Príbeh neumierajúcej nádeje

Príbeh neumierajúcej nádeje

Nezmenení ľudia nemôžu vytvárať lepšiu spoločnosť. Tu kdesi je aj omyl s kresťanstvom v politike. Politickej strane nepomôžu kresťanské nálepky.

Žijeme vo svete, kde sa príbeh Vianoc stal marketingovým artiklom a napomáha zvýšiť tržby obchodných reťazcov. Infantilizované Vianoce prekročili hranice kultúr. V Ázii som zažil vianočné stromčeky nad stohmi tovarov v krajinách, kde dominuje islam alebo hinduizmus. Batoľa komerčných Vianoc sa stalo globálne uznávaným artiklom.

V skutočnosti žijeme vo svete, ktorý je vzdialenejší od posolstva Vianoc viac ako kedykoľvek predtým. Dvadsiate prvé storočie nie je storočím utopického raja, aký rysovali svetoví lídri po porážke dvoch krvavých totalitných systémov nacizmu a komunizmu. Vysnený svet absolútnej slobody je svetom nepretržitého násilia a zla. Násilie a zlo existuje od počiatku ľudských dejín. Nikdy však nedosiahlo také všeobecné rozmery a také spoločenské uznanie ako dnes. 

Sme svedkami masívneho rozkladu hodnôt, ktoré donedávna tvorili základ civilizačne najúspešnejšieho modelu ľudského spolužitia – euroamerickej civilizácie. Práve nové technológie, dôkaz všemocnosti a veľkosti Človeka, výrazne pomohli v deštrukcii základných hodnôt, na akých spočívala úspešná civilizácia Západu.

Nepoučení

Dve krvavé svetové vojny boli vlastne občianskymi vojnami medzi najvyspelejšími štátmi Západu. Dve vojny dokumentovali, že takzvané fundamentálne hodnoty sa rozpadli na prach. Masové vraždenie európskych národov medzi sebou ospravedlnili aj intelektuáli či cirkevní hodnostári bojujúcich strán. Práve tí, čo mali byť strážcami večne platných hodnôt.

Ani po roku 1945 nenastal večný mier. Historická skúsenosť nikoho nepoučila. Po polstoročí žijeme vo svete, kde Európa už nie je semeniskom bojov a je formálne zjednotená. To je dobrá správa. Zlou správou je, že kedysi dynamická Európa sa stáva dodýchavajúcim kontinentom. Stačilo päťdesiat rokov, aby Európa stratila svoju tvár, hrdosť, prameň svojej dávnej sily. Európa vymiera nielen geopoliticky a duchovne.

Európa vymiera demograficky. Magické číslo, ukazovateľ fertility musí mať hodnotu najmenej 2,2, aby zabezpečil jednoduchú reprodukciu obyvateľstva. Aritmetika dejín je neúprosná. Ľudský pár, muž a žena, musia priviesť na svet  aspoň dve deti, aby nahradili svoj budúci zánik. Ukazovateľ pôrodnosti v Európe predstavuje polovičku tohto magického čísla.

Veľké národy Európy Nemecko a Rusko vymierajú v rastúcom tempe. O malých národoch ani nevraviac. Jestvujú podrobné štatistiky, o koľko menej bude mať obyvateľov Slovensko, Česko, Maďarsko o dvadsať rokov. Vymierame. Vymierame z vlastnej vôle a vlastnej nerozvážnosti. Tí dvaja nešťastníci z vianočného príbehu neváhali priviesť dieťa na svet v maštali na okraji mesta. My máme klimatizované byty aj autá, lietadlá, mobily a Skype, ale nemáme, nechceme mať deti.    

Podobne je na tom aj celá euroamerická civilizácia. Obe Ameriky, Austrália a Nový Zéland si vyrovnávajú demografický deficit riadenou imigračnou politikou. Európa si ešte donedávna stačila sama. Teraz sme svedkami masovej invázie státisícov a pomaly miliónov migrantov, čo zaplavujú Európu. Súčasní politici najkultúrnejších národov Európy, Nemecka a Francúzska povzbudzujú milióny migrantov iných kultúr, aby vtrhli do Európy.

Žijeme v dobe bez pozitívnych vízií a ideálov. Európa už nemá veľkých štátnikov ako Churchill,  Adenauer, de Gasperi, de Gaulle. Vizionári sú mŕtvi. Na ich miesto sme slobodnými voľbami dotlačili do čela Európy malicherných volebných obchodníkov.

Sme v demografickej kríze, vymierame. Nehľadáme prirodzené príčiny tohto stavu. Nie sme schopní poskytnúť víziu.  Dobrovoľne odstupujeme svoje miesto iným, vitálne dynamickejším kultúram a etnikám. Zdieľať

Krátkozraké úvahy o lacnej pracovnej sile, táranie o integrovaní migrantov, mediálne úsmevy majú zakryť ich nechuť či neschopnosť povedať našim národom skutočnú pravdu: Sme v demografickej kríze, vymierame. Nehľadáme prirodzené príčiny tohto stavu. Nie sme schopní poskytnúť víziu. Dobrovoľne odstupujeme svoje miesto iným, vitálne dynamickejším kultúram a etnikám.

V skutočnosti sa to nazýva zrada vlastných koreňov, vlastnej kultúry, vlastných hodnôt. Je to filozofia Titanicu, myslenie stroskotancov. Žime dnešku, vyzúrme sa dnešný večer a dnešnú noc. Zajtrajšok nás nezaujíma. Po nás potopa.

Kríza je zjavná, v tom sa zhodneme. V chaose dezorientácie sa darí staro-novým spasiteľom. Aj túto úvahu o Vianociach by sme mohli ukončiť lacným záverom, že riešenie krízy je v návrate ku starým osvedčeným hodnotám. Pôsobivým a srdce podmaňujúcim riešením by bol akýsi pomyselný štedrovečerný stôl, pri ktorom by zasadli Merkelová, Putin, Obama, František a ešte nezabitý anonymný vodca ISIS, zaspievali by si koledu, zaželali  Merry Christmas a padli si do náručia. Samozrejme, je to nezmysel. Kresťania by tu veľa nezmohli.

Ponúkajú sa aj iné riešenia. Húfne vstávajú proroci novej ľavice, nového sekulárneho humanizmu. Predávajú sa nové biblie oprášeného marxizmu. Ktože by pochyboval, že vo svete, kde 90 percent materiálneho bohatstva sveta je v rukách len percenta finančných žralokov, jedinou záchranou je odstránenie kapitalizmu?

Znovu sa mnohí pokúšame dúfať, že zmena sveta, východisko z krízy spočíva v zmene spoločnosti, tejto akejsi abstrahovanej masy ľudí manipulovanej lídrami. Zabúdame na lekcie nedávnych dejín. Pokusy o zmenu sveta výmenou inštitúcií, zmenou politického systému sú odsúdené na neúspech. Hoci sú vedené najlepšími úmyslami, nakoniec sa poväčšine menia na diktatúry, na pokusy totálne ovládnuť človeka. Hlásatelia sociálneho inžinierstva by mali budiť oprávnenú nedôveru aj dnes, v čase veľkej krízy.

Takže čo s Vianocami? 

Naozaj sú len sentimentálnym rituálom?

„Či neprichádza nad človekom chvíľa, keď nič neznamená?“ pýta sa Korán v súre 76. Nie je človek 21. storočia osamotenejší než kedykoľvek predtým? Neprichádzajú chvíle, keď celé mediálne bláznovstvo okolo nás nám lezie krkom a hľadáme niečo iné? Stačí jedna autonehoda, prasknutá cievka v mozgu, spadnuté elektrické vedenie, poľadovica, zemetrasenie, tajfún a zrazu človek nie je. Nejestvuje. Koniec. Basta.

Každý záchvev ľudského srdca, každá túžba vedieť viac o sebe a o okolitom svete vedie k zisteniu, že sme osamotení, vystavení neznámym silám a hrozbám. Náš život nezávisí len od nás. Je tu nepoznaný vesmír. Boh. Akýsi nepoznaný plán. Alebo večný Chaos? Od starých indických véd po najrôznejšie náboženstvá sveta ostávajú otázky, na ktoré človek nevie odpovedať. Potrebuje pomoc. Oporu. Nádej.

Od počiatku ľudstva sa nazhromaždilo príliš veľa zločinu, krvi, zabíjania, bezcitnosti. Záhada človeka je záhadou Boha. Zločiny vznikajú v samotnom človeku. Človek stále kolíše medzi zlom a dobrom, medzi nebom a zemou. Priam si žiada stav rovnováhy, vyrovnania. Musí byť pobádaný k dobru a odstrašovaný od zla. Tu kdesi je logika každého náboženstva.

Skutočný zmysel Vianoc je pripomenutie, že Boh vstúpil do ľudských dejín. Kresťanstvo ako jediné náboženstvo sveta ukazuje, že Boh prejavil ľútosť nad stavom sveta, nad osamelosťou a bezradnosťou človeka. Nemáme tu do činenia so žiadnym prorokom, prostredníkom, tlmočníkom posolstva. Žiadny Budha, Konfucius, Lao C´, Muhammad. Autentický Boh zasahuje priamo.

Je to, pravdaže, celkom absurdná a neuveriteľná iniciatíva. Boh prichádza upozorniť svet nie s fanfárami, hukotom. Božie tajomstvo prišlo v prestrojení. Nenápadne. V akejsi zabudnutej provincii Rímskeho impéria. Za okolností, ktoré nevzbudili pozornosť sveta, ba ani všetkých kronikárov. Zo štyroch autorov evanjelií iba dvaja sa venujú Narodeniu. Jedine lekár Lukáš sa podrobnejšie venuje vianočnej noci.

Boží výsadok na nepriateľom obsadenú matičku Zem je pozorne utajený. Mnohí mu právom môžu vysloviť nedôveru. Ozajstný príbeh Vianoc je o mladej žene, ktorá uverí informácii anjela. Mladá žena prijme rizikovú úlohu priviesť na svet plnohodnotného človeka, ktorý je zároveň označený ako Boh.

Snúbenec tesár uverí žene, uverí ďalšiemu anjelovi a vezme na seba možnú potupu. Príbeh je aj o strachu kolaborantov (Herodes a farizeji), čo sa boja, že sa narodil akýsi nový líder povstania proti okupantom.

Boh Ježiš je Bohočlovek. Poľudštený Boh. Nielen prísny Boh židovských starozákonných prorokov a moslimov, ale aj človek so súcitom, radosťou i plačom, odpúšťajúci, uzdravujúci. Dá sa potupne popraviť, cíti bolesť, prosí Otca, aby ho zachránil. Neujde však spod kríža, ako ho konštruujú novodobí spisovatelia. Pred dvetisíc rokmi bol stelesnením bláznivosti a ostáva ním aj teraz.

Od začiatku sa odmietol angažovať v politike. Dobre vie, že zmena spoločenských podmienok je druhoradá, ak sa nezmenia samotní aktéri, ktorí spoločnosť tvoria. Nastolil model správania, ktorý umožňuje absolútnu zmenu človeka. Obracia poradie doterajších hodnôt. Určuje nový hodnotový systém na sociologickom nezmysle, akým je láska.

Láska k blížnemu, láska k nepriateľovi. Je vynálezcom mechanizmu permanentného odpúšťania. Porušuje dovtedajšie základné pravidlá. Na úder sa nemá odpovedať protiúderom. Navrhuje zastaviť reťazovú reakciu úderu a odplaty. To je skutočná revolúcia.

Od začiatku odmietol angažovať sa v politike. Dobre vie, že zmena spoločenských podmienok je druhoradá, ak sa nezmenia samotní aktéri, ktorí spoločnosť tvoria. Zdieľať

Nuž áno, všetko krásne ideály. Lenže čo tie ďalšie dve tisícky rokov? Vymizlo zlo, vykorenil sa zločin? Pravdaže nie. Lebo človek ostal človekom. Na Vianoce dostal cestovný poriadok, ktorý by ho mohol  priblížiť k vyslobodeniu, spáse, šťastiu. Záleží len na človeku, či túto ponuku využije. Dejiny Európy a sveta sú bilanciou úspechov i neúspechov kresťanstva. Toho vonkajšieho. Ak sa veci sveta zmenili k lepšiemu, je to výsledok súčtu síl zmenených jednotlivcov. Niet kolektívnej spásy. Je len spása konkrétneho človeka, teba, mňa.

Tvoj život sú tvoje súkromné dejiny. Tvoj vlastný čas. Vnútorná zmena, metanoia, nie je výhra naveky. Je to neustály zápas. Nezmenení ľudia nemôžu vytvárať lepšiu spoločnosť. Tu kdesi je aj omyl s kresťanstvom v politike. Politickej strane nepomôžu kresťanské nálepky. Autor vianočného príbehu nie je tvorca politického či sociálneho modelu. Nie je omietkarom vonkajšej fasády, ale upratovačom interiéru.

Zanechať stopy

Vianočný príbeh je príbehom neumierajúcej nádeje. Spomienka na Ježišovo narodenie sa počas stáročí sformovala do rozmanitých tradícií. Prežil som rozličné Vianoce: v rodnej Banskej Štiavnici, na bratislavskom sídlisku aj v kanadskej Ottawe, v moslimskej Indonézii či latinskoamerickej Venezuele. Slovenské Vianoce z detstva však ostávajú v duši naveky. Symbolika rodinného stola, kde sa prestiera aj pre neprítomného či zomrelého, solidarita, láska, vzájomné obdarúvanie, rozžiarené detské tváre, spoločná modlitba, polnočná omša – to všetko pomáha pochopiť veľkosť Narodenia. Nie vždy, v každom čase a na každom mieste sa darí vyčariť zvláštnu atmosféru.

Štedrý večer by nemal byť sentimentálnym útočiskom, nostalgiou včerajška.

Mám pred sebou vianočnú pohľadnicu. Postavičky vo vysokom snehu kráčajú do vŕšku do kostolíka na polnočnú. Ďaleko od ruchu uponáhľaného sveta. Ľudia prekonávajú stúpanie, predierajú sa snehom, zanechávajú stopy,  zadýchaní postupujú k vrcholu, kde je správa o Narodení a spáse. Slovenské Vianoce.

Mať cieľ putovania, prekonať prekážky, zanechať stopy.

Vianoce sú krásne, lebo sa opakujú.

Vianoce znamenajú nádej, že aj o rok príde jar, leto a zima a nové Vianoce.

Cesta k vrcholu sa nekončí. Každý rok spomíname, že prišiel On a treba sa zmeniť. 

Prijmeme ho?

Foto: Flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo