Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
12. január 2022

Rozhovory s Ruskom

Je Putin ešte racionálny hráč?

Západ tápe v tom, čo ruský prezident vlastne chce. Ale Ukrajinu by sme opustiť nemali.

Je Putin ešte racionálny hráč?

16. jún 2021. Americký prezident Joe Biden a ruský prezident Vladimir Putin počas ich stretnutia v Ženeve. Foto: TASR/AP

Predvčerom sa začali ostro sledované rozhovory medzi Ruskom a Západom. Na ich výsledok si budeme musieť ešte nejaký deň počkať.

Už pred ich začiatkom sme však mohli sledovať jednu zaujímavú vec. Mnohí skúsení diplomati a experti síce priraďovali týmto rokovaniam prívlastky ako zásadné či dokonca osudové, ale pokiaľ ide o motívy a ciele Vladimira Putina, tápali v hmle.

Ako napísal šéfredaktor ruského vysielania BBC Andrej Ostalskij, prakticky všetci, vrátane tých, ktorí majú veľmi blízko k rozhodovacím centrám na Západe, len opakujú: „Nevieme, čo Putin chce.“

Niežeby Rusko neprišlo s jasnými požiadavkami. Sformulovalo ich krátko potom, ako došlo k eskalácii situácie na jeho hranici s Ukrajinou. Rusi tu počas jesene minulého roku zhromaždili také množstvo vojakov a techniky, že nielen ukrajinská rozviedka, ale aj tajné služby západných štátov začali vážne hovoriť o scenári invázie na Ukrajinu. Vladimir Putin následne prostredníctvom francúzskeho a fínskeho prezidenta požiadal o priame rozhovory so Západom.

Krátko nato prišli aj ruské požiadavky. NATO sa musí vzdať rozširovania smerom na východ, najmä Ukrajina sa za žiadnych okolností nesmie stať členom Aliancie. Navyše chce Rusko od NATO aj záväzok, že svoju vojenskú infraštruktúru bude v budúcnosti rozmiestňovať iba na území, ktoré sa do Aliancie začlenilo pred rokom 1997.

Tieto požiadavky síce znejú veľmi konkrétne, ale otázka o skutočných Putinových motívoch a cieľoch aj tak naďalej visí vo vzduchu. Pretože aj Kremľu musí byť jasné, že nejde o realistické východiská pre rokovania, ale de facto o ultimátum.

Keby ho Západ akceptoval, NATO by vlastne stratilo svoj zmysel. Tieto ruské požiadavky svojím charakterom až nápadne pripomínajú výzvu, ktorú v roku 1914, po atentáte na následníka trónu Františka Ferdinanda, zaslalo Rakúsko-Uhorsko Srbsku. Ak by vtedy Srbi súhlasili, znamenalo by to, že sa vlastne vzdajú svojej suverenity.

Už spomínaný Andrej Ostalskij v analýze aktuálnych rokovaní medzi Ruskom a Západom ponúka možnú hypotézu motívov Putinovho konania. Vysvetľuje ho revizionizmom ruskej vládnucej elity. Na súčasnú situáciu sa podľa neho dá pozerať aj tak, že USA a Západ nie sú konfrontované s Ruskom 21. storočia, ale vlastne so Sovietskym zväzom minulého storočia.

„Minulosť krajinu neopúšťa, žije v mysliach ruských lídrov a generálov, ktorí stále mávajú šabľami a snažia sa zvrátiť to, čo vidia ako prehraté bitky studenej vojny. Chcú sa vrátiť, prevrhnúť šachovnicu, pokúsiť sa začať hru odznova. (…) Človek má dojem, že Moskva by chcela začať návratom k stalinskému ideálu, jaltskému rozdeleniu sveta na sféry vplyvu. Ako k dočasnej konštrukcii až do úplného víťazstva nad prehnitým Západom,“ píše Ostalskij.

Ak by autor predchádzajúcich riadkov mal pravdu a takýto iluzórny revizionizmus by bol pre myslenie ruskej elity určujúci, tak by to bola veľmi zlá správa. Znamenalo by to, že Západ má do činenia s iracionálnym aktérom, s ktorým vlastne žiadne dohadovanie nemá zmysel. Napríklad preto, že ak by sa aj Ukrajina nestala členom NATO, nikdy by tu neexistovala záruka, že Rusko bude rešpektovať jej nezávislosť.

Inzercia

Súhlas s tým, že by sa Ukrajina ocitla v ruskej sfére vplyvu, nie je v západnom záujme a v slovenskom už vôbec nie je. Zdieľať

A najmä o nášho východného suseda tu dnes ide.

Ukrajina nie je Stredná Ázia. Súhlas s tým, že by sa ocitla v nejakej garantovanej ruskej sfére vplyvu, nie je v západnom záujme a v slovenskom už vôbec nie je.

Najmä by ju tam Rusko ani nedokázalo udržať bez brutálneho násilia. Svoj zápas o nejaký civilizačný vplyv na Ukrajine Rusko definitívne prehralo anexiou Krymu a vojnou v Donbase. Aj čoraz hlasnejšie volanie ukrajinských politikov po členstve v NATO je do veľkej miery dané tým, že rastie podpora pre takýto krok medzi ukrajinským obyvateľstvom. Kým pred anexiou Krymu bola podľa prieskumov za členstvo v Aliancii tretina Ukrajincov, dnes je to už polovica.

Ak v Kremli rozmýšľajú aspoň trochu racionálne, musí im byť jasné, že inváziou na Ukrajinu by strašne veľa stratili. Zároveň by túto krajinu nikdy nedokázali mať pod kontrolou.

Je, samozrejme, možný aj menej pesimistický scenár. A to, že ruské požiadavky sú len akýmsi diplomatickým blufom, prestrelenými návrhmi podanými s vedomím, že z nich bude nutné ustupovať.

Napríklad sa dá predstaviť nejaká deklarácia Západu, že NATO sa o Ukrajinu v blízkej budúcnosti nerozšíri, pretože ešte nie je na členstvo pripravená. Čo je pravda. Rovnako aj to, že čo sa týka jej vstupu, v tejto chvíli neexistuje ani medzi členskými štátmi NATO konsenzus. Výmenou za to by sa Rusko zaviazalo stiahnuť svojich vojakov od ukrajinských hraníc a rešpektovať suverenitu tejto krajiny. Toto, samozrejme, treba brať len ako špekuláciu autora.

Isté však je, že ak by Západ súhlasil s tým, že Ukrajina sa členom NATO nemôže stať nikdy, a akceptoval by jej budúcnosť v ruskej sfére vplyvu, bol by to krok hodný Chamberlaina v Mníchove v roku 1938.

Názor, že Rusko bez kontroly nad Ukrajinou nikdy nemôže byť plnohodnotnou veľmocou, môže síce byť medzi moskovskými nostalgikmi pomerne rozšírený, ale treba dúfať, že Putin sa v najbližších dňoch a týždňoch bude riadiť skôr zdravým rozumom ako nebezpečnými fantáziami.

 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.