Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
07. január 2022

Obranná dohoda

Žilinka, Fico a jadrové zbrane na Slovensku

Naozaj hrozí, že Slovensko v prípade schválenia dohody príde o suverenitu či bude uskladňovať americké jadrové zbrane?

Žilinka, Fico a jadrové zbrane na Slovensku

Generálny prokurátor Maroš Žilinka, FOTO TASR – Martin Baumann

Plánovaná zmluva o obrannej spolupráci s USA vyvolala ďalší rozruch, keď sa medzi jej kritikov zaradil generálny prokurátor Maroš Žilinka. O otázke, či Žilinka nenáležite využíva svoj úrad na politickú profiláciu, sa už písalo (TU aj TU).

V konečnom dôsledku je však zaujímavejší obsah Žilinkových námietok než otázka, či generálnemu prokurátorovi prislúcha hodnotiť otázky bezpečnostnej politiky.

To platí obzvlášť v prípade, keď sú (alebo nie sú) v hre jadrové zbrane. Generálna prokuratúra preto oznámila, že „Čl. 11 navrhujeme doplniť odsekom 5, v ktorom by sa vyjadrí (chyba v origináli), že ozbrojené sily USA na územie SR nesmú vstupovať s jadrovými, chemickými a biologickými zbraňami, držať ich a prepravovať, pričom slovenské orgány majú právo na území SR dodržiavanie tohto zákazu kedykoľvek skontrolovať, a to bez predchádzajúceho súhlasu ozbrojených síl USA“.

Pravdou je, že zmluva v súčasnej podobe dovoz jadrových zbraní na Slovensko explicitne nezakazuje a z právneho hľadiska by bol teda možný. Vzhľadom na politické okolnosti a technické podmienky je však uskladnenie jadrových zbraní takmer vylúčené.

Spojené štáty totiž v súčasnosti disponujú dvoma druhmi jadrových zbraní. Prvým sú strategické jadrové zbrane, ktoré sú umiestnené ako hlavice na medzikontinentálnych balistických raketách ICBM alebo na strelách s plochou dráhou letu. Strely s plochou dráhou letu môžu byť vypúšťané z lietadiel typu B-52 Stratofortress, balistické rakety z raketových síl alebo ponoriek.

Druhým typom sú taktické jadrové zbrane, ktoré sú menšie a sú v súčasnosti jediným typom amerických jadrových zbraní, ktorý sa nachádza v Európe. Podľa think-tanku FAS od roku 1971 poklesol počet v Európe umiestnených amerických jadrových zbraní o 98 percent, teda zo 7300 v 70. rokoch na 100 až 150 dnes.

Jediným zbraňovým systémom zostávajú bomby B-61, ktoré sa nachádzajú na šiestich základniach v Holandsku (Volkel), Taliansku (Aviano a Ghedi), Nemecku (Buchel), Belgicku (Kleine Brogel) a Turecku (Incirlik). Nachádzajú sa výlučne v štátoch, ktoré sú účastníkmi politiky „nukleárneho zdieľania“ alebo nuclear sharing.

Podľa tohto konceptu štáty, ktoré nedisponujú vlastnými jadrovými zbraňami v prípade konfliktu či v prípade vojny zabezpečia nosný systém, napríklad v prípade Nemecka stíhacie bombardéry Tornado, zatiaľ čo Američania poskytnú taktické jadrové zbrane. V prípade obojstrannej zhody vlastníkov zbraní, teda USA, a nosného systému domáci piloti donesú americké zbrane do cieľa. Z formálneho hľadiska USA počas celého priebehu zostáva vlastníkom zbraní, čím podľa stanoviska vedeckého inštitútu nemeckého Bundestagu nukleárne zdieľanie neporušuje zmluvu o nešírení jadrových zbraní NPF. Okrem súčasných štátov v minulosti k účastníkom patrilo aj Grécko (do roku 2001) či Kanada (do roku 1989), po konci studenenej vojny Američania všetky svoje zbrane odtiaľ stiahli.

Vzhľadom na skutočnosť, že Slovensko nie je účastníkom politiky nukleárneho zdieľania, nemá certifikovaný nosný systém, ktorým by mohlo americké jadrové zbrane doniesť do cieľa, a nemá pilotov vycvičených na túto úlohu, je len ťažko predstaviteľné, prečo by sa mali jadrové zbrane objaviť na slovenských základniach.

Nové stíhačky F-16 by síce hypoteticky mohli túto úlohu splniť, no nielenže ich objednaný počet (14 kusov) je príliš malý na to, aby dokázali spoľahlivo prežiť nepriateľský úder, ale slovenské letiská ani nie sú spôsobilé americké bomby typu B-61 adekvátne uskladniť. Američania s týmto účelom na všetkých letiskách, na ktorých taktické jadrové zbrane skladovali, inštalovali Weapons Storage and Security System WS3, žiaden z nich sa však nenachádza mimo územia NATO spred roku 1989. Nehovoriac o skutočnosti, že USA nukleárne zdieľanie nerozšírili na žiadneho z nových spojencov, dokonca ani na vojensky najpotentnejšie Poľsko.

Naopak, počet uskladnených bômb B-61 v Európe neustále klesá a počas diplomatickej krízy s tureckým prezidentom Erdoğanom médiá aj časť odborníkov žiadali úplné stiahnutie amerických B-61 z Turecka. To sa síce neudialo, no najnovšie analýzy naznačujú, že počet jadrových zbraní uskladnených na základni Incirlik značne poklesol: z (odhadovaných) 50 v roku 2018 na 20 v roku 2021.

Prečo by Američania odrazu zmenili politiku a začali zvyšovať počet jadrových zbraní v Európe, ešte k tomu na Slovensku, ktoré nemá možnosť ich bezpečne uskladniť ani schopnosť ich nasadiť, zatiaľ čo západná Európa je plná prázdnych letísk a skladov zo studenej vojny, je len ťažko pochopiteľné.

Pravdaže, napriek uvedenému možno namietať, prečo sme priamo nevyjednali zmluvu, v ktorej by bola preprava jadrových zbraní cez slovenské územie explicitne vylúčená. To však nie je také jednoduché.

Odlíšiť od jadrových zbraní treba aj „bežné“ rádioaktívne materiály, napríklad protitankovú muníciu s jadrami z ochudobneného uránu, ako ju využívajú USA, Rusko aj mnohé európske štáty, ale aj zameriavacie zariadenia bežne obsahujúce trícium.

Zabudnúť by sa nemalo ani na to, že takáto zmluva so Slovenskom by bola pre Spojené štáty precedensom, na ktorý by sa mohli odvolávať politické zoskupenia v iných štátoch. Európskej bezpečnosti by to mohlo aj dramaticky uškodiť. Keby sa napríklad v jednom zo štátov dostali k moci extrémisti, ktorí by sa chceli zbraní zmocniť, zákaz dovozu jadrových zbraní v európskych štátoch by mohol komplikovať ich evakuáciu, ak by napríklad bolo nutné medzipristátie dotyčného lietadla.

Takýto scenár síce nie je veľmi pravdepodobný, no nemožno ho úplne vylúčiť. Sám turecký prezident Erdoğan v roku 2019 vyjadril nespokojnosť so súčasnou situáciou: „Niektoré krajiny majú zbrane s jadrovými hlavicami, nielen jednu alebo dve. Ale my ich mať nemôžeme. To ja nemôžem prijať.“

Ficove námietky

Príležitosť nazbierať politické body si nenechal ujsť ani líder Smeru a trojnásobný expremiér Robert Fico, ktorý tvrdí, že zmluva porušuje „suverenitu Slovenskej republiky“.

Najdôležitejší citát z Ficovej kritiky: „Tu sa dokonca hovorí, že Slovensko uznáva dôležitosť disciplinárnej kontroly ozbrojených síl. Čiže my sa úplne zbavujeme právomoci ako suverénneho štátu vykonávať trestnoprávnu právomoc a hovoríme, že nejaká disciplinárna právomoc amerických vojakov na území Slovenska je dôležitejšia ako naše trestné právo.“

Inzercia

Na tomto mieste Robert Fico skresľuje, o čo v danom paragrafe skutočne ide. Aj v prípade, že by americkí vojaci vykonali trestný čin, ktorý by nespadal pod jurisdikciu Slovenskej republiky, neznamená to, že nenesú trestnoprávnu zodpovednosť, ale že budú súdení pred americkým vojenským súdom.

Fico ďalej tvrdí: „Nemôžem opomenúť porovnanie tejto zmluvy so zmluvami iných krajín. Áno, je pravda, že niektoré iné krajiny majú podpísané, ale pozreli sme si s Českou republikou, s Poľskom. Predsa Poľsko je postavením iný partner ako Slovensko. Poľsko ani zďaleka nemá takú zmluvu, ako sa chystá podpísať Slovenská republika.“

Ibaže zmluva s Poľskom napríklad v odseku 1 článku štrnásť hlása to isté, čo Fico slovenskej zmluve tak vehementne vyčíta: „Poľská republika uznáva osobitnú dôležitosť disciplinárnej kontroly orgánov ozbrojených síl USA nad príslušníkmi ozbrojených síl USA a vplyv, ktorý má takáto kontrola na operačnú pripravenosť. Poľská republika preto na žiadosť Spojených štátov a na podporu svojho záväzku vzájomnej obrany týmto uplatňuje svoje suverénne rozhodnutie vzdať sa primárneho práva Poľskej republiky na výkon trestnej jurisdikcie, ako je ustanovené v článku VII, odsek 3(c), NATO SOFA.“ V zmluve s Poľskom sa ďalej uvádza, že poľské orgány môžu odvolať výnimku „poskytnutím písomného vyhlásenia príslušným orgánom ozbrojených síl USA najneskôr do tridsiatich (30) dní od prijatia oznámenia opísaného v odseku 2 tohto článku. Orgány Poľskej republiky môžu tiež predložiť takéto vyhlásenie pred prijatím takéhoto oznámenia“.

Na porovnanie, slovenská zmluva je kratšia, keďže na rozdiel s Poľskom na Slovensku nie sú trvalo nasadené jednotky. Z tohto dôvodu je aj menej podrobná a chýbajú jej niektoré ustanovenia, napríklad k sporu o trestnoprávnu jurisdikciu. Obsah poľského článku 14 preto v slovenskej verzii možno nájsť už v článku 12:

„Slovenská republika uznáva osobitnú dôležitosť disciplinárnej kontroly ozbrojených síl USA nad jej príslušníkmi a vplyv, ktorý má taká kontrola na operačnú pripravenosť. Slovenská republika preto na žiadosť Spojených štátov a na podporu svojho záväzku o vzájomnej obrane týmto uplatňuje svoju suverénnu diskrečnú právomoc vzdať sa svojho prednostného práva na výkon trestnej právomoci podľa článku VII odseku 3 písm. c) NATO SOFA. V konkrétnych prípadoch trestných činov, ktoré majú pre Slovenskú republiku osobitný význam, môžu slovenské orgány toto vzdanie sa právomoci odvolať, a to písomným vyhlásením, ktoré sa predkladá príslušnému orgánu ozbrojených síl USA najneskôr do tridsiatich (30) dní od prijatia oznámenia uvedeného v odseku 2 tohto článku. Slovenské orgány môžu predložiť vyhlásenie aj pred prijatím tohto oznámenia.“

Ide o porušenie suverenity?

Sudkyňa Krajského súdu v Bratislave Dana Jelinková Dudzíková v texte pre Právne listy porovnala zmluvu s dohodami iných štátov v regióne. Podľa jej analýzy je „znenie obrannej dohody každého štátu (...) odlišné, v závislosti od vôle toho-ktorého štátu v otázke definovania svojej pozície do budúcna – od pasívneho až po aktívneho participanta, od štátu, ktorý sa vzdáva kontroly a zásahov v plnom rozsahu, až po štát, ktorý sa tejto kontroly a jurisdikcie nevzdáva nad rámec zmlúv NATO“.

Jelinková Dudzíková poukazuje napríklad na Česko, ktoré na rozdiel od Slovenska a Poľska upresnilo, v ktorých prípadoch si nárokuje trestnoprávnu právomoc: „Česká republika uznáva mimoriadny význam disciplinárnej kontroly vojenských orgánov Spojených štátov amerických nad príslušníkmi ozbrojených síl a vplyv, ktorý má takáto kontrola na operačnú pripravenosť. Spojené štáty americké uznávajú, že niektoré prípady, najmä tie, ktoré zahŕňajú podozrenie, že príslušníkov ozbrojených síl alebo civilnej zložky alebo osoba spáchala trestný čin, ktorý má za následok ťažké ublíženie na zdraví alebo smrť aspoň jednej osoby, ktorá nie je členom ozbrojených síl alebo civilnej zložky, prípadne závislé, majú pre Českú republiku obrovský význam. Preto podľa článku VII ods. 3 písm. c) NATO SOFA každá zmluvná strana súhlasí s tým, že bude s pochopením posudzovať žiadosť druhej zmluvnej strany o vzdanie sa primárneho práva vykonávať trestnú jurisdikciu nad príslušníkmi ozbrojených síl alebo civilnej zložky, alebo závislých osôb.“

Dudzíková píše: „Poliaci majú (na rozdiel od našej dohody) aj osobitné ustanovenie k sporu o trestnoprávnu jurisdikciu – článok 14 odseku 3. (...) Poľská dohoda má 50 strán, naša 35. Poliaci majú viaceré aspekty podrobne precizované, v ich prospech. Poliaci majú tiež právo prieskumu a preverenia platnosti osvedčenia, ktoré má vydať americká autorita v súvislosti so spáchaním trestného činu príslušníkov ozbrojených síl – čl. 15, nám takéto ustanovenie v dohode chýba.“

Tu však treba doplniť, že poľská zmluva obsahuje aj záväzky poľskej strany, ktoré slovenská zmluva neobsahuje – nie kvôli fundamentálnym rozdielom, ale z dôvodu, že poľská zmluva je celkovo dlhšia a presnejšia. Medzi tieto patrí napríklad článok 16.5, podľa ktorého sa Poľsko zaväzuje napríklad k tomu, že „počas všetkých úradných konaní, vyšetrovaní a pohovorov (...) vyhlásenia príslušníkov ozbrojených síl USA alebo závislých osôb môžu byť urobené v anglickom jazyku a orgány Poľskej republiky nebudú vyžadovať, aby tento personál poskytoval vyhlásenia v poľskom jazyku“.

Oplatí sa aj pohľad na novú zmluvu medzi Nemeckom a Litvou, ktorú ratifikoval litovský parlament Seimas v apríli. Formálne platí obojstranne, v skutočnosti je však obzvlášť dôležitá pre nemecké jednotky v Litve. V otázke trestnoprávnej zodpovednosti stanovuje nasledovné: „Pokiaľ majú orgány hostiteľského štátu právo vykonávať trestnú právomoc voči príslušníkom ozbrojených síl vysielajúceho štátu podľa článku VII Štatútu ozbrojených síl NATO, príslušný orgán hostiteľského štátu sa zdrží výkonu tejto právomoci, ibaže by si základné záležitosti, ktoré sa týkajú výkonu spravodlivosti v hostiteľskom štáte, výkon ich trestnej právomoci vyžadovali.“

Týmito majú byť „trestné činy uvedené v článku VII odsek 2 písmeno c Štatútu ozbrojených síl NATO, ako aj porovnateľné trestné činy značného významu proti bezpečnosti hostiteľskej krajiny, trestné činy, ktoré majú za následok smrť osoby a závažné trestné činy proti fyzickej integrite a sexuálnemu sebaurčeniu, pokiaľ nie je namierené proti príslušníkovi ozbrojených síl vysielajúceho štátu, ako aj pokus a účasť na takýchto trestných činoch“.

Na tomto mieste sa ustanovenia odlišujú od česko-americkej zmluvy, ktorá uvádza iba ťažké ublíženie na tele, poprípade usmrtenie. Namieste je preto diskusia o otázke, či je v slovenskom záujme skôr upresnenie podľa českého modelu alebo ponechanie súčasnej formulácie, ktorá umožňuje flexibilný výklad.

Zmluvy o štatúte ozbrojených síl sú pritom len časťou obrannej spolupráce. Z finančného hľadiska je pre Litvu spolupráca s Nemeckom dokonca omnoho nevýhodnejšia než predložená dohoda Slovenska a USA. Časť slovenských kritikov dohode vyčíta, že Američania budú mať právo spoluužívať letiská Sliač a Kuchyňa bez prenájmu (s tým sú spojené plánované investície USA v objeme 100 miliónov eur, ktoré však zmluva samotná nespomína). Oproti tomu Nemecko v decembri oznámilo úmysel v Litve vybudovať novú kasáreň pre svoje jednotky v misii Enhanced Forward Presence. Nemecko však nielenže nebude platiť Litve nájomné, ale na nákladoch výstavby sa má Litva dokonca spolupodieľať.

Od Slovenska tak Litvu odlišuje najmä politický kontext dohody – v Litve je omnoho vyššia miera podpory členstva v NATO (87 percent) aj podpora prítomnosti spojeneckých vojsk (83 percent). Podľa prieskumu z roku 2021 si 75 percent Litovčanov myslí, že prápor NATO pod vedením Nemecka „pomáha odstrašiť nepriateľské štáty“, prítomnosť nemeckých vojsk je teda podľa Litovcov v ich primárnom záujme.

Na druhej strane, nemecko-litovská zmluva obom stranám zakazuje dovoz jadrových, biologických alebo chemických zbraní. Vzhľadom na skutočnosť, že žiadna zo zmluvných strán takýmito zbraňami nedisponuje, je takéto ustanovenie skôr nemeckým vnútropolitickým signálom než reálnym predmetom dohody. Litovská zmluva so Spojenými štátmi z roku 2017 žiadne reštrikcie dovozu jadrových zbraní neobsahuje.

Slovenská dohoda tak nie je výnimočne iná než dohody našich susedov. Návrhy generálnej prokuratúry môžu byť pritom v jednotlivých bodoch predmetom ďalšej diskusie a rokovaní s americkou stranou, ktorými sa môžu niektoré články zmluvy lepšie definovať.

Ako však vyplynulo zo stanoviska generálneho prokurátora, jeho cieľom zjavne nie je vyrokovať lepšiu dohodu, ale zabrániť akejkoľvek dohode.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva