Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Pozerať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Zapnúť upozornenia

Režisérka Alena Čermáková

Rudolf Dobiáš sa ma dotkol obyčajnou pravdou (video + text)

Rozhovor o básnikovi Dobiášovi a o dokumentárnom filme Svetlo na konci dňa, ktorý je v konečnom dôsledku oveľa viac ako len dokument.

Keď mal devätnásť, komunisti ho odsúdili na 18 rokov vo väzení. Stalo sa to len kvôli tomu, že šíril leták, ktorý karikoval Stalina a Gottwalda. Po siedmich rokoch sa dostal na slobodu. Žil veľmi skromným spôsobom života, no po čase sa jeho výnimočný cit pre slovo konečne predral na svetlo sveta.

Neveľmi známy príbeh Rudolfa Dobiáša, básnika, spisovateľa, politického väzňa a kandidáta na Nobelovu cenu za literatúru, prináša nový dokumentárny film Svetlo na konci dňa, za ktorým stojí režisérka Alena Čermáková.

Začnime príbehom Rudolfa Dobiáša, pretože veľa Slovákov netuší, kto to je. Počas komunistickej totality sa odohralo veľa životných drám ľudí, ktorí skončili vo väzení, aj keď neurobili nič zlé.

Niekoľko týchto ľudí o tom aj vydalo svedectvo, napríklad Silvester Krčméry, ktorý uverejnil svoje spomienky na ťažké časy a dokonca o jeho príbehu vznikla divadelná hra Nepolepšiteľný svätec. Potom je tu napríklad aj príbeh Antona Neuwirtha a jeho kniha Liečiť zlo láskou a množstvo ďalších.

Rudolf Dobiáš sa dostal do väzenia veľmi mladý a na rozdiel od Neuwirtha či Krčméryho ani vôbec nebol zapojený do aktivít podzemnej cirkvi. Ako ste sa dostali k jeho príbehu?

Priviedla ma k nemu Konfederácia politických väzňov Slovenska, keďže som dobre poznala Antona Srholca a natočila som o ňom aj film. Raz sme išli do Prahy prevziať cenu, ktorú Anton Srholec dostal od organizácie Post Bellum, a v aute s nami sedel aj pán Dobiáš. Takmer celú cestu mlčal. Bol neviditeľný a nenápadný. Len keď pán Srholec hovoril o budúcnosti a o tom, aké bude Slovensko iné a ako budeme medzinárodne obchodovať, Rudolf Dobiáš povedal: Anton, a to odkiaľ si vzal takéto proroctvo? Toto bolo všetko, čo od neho za tých pár hodín zaznelo. Takto si spomínam na prvý kontakt s Rudolfom Dobiášom.

Neskôr sa vám zrejme niečím musel „vryť do pamäti“.

Keď Rudolf Dobiáš vydal knihu Triedni nepriatelia, tak Anton Srholec ma zavolal, aby som spievala pri uvedení tejto knihy do života. Napriek tejto skúsenosti sme sa ďalej nejako míňali a maximálne sme sa zvykli pozdraviť.

Zlomový okamih prišiel začiatkom roka 2018, keď som pre Konfederáciu politických väzňov išla filmovo zaznamenať príbehy ľudí, ktorí boli nespravodlivo trestaní, odsúdení a z ktorých mnohí pracovali v jáchymovských uránových baniach. Vtedy som si povedala, že do tej skladačky by mi zapadol aj príbeh Rudolfa Dobiáša. Chcela som o ňom natočiť krátku sekvenciu, ale keďže som o ňom vedela len málo, najskôr som potrebovala jeho príbeh viac spoznať.

Tak sa ku mne dostala knižka Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci, ktorú napísal Anton Baláž. Je to kniha rozhovorov s Rudolfom Dobiášom, v ktorej podrobne opisuje svoj život. Súčasťou knihy bolo CD s básňami a prózou Rudolfa Dobiáša, ktoré on sám nahovoril. Raz som si toto CD pri ceste autom pustila – a zostala som v nemom úžase. Zapôsobilo to vtedy na mňa tak silno, že som sa rozplakala.

Po chvíli som si povedala, že ja a možno aj viacerí ľudia sme kultúrni barbari, keď takého úžasného človeka nepoznáme. V tej chvíli sa vo mne zrodila potreba nakrútiť film o Rudolfovi Dobiášovi.

Viete s odstupom času pomenovať, čo presne z tvorby Rudolfa Dobiáša sa vás dokázalo tak hlboko dotknúť?

Bola to taká obyčajná pravda. Niečo také, čo pozná každý človek. My všetci, bez ohľadu na vzdelanie, výchovu či náboženské presvedčenie, niekedy cítime to isté. Keď môžeme vojsť do tieňa počas horúceho dňa, cítime sa príjemne. Keď po dlhom suchu začne pršať, potešíme sa. Keď začnú padať prvé snehové vločky, tak máme pocit mäkkosti a krehkosti, chceme si doma v teple zapáliť sviečku a pozerať sa von oknom. Je to prirodzený život v nás. Básne Rudolfa Dobiáša to obsahovali a práve to sa ma dotklo.

Z vášho filmu Svetlo na konci dňa cítiť, že presne tento pocit ste sa snažili sprostredkovať aj širšiemu publiku. Aj preto tento dokumentárny film nie je len dokumentom, ale aj umeleckým počinom. Dotknime sa však najskôr jeho dokumentárnej časti, ktorú predstavuje životný príbeh Rudolfa Dobiáša.

Pán Dobiáš pochádza z Dobrej pri Trenčíne, z roľníckej rodiny. Zatkli ho v decembri 1953, deň pred Vianocami. Mal 19 rokov, bol čerstvý vysokoškolák a jeho previnenie spočívalo podľa vtedajšieho režimu v tom, že šíril leták, ktorý karikoval Stalina a Gottwalda. Keď ste sa pri tvorbe filmu rozprávali s Rudolfom Dobiášom o tejto zlomovej chvíli jeho života, čo z jeho rozprávania vo vás najviac rezonuje?

Keď pán Dobiáš rozpráva o týchto ťažkých momentoch a rokoch vo väzení a v pracovných táboroch, necítiť z neho nijaký hnev, roztrpčenie či revanšizmus. Jediné, čo som zaznamenala, bol smútok. Podľa mňa spočíval v uvedomení, že celé roky mladého chalana, ktoré mohol venovať láske či vzťahom, mu ušli. Všetko ostatné však vnímal ako bohatstvo, ako niečo, čo získal. Keby sa mu tieto ťažké veci nestali, tak by možno bol nejaký obyčajný učiteľ, možno by napísal dve-tri básnické zbierky, ale zrejme by žil obyčajný život.

Dramatické roky od zatknutia cez pracovné tábory až po prepustenie ho ako človeka zocelili a zhromaždili v ňom vnútorné bohatstvo, ktoré potom akoby zo šuplíka vyberal. Prerobilo ho to na oveľa bohatšieho človeka, akým by sa nestal, keby sa mu tie ťažké veci neprihodili.

To znie trochu paradoxne. Ak by som bol v 19 rokoch odsúdený a sedem rokov strávil drinou v pracovných lágroch, asi by ma to skôr zlomilo, ochudobnilo a zničilo. Prvoplánovo sa mi zdá, že by to zo mňa spravilo skôr „šedivšieho človeka“. Ako si vysvetľujete, že Rudolf Dobiáš trápením akoby získal?

Vysvetľujem si to tým, že Rudolf Dobiáš vyrastal v roľníckej rodine, v rodine, ktorá mala isté hodnoty. Veril v Boha a v čase, keď sa mu stali tieto ťažké veci, sa na Boha veľmi obracal a prosil o pomoc.

Myslím si tiež, že po zatknutí si Rudolf Dobiáš ani neuvedomoval, čo sa vlastne stane a aký veľký trest môže dostať. Viem však, že keď bol od decembra do mája sám v cele vo vyšetrovacej väzbe a celé hodiny prechodil od steny k dverám a naspäť, dostal sa k nemu balík, v ktorom bola spinka, a práve tou spinkou vyryl na posteľ myšlienku: Nech prídu chvíle akokoľvek ťažké, vždy iba jedno na pamäti maj: zúfalstvo – cesta ku porážke.

Keď som sa o tejto téme rozprával priamo s Rudolfom Dobiášom, mal som pocit, že o týchto náročných momentoch vôbec nerozpráva bombasticky, práve naopak, hovorí stručne a neveľa. Akoby to skôr prežíval hlboko v sebe. Tiež ste to tak vnímali?

Absolútne. Hovorí o tom monotónne, akoby s pocitom, že to nebude nikoho zaujímať. Do svojho rozprávania nevkladá emócie. Možno preto, aby ľudia, ktorých sa to týka, tou emocionalitou netrpeli. Bolo mi to veľmi sympatické. A to sa týkalo aj jeho ďalších rozprávaní.

To je pri básnikovi šokujúce.

Možno sú pre neho slová ako „milujem ťa“ pre manželku či „mám ťa rád“ pre priateľa také cenné, že by ich nechcel sprofanovať.

V roku 1960 sa Rudolf Dobiáš vďaka amnestii dostal na slobodu. Pri pozeraní vášho filmu Svetlo na konci dňa ma prekvapilo, že Rudolf Dobiáš aj na slobode žil v extrémne ťažkých podmienkach. Pamätám si napríklad, že keď s rodinou konečne dostali byt, nemali v ňom ani teplú vodu. Ako ste vnímali toto obdobie jeho života?

Vnímala som to ako nesmierny zápas o holé prežitie. Rozprával mi napríklad príbeh o tom, že po prepustení z väzenia ho nikde nechceli zamestnať, ani na tie najpodradnejšie práce. Vtedy stretol kamaráta, ktorý mu poradil, že v Novákoch berú baníkov. Na osobnom oddelení sa ho pýtali, kde pracoval. Odpovedal, že v bani v Jáchymovsku ako väzeň odsúdený na 18 rokov. Na to mu povedali, že ho nemôžu prijať. Nakoniec sa vďaka známostiam dostal do závodu Slovlik Trenčín. Paradoxom je, že keďže podniky ako Slovlik vtedy mali povinnosť poslať niekoľkých pracovníkov do bane, poslali tam práve pána Dobiáša, a to presne do Novák, kde ho predtým nechceli zobrať.

Toto obdobie jeho života bolo nesmierne ťažké a prenieslo ho cez neho to, že mal manželku a deti. Mal domov, svoje hniezdo, miesto, kde sa mohol vrátiť. Neskôr pracoval pri kŕmnom dobytku, pri výrobe kvasníc, v smrade a medzi blchami. Osprchovať sa mohol až po jedenástej v noci, keď konečne tiekla voda. Neviem si predstaviť, aký to musel byť šialený život, aby uživil rodinu. A už vôbec si neviem predstaviť, ako mohol tvoriť poéziu.

Tvorba, aj tá literárna, sa v minulosti považovala za výsadu aristokratov, ktorí boli finančne zabezpečení a mali tak privilégium tvoriť „vyššie veci“. Tu o niečom takom vôbec nemohla byť reč. Ako dokázal Rudolf Dobiáš v ťažkých pomeroch tvoriť?

Myslím si, že to v sebe mal. Písal už v detskom veku, dokonca mu nejaké počiny aj uverejnili v novinách. Myslím si, že túžba písať v ňom bola stále.

Inzercia

Vysvetľujem si to však aj tak, že na tento svet prichádzame s nejakými talentmi, s Božími darmi, ktoré máme v sebe. A ak by si človek s talentom aj povedal, že bude rušňovodič a pritom bude aj písať básne, je úplne jedno, že to robí popri zamestnaní, lebo bude básnikom. To v človeku nezabije ani tma, ani režim, ani ťažká práca, lebo potreba písať je taká silná, že keď príde unavený domov a všetci už spia, tak začne tvoriť.

Aj preto som film nazvala Svetlo na konci dňa. Ak by mi aj počas dňa prišlo do cesty veľa protivenstiev a problémov, tak keď sa deň schýli ku koncu, začne na mňa svietiť svetlo. Svetlo ako symbol nádeje, ako znak toho, že život sa presadí napriek okolnostiam či smrti, ktorá môže prísť do života.

Rudolf Dobiáš začal najskôr tvoriť rozhlasové hry pre deti, dokonca boli ihneď aj ocenené. Svoju životnú tému si však musel odložiť na slobodné časy, v ktorých mu vyšli aj jeho slávne básne. Vy ste s pánom Dobiášom prichádzali do kontaktu v posledných rokoch. Kto je ten dnešný Rudolf Dobiáš v týchto slobodných časoch?

Je to ten istý človek. Ten malý Rudolf Dobiáš, ktorý sa stal skautom, lebo cítil túžbu po priateľstve, po krásne, dobrodružstve, prírode, spolupatričnosti a po spolupráci, túžbu po romantike a ideáloch, je stále taký istý aj dnes.

Je to taký tichý beťár. Pekne to ilustruje jedna scéna z nakrúcania. Dala som mu pokyn, aby išiel ku klietke, ktorou baníci fárali do bane. Pred klietkou mal zastať, mali sme stopnúť natáčanie, postaviť si záber a potom mal pán Dobiáš vojsť dnu do klietky. Úžasné na tom bolo to, že on ku klietke prišiel, hneď do nej aj vošiel a zavrel sa v nej. Urobil to, čo sme potrebovali, ale urobil to ešte lepšie, podľa seba.

Chcem tým povedať, že pán Dobiáš má stále briskné myslenie. Je to veľmi hlboký človek, zároveň dosť introvertný a k tomu spojený s múdrosťou. Vyžaruje z neho aj jemný smútok, ktorému trochu rozumiem. Snažíme sa totiž ľuďom priniesť príbehy, ktoré sú do istej miery neprenosné. Chceme divákom sprostredkovať, ako sa Rudolf Dobiáš cítil v bani, šesťsto metrov pod zemou, či sa nebál, ako prešiel cez životné rany a ako sa zacelili. To však vedia len jeho najbližší a jeho Stvoriteľ, ktorý s ním bol v každej situácii.

Keď som sa snažila „rozkľúčovať“ svet Rudolfa Dobiáša, zistila som, že je to človek pokorný. Je človekom, ktorý na seba nikdy neupozorňuje, nikdy sa nepresadzuje a žičí druhým. Príkladom je antológia poézie napísanej vo väzení s názvom Básnici za mrežami, ktorú zostavoval práve Rudolf Dobiáš. On je tiež básnik, ktorého básnická inšpirácia sa týka aj obdobia vo väzení, ale svoju tvorbu tam nezaradil. V dnešnej dobe každý hľadí najskôr na seba, až potom na druhého. Dobiáš pozerá najskôr na druhého a keď na neho príliš zasvieti svetlo, má tendenciu utiecť. (Úsmev.)

Váš film Svetlo na konci dňa je celý postavený na slovách samotného Rudolfa Dobiáša. Nehovoria o ňom žiadne iné osoby a jediné, čo prerušuje jeho slová, sú autentické dobové zábery, ktoré vykresľujú spoločenskú situáciu tých čias. Prečo ste sa rozhodli dať slovo len hlavnej postave?

Mám to v srdci nastavené tak, že kým ten človek žije a má čo povedať, tak nech hovorí len sám za seba. Je to vždy lepšie, ako keby niekto iný o ňom hovoril superlatívy, pretavené cez vlastné pocity. Chcela som, aby bol film čo najpravdivejší.

Riziko takého rozhodnutia spočíva v tom, že keď divák hodinu sleduje len jednu „hovoriacu hlavu“, je to vizuálne nudné. Váš film však takým vôbec nie je. Jedným z dôležitých prvkov, ktoré film ozvláštňujú, sú animácie, do ktorých zaznievajú slová básní Rudolfa Dobiáša v jeho osobnej úprave. Ako vznikol nápad na toto ozvláštnenie filmu?

Vyšlo to z tej inkriminovanej karikatúry. Uvedomila som si, že pán Dobiáš bol odsúdený za karikatúru, ktorú ani nenakreslil. Sám hovoril, že on nedokázal nakresliť ani obyčajné prasiatko, ktoré tvorí pár geometrických útvarov. Tie obrázky len roznášal a dostal za to 18 rokov ťažkého žalára, pričom sa uvažovalo aj o treste smrti a celé sa to nazvalo velezrada. Bolo to pre mňa také absurdné, že som si povedala, že to musím využiť ako prvok vo filme.

Potom sa ku mne dostala kniha poézie Noci a dni, kde mal výtvarnú stránku na starosti Jozef Vydrnák. Perokresby z tejto knihy sú pre mňa krásne a predstavujú protiváhu tej jednoduchej karikatúry, za ktorú bol pán Dobiáš odsúdený. Uvedomila som si tiež, že svet, ktorý ukazuje poézia Rudolfa Dobiáša, je svet výtvarný, je krásny, nadchýnajúci sa obdivom. Perokresby Jozefa Vydrnáka mi tiež pripomínajú detský svet. Je to nádherný kontrast k ťažkému príbehu pána Dobiáša, ale je to tiež vynikajúci doplnok k pocitu smútku, ktorý takisto nájdeme v básňach Rudolfa Dobiáša.

Povedala som si, že by bolo pekné vytvoriť cez tento príbeh akési vzkriesenie spojením škaredej karikatúry, za ktorú bol Rudolf Dobiáš zatvorený, s ilustráciami do básne, ktoré sú však statické, a nakoniec s animáciou, so živou kresbou, ktorá oživí životopisnú báseň Medzi trávou a vetrom.

Nespomenuli ste ešte jeden dôležitý prvok, ktorý z filmu Svetlo na konci dňa robí niečo viac ako dokumentárny film. Je ním veľmi citlivo skomponovaná hudba, za ktorou stojí váš manžel Ivan Čermák. Ako vznikala?

Jednu časť hudby vo filme tvorí archívna hudba, ktorá pochádza z dobových materiálov. Druhou časťou je špecifická hudba, ktorá kľúčovo dopĺňa hlavné zložky filmu. Sú to básne, recitované pánom Dobiášom, čiže nie hercom, aby to bolo ako vnútorná výpoveď a aby to vyjadrovalo pocity, ktoré pri opise svojho života pán Dobiáš neukazoval. Práve hudba mala akoby podčiarkovať pocitový svet a „niesť ho na krídlach“.

Kresba, ktorá ožije v animácii, mala zas vytvoriť synergiu umenia, ktorú pán Dobiáš v konečnom dôsledku žije. Keď prídete k nemu domov, všade má obrazy od výtvarníkov, o ktorých písal a ktoré ho inšpirovali. V jeho živote je dôležitá aj hudba, čo sme s manželom spoznali pri počúvaní jeho básní. Hovorili sme si, že väčšinou sú „na tri“ ako valčík a chýba tam už len tanec. Keď Rudolf Dobiáš svoje básne píše aj recituje, vidieť, že má v sebe hudbu, jeho poézia má metrum a v niečom upokojuje.

Hudba vo filme, ktorú komponoval môj manžel, v niečom uchopuje spôsob rozmýšľania a cítenia Rudolfa Dobiáša. Má však ešte jeden rozmer. Pán Dobiáš bol vo veľmi mladom veku vytrhnutý zo svojej rodiny a jeho matka zomrela tesne po tom, ako sa vrátil z väzenia. Rezonuje to v jeho tvorbe a spomína to aj vo filme. Preto som chcela, aby dominantný motív hudby vo filme bol akoby piesňou tej matky, ktorá v detstve spieva svojmu synovi a ľudový motív toho spevu si syn pamätá.

Mnohí súčasní umelci by so mnou asi nesúhlasili, ale podľa mňa má umenie hodnotu vtedy, keď sa človeka dotkne. A myslím si, že váš film Svetlo na konci dňa je umenie. Čo vám osobne dala tvorba tohto filmu? Zmenil vás v niečom Rudolf Dobiáš?

V konečnom dôsledku priniesol tento film do môjho života nesmiernu radosť. Oveľa viac som pochopila to, čo som cítila už predtým – že svetlo v nás je také veľké, že žiadna tma, nech sa akokoľvek prezlečie, ho nemôže zničiť.

Tento film ma tiež ponoril do vďačnosti, že som mohla stretnúť Rudolfa Dobiáša ako archetyp človeka, ktorý, ako verím, je podľa Božieho srdca. Človek, ktorý si ide po vlastných cestách, sa môže vzoprieť, rozbiť si kolená, doráňať sa, ale keď sa nakoniec vracia k tomu, ktorý ho stvoril, nemôže nič stratiť. Dokonca aj strata, ktorú v živote utŕžil, v konečnom dôsledku nie je stratou, ale môže sa stať bohatstvom. Zistila som, že Rudolf Dobiáš je vlastne veľmi bohatý človek.

Rudolf Dobiáš je človek, pri ktorom môžete byť ticho a nebudete sa cítiť sám.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.