Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
14. január 2022

Vladimír Záborský

Urážky nás nezraňujú, obetujeme to za seba a za tých, ktorí nám ubližujú

Manžel Anny Záborskej a syn slávneho maliara hovorí o tom, ako ho ovplyvnil profesor Kolakovič, Anton Neuwirth a prečo opustil KDH.

Urážky nás nezraňujú, obetujeme to za seba a za tých, ktorí nám ubližujú
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Manžel Anny Záborskej a syn slávneho maliara hovorí o tom, ako ho ovplyvnil profesor Kolakovič, Anton Neuwirth a prečo opustil KDH.

Pri jeho narodení stál tajomný profesor Kolakovič, ktorý inšpiroval mnohé veľké osobnosti neskoršej podzemnej cirkvi. Jeho slávny otec, akademický maliar Ladislav Záborský, ho učil vnímať svet s perspektívou neba. A jeho svokor Anton Neuwirth zanechal aj v ňom životný odkaz odpúšťať svojim nepriateľom.

Ako spomína na tieto veľké postavy, ktoré v búrlivom 20. storočí výrazne poznačili našu krajinu? Prečo vystúpil z Kresťanskodemokratického hnutia a v čom vidí základnú príčinu úpadku tohto kedysi mocného politického zoskupenia?

Nielen o týchto témach, ale napríklad aj o tom, ako znáša ponižujúce útoky na svoju manželku Annu, porozprával pre Postoj Vladimír Záborský.

Nedávno som pri čítaní textu, ktorý sa týkal charizmatického chorvátskeho kňaza Tomislava Kolakoviča, narazil na pasáž, ktorá opisovala, ako si Kolakovič pri návšteve mladého manželského páru kľakol k novorodencovi a adoroval Boha v človeku. Prítomných to dojalo a rozplakali sa. Písal sa rok 1946 a tým novorodencom ste boli vy. Čo znamenal profesor Kolakovič pre váš život?

Udalosť, ktorú ste opísali, mi vyrozprávala moja mama. Pôsobilo to na mňa zvláštne, lebo som Kolakoviča nevidel, maximálne nejaký portrét, ktorý urobil môj otec. Fotografie nám zhabala tajná služba.

Celé sa to rozvinulo až v polovici 60. rokov, keď Martin navštívil istý francúzsky pár, ktorý hľadal našu rodinu. V múzeu sa dozvedeli, kde bývame, prišli k nám a priniesli aj nejaké knihy. Nespomínali žiadne meno, ale mama z kontextu pochopila, že prišli od profesora Kolakoviča, od „starého Vlada“, ako ho oni volali. Títo návštevníci totiž vedeli o veciach, ktoré odzneli len medzi mojimi rodičmi a Kolakovičom. Otec mal však napriek tomu strach, či to nie je pasca eštebákov. V každom prípade nám z tejto návštevy okrem kníh zostala aj ich adresa.

Ako ste ju využili?

Keď som bol na vysokej škole, dekanát nám, niekoľkým poslucháčom tretieho ročníka odboru architektúra, umožnil v lete 1967 odbornú prax v Göppingene pri Stuttgarte v západnom Nemecku. Keď som tam dorazil, na túto francúzsku adresu som napísal pohľadnicu, kde som uviedol, že som na brigáde, a vyjadril som túžbu vidieť Paríž, Lurdy a oceán.

V jeden večer mi oznámili, že mám návštevu. Vyšiel som von a bolo mi jasné, že predo mnou stojí Kolakovič. Ja som vtedy vedel len niekoľko francúzskych slov, ale on celý čas rozprával po francúzsky, dokonca aj v taxíku, aby vodič nerozumel, že som z Československa. Až v reštaurácii spustil tou svojou typickou premiešanou slovanskou rečou.

Pri večeri mi povedal, že o nejaký čas bude cez Stuttgart cestovať jeden jeho priateľ, ktorý by ma vyzdvihol a zobral do Francúzska. Mne sa pobyt už končil, ale v Nemecku sa mi vďaka kontaktom môjho birmovného otca Alexandra Trizuljaka podarilo zoznámiť so sochárom Ottom Herbertom Hajekom a s jeho rodinou. Poprosil som ich, či u nich v Stuttgarte nemôžem chvíľu zostať. Súhlasili. Odtiaľ ma Kolakovičov človek vyzdvihol a doviezol do Paríža.

Obzreli ste si mesto, Lurdy aj oceán?

Áno, celý ten sen sa mi splnil. Vyzeralo to tak, že som väčšinu dňa bol v Paríži, doobeda som chodil po meste a pozeral si pamätihodnosti a poobede prišiel profesor domov a išli sme spolu večerať. Viedli sme zaujímavé rozhovory, rozprával mi o tom, kto je to človek, aká je jeho fyziologická, emocionálna, spirituálna a transcendentálna realita. Hovoril o rodinnom živote a láske, o politickej aj univerzálnej organizácii ľudstva.

Doteraz mi z týchto rozhovorov zostalo niekoľko strán poznámok. Profesor ma autom zobral aj do Chartres alebo do Rouenu, kde bola upálená Johanka z Arcu. Potom som bol v Lurdoch, v Biarritzi som videl oceán a vrátil som sa späť.

Mali ste teda aj osobnú skúsenosť s profesorom Kolakovičom ako dospelý človek. Čo to bolo z vášho pohľadu za človeka? Pochopili ste, čo za silu mal ten človek v sebe, keď dokázal v náročných vojnových časoch zapáliť a zmobilizovať ľudí, ako bol Silvester Krčméry, Vladimír Jukl či váš otec, ktorí pretrpeli časť života v komunistických žalároch a neskôr boli podstatnými postavami tajnej cirkvi?

Mal som vtedy 21 rokov a bol som „vymátaný“ z vedomia, že predo mnou sedí človek, ktorý podľa mňa poznal vysokopostavených svetových činiteľov a napriek tomu sa rozhodol investovať svoj čas do mladého chlapca, ktorého videl len raz v živote, tesne po narodení.

Toto podľa mňa robil aj v tých vojnových časoch. Z Chorvátska ho síce vyštvali, prenasledovali ho tam, ale prišiel na Slovensko, kde mal relatívne „voľnú ruku“, investoval do ľudí, ktorých stretol, a založil spoločenstvo Rodina. Zlepšenie spoločnosti vnímal práve cez inštitút rodiny.

Dočítal som sa, že to bol aj politicky veľmi rozhľadený človek. Vladimír Jukl o ňom hovoril, že im ako mladým študentom otváral oči, keď poukazoval na tienisté stránky Slovenského štátu a kritizoval nacistickú ideológiu. Zároveň predpovedal nemeckú prehru vo vojne a hrozbu nástupu komunizmu. Mali ste možnosť vnímať aj túto stránku profesora Kolakoviča?

Áno, Kolakovič mal veľký prehľad o politickom dianí. Rozprával mi o kubánskej kríze a napríklad aj o rokovaniach v júni 1961 vo Viedni. Vysvetľoval mi, že Chruščov s Kennedym sa zhodli na potrebe neutralizácie Laosu, ale nepochopili sa, lebo západniar hovorí preto, aby povedal, čo si myslí, a východniar rozpráva preto, aby zakryl to, čo si myslí. Čiže Američania si pod neutralizáciou predstavovali: vy odídete aj my odídeme. A komunisti: vy odídete a my zostaneme. (Smiech.)

Kolakovič bol veľmi rozhľadený človek – a to nielen politicky.

Ako by ste s odstupom času zhodnotili vplyv profesora Kolakoviča na svoj život?

Jeho postoj voči mne formoval môj postoj voči iným ľuďom. Dôsledky nášho osobného stretnutia vo mne postupne dozrievali, ale práve to stretnutie vnímam ako pečať, ktorá vo mne uzatvárala spôsob myslenia, ktorý bol zameraný na seba. K tomu, aby som prestal byť egoistom a zameral sa na dobro iných, ma viedol aj môj otec a žil tým aj Anton Neuwirth, otec mojej manželky. Cieľom je vidieť v človeku Božie dieťa, vidieť ho, ako ho vidí Boh, a urobiť všetko preto, aby sa dostal bližšie k Nemu.

V tejto súvislosti si spomínam na jednu nedávnu príhodu. Manželka mala v televízii TA3 diskusiu spolu s Janou Ray Tutkovou proti Jane Bittó Cigánikovej a Zuzane Kriškovej o zákone na pomoc tehotným ženám. Bol som tam tiež, v zákulisí som sa modlil. Keď sa to skončilo, tým dvom oponentkám som povedal: Dievčatá, ja s vami absolútne nesúhlasím, ale urobím všetko pre to, aby ste na poslednom súde dobre dopadli. (Smiech.)

Profesor Kolakovič mal na vás aj silný nepriamy vplyv, keďže kontakt s ním veľmi poznamenal aj vášho otca. Ako na neho spomínal Ladislav Záborský?

Otec o tom nerád hovoril, lebo mal za sebou štyri roky vo väzení. Mama rozprávala viac, hlavne po tej spomínanej návšteve Francúzov v Martine. Ona bola do „starého Vlada“ v dobrom zmysle slova zamilovaná. Priniesol do ich života iný pohľad, väčšiu rozhľadenosť, podobne ako aj mne.

„Starý Vlado“ podstatne zasiahol do vývoja poznania mojich rodičov. Vďaka nemu spoznali ideologické režimy, ktoré vtedy existovali, teda boľševizmus, komunizmus, nacizmus či fašizmus. Zároveň ich aj pripravoval na to, ako sa majú správať, keď ich budú vyšetrovať.

Týmto tréningom prešiel aj váš otec a mama?

Áno. Dokonca som ním čiastočne prešiel aj ja, keď som ho stretol vo Francúzsku. Keď ma ubytoval, povedal mi, že sa mi telefonicky ozve, ale mám zdvihnúť až potom, ako telefón trikrát za sebou trikrát zazvoní. Aj teraz to niekedy využívam pri ľuďoch, ktorí nemajú moje číslo. Po troch krátkych zvoneniach pochopia, že to je niečo dôležité. Viackrát sa mi to už osvedčilo. (Smiech.)

Kedy ste zistili, že vaši rodičia boli zapojení do tajne organizovaných kresťanských aktivít?

Mal som len dva roky, keď nastal v roku 1948 komunistický puč, a o tom, že rodičia sa v niečom angažovali, som sa dozvedel až vtedy, keď otca zatkli. Bol Silvester roku 1953, mal som sedem rokov. Rodičia boli v pivnici a zrazu nám niekto zazvonil na dvere. Otvoril som dvere a na schodoch stálo osem či deväť ľudí v kožených kabátoch. Opýtali sa, kde sú rodičia. Zavolal som ich a začala sa bytová prehliadka.

Vtedy som sa asi prvýkrát v živote modlil celú noc ruženec. Dvojročná sestra vtedy už vedela nadávať, a keď k nej prišiel jeden tajný a začal sa jej prihovárať, povedala mu: Iti choď! Tušila, že sa deje niečo zlé.

Zaujímavé bolo, že otca odviedli, ale jednu krabicu s poznámkami z exercícií nechali v pivnici, nenašli ju. Antona Neuwirtha zatkli v Košiciach 30. novembra 1953 na akademickej pôde, na dekanáte Lekárskej fakulty. Domovú prehliadku robili až na druhý deň a boli takí cynickí, že sa Anninej mamičky spýtali, kde má muža. Avšak keď deň predtým manžel neprišiel domov, dospelí v rodine si uvedomili, koľká bije, a starý otec celú noc pomaličky, potme a štvornožky, aby ho nebolo zvonka vidieť, pálil poznámky z Kolakovičových prednášok, ktoré by mohli jeho zaťovi priťažiť.

Pre chlapcov je v istom veku nesmierne dôležitý vzťah s otcom. Vy ste od svojich siedmich do jedenástich rokov mali otca vo väzení. V čom vás osobnosť vášho otca Ladislava najvýraznejšie ovplyvnila?

Do mojich siedmich rokov učil môj otec na gymnáziu v Martine kreslenie a deskriptívnu geometriu. Vo svojom kabinete mal aj kvázi ateliér, v ktorom tvoril a kam sme ho počas dňa so sestrou chodievali pozrieť. Mama bola profesorkou francúzštiny a latinčiny, ale starala sa o rodinu, aby mohol otec tvoriť.

Inzercia

Žili v manželskej symbióze a obidvaja mali radi prírodu. Turiec ich nadchol, preto nás často brávali do prírody, a mama si to zachovala aj v čase, keď bol otec vo väzení. Cez týždeň musela pracovať, aby nás uživila, ale v nedeľu sme vždy niekam vyšli, aby sme vnímali nádheru, ktorá nás obklopovala, napriek našej neutešenej situácii.

Počas tých ťažkých rokov nám pomohli aj ľudia okolo nás. Bývali sme v dome na Mudroňovej ulici, kde bolo päť bytov. V jednom z nich bývala aj rodina hercov Gymerských. Pani Gymerská bola podľa všetkého straníčka, ale keď sa dozvedela, že nás chcú vysťahovať, tak sa išla na mestský výbor strany pohádať, že čo to má znamenať, že chcú vysťahovať ženu s tromi deťmi. Nevysťahovali nás.

Váš otec bol citlivý človek, umelec, ktorému sa počas vyšetrovania vyhrážali, že ak nepodpíše zápisnicu, zabijú mu manželku. Nakoniec ho odsúdili na sedem rokov, z ktorých si štyri aj odsedel. Ako ho tieto roky poznačili?

Myslím si, že mu pomohla samotka, aj keď si väznitelia mysleli, že ho tam zdeptajú. Mnohí sa tam zbláznili. On však vtedy dostával inšpirácie k básňam. Zaznamenával si ich tak, že lavór, v ktorom sa umýval, natrel mydlom, a keď zaschlo, písal do mydla zúbkom z hrebeňa a učil sa ich naspamäť.

Povedal si tiež, že má stravu a aj strechu nad hlavou a exercitátor bude Duch Svätý. Toto ho držalo nad vodou a jeho básne z väzenia sú vlastne optimistické. Zanechal nám aj báseň, ktorú sa doteraz modlia aj naše vnúčatá, keď idú do školy: My nie sme siroty, ty sa o nás staráš. Čo nám je potrebné, všetko nám dávaš. Takouto cestičkou ide sa do neba, vezmi nás za rúčku, prosíme teba.

Ako znášal váš otec utrpenie?

Videl, čo všetko kvôli nemu zniesol Ježiš Kristus. V knihe Nebo ako závažná realita môj otec píše, že nebo je taká závažná realita, že Boh sa dal ukrižovať, aby nám ho otvoril. Nebo bolo jeho silnou inšpiráciou, aj s návštevou sa zvykol lúčiť so slovami: Dovidenia v nebi. Pýtali sa ho: Majstre, a ako si môžete byť taký istý? Odpovedal: Sú len dve možnosti. A do pekla nechcem ísť.

Čo znamenali tie štyri roky vo väzení pre váš vzťah ako otca a syna?

Počas tých rokov náš vzťah stagnoval, bol som ponorený do školských povinností a spomínam si na to, ako sme sa učili pri svetle petrolejky a ako sa o nás starala stará mama, lebo mama musela pracovať.

Po návrate z väzenia ma však postupne začal vťahovať do sveta umenia. Pomáhal som mu v ateliéri, zlepšoval som sa v kreslení. Túžil mať zo mňa umelca, ale stal som sa architektom, lebo ma bavilo kreslenie aj matematika.

Čo z osobnosti vášho otca bolo pre váš život najpodstatnejšie?

Vo vzťahu k stvoreniu, k človeku a prírode sa snažil „vidieť za“. Opíšem to na jednom obraze, ktorý namaľoval. Je na ňom zem, múr a obloha. Nevieme, čo je za múrom, ale je oň opretý obraz, na ktorom je namaľované to isté, len tam chýba ten múr.

Toto ho možno spájalo aj s Anniným oteckom Antonom Neuwirthom – ísť za fasádu, za múr, vidieť v človeku a v stvorení všeobecne to, čo je za tým, kam to smeruje. A o toto sa v živote snažil. Na jednej strane bol introvert, umelec, ale na druhej strane veľmi túžil po spáse človeka a vhod aj nevhod sa o to snažil s ľuďmi, ktorých práve stretol.

Svokor Anton Neuwirth to robil „so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou“ a hovorieval, že keď chceme niekomu niečo vyjaviť, musíme najprv zistiť, či je na to disponovaný. Obrazne to prirovnával k existencii „šuflíka“ alebo softvéru, ktorý by bol schopný zvestovanú Pravdu prijať. Platilo to však v každej oblasti. A ak „šuflík“ neexistoval, trpezlivo sa ho snažil vytvoriť. Môj otec bol priamejší.

Pekne ste to premostili k postave Antona Neuwirtha, ktorý sa narodil presne v ten istý rok a deň ako váš otec, teda 22. januára 1921. Ako vám Anton Neuwirth zasiahol do života?

V prvom rade tým, že mal dcéru Annu. (Úsmev.) Učil ma však aj pokornému, pokojnému a trpezlivému prístupu k ľuďom. Žil podľa toho a presadzoval to aj v rodine či v KDH, kde vedel upokojovať roztržky. V tomto mi bol učiteľom. Nie vždy som jeho dobrým žiakom. (Smiech.)

Myslím, že Antona Neuwirtha charakterizovalo slovo láska. Hovorieval, že kresťanstvo má len jedno písmeno, ktoré sa píše ako kríž a číta sa láska. Na tomto budoval vzťah v rodine, potom aj k ľuďom, ktorí mu ubližovali, alebo k pacientom, ktorí k nemu prichádzali. Pozeral sa na nich cez lásku vyjadrenú na kríži. Aj zlo vždy liečil láskou.

Kresťanská politika

Anton Neuwirth patril aj k zakladateľom KDH, v roku 1993 sa stal čestným predsedom hnutia. Vy ste z KDH vystúpili potom, ako bol v roku 2018 za predsedu opätovne zvolený Alojz Hlina, a vystúpili ste ešte skôr ako vaša manželka...

Bol som veľmi nespokojný už vtedy, keď Hlinu zvolili prvýkrát, v roku 2016. Prekvapilo ma to a pýtal som sa, čo je to za spoločenstvo, ktoré ho bolo schopné zvoliť za predsedu...

Voľba predsedu je však vyvrcholením nejakého procesu, ktorý vnútri spoločenstva prebieha dlhodobejšie. Kedy sa to v KDH pokazilo?

Myslím si, že úpadok KDH spôsobila skutočnosť, že niektorí ľudia boli počas dvoch Dzurindových vlád veľmi dlho vo svojich funkciách a chceli si ich udržať aj za tú cenu, že hnutie pôjde do vlády so Smerom. Presne preto z KDH v roku 2008 odišiel Vladimír Palko, František Mikloško, Pavol Minárik a Rudolf Bauer.

Moju manželku to vtedy veľmi zasiahlo a sklamalo. Bola práve na nočnom rokovaní o dôležitom bode v Európskom parlamente, ktorý sa týkal demografickej situácie v Európe, a pamätám si, že keď jej správu o odchode tejto štvorice oznámil Vladimír Palko, povedala, že ten dôležitý bod prestal byť dôležitý.

Zlomový moment KDH teda nastal vtedy, keď kritická väčšina členov hnutia uprednostnila moc pred hodnotami?

Pre niektorých to nebola moc, nižšie postavení ľudia si chceli udržať miestečko na okresnom úrade, ktoré im dávalo živobytie. Tí navrchu možno chceli moc. Stále sa to však zhoršovalo a pochopil som, že keď delegáti zvolia človeka zvonku, a to človeka, ktorý nebol neznámy, a vedeli sme, aký je, tak je zle. Treba však zdôrazniť, že ostatné roky pred rozhodujúcim snemom, vedenie KDH a jeho poslanci zanedbávali priamy kontakt s členskou základňou, ktorá bola najsilnejšou devízou tohto hnutia. To mu pomohlo prežiť toľké roky.

Prečo podľa vás zvolili „človeka zvonku“, ktorý bol známy ako aktivista?

Dúfali, že bude marketingovo výrazný natoľko, že vytiahne KDH naspäť do parlamentu.

Podľa vás teda v KDH zvíťazil oportunizmus nad zásadovosťou a odvtedy išlo hnutie dole vodou.

Presne tak. Keď v roku 1993 zvolili Antona Neuwirtha za čestného predsedu, tak vo svojom príhovore poďakoval a povedal, že dlho do noci rozmýšľal nad tým, čo má robiť čestný predseda a aký má byť. „Dospel som k jedinej veci – že má byť čestný,“ povedal. Všetci mu spokojne tlieskali, ale on pokračoval. „Môže nastať situácia, že aby som zostal čestný, budem musieť z KDH vystúpiť.“ Tieto slová ma ovplyvnili po ružomberskom sneme tak, že som sa rozhodol v KDH skončiť a to bol aj dôvod odchodu mojej manželky.

Dnes je však realita taká, že kresťania v politike sú rozptýlení v rôznych stranách, a teda má kresťanská politika menšiu silu. Čo s tým?

Vnímam to podobne ako moja manželka. Napriek rôznym animozitám by sa aspoň časť kresťanov v politike mala ísť spoločne. Aspoň ľudia z KDH a z KÚ by sa mali stretnúť a nejakou formou vytvoriť volebné zoskupenie. A to tvrdím napriek tomu, že niektorí ľudia si stále myslia, že Anna KDH zradila, a nie to, že Hlina ju odtiaľ vyštval.

Vaša manželka zažíva zvlášť v domácom politickom pôsobení veľmi náročné momenty, keď ju za predkladanie zákonov na pomoc tehotným ženám verejne urážajú, vysmievajú a ponižujú. Ako to ako jej manžel zvládate?

Poznáme blahoslavenstvá a tam sa jednoznačne hovorí, že sme blahoslavení, keď nás budú pre Krista potupovať a prenasledovať a všetko zlé na nás nepravdivo hovoriť. Jasné, že niekedy by som „vyletel“, ale práve preto som úplne odišiel z Facebooku, aby som tam nič nekomentoval. No už ma to nezraňuje. Znášame to a obetujeme za svoje hriechy a aj za tých, ktorí urážajú.

S manželkou Annou ste spolu už polovicu storočia. Je to šťastné manželstvo? Čo vás drží pokope v ťažkých momentoch?

Myslím, že to je šťastné manželstvo. Dôležité je „nenechať zapadnúť slnko nad naším hnevom“, keď dôjde k napätiu. Páči sa mi aj výrok, ktorý raz Anna počas cesty autom počula v rozhlase v rozhovore s paňou, ktorá mala za sebou 60-ročné manželstvo. Povedala, že v detstve ju naučili veci nezahadzovať, ale opravovať. Možno toto ľuďom často chýba. A niekedy si na začiatku vzťahu svojho partnera ovešajú ako vianočný stromček a potom im opadá aj s ihličím. Stromček manželstva musí byť stále živý, nielen na Vianoce, ale celý rok.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.