je schopný pojať. Avšak, na rozdiel od pohárov, ľudská „kapacita“ ešte nie je „vykryštalizovaná“: môže sa ďalej rozvíjať a rásť.

Naozaj, v taliančine sa grécke slovo dynamis (vnútorná sila), od ktorého sú odvodené aj slová ako dynamizmus alebo dynamit, prekladá ako „schopnosť“. Preto by sa ten úryvok dal preložiť aj takto: „Každému dal talenty podľa jeho vnútornej sily.“ Dostávame toľko života, koľko môžeme a chceme príležitostne prijať: život k nám prichádza v takej miere, v akej mu ideme v ústrety.

Táto naša expanzívna schopnosť sa nazýva túžba: „každému je daný život podľa vnútornej sily, podľa jeho túžby“: talentovaný teda neznamená „schopný – výkonný“, ale „živý“. Augustín to vysvetľuje takto:

„Keďže teraz ešte nemôžeš vidieť raj, nech je tvojou snahou aspoň po ňom túžiť. Celý náš život je vlastne o túžení. A teda keď je niečo predmetom tvojej túžby, hoci to ešte nevidíš, predsa len sa túžbou rozširuješ. Ak máš naplniť nejaké vrece a vieš, že to, čo ti bude dané, je veľmi veľké, staráš sa o to, aby si to vrece rozšíril najviac, ako len môžeš. Boh zväčšuje našu túžbu čakaním a túžbou rozširuje našu dušu a robí ju objemnejšou nato, aby ho pojala. Žime teda túžbou, lebo musíme byť naplnení! Život, to je cvičenie sa v túžbe.“

Ak je jediný talent taká veľká veličina, že je synonymom celoživotnej práce, tak od tohto človeka sa vyžadovalo iba to, aby rozvinul aspoň toľko, čo bolo na dosah jeho ruky. Zdieľať

Precvičovať sa v túžení, teda rozširovať našu schopnosť prijímať život, je najlepšou definíciou šťastia.

Po návrate z cesty si totiž pán žiada od sluhov, aby mu vydali „počet“ z ich hospodárenia s talentmi, chce od nich, aby mu porozprávali o svojom „životnom príbehu“: Ako sa ti darilo?

Dvaja z troch ho zdvojnásobili, život v nich a okolo nich sa rozrástol, stal sa večným, čiže živým, a naozaj, prežívaná radosť našla svoje potvrdenie a ešte viac sa znásobila: „Bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým. Vojdi do radosti svojho pána!“

Ale ten, kto zakopal talent, zakopal v skutočnosti svoj život a ospravedlňuje sa svojmu pánovi takto: „Bál som sa, preto som išiel a ukryl tvoj talent v zemi.“ Zriekol sa „žiť život“ a dal sa iba „unášať životom“: pochovaním svojho talentu pochoval sám seba.

Inzercia

Ak je jediný talent taká veľká veličina, že je synonymom celoživotnej práce, tak od tohto človeka sa vyžadovalo iba to, aby rozvinul aspoň toľko, čo bolo na dosah jeho ruky jednoducho preto, aby bol šťastný. Ale strach a lenivosť sa stali pre neho hrobom, kde sa sám pochoval zaživa.

Nie náhodou v základoch talianskeho jazyka slovo talento znamenalo túžbu. Vskutku, žiť podľa talentu pre Danteho znamenalo, ako to vyjadril vo svojej slávnej básni, ktorou si chcel uctiť svojich priateľov, mať rovnaké túžby.

Od roku 1700 a následne sa toto slovo začalo čoraz viac stotožňovať s pojmom „schopnosť“, a teda od neurčeného života (túžba) k vopred určenému životu (osud).

Trinásťročného chlapca, ktorý mi napísal ten list, ponoreného do kultúry výkonu a sebapresadzovania, právom trápi zákon toho silnejšieho alebo toho šťastnejšieho.

Chrániť zdravie dnešných tínedžerov predovšetkým znamená, že sa už viac nebudú cvičiť v tom, aby si „mocou podmaňovali“ (ovládali) svet, ale aby sa cvičili v túžbe, teda v tom, že „majú možnosť pre niečo žiť“ a tak obohacovať svet.

Po čom naozaj túžiš? Čím môžeš byť a čo môžeš urobiť skutočne len ty? Zdieľať

Vzdelávanie a výchova by nám mali slúžiť na to, aby sme dokázali nájsť konkrétnu túžbu, ktorá oživuje každého človeka, aby sa mohol skutočne stať „živým“.

Pomôcť mladým objavovať cestu k tomu, aby prijímali svoj život (a svoje talenty), je tajomstvom pravej radosti: položme im otázku „aké máš talenty?“, ktorá by však nemala byť otázkou skúmajúcou „aké máš schopnosti?“ (od toho pochádza aj v našich končinách ten známy pilátovský refrén: „Máš moc, ale ju nepoužívaš?!“), ale „koľko života môžeš/chceš vytvoriť?“.

A to závisí od ešte radikálnejšej otázky: „Po čom naozaj túžiš? Čím môžeš byť a čo môžeš urobiť skutočne len ty?“

Potrebná výchova, ktorá túto „vnútornú silu“ (dynamis) posilňuje, teda odovzdáva život životu, je vo svojej podstate bytostne dôležitá cesta sprevádzania, ktorá mladým dospievajúcim v priebehu rokov pomáha rozlišovať medzi „túžbami“ vyvolanými vonkajšími vplyvmi, módou a životnými zraneniami, ktoré však vytvárajú rôzne druhy závislostí, a tou skutočne autentickou „túžbou“, ktorá, naopak, život oslobodzuje a zveľaďuje.

Poznáme my pedagógovia svoje túžby? A tie ich?

Pomáhame im ich objavovať a praktizovať, pretože my ako prví sme tí, ktorí tak robia?

Alebo ich len chceme previesť svojím „výcvikom“ k vyčerpávajúcej logike výkonu, a teda aj moci?

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.