Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
15. január 2022

Obranná dohoda s USA

Kto nechce spojencom byť, nebude spojencov mať

Cudzia základňa na vlastnom území so súhlasom vlády a parlamentu nie je stratou suverenity.

Kto nechce spojencom byť, nebude spojencov mať

Štrnásty september 2015. Príslušníci 2. jazdeckého pluku americkej armády sa s technikou presunuli na cvičenie s názvom Brave Warrior do Maďarska cez hraničný priechod medzi Slovenskou a Českou republikou v Brodskom. Foto TASR/ Pavel Neubauer

Je veľmi neobvyklé, aby sa vysoký štátny úradník, ktorý je súčasťou výkonnej moci a jeho pôsobnosťou je spravodlivosť, tak ostro vymedzil proti medzinárodnej zmluve (v tomto prípade obrannej dohode medzi Slovenskom a USA).

Ako vysoký štátny úradník sa môže buď obmedziť na svoje zameranie, spravodlivosť a nekritizovať takto ostrým spôsobom zahraničnú politiku vlády, alebo pre neho ako pre človeka a občana je tá otázka zahraničnej a bezpečnostnej politiky natoľko problematická, že s ňou a s vládou zásadne nemôže súhlasiť, a v takomto prípade má len jednu čestnú možnosť: rezignovať na svoju funkciu. Jeho stanovisko je totiž politické a len minimálne sa dotýka jeho kompetencie.

Ak by to bol chlap, takto by sa zachoval. Rezignoval by. Ak by to bol chlap.

U právnikov – a tým myslím aj bývalého premiéra a súčasného opozičného politika – je veľmi povážlivé, ak sugerujú, že zmluva by znamenala (mohla znamenať?) stratu suverenity. Buď vedome fabulujú, alebo majú medzery v právnickom vzdelaní.

Ak sú so súhlasom vlády a parlamentu na našom území spriatelené vojenské jednotky, dočasne či na konkrétny čas, nejde o stratu suverenity. Ak vláda a parlament majú možnosť zmluvu kedykoľvek vypovedať a cudzie, aj keď spriatelené jednotky požiadať, aby krajinu opustili, nejde o stratu suverenity.

Príklad: Američania mali na Filipínach námornú (Subic Bay) a leteckú (Clark Air Field) vojenskú základňu už pred druhou svetovou vojnou a potom počas celej vojny studenej, až v roku 1991 filipínsky parlament povedal: ... ďakujeme, ale ďakujeme, zbaľte sa a už vypadnite... A čo urobili Američania? Základne opustili.

Filipíny sú suverénna krajina. Ako Slovensko. A pritom Američania mohli mať k Filipínam oveľa viac majetnícky postoj, ako majú či kedykoľvek mali voči Slovensku. Napriek tomu rešpektovali suverénne rozhodnutie filipínskeho parlamentu a zbalili si kufre.

Myslel som si, že za dvadsaťdeväť rokov svojej samostatnosti Slovensko len raz delegovalo časť svojej suverenity – keď v roku 2004 vstúpilo do Európskej únie. Explicitne súhlasilo, že v niektorých otázkach verejnej politiky môže byť kvalifikovanou väčšinou prehlasované (ako ktorákoľvek iná krajina EÚ). Lenže mýlil som sa; ani to nebola strata (časti) suverenity, bolo to len jej delegovanie – na taký dlhý čas, ako Slovensko bude chcieť. Slovensko, ako predtým Veľká Británia, môže totiž kedykoľvek z EÚ vystúpiť. Stačí rozhodnutie Národnej rady SR. Slovensko je v tomto plne suverénne.

Na porovnanie, členský štát americkej únie nemôže sám z vlastnej vôle z USA vystúpiť. A federálne inštitúcie (kongres, prezident, najvyšší súd) nemôžu z vlastnej vôle zrušiť žiadny členský štát a jeho právomoci (ako Národná rada môže zrušiť či zmeniť samosprávne kraje). Takže USA sú suverénne navonok, do zahraničia, ale ani federálna vláda, ani štáty nie sú suverénne voči sebe.

Cudzia základňa na vlastnom území so súhlasom vlády a parlamentu nie je teda stratou suverenity; to je triviálne konštatovanie. Zdieľať

Cudzia základňa na vlastnom území so súhlasom vlády a parlamentu nie je teda stratou suverenity; to je triviálne konštatovanie.

A aj tá zmluva je triviálna, úplne bežná a štandardná; s USA ju majú napríklad aj Česko a Poľsko. Reči o tom, že na Slovensku môžu byť zbrane biologické, chemické či jadrové, sú plané; kde majú Američania zbrane chemické či biologické v Európe? Aha.

Malé nukleárne taktické zbrane majú (so súhlasom ich vlád a parlamentov) na území Veľkej Británie, Holandska, Belgicka, Nemecka, Talianska a Turecka. Navyše Británia a Francúzsko majú aj vlastné jadrové zbrane. Sú Británia, Holandsko, Belgicko, Francúzsko, Nemecko a Taliansko menej bezpečné preto, že na ich území sú jadrové zbrane, než napríklad Estónsko, Lotyšsko či Litva, na ktorých území žiadne (ani americké) jadrové zbrane nie sú? To môže tvrdiť len Ignoramus maximus.

Navyše je možné argumentovať, že krajiny, na ktorých území sa nachádzajú jadrové zbrane, sú na tom z bezpečnostného hľadiska lepšie: akýkoľvek útok na základne, kde sú americké nukleárne zbrane, by si následne vyžiadal nukleárnu odpoveď. To si vyžaduje princíp odstrašenia – aby nikto neútočil. Preto ten, kto vie, že za útok na základne jadrových zbraní bude nasledovať nukleárna odpoveď, si ten útok, ak je pri zmysloch, nikdy nedovolí.

Inzercia

Ale tým odbiehame od našej otázky. Nefanúšikujeme si, Slovensko proste nie je až také geopoliticky dôležité. Slovensko je dokonca geopoliticky celkom nedôležité. Nikto tu nechce skladovať tie najúčinnejšie zbrane.

Kto je dôležitý? Najvýznamnejšia regionálna mocnosť v strednej a východnej Európe, Poľsko. To je skutočne dôležité. Ak by bolo treba mať niekde v regióne taktické jadrové zbrane na odstrašenie, boli by v Poľsku; a s nadšeným súhlasom Poliakov.

Prípadné odmietnutie americko-slovenskej obrannej dohody by nebolo aktom protiamerickým, ale aktom protipoľským a protibaltským, teda protiestónskym, protilotyšským a protilitovským.

O to ide; o obranu Pobaltia a Poľska prostredníctvom odstrašenia. Slovensko v tom hrá iba logistickú úlohu; americká prípadná základňa na Slovensku by slúžila iba logistickým účelom na to, čo je skutočne dôležité: obranu Poľska a Pobaltia. Odmietnutie dohody s USA by tak znamenalo sťažiť obranyschopnosť Poľska a Pobaltia s pomocou Američanov. A takto by to bolo v Poľsku a v Pobaltí aj vnímané.

Slovensko vstupom do NATO sľúbilo, že bude spojencom všetkých členských krajín, teda aj Poľska a tých troch krajín v Pobaltí. Ak nechce prispieť k bezpečnosti Poľska a Pobaltia, prečo by vlastne malo byť členom NATO?

Kto chce mať spojencov, musí byť ochotný byť spojencom. Mať pre seba všetky bezpečnostné výhody člena NATO a odmietať pomôcť krajinám NATO, ktoré sú „frontové“, teda hraničia s Ruskom (alebo s Bieloruskom, čo je, pokiaľ ide o účely obrany, to isté), je pokrytecké.

V tomto zmysle je Ján Čarnogurský poctivý. Je za vystúpenie Slovenska z NATO. To je jasný, poctivý postoj, aj keď ja s ním nesúhlasím.

Ale poctivým postojom nie je „chceme byť v NATO, ale zmluvu s USA nechceme“. Zmluvu, ktorá nie je až taká dôležitá pre USA, ale je veľmi dôležitá pre spojeneckú obranyschopnosť Poľska a Pobaltia.

Títo ľudia by mali urobiť jeden z dvoch možných logických krokov: buď požadovať vystúpenie z NATO; Slovensko spojencom nebude, a preto ani spojencov mať nebude. Alebo ten druhý možný logický krok, opačný: v rámci priateľstva s Poľskom tento negatívny pohľad na obrannú dohodu s USA prehodnotiť.

Ešte raz opakujem: Česko, Slovensko, Maďarsko, Rakúsko, Slovinsko... nie sú až také dôležité. Dôležité je Poľsko. Odmietnutie zmluvy s USA je – a v Poľsku tak bude vnímané – protipoľský krok.

Toľko racionálna analýza. Ale viem, že nie všetci ľudia uvažujú racionálne; mnohí dajú na emócie. Preto i malá dávka emócií: Slovensko má voči Poľsku určitý morálny dlh. Keď Hitler 1. septembra 1939 napadol Poľsko – a tým spolu so Stalinom na základe paktu Molotov-Ribbentrop rozpútal druhú svetovú vojnu –, k nevyprovokovanej hanebnej agresii proti Poľsku sa pripojila len jedna spojenecká krajina Tretej ríše.

A nie, Mussolini to nebol.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.