Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
09. január 2022

Týždenný výber šéfredaktora

Prečo má Hegerova vláda napriek bláznivému vlaňajšku šancu dovládnuť do konca

Komentár k aktuálnej téme plus prehľad článkov za uplynulý týždeň, ktoré by vám nemali ujsť.

Prečo má Hegerova vláda napriek bláznivému vlaňajšku šancu dovládnuť do konca

Eduard Heger (OĽaNO) počas tlačovej konferencie na tému Odmeny zdravotníkom v Bratislave 17. decembra 2021. FOTO TASR – Martin Baumann

Fakt, že vládna koalícia na čele s OĽaNO a s účasťou SaS prežila rok 2021, sa aj spätne javí ako malý zázrak.

Presne pred rokom som napísal prognózu možného vývoja, v ktorej som sa úplne mýlil – po koncoročnej paralýze, keď vláda pre vnútorný konflikt nebola schopná objednať Ag testy, a po tom, čo vtedajší premiér Matovič nazval Sulíka idiotom a vyzval ho na demisiu, som trojlístku OĽaNO, Sme rodina a Za ľudí odporučil, aby naplnili svoje úvahy z prelomu rokov a išli ďalej bez Sulíka, lebo „radšej koniec s hrôzou než hrôza bez konca“.

Lenže rok 2021 dopadol celkom inak. Sulík v marci spustil svojím ultimátom lavínu proti premiérovi a lídrom zmeny. Ten síce do poslednej chvíle zvažoval, že hodí SaS cez palubu a bude vládnuť s Kollárom a Remišovou, ale do dobrodružstva s fakticky menšinovou vládou sa už nikomu nechcelo.

V priebehu marcovej krízy totiž prešla Mária Kolíková na Sulíkovu stranu, Remišovej Za ľudí postupne zostala bez ľudí a SaS posilnila poslanecký klub o tretinu.

A aby to nestačilo, otriasol sa aj tandem OĽaNO-Sme rodina, ktorý dnes visí už len na personálnej únii Matovič-Kollár.

Po zatknutí šéfa SIS Pčolinského sa stal Kollárovým najväčším vnútrokoaličným nepriateľom minister Roman Mikulec a Sme rodina po lete zaútočila na reformy, ktoré politicky zastrešovali ministri za OĽaNO a nový premiér Heger.

Keď teraz pred Silvestrom degradovaný Matovič verejne rojčil o tom, aké by to bolo skvelé, keby vo voľbách 2020 získal ešte viac percent a tak by mohol vládnuť s Kollárom a Remišovou bez kazisveta Sulíka, už tým presviedčal akurát len sám seba.

Pred desiatimi rokmi som ako novinár zblízka sledoval rozpad Radičovej vlády, no súčasná atmosféra vnútri koalície je ešte napätejšia, než bola v poslednej fáze koalície SDKÚ-SaS-KDH-Most.

Vzťahy a vzájomná nedôvera sú horšie než pred rokom, keď sa zdalo nepredstaviteľné, že sa ešte môžu zhoršiť.

Napriek tomu má stále zmysel, aby Hegerova vláda pokračovala – na to stačí iba letmý pohľad na alternatívu v opozičných laviciach.

A napriek uvedenému má Hegerova vláda šancu, aby prežila nielen tento rok a uskutočnila niektoré zásadné sľuby.

Radičovej vláda skončila po roku a pol, súčasná vláda sa v marci preklopí do druhej polovice svojho vládnutia a nikto z jej účastníkov nemá v tejto chvíli racionálny dôvod, aby si tajne želal jej koniec. OĽaNO aj Matovič ako minister financií už nikdy nebudú mať toľko moci, v SaS sa predčasných koncov desia, Kollárovi by sa síce s Pellegrinim vládlo komfortnejšie, ale to by sa musel najskôr dostať do parlamentu, a dodávať, prečo je pre Remišovú so štyrmi poslancami dnešný svet úplne bezalternatívny, asi netreba.

Plus je tu ešte premiér Heger, ktorý má síce v koalícii politicky slabú autoritu, ale na rozdiel od Radičovej, ktorá už mentálne nezvládala čeliť vnútorným a vonkajším tlakom, je svojím osobnostným ustrojením značne vyrovnanejší a má chuť ísť ďalej.

Významným tmelom pre udržanie Hegerovej vlády bude Fond obnovy a z neho plynúce peniaze a reformy. Najmä ľudia z OĽaNO si sľubujú zvrat v spoločenskej atmosfére od toho, ako uspeje Špeciálna prokuratúra na súdoch s obžalobou v kauze Očistec a v ďalších veciach.

Na začiatku tohto roka však platí viac než vlani, že akákoľvek prognóza v súvislosti s touto vládou je prismelým kaskadérstvom.

Inzercia

Spor o obrannú dohodu s USA

Témou tohto týždňa bola po 35 zásadných pripomienkach generálneho prokurátora obranná dohoda vlády s USA. O dohode má vláda rokovať budúci týždeň a je možné, že celý proces sa skomplikuje, ak Boris Kollár vyhlási, že s jej súčasným znením nesúhlasí.

Hoci sa povaha NATO aj zahraničnopolitických výziev od nášho vstupu v mnohom zmenila, pre krajinu s veľkosťou a polohou Slovenska je naďalej strategicky dôležité byť súčasťou NATO a mať dobré vzťahy s USA ako hlavným garantom NATO.

Preto bol slovník, akým Maroš Žilinka navrhol odmietnuť túto dohodu ako celok, nevhodný, akoby za ním bola len egocentrická snaha o vlastnú politickú profiláciu.

Na druhej strane, debata, ktorá sa následne strhla, je aj napriek maľovaniu fiktívnych hrozieb vo svojej podstate užitočná: niektoré námietky GP majú rácio, rovnako nie je také ťažké predstaviť si, že náš vyjednávací establišment bol v rokovaniach s Američanmi až príliš submisívny.

Američania majú takéto dohody s Poliakmi, Maďarmi, Čechmi a mnohými ďalšími, preto je normálne, aby sme ju mali aj my – ale nie na úkor niektorých našich záujmov. Preto je v poriadku žiadať, aby sa niektoré sporné paragrafy upresnili a vylepšili.

Tento týždeň sme ponúkli viaceré perspektívy, v ankete s účasťou viacerých exministrov obrany a vnútra, v textoch Jozefa MajchrákaDaga Daniša a Christiana Heitmanna.

Tejto téme sa budeme venovať naďalej.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva