Jedného dňa mi dali uterák na oči a viedli ma dolu schodmi, až mi bolo smutno za mojou celou.

Rozpálený autobus, mikrocela, kde sa potíš ako somár v kufri. Opäť Bratislava. Väzenie Krajského súdu. Tu už sme na cele dvaja, traja, dakedy štyria. Natlačení v celách ako sardinky čakáme na ortieľ súdu. Často vládne nervozita, len s veľkou námahou sa mi darí mierniť vášnivé hádky o nepodstatných veciach. Fajčiari majú tri cigarety na deň. Hoci im namiesto jedla kupujem aj ja cigarety, je to málo. Len ich trápia. Vyfajčili by aj žihľavu.

Raz za mesiac na korešpondenčný lístok tridsať slov. Pravidelne píšem, že žijem v nádeji, že sa to na dobré obráti. Polhodinová vychádzka každý druhý deň okrem nedele alebo dňa, keď prší. Biele pásky na rukávoch, akože politickí. Zákaz obzerať sa a rozprávať. Keď som sa v kúte malého dvorca obzrel, stála tam šibenica. Bol som trocha sklamaný. Obyčajný stĺp s kladkou na vrchu. Tak sem to nedávno skoro ráno viedli človeka, ktorý hrozne kričal: „Zločinci, vrahovia, Boh vás...“ Zapchali mu ústa, ale on to dajako vypľul a kričal, kým mu ich opäť nezapchali. Budíček, na ktorý nikdy nezabudnem. Do rána som sa zaňho modlil. Dúfam, že ma neobesia, ale popravili tam už mnohých. V druhom kúte v osobitnej klietke boli strážne psy vlčiaky. Mali hrnce plné guláša z mäsa, ušetreného na našich porciách.

Na vysokom múre som pozoroval, ako slnko postupné klesá, dni sa krátili, prešla jeseň a my sme stále čakali na súd. Kto nemá inventár duchovných myšlienok, tomu je otupno a smutno.

Na Štedrý večer sme cez vysoké strechy súdnych budov začuli slová piesne Tichá noc, svätá noc. Vinšovali sme si budúce Vianoce na slobode. Ešte nikdy som sa na Vianoce toľko nemodlil. Naučil som sa, že Vianoce môžu byť pekné a pokojné i v drasticky chudobnom prostredí. V cele bol i redaktor, nerád rozprával o náboženstve, ale rád ma počúval a dobre sme sa znášali.

  • Vy veriaci sa len modlíte, ale nebojujete! – Hneval ho môj pokoj.

  • Treba si šetriť energiu a nervy. Bojovať sa bude, až príde čas a tiež nie zbraňami, ale duchom! – Bol to bývalý letec a najradšej by bol zbombardoval Moskvu aj Prahu.

  • Potom by nasledovala Bratislava, – dodal som – a zahynuli by sme, vinní či nevinní.

  • Tak teda postrieľať boľšánov.

  • Sú sviatky pokoja, Ježiš to učí inak, – upokojoval som ho.

  • Až príde prevrat, pre istotu prvých pozatvárame najprv vás. Ale len dočasne, – uzavrel debatu.

Večer sme sa potichu modlili radostný ruženec.

Po Novom roku obžaloba, vo februári súd. Keď prokurátor navrhol vedúcim skupiny trest smrti a nás vymaľoval ako mimoriadne nebezpečných, reakčných, zarytých nepriateľov, agentov Vatikánu a zradcov pracujúceho ľudu, bolo jasné, že nežartujú. Inscenované divadlo, aby nám vymerali vysoké tresty. Až v cele som si uvedomil, že dvanásť rokov, ktoré som vyfasoval, to je viac ako jedna tretina môjho života. Ak to budem musieť odsedieť, nech mi je Pán Boh na pomoci.

Celkový pohľad na tábor. Foto: kvmuz.cz

O pár dní eskorta do Ilavy. O dajaký týždeň opäť eskorta, ale už v normálnom autobuse s okovami na rukách, priviazaný o nasledujúce sedadlo, cez Moravu, cez Prahu až do zberného tábora. Jarný výlet po republike.

Na škole v ktorejsi dedinke bol nápis: Nech žije MDŽ. Jarné slnko lízalo posledné stopy snehu. Vedľa mňa Janko, môj spolužiak a rehoľný brat. Len aby nás dali spolu. Ozbrojení dozorcovia sedeli a fajčili. Na predných i na zadných sedadlách sa medzi sebou bavili.

Potichučky sme sa rozprávali aj my. Ako po výprasku. Hlboko stigmatizovaní samotou a nespravodlivosťou, ktorou nás denne kŕmili namiesto chleba, chudučkí v novej väzenskej uniforme, spútaní a pripútaní sme si pripomínali len fundamentálne postoje. Musíme vydržať, dôverovať, nedať sa zlomiť. Celý trest si aj tak neodsedíme, musí to prasknúť. Pán Boh mi to zaráta.

Cez deň nás hrialo jarné slniečko, večer sme smerovali za Prahu do hôr, kde bol opäť sneh. V noci sme pristáli v horskej doline, ktorá bola celá obohnaná ostnatými drôtmi. Na vežiach ozbrojené hliadky. Celý veľký psinec nás vítal svojím ostrým štekotom. Dlhé vybavovanie, postávanie na mraze, nad hlavami nám žiaria studené hviezdy ako diamanty. Reflektory osvetľujú obrysy koncentračného tábora, striedanie stráží, baraky ako z Kafkovho Zámku, fasovanie prikrývok, šálok.

  • Dostávate základné číslo A–03401. Kto sa priblíži k ostnatým drôtom, strieľa sa naňho bez výstrahy.

Tábor ako vymretý. Nocľah na zemi v drevenom baraku, kde sa občas premietal budovateľský film. Zabalený do prikrývok do rána sme drkotali zubami. Prvý budíček do sychravého dňa. Starší väzeň nás dirigoval a učil. O pár dní nás preložili na tábor Dvanástku, kde bolo viac ako dvetisíc muklov. Tábor bol postavený na zamrznutej lúke.

Marcové slniečko roztopilo udupanú pôdu. Nastavujem tvár liečivým účinkom slnečných lúčov. Oči si pasiem na neďalekých lúkach a horách. Príroda má v každom ročnom období svoje čaro. Smrekové hory sú tmavé, ešte spia. Vŕby v blízkom údolí sa už farbia do zelena.

  • Vy neviete pozdraviť príslušníka? – zareve pri mne táborový zástupca väzňov.

  • K zemi! Vstať! K zemi! Vstať! – Tak so mnou cvičí v tom blate, ako keby sme boli v teplej telocvični.

Príslušník je už dávno za rohom a môj cvičiteľ ma nechá s rukami ako hrnčiar. Uprostred tábora je poľná umyvárka, umyjem si ruky a opäť hľadím na tú krásu okolitého sveta. Nikdy si nenasýtim zrak obrazmi, ktoré Boh dáva ľuďom zadarmo. Kým to ľudia nepokazia.

Jáchymovský koncentračný tábor – to sú predovšetkým koridory z ostnatých drôtov, hromady kamenia, brázdy, ktoré v blate vyryjú nákladné autá, strážne veže. Nikde nevidno dedinu. V týchto horách líšky dávajú dobrú noc a my tu máme obetovať svoju mladosť, možno svoje životy za urán, ktorý nateraz slúži iba na ničenie ľudí.

Korekcia – biely betónový bunker – bol v rohu tábora, strážený zo všetkých strán. Na to nás jasne upozornili. Kto nebude pracovať, kto nebude poslúchať, kto bude šíriť štvavé myšlienky, kto bude zdržiavať nástupy, má tam svoj domov.

Gumové čižmy nesmeli byť v izbe. Keď som svoje nové čižmy večer nechal v sušiarni, ráno tam už neboli. Aby som nezdržiaval nástup, skočím do prvých, ktoré mám poruke, a šliapem blato ako karavána.

Dvanástka bol najhorší tábor. Veľa kriminálnikov. Čo je horšie, na jeseň tam bol spoločný pokus o útek. Väzni v nedeľu popoludní pri šachte odzbrojili dozorcov, za pomoci ich zbraní stiahli z veží stráže, všetkých zahnali do šachty, vypli prúd a utekali. Len jednému sa podarilo ujsť. Ráno bol osobitný nástup. Celý tábor pomaličky pochodoval okolo štyroch zastrelených.

  • Takto skončí každý, kto sa pokúsi o útek.

V tábore nastala hrôzovláda. Dvanástka sa tak stala táborom smrti. Tu nikto nikomu nedôveruje. Tu je každý sám.

(...)

Interiér ubytovania v lágru (Foto: wikipedia.cz)

Kým sa rozhliadneš, radšej mlč

Keď táborový zástupca väzňov zavelí: „Pozor! Rozchod!“, to znamená, že stav je v poriadku, nik sa nestratil. Nevedomky vyhlási najkrajší úsek väzenského dňa.

Súčasne to znamená aj nástup na večeru. Hladní väzni bežia na izbu po šálky a o závod smerom ku kuchyni. My, čo sme ako-tak nasýtení, máme voľný čas. Večera sa vydáva aj dve hodiny. Tu by sa mala robiť hygiena, poriadok, upratovanie, ale na to nemáme veľké nadanie. Stačí len to nevyhnutné. Vzácnejší je voľný čas, trocha kultúry a stretnutia, ktoré dokazujú úprimnú účasť na živote priateľa, nahrádzajú rodinu a pomáhajú prežiť to najťažšie.

Stretávali sme sa striedavo, aby sme neboli takí nápadní, a vyvárali sme spoločenstvo ľudí, ktorých zjednocoval čiastočne protest proti tomu nehumánnemu nespravodlivému režimu, čiastočne slovenské národné povedomie, predovšetkým však náboženská viera. Nábožensky sme neboli dogmatickí. Patrili k nám aj niektorí veľmi vzácni bratia z rozličných zborov a ekumenizmus by sme žili, aj keby ho cirkev nebola oficiálne vyhlásila. Aj národnostne sme boli rôzni, lebo sme mali živé kontakty s čestnými Čechmi, Maďarmi, Nemcami, s ktorými sme často žili v blízkosti, vedľa seba spali, prežili mesiace na samotkách, alebo sme s nimi pracovali, a tak sme boli na seba odkázaní.

Kritérium odporu proti režimu bolo nespoľahlivé. Udavači mali často provokujúce reči a viera nás učila žiť bez nenávisti. Prešli sme skúškou, kde odpustenie musí byť buď dôsledné – potom si svoje utrpenie, poníženie a urážky mal pochované kdesi hlboko v srdci, takže si to nikdy nespomínal, alebo si niesol bremeno krivdy, ktoré človeka robilo zatrpknutým a rástlo ako snehy na horách pred Vianocami.

Moky bol hostiteľom a kamarátom. Dve veľké šálky išiel umyť až po nástupe. Hneď do nich nasypal čaju, kuchár mu to zalial horúcou vodou. Cukor, ak si šikovný, zoženieš buď od civila, ktorému pomôžeš v práci, alebo vymeníš od kolegov za cigarety. Inokedy peceň chleba, dokonca aj bravčovú konzervu, čo si môže dovoliť kúpiť v kantíne len ten, kto má dobré pracovné výsledky. Žartovali sme na tému hesla, ktoré viselo nad kantínou: „Kto pracuje, ten má.“

Nebola to ani tak poctivá práca ako skôr šťastie. Narazili sme na uránovú žilu. Jeden vozík rudy je viac ako celé vlaky kamenia. Nahrabali sme rýchlo, odovzdali a utiekli z toho žiarenia dolu na chodbu. Rozťahali sme drevené klady, na ktorých sme sedeli, študovali, modlili sa a občas sme si zacvičili, aby sme sa zohriali a aby nám prešiel čas. Keď prišiel dozorca, hlásili sme, že pracujeme na zabezpečení diela. On bol spokojný, lebo dostal „rudenku“, aj my sme boli spokojní, lebo sme skoro nič nerobili. Práca v šachte je často ako lotéria. Teraz sme mali šťastie my. Preto sme si chvíľu žili trocha nad pomery. Odrazilo sa to aj na táborovom živote: väčší nákup, viac kamarátov.

(...)

Premýšľam. Človek je aj uprostred kamarátov sám, ale je to inakšie než na samotkách, kde je síce sucho, ale človek je ďaleko od ľudí, oddelený silnými múrmi. Tu kamarát drieme, druhý spí, poznám to podľa dýchania, ale sú pripravení za teba kedykoľvek ísť aj do ohňa. Priateľstvo, to nie sú veľké reči a prísahy. To je život. Podobne ako príbuzenstvo. Viac ako príbuzenstvo, lebo kamarátov si volíš z veľkej množiny a je to ako sprisahanie. Stávate sa jedno srdce, jedna duša. To zaväzuje na celý život. Preto veliteľstvo a udavači sliedia, kto sa s kým stretáva a vyvodzujú z toho dôsledky.

V úplnej tme a v tichu, ktoré ruší len dýchanie kamarátov v prestávke medzi spánkom a polospánkom, meditujem o jemných vláknach ľudských vzťahov. To kresťanstvo so svojím učením o láske ku všetkým, aj k nepriateľom, je úžasné. Škoda, že sme ho uzavreli len do rodín a do malých komunít. My by sme mali veriť a ukázať, že všetky oblasti aj verejného života sa dajú riešiť na tomto základe. Politika, ekonomika, veda, kultúra. My sme zanedbali uplatňovanie týchto princípov a dali sme priestor rasovej, triednej, internacionálnej, dokonca konfesionálnej nenávisti, preto sa tieto ideológie a za nimi schovaní ľudia navzájom požierajú.

Odhalenie pamätníka obetiam Železnej opony pri Cyklomoste Slobody 14. novembra 2013 v Bratislave. (Foto – TASR/Martin Turanovič)

(...)

Väznice boli veľké ako monastýry. Skoro na každej cele bol kňaz, rehoľník alebo veriaci človek. V dobe, keď boli násilne zrušené kláštory, z väzníc sa stali školy modlitby, pokory a chudoby. Komunisti tak budovali zriadenia, kde tisíce ľudí žili skromne, odkázaní iba na Boha.

Redaktor, ku ktorému ma po skončení vyšetrovacej väzby dali na celu, bol evanjelik. Modlitbu nepreháňal, ale súhlasil, aby sme sa spolu každý večer modlili ruženec. Tichučko, prv než sme zaspali. V prestávkach medzi hodinami angličtiny, ktoré mi on dával, od steny k dverám po celý deň, som mal aj tri ružence za sebou. Keď som si ľahol a od hladu i od únavy zaspával, obyčajne on dokončil modlitbu. Keď sme večer po odzvonení prípravy na večierku rozkladali matrace, spievali sme na jeho žiadosť pieseň „Neopúšťaj nás, Matka, neopúšťaj nás“, ktorá sa mu veľmi páčila. Má naozaj hlboké slová i nádhernú melódiu.

Duchovné cvičenia sú oproti životu na samotkách umelé neprirodzené školy. Kaviár pre vyvolených. Tu sa modlí aj ten, čo sa nikdy nemodlil. Taký bol Radim, pražský vysokoškolák. Veľký znalec literatúry. Každý deň si opakoval všetky básne, ktoré v minulosti vedel naspamäť, a pripomínal si celé litánie spisovateľov a básnikov. Zaradoval sa, keď som mu povedal, že aj to je vlastne istý druh modlitby. Do svojho repertoáru prijal aj doteraz neznámych kresťanských spisovateľov a bol zvedavý, čo to vlastne Kristus napísal a čo chcel povedať. Obdivoval jeho múdrosť, ale priznal sa, že ešte nestretol skutočného kresťana.

Večer je hostina. Delíme si koláč, ktorý býva s mliekom ako večera, popíjame čaj alebo kávu z plechových hrnčekov. Kolegovia, čo mali návštevu, vracali sa ako delegáti zo zasľúbenej zeme, nám dokazujú, že jestvuje aj iný svet, kde rastú deti, kde žena, ktorú vidia po rokoch po prvý raz, prestane plakať a pokojne povie: „Neboj sa. Len vydrž. Boh pomôže.“ Priniesla skutočnú klobásu, až nám sliny tiekli, ale márne.

Dozorca, ktorý strážil osobitne každého väzňa, kým sa plakalo, ako keď prší, sa otočil, ale keď ponúkali dajakú poživeň či cigarety, povedal, že sa to nesmie. „Väzni pracujú a majú všetkého dosť.“

Štefan je „vychodňar“. Jeho švagor je horlivý kňaz. Chceli ho zavrieť. Utiekol im a u Štefana sa ukrýval. Aj tam ho našli. Udal ich sused. Obidvoch zatvorili, Štefana odsúdili na dvanásť rokov väzenia za „prechovávanie nepriateľa nášho zriadenia“ a za to, že ako roľník nechcel vstúpiť do družstva. Návšteva bola povolená pre dve osoby na štvrť hodiny. Prišla s najstarším synom z východného Slovenska až do západných Čiech, ďalšie štyri deti doma, aby mu povedala, že všetko je v poriadku, nemusí sa báť.

  • To ti je žena! Ona ti povie: Nepúšťaj sa Pána Boha a nedaj sa zlomiť!

  • Už som pokojný, ale až prídem domov, toho judáša roztrhnem ako žabu!

  • Dobre, Štefan.

Vedel som, že ho to prejde. On je správny chlap.

Trochu sa uvoľnili možnosti návštev. Ja som mal poslednú návštevu. V tých boxoch medzi nami a príbuznými bolo aj sito. Pripadalo mi to ako spovednica. Pri mne stál uniformovaný, aby som náhodou nechválil naše pomery viac než treba. Prstom mriežky sita sme sa mohli dotknúť. Než sa mamka vyplakala, bolo po návšteve. Ale videli sme sa, odovzdali pozdravy. Aj slaninu a víno som aspoň videl. Oni vedia, že nie sme na rekreácii. Návštevy sú minúty, z ktorých sa žije celé roky.

Pomodlili sme sa už celú nedeľnú liturgiu. Žili sme už ako prísne tajná organizovaná cirkev. Bibliu a omšovú knihu mi priniesol civilný robotník, chlebíky premenil kňaz žijúci medzi nami. Bez kňaza sme sa modlili celú omšu aj s prijímaním. Márne sa snažím sústrediť svoje myšlienky. Aj kamaráti sú tu prevažne len telesne. Myšlienkami sú doma.

Lúčime sa, ako keby sme išli na front. Pred nami ťažký týždeň. Horšie je, že sa blíži zima. Zima a chlad sa vôbec nenachádza v zozname väzenských trestov, ale môže to byť najväčší trest. Sme ako zimomrivé včely. Vyprevádzam kamarátov. Vonku fúka čerstvý vietor. Zuby mi drkocú ako v horúčke. Najlepší spôsob je zastaviť sa, hlboko sa nadýchnuť a držať vzduch v sebe, až sa pred očami robia červené chmáry. Potom vydýchneš a všetko je v poriadku. Teplučko ako v starej izbe.

Idem si pripraviť lôžko, podelíme si deky kamarátov, čo idú na nočnú. V nedeľu málokedy kontrolujú po izbách. Zaľahnem. Zajtra ma čaká dôležitá úloha. Krajana musím dostať na naše pracovisko ako pomocníka. Dozorca mi to nesmie odmietnuť.

Hlásenie prípravy a nástupu na nočnú zmenu som už nepočul.

Text je úryvkom z knihy Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov, pamätí Antona Srholca na pobyt v komunistickom väzení.

Titulné foto: Flickr.com/Milan Cupka

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo