Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Reportáž Spoločnosť
08. január 2022

Reportáž zo Sýrie

Starám sa o ne, akoby to boli moje deti

Navštívili sme nové detské centrum na severe Sýrie, kde sú dnes sústredené deti Európanov, ktorí sa pridali k ISIS. Naše deti.

Starám sa o ne, akoby to boli moje deti
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Navštívili sme nové detské centrum na severe Sýrie, kde sú dnes sústredené deti Európanov, ktorí sa pridali k ISIS. Naše deti.

Auto náhle zabočí a pred nami sa vynorí múr s ostnatým drôtom. Vysoká stena je ošarpaná, kde-tu vidieť diery po streľbe. Vchod strážia ozbrojení muži, a keď sa brána otvorí, vidieť, že okná na vysokej budove sú zamrežované.

„Toto je detské centrum?“ Premýšľam, či som niekedy v živote videla čosi škaredšie, keď sa dodávka pomaly šinie dovnútra, do širokého betónového priestoru obkoleseného garážami a ďalšími budovami. Keď mal toto územie pod kontrolou ISIS, areál v sýrskej Hasake využíval ako väzenie. Dnes slúži ako jedna zo základní Ľudových obranných jednotiek (YPG). A priestor pre detské centrum.

Auto vchádza hlbšie, oproti vidieť akýsi sklad a v rohu malú tabuľu. Keď dodávka konečne zastaví, objaví sa na nej farebný nápis: Centrum Helat – pre starostlivosť a rehabilitáciu detí militantov, zadržaných a zabitých členov ISIS. Tak predsa.

Dnes im treba vrátiť detstvo

Keď som sledovala tie deti, uvedomila som si, že je to presne tak. Ony za svojich rodičov prosto nemôžu. Zdieľať

Sivá brána sa otvorí a vyjde z nej drobná žena. „Chadídža,“ predstaví sa a jemne ukloní. V centre pracuje ako detská psychologička. Je to pokojná a útla žena, sunnitská moslimka. A vdova. Pred štyrmi rokmi jej členovia Islamského štátu odvliekli a popravili manžela.

Dnes sa Chadídža stará o ich deti.

„Najprv mi myšlienky na manžela a to všetko, čo sa stalo, vírili v hlave,“ hovorí a pohľad má vzdialený. „Keď som však sledovala tie deti, ich deti, uvedomila som si, že je to tak, že ony za svojich rodičov prosto nemôžu,“ povie a otvára vysokú bránu na dvor plný chlapcov a dievčat. „Dnes im treba vrátiť detstvo.“

Lion Cubs, v preklade Levíčatá. Záber je prevzatý z propagandistického videa ISIS.

Spomienky nevyvolávame

Dvor s betónovou dlažbou je plný hračiek, na stenách sú farebné maľby a uprostred modrá fontána. Toto prostredie je pestrejšie než väzenský vzhľad zvonka, konečne pripomína domov pre deti. Na prvý pohľad však vidieť odstup, ktorý si dievčatá a chlapci držia. Hrajú sa oddelene, presne tak, ako boli zvyknutí a vedení – aby sa jeden druhého báli.

„Na skúsenosť z Kalifátu sa ich nikdy nepýtame,“ vysvetľuje riaditeľka Perwin, keď nás víta a spoločne prechádzame pomedzi deti. „Hovoríme o tom iba vtedy, keď s tým deti prídu samy,“ rozpráva mladá žena, keď sa otočí a zastane. „Pozor, niektoré môžu byť násilné... Ste biela. Západná.“

„Nie ste bojovníci, ste deti,“ opakujú im vychovávatelia a do rúk im tisnú lopty. Zdieľať

Pozerám na deti okolo seba, na pohľady, ktoré nás aj s tlmočníkom sprevádzajú. Na oči, z ktorých mnohé sú farebné rovnako ako tie moje. Veď aj ony sú zo Západu. „V centre je dnes 55 detí,“ pokračuje Perwin a zľahka sa usmeje, akoby mi čítala myšlienky, „áno, sú tu Francúzi, Američania, Rusi a ďalší, dohromady 15 národností... Aj zo Západu,“ ukazuje na skupinu hrajúcu sa pri stene s obrázkom Tweetyho, kde sú tri blonďavé dievčatá. „Boli však hlboko indoktrinované.“

Na hojdačke sedí malý chlapec. Má približne štyri roky a v očiach des. Keď sa k nemu priblížime, začne kričať. Nie je to krik, je to rev, je to ako boj o život, drobné telo sa mu pod stresom napne a modré oči zaplavia slzy. „Keď koaličné vojská bombardovali mestá Kalifátu, rodičia im opakovali, že sú to práve bieli západní ľudia, Američania a Európania, kto na nich útočí,“ hovorí Perwin, kým ďalšia vychovávateľka utešuje chlapca a do rúk mu vtláča sezamové pečivo.

V centre sú sústredené deti od troch do dvanástich rokov a najväčšie problémy robia tie staršie. Prirodzene, z toho, čo zažili a videli, si pamätajú najviac.

Pre deti vytvorili výcvikové tábory, kde sa učili bojovať a myslieť „správne“. Zdieľať

Chlapcov v Kalifáte volali Levíčatá a do rúk im dávali zbrane. Najprv dlhé nože a pištole, keď boli väčší, uniesli aj kalašnikovy. Pre deti vytvorili výcvikové tábory, kde sa učili bojovať a myslieť správne, kde sa stávali oddanými radikálnemu salafizmu a džihádu. ISIS takto tvoril ďalšiu generáciu, ktorá nenávidí Západ.

„Nie ste bojovníci, ste deti,“ opakujú im dnes vychovávatelia a do rúk im tisnú lopty a kriedy na maľovanie. Kde sa spolu učia matematiku, angličtinu, arabčinu a hudbu a osemročný chlapec sa zrazu spýta, kde je Dawla, po arabsky Štát a keď mu vravia, že už nie je, že Dawla už neexistuje, rozplače sa a na vychovávateľku kričí, že ho vytvorí sám.

Bol to ISIS, kto v konečnom dôsledku zmenil charakter účasti detí na terorizme a zabezpečoval tak svoje prežitie.

„Mnohé deti videli a zažili veci, ktoré ich prenasledujú,“ povie Chadídža a dvihne tvár. „Keď mali sedem rokov, vzali ich na námestie Al-Naim. Všetko to videli. Všetko, čo sa tam dialo, majú nazbierané vo svojej pamäti.“ Hľadím na ženu pred sebou, na jej tvár, ktorá zvážnela.

Viem, čo je Al-Naim. Pred niekoľkými dňami sme sa odtiaľ vrátili.

Kruhový objazd Al-Naim v sýrskej Rakke. 

Hlavné mesto Štátu

Kruhový objazd v sýrskej Rakke nazývajú Al-Naim, v preklade „raj“. Lemujú ho elegantné vysoké oblúky z pieskovca a uprostred nich fontána s lavičkami. Nachádza sa v meste, ktoré bolo tri roky hlavným mestom Islamského štátu. Je to obľúbený priestor na nákupy. Neďaleko je veľký farebný nápis I love Raqqa, obchody a čokoládový Nutella House.

Je to zahanbenie? Je to nenávisť k ženám? K ľuďom zo Západu? Čo všetko mu o nás v Kalifáte roky hovorili? Zdieľať

Al-Naim tu pozná takmer každý. Jeho obrazy sú známe aj v zahraničí - z videí, ktoré obleteli svet. Počas Kalifátu sem ISIS zvolával ľudí a medzi oblúky z pieskovca umiestnil svetlá a kamery. Bolo to miesto, kde sa pri fontáne konali verejné popravy. Radikáli naň často priviedli aj deti. Mali vidieť, čo sa deje s tými, ktorí odmietajú predpísané reguly.

Iné sa na trestoch odsúdených priamo zúčastnili.

Inzercia

Chadídža otvorí dvere do malej triedy. Sedí v nej chlapec v krikľavožltom tričku a s čímsi sa hrá, hlavu má sklonenú a pohľadom sa vyhýba novej spoločnosti.
„Yunis, budeš sa cítiť lepšie, ak si dám hidžáb a zakryjem vlasy?“ Sadnem si do lavice vedľa neho a snažím sa zachytiť jeho pohľad.
„Áno,“ odpovie, trochu sa odsunie a ďalej uprene pozoruje podlahu. Cez vlasy si prehodím šatku a sledujem, ako odvracia tvár. Je to zahanbenie? Je to nenávisť k ženám? K ľuďom zo Západu? Čo všetko mu o nás v Kalifáte roky hovorili?

Yunis má 11 rokov a pôvodom je Turkmén. Svetlé vlasy a zelenomodré oči mu svietia na opálenej tvári. Je to bystrý a silný chlapec. Pred štyrmi rokmi na námestí odrezal hlavu dospelému mužovi.

„Yunis?“ Nakloním sa a snažím sa zachytiť jeho pohľad. „Môžeme byť kamaráti? Ja by som si to želala.“ Nastane ticho. Úplné ticho, chlapec len hľadí na zem a čaká, kedy odídem. Je to v nich hlboko, všetko to, čo zažili. Väčší chlapci sa nechcú hrať s dievčatami, keď niektorá z nich vojde do triedy, agresívne kričia a vedia sa biť do krvi.

„V poriadku. Nebudem ťa trápiť,“ usmejem sa na Yunisa a vyjdem na dvor, kde nás s Chadídžou obkolesí časť detí, zvedavými očami sledujú bielu návštevu zo Západu, z ktorého mnohí pochádzajú, návštevu, ktorá ich priťahuje, no z ktorej majú strach, hnev, zmätok, všetko.

Ako dlho to potrvá? Kedy si ich vezmeme späť domov? A čo ak si ich vezmú späť ich rodičia?

Fotíme Yunisa. V centre sme sľúbili, že Chadídži (vo svetlomodrom hidžábe) i deťom budeme chrániť identitu.

Svoje deti chceme naspäť

Sú tu desiatky detí, ktorých mamy sú od porážky ISIS vo väzení, kam ich prevelili z táborov. Mnohé z nich volajú po návrate Kalifátu a sú násilné, svojím myslením naďalej ohrozujú okolie i svoje deti. Sýrske úrady sa tak po úvahe rozhodli vojsť do toho najintímnejšieho zväzku - a deti od matiek oddeliť.

„Či je to správne?“ Perwin na moment zastane. „Čo z tých chlapcov a dievčat vyrastie, ak ich pod takým vplyvom necháme?“ Je to dilema, ktorú dnes pri repatriácii riešia aj mnohé európske štáty. Vziať naspäť do domoviny aj radikálne matky, alebo len deti? A čo ich širšie rodiny v USA, Rusku či Európe?

ISIS má informátorov všade, v táboroch i v Hasake – v častiach mesta, ktoré mal kedysi pod kontrolou. Zdieľať

„Mali sme prípad, keď chcela rodina vziať jedno z detí, centrum však povedalo nie.“ Perwinin hlas akosi stvrdne. „Ak chce rodina dieťa v centre navštíviť, sú, samozrejme, vítaní. No vziať ho do domovskej krajiny je celkom iná vec. Nebudeme tomu brániť,“ pokýva hlavou a husté tmavé vlasy jej skĺznu do očí. „No presun dieťaťa musí ísť oficiálnou cestou. Najprv ho musia schváliť vlády medzi sebou.“

Vie, o čom hovorí. Deti potrebujú chrániť. Hoci už ISIS nedrží v Sýrii či Iraku väčšie územie, jeho spiace bunky fungujú po celom okolí. A svoje deti chce späť.

Stalo sa to nedávno pri prevoze chlapca z tábora Al-Hol, najväčšieho detenčného zariadenia v severovýchodnej Sýrii. Keď ho presúvali do detského centra, na konvoj po ceste strieľali. „ISIS má informátorov všade, v táboroch i tu v Hasake – v častiach mesta, ktoré mal kedysi pod kontrolou.“ Perwin dvihne tvár: „A on sa nevzdá. Aj preto deti z centra nikdy nevozíme do mesta ani v prípade, ak sú choré. Doktor vtedy prichádza sem.“

Pozerám na vysoké ploty a ozbrojené hliadky. Umiestnenie centra pri základni zrazu dáva celkom iný zmysel.

„Vyhrážala sa skupina už niekedy niekomu zo zamestnancov?“

„Zatiaľ nie.“ Perwin pozerá na veľkú kovovú bránu a ostnatý drôt zvlnený pozdĺž vysokého múru. „No sme noví, centrum sme otvorili len pred pár mesiacmi... Nik nevie, čo bude. Všetko sa uvidí.“

V centre Helat je päť sirôt. Ostatné deti majú mamy či otcov vo väzení.

Obrazy viery

„Deti sa pýtajú, či je vonku Štát. Opakujeme im, že už skončil a mali by sa snažiť zabudnúť na násilie, ktoré sa tam dialo.“ Chadídža zbiera hračky pohádzané po zemi a ukladá ich do veľkého pleteného koša. „Rozprávame sa o tom, že pôjdu do novej spoločnosti. Do svojich krajín, medzi deti, ktoré ich medzi seba prijmú ochotnejšie, ak už nebudú používať násilie.“

Spoločne si hovoria rozprávky, cez ktoré sa nanovo učia súcitu a milosrdenstvu. Tomu, ktoré je aj v Koráne. Zdieľať

Spoločne si večer pred spaním hovoria rozprávky, detské príbehy, cez ktoré sa spolu nanovo učia súcitu a milosrdenstvu. „Tomu, ktoré je aj v Koráne,“ hovorí Chadídža, keď k nej pribehne Yunis a do pleteného koša jej prihodí dve malé loptičky. „Iste, potrvá to,“ pozerá na chlapca, ktorý beží po ďalšie hračky. „No krok po kroku sa upokojujú, zjemňujú. Stávajú sa znova deťmi.“

Náhle sa prichytím, ako Chadídžu hladím po chrbte, oblú ženu v hidžábe, ktorej sa k hrudi tlačia deti Islamského štátu. Chlapci a dievčatá, ktorí videli smrť, bombardovanie, verejné popravy a ich viera v Boha je dnes pretkaná obrazmi, ktoré my ostatní nikdy nepochopíme, z ktorých človeka tlačí v žalúdku. Kde sa uprene spoliehame na ten drobný detský mozog a čas, ktorý tie obrazy premaže, nahradí preliezkami a maľovaním na stenu. Vráti im detstvo.

Okolo nás sa motá aj Chadídžin drobný syn, hrá sa s kamarátom z Francúzska, drevené kocky stavajú jednu na druhú, až vzniká vysoká veža, ktorá sa o chvíľku s rachotom zrúti na zem. Vie, že títo ľudia ho pripravili o otca? Povie mu to mama niekedy? Isteže nie. Sledujem Chadídžu v zhluku detí, ktorým je dnes matkou. Nenápadný, bežný človek. Aspoň navonok.


Vznik tejto reportáže spolufinancovali Európska únia a mediálna iniciatíva Svet medzi riadkami. Názory zmienené v reportáži nemusia zodpovedať názorom donorov. 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.