Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
13. január 2022

Putin verzus NATO

Ide Rusom o tradičnú nátlakovú diplomaciu alebo hľadajú zámienku na novú vojnu?

Vladimir Putin ide na hranu, ale výsledkom môže byť, že dosiahne opak toho, čo zamýšľal.

Ide Rusom o tradičnú nátlakovú diplomaciu alebo hľadajú zámienku na novú vojnu?

Foto TASR – Michal Svítok

Rusko vedie so Spojenými štátmi v Ženeve a s NATO v Bruseli rozhovory o európskej bezpečnosti. Moskva žiada garancie, že sa Severoatlantická aliancia nebude rozširovať na Ukrajinu, na Kaukaz alebo do Strednej Ázie, ako aj zákaz umiestnenia vojenského materiálu na území štátov, ktoré sa stali členmi Aliancie po roku 1997.

NATO zákaz prijímania nových členov odmieta, no ponúka rokovania o kontrole zbrojenia.

Rokovania medzi Alianciou a Ruskou federáciou sú reakciou na zhromažďovanie ruských vojsk na hraniciach s Ukrajinou. Od minulej jari odborníci sledujú netypické presuny vojsk do pohraničia, ktoré nemožno vysvetliť bežnými cvičeniami. Pohyby vojsk dokumentujú satelitné snímky aj nová mapa, ktorú zverejnili New York Times.

Znepokojenie vzrástlo najmä od októbra, keď sa ani po skončení cvičenia Západ 2021 v septembri jednotky bežne nasadené na Sibíri nevrátili do domácich kasární. Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg preto varuje, že „v Európe existuje skutočné riziko nového ozbrojeného konfliktu“. Nové rokovania však považuje za dobrý signál.

Napríklad BBC to interpretuje tak, že stávky sú vysoké. „Niektorí americkí predstavitelia sa obávajú, že tieto (Putinove) požiadavky sú zámerne nerealistické, navrhnuté tak, aby boli odmietnuté a použité ako zámienka na vojenskú akciu. Iní diplomati sa domnievajú, že ruský prezident Vladimir Putin mieri vysoko, aby západnú Alianciu, ktorá je ochotná ustúpiť, aby sa vyhla vojne, pritlačil k ústupkom.“

Práve nejasnosť v otázke, ako ďaleko je skutočne ochotný zájsť, je Putinovou najsilnejšou kartou v rokovaniach.

Zástupca ruského ministra obrany Alexander Gruško po rokovaniach deklaroval: „Pre nás je absolútnou nevyhnutnosťou ukončiť politiku otvorených dverí a získať právne záruky ďalšieho nepostupovania NATO na východ. Expanzia pre nás vytvára neprijateľné riziká, ktorým budeme čeliť.“

Podmienkou deeskalácie má byť splnenie Minskej dohody Ukrajinou, Gruško ďalej oznámil, že „NATO musí ukončiť vojenskú pomoc Kyjevu“.

Rusko je silnejšie než v roku 2014

Po anexii Krymu a ruskej invázii v Donbase Spojené štáty a Európska únia zaviedli proti Rusku sankcie, ktoré mali Putina odradiť od ďalšej expanzie. Sankcie síce ranili ruskú ekonomiku, ktorej vtedy uškodili aj klesajúce ceny ropy, no neprimäli Putina k ústupu.

Naopak, ruský štát odvtedy zintenzívnil svoje snahy o zníženie amerického vplyvu na ekonomiku a aj vďaka prudkému nárastu cien energií v posledných mesiacoch jeho menové a zlaté rezervy dosiahli historické maximum, 38 percent ruského HDP.

Zároveň poklesol podiel dolárov na ruských menových rezervách, čím sa Kremeľ pokúša pripraviť na novú vlnu amerických sankcií. Znepokojujúce to je z jednoduchého dôvodu – Putin zjavne dlhodobo nevylučuje postup, ktorý by prehĺbil konflikt so Západom.

Vnútropolitická situácia v Rusku by pritom mala Putina od vojenského postupu odradiť. Reálne príjmy Rusov sú čoraz nižšie, než boli pred rokom 2014, a novú vojnu s Ukrajinou podľa nedávneho prieskumu očakáva len sedem percent respondentov.

Blafuje Putin?

Ruský politológ Dmitrij Oreškin si myslí, že Putin len blafuje a nemá v úmysle napadnúť Ukrajinu. Na stiahnutie vojsk však potrebuje dohodu, ktorá mu pomôže zachrániť tvár.

„Nič okrem vojenských tancov so šabľami Putinovo Rusko na svetovej úrovni predstaviť nemôže. Technológií niet, veda prežíva zotrvačnosťou, rubeľ padol dvakrát počas súčasnej ukrajinskej krízy, ekonomika stagnuje, niet sa čím chváliť. Musíme sa nejako ukázať, no tak zostalo ukazovať tanky.“

Oreškin si myslí, že „Kremeľ si dobre uvedomuje, že skutočné vojenské operácie na hraniciach s Ukrajinou budú katastrofálne. Predovšetkým preto, že napriek obrovskej prevahe vo vojenskej sile to nebude rýchle víťazstvo, vojna nebude malá a nevedno, ako sa skončí“.

Tvrdí, že je možné ísť okupovať územie, ale je nemožné ľudí na týchto územiach prinútiť, „aby vás milovali“. 

Kremeľ dobre vie, že väčšina Rusov si novú vojnu s Kyjevom neželá, no Kadri Liik z ECFR upozorňuje, že pre Putina Ukrajina zostáva veľmi emocionálnou a „osobnou záležitosťou“. V konečnom rozhodnutí o vojne preto „verejnosť nedostane hlas“, nazdáva sa odborníčka.

Podľa nej by Rusko malo zmeniť svoje očakávanie kontroly ukrajinskej zahraničnopolitickej orientácie, ktoré je v súčasnosti „úplne nerealistické“.

„Väčšina ľudí, s ktorými sa v Rusku rozprávam, naposledy na Ukrajine bola v roku 2014. Netušia, ako sa myslenie odvtedy vyvinulo.“ Problémom podľa odborníčky je aj to, že štrukturálne ide o úplne odlišné krajiny. „Rusko je riadené z Kremľa, Ukrajina je riadená spoločnosťou s veľmi slabými politickými elitami.“

Posila ukrajinskej armády

Časť ruskej politickej elity tak utkvela v dojme, že Ukrajina je v skutočnosti len akýmsi Maloruskom a Ukrajinci, v terminológii cáristických úradníkov, Malorusmi.

Ako ukazuje aj Putinov článok o „historickej jednote Rusov a Ukrajincov“, podľa predstáv Kremľa sa Ukrajinci v skutočnosti nechcú stať súčasťou Európskej únie alebo NATO, ale sú len manipulovaní prozápadnými bábkami. Ak sa Moskve podarí zbaviť prozápadnej vlády v Kyjeve, Ukrajina sa vráti k svojej prirodzenej proruskej pozícii, nazdáva sa Kremeľ.

Odborníci upozorňujú aj na zmenu v ruskej rétorike, ktorá sa voči Ukrajine od jari značne vyhrotila. Tá pochádza priamo od najvyšších predstaviteľov ruského štátu.

Bývalý prezident, premiér a súčasný vicepredseda Bezpečnostnej rady RF Dmitrij Medvedev v októbri pre Kommersant napísal článok s názvom Prečo kontakty so súčasným ukrajinským vedením nemajú zmysel. Väčšie spochybnenie celej vlády ukrajinského prezidenta Zelenského si len ťažko predstaviť.

Časť odborníkov však pokladá novovybudovanú ukrajinskú armádu za dostatočne silnú, aby odrazila menší útok. Ak by Rusko naozaj zaútočilo na východ Ukrajiny, muselo by využiť značnú časť svojej armády, aby premohlo ukrajinskú a dokázalo využiť svoju číselnú prevahu.

„Ak sa nad tým zamyslíte, za inváziou v auguste 2014 bolo asi 4 až 6 práporových taktických skupín a v zimnej ofenzíve 2015 ich bolo 8 až 12. To nie je veľa. V tomto scenári hovoríme o 50 až 100 práporových taktických skupinách,“ tvrdí analytik Michael Kofman.

Ten si myslí, že na redukovanie strát ruskej armády by bola nevyhnutná omnoho väčšia a intenzívnejšia operácia, ktorá by zasiahla všetky východné časti Ukrajiny na východ od rieky Dneper.

Inzercia

Ukrajinská armáda sa podľa jeho slov od roku 2014 na taktickej úrovni podstatne zlepšila, no stále kvalitatívne i kvantitatívne zaostáva za ruskou armádou.

Na margo ruskej armády hovorí: „Je to iné ako veci, ktoré sme pozorovali od zimnej ofenzívy 2015. Vyzerá to ako armáda, ktorá dostala rozkaz pripraviť sa na eventualitu (vojenského konfliktu) a celý rok hýbe jednotky do pozícií, cvičí, posúva ich vpred a nazad, aby sa uistila, že to dokáže, aby túto možnosť spravila schodnou.“

Nejasné rozhodovanie v Kremli

Podľa Kofmana nikto z politických analytikov zatiaľ nevie, či padlo rozhodnutie veľkej vojny s Ukrajinou. „Ale čo ukazujú pohyby vojsk a vojenská aktivita, je to, že politické vedenie sa rozhodlo pripraviť na takúto eventualitu a prikázalo armáde, aby ju spravilo realizovateľnou.“

Analytik si myslí: „Ak poviete: ,Chcel by som mať túto opciu,‘ musí jestvovať dôvod, prečo by ste chceli mať túto opciu.“

Náznakom agresívnych úmyslov Kremľa by mohli byť aj mobilizácie zálohových práporov, na ktoré upozorňuje aj Gressel. „To by malo znepokojiť každého, kto sa pozerá na to, čo sa deje.“

Kľúčové je, o čo Moskve vlastne ide a či sa to dá dosiahnuť diplomatickou cestou. Ak bude Moskva súdiť výsledok rokovaní podľa svojich verejne artikulovaných požiadaviek, môžu sa skončiť len neúspechom.

NATO nemôže pristúpiť na ruské ultimátum o nerozširovaní nielen preto, že oponuje záujmom Aliancie a vyslalo by ďalší signál slabosti, ale najmä preto, že by to bolo v rozpore s modernými európskymi a americkými predstavami o medzinárodnom práve. Najmä v rozpore s právom na slobodnú voľbu spojencov podľa helsinského Aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe z roku 1975.

Jasné nie je ani to, čo Rusko ako výmenu za ústupky Západu vôbec ponúka.

Ruský ekonóm Vladislav Inozemcev preto píše: „Vladimir Putin je typickým európskym dealmakerom, ibaže takým, ktorý by našiel svoje miesto na začiatku 19. storočia.“

Putin môže dosiahnuť opak zamýšľaného

Nátlaková politika Kremľa má, podobne ako už v roku 2014, presne opačný efekt. Namiesto posilnenia ruského vplyvu v susedných štátoch iba posilňuje obavy z veľkého suseda, ktorý v zaobchádzaní s menšími štátmi nebude mať zábrany.

Aj Švédsko a Fínsko, ktoré sú neutrálnymi štátmi, na ruské výzvy, aby NATO garantovalo nerozširovanie na východ, reagovali rozhorčene.

„Manévrovací priestor Fínska a sloboda výberu zahŕňajú aj možnosť vojenského spojenia a uchádzania sa o členstvo v NATO, ak sa tak sami rozhodneme,“ vyhlásil fínsky prezident Sauli Niniistö.

K pozícii sa pridala aj švédska ministerka zahraničných vecí Ann Linde: „Musíme mať svetový poriadok založený na pravidlách, kde máme medzinárodné právo a každá krajina má právo robiť vlastné rozhodnutia v oblasti bezpečnostnej politiky.“

Vo Švédsku od roku 2014 značne poklesol odpor voči vstupu do NATO. Členstvo vtedy odmietalo vyše polovice obyvateľov, dnes zástancovia, odporcovia aj nerozhodnutí majú na svojej strane okolo tretiny populácie.

Hoci krajina nemá bezprostredné plány vstúpiť do aliancie so Spojenými štátmi, väčšina vo švédskom parlamente si toto právo do budúcnosti vyhradzuje. V decembri švédsky parlament proti vôli menšinovej vlády prijal „opciu NATO“, ktorá by Štokholmu umožnila členstvo v Aliancii v budúcnosti.

Fínsko si takéto právo vyhradzuje už od roku 1995, nórsky generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg Fínov v minulosti uistil, že „dvere zostávajú otvorené“.

Čas už nehrá v prospech Kremľu

Najväčším fiaskom Putinovej politiky však zostáva Ukrajina. V krajine, ktorá v roku 2010 z iniciatívy proruského prezidenta Janukovyča prijala zákon prikazujúci neutralitu a v ktorej v roku 2014 väčšina občanov nepodporovala členstvo v NATO, Kyjev by sa – nebyť Vladimira Putina – členom Aliancie nikdy nestal.

V dôsledku anexie Krymu a invázie v Donbase ukrajinský parlament záväzok neutrality zrušil dvojtretinovou väčšinou a podpora západného spojenectva prudko narástla.

V decembri 2021 sa za členstvo v Aliancii vyslovilo 59 percent Ukrajincov, ešte vyššiu podporu, 67 percent, má členstvo v EÚ. Proti je 29, respektíve 21,6 percenta opýtaných.

Kadri Liik sa nazdáva, že Kremeľ mohol dôjsť k záveru, že jeho moc na Ukrajine postupne upadá. Snaha využiť Donbas ako trójskeho koňa, ktorým cez minský proces Kremeľ ovládne Ukrajinu alebo prinajmenšom ukončí jej cestu na Západ, nevyšla.

Kremeľ si dlho namýšľal, že mu čas hrá do karát. Realita však zjavne s takýmito plánmi koliduje. „Putin vidí, že ďalšia generácia by sa mohla (o Ukrajinu) zaujímať menej, a tak sa rozhodol, že pre ňu musí vytvoriť fakty,“ cituje Liik zdroj blízky moskovským politickým elitám.

Podobné vysvetlenie má aj Michael Kofman. „Lídri si začnú nahovárať použitie sily, pretože si myslia, že použitie sily je nevyhnutné, a začnú sa pýtať, či bude lacnejšie a menej riskantné urobiť to teraz alebo neskôr,“ myslí si analytik.

Otázka z pohľadu Kremľa teda nemusí znieť, či bude vojna s Ukrajinou, ale či sa Kremľu vyplatí odkladať ju. V optimistickom prípade by Kremeľ získal pocit, že jestvuje „politická cesta k dosiahnutiu jeho cieľov“ a vojenská invázia by teda bola nielen riskantná a drahá, ale aj zbytočná.

Nech sú skutočné plány ruského prezidenta akékoľvek, svojím správaním iba utvrdzuje mnohých, ktorí neutralitu považujú za bezpečnostný hazard a jedinú záruku ukrajinskej bezpečnosti vidia v tesnejšom spojenectve so Západom.

A to je presným opakom toho, čo sa ruský prezident pokúšal dosiahnuť.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva