Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
20. december 2021

Vojenská dohoda s USA

Sú proti nej oprávnené výhrady alebo ide o alarmizmus?

Oznámenie novej „Dohody o spolupráci v oblasti obrany“ s USA sprevádzajú ostré polemiky. Čomu táto zmluva slúži?

Sú proti nej oprávnené výhrady alebo ide o alarmizmus?

Minister obrany Jaroslav Naď, minister zahraničných vecí Ivan Korčok a náčelník generálneho štábu Daniel Zmeko počas tlačovej konferencie 14. decembra 2021 v Bratislave. FOTO TASR – Pavel Neubauer

Návrh zmluvy 14. decembra predstavil minister obrany Jaroslav Naď spolu s ministrom zahraničných vecí Ivanom Korčokom.

Naď jej potrebu vysvetľoval tým, že už predošlá vláda navrhla uzatvoriť takúto dohodu, pretože ide o logické vyústenie dlhodobej reality, ktorou je veľmi úzka spolupráca medzi našimi a americkými ozbrojenými silami. „Je to úplne štandardná medzinárodná dohoda, ktorú má v rovnakom alebo v podobnom znení podpísaných 23 z 29 členských krajín NATO, a to vrátane Maďarska alebo Poľska,“ vyhlásil Naď, podľa ktorého nová dohoda uľahčí mnohé veci. „Štandardizuje to našu spoluprácu, nebudeme musieť per partes stále uzatvárať nejaké technické dohody na konkrétne spolupráce či už v oblasti čerpania paliva, alebo zabezpečenia pobytu na našom území. Zároveň však chcem zdôrazniť, že všetky základné ústavné parametre, tak ako sú definované v ústave Slovenskej republiky, budú zachované. To znamená, že nestrácame žiadnu suverenitu.“

Minister obrany si od podpísania novej dohody sľubuje nielen menej byrokracie, ale aj finančnú podporu Ozbrojených síl SR vo výške prinajmenej 100 miliónov dolárov, ktorá má byť investovaná najmä do slovenských vojenských letísk. Tie však majú zostať aj naďalej vo výlučnom vlastníctve Slovenska.

Ako sú na tom iné štáty?

Podstatnou súčasťou novej dohody o spolupráci v oblasti obrany (DCA) nie je len samotná vojenská pomoc, ale najmä regulácia právneho statusu, pod ktorým by operovali americké jednotky, ktoré sa zdržiavajú na Slovensku. Na tento účel zvyknú byť uzatvárané zmluvy typu Status of force agreement (SOFA), ktoré regulujú prítomnosť spojeneckých vojsk na území aliancie. Aj slovenské ozbrojené sily spadajú pod zmluvy SOFA, napríklad počas pôsobenia v Afganistane alebo v súčasnosti počas pobytu v Lotyšsku.

Vo všeobecnosti určuje právny rámec navštevujúcich vojsk Dohoda medzi zmluvnými stranami NATO o statuse ich ozbrojených síl z roku 1951, na jej princípoch sa zakladá aj SOFA Európskej únie. Stanovuje mnoho technických detailov, napríklad vzájomné uznanie vodičských preukazov, oprávnenia na nosenie zbraní, zdravotnú starostlivosť či podmienky, za ktorých sú colné kontroly navštevujúcich jednotiek prípustné a za ktorých prípustné nie sú.

Táto zmluva je však v porovnaní s novšími zmluvami pomerne krátka a nerieši mnohé právne otázky, ktoré z tohto dôvodu bývajú ošetrené v dodatočných zmluvách. Podobné zmluvy podľa Korčokových slov podpísali s Američanmi pobaltské štáty v roku 2017, Poľsko v roku 2020, Maďarsko v roku 2019 a Rumunsko a Bulharsko už v rokoch 2005 a 2006.

Ešte dlhšiu tradíciu má nemecká dohoda (volá sa Zusatzabkommen zum NATO-Truppenstatut, teda zmluvný dodatok k statusu jednotiek) z roku 1959, ktorú svojho času podpísala Spolková republika nielen s USA, ale aj Belgickom, Francúzskom, Spojeným kráľovstvom, Kanadou a Holandskom.

V prípade krátkych pobytov počas vojenských cvičení či tranzitu vojsk slúžia tomuto účelu podobné zmluvy, ktoré boli uzavreté s dočasnou platnosťou. Z pohľadu daňových poplatníkov je však takýto prístup zbytočným mrhaním verejných prostriedkov, úlohou úradníkov by predsa nemalo byť generovať zbytočnú byrokraciu a rokovať pred každým cvičením o novej zmluve, ktorú by bolo možné uzavrieť raz so všeobecnou platnosťou.

Zatiaľ čo nemecká aj poľská dohoda so Spojenými štátmi sú obsiahlejšie – čo reflektuje dlhodobé rozmiestnenie amerických vojsk v oboch štátoch –, slovenský text zmluvy je značne kratší a bez veľkého preháňania ho možno označiť za zjednodušený preklad zmluvy s Maďarskom. Identické sú nielen počet a obsah článkov, ale aj ich spôsob číslovania.

To pomerne jasne odporuje teóriám, ktoré sa z novej zmluvy snažia vyčítať plány na rozsiahle a trvalé rozmiestnenie amerických vojsk. Štáty, v ktorých USA rozmiestňujú svoje jednotky dlhodobo, riešia vo svojich dohodách aj mnohé otázky, ktorých sa slovenská dohoda vôbec nedotýka – napríklad reguláciu stavby budov v areáloch, ktoré využívajú americké jednotky, manželstvá amerických vojakov pred lokálnymi úradmi alebo registráciu detí narodených rodičom, ktorí sú členmi americkej armády.

Slovenskú dohodu od bežnej zmluvy typu SOFA odlišuje fakt, že Slovensko získa nutne potrebné investície do svojej vojenskej infraštruktúry, a to nielen do tej jej časti, ktorú by občas mohli využívať aj americké jednotky.

Za dohodu, za suverenitu  

Potenciálny finančný zisk našich ozbrojených síl, samozrejme, nič nemení na otázke, či zvyšný obsah je alebo nie je útokom na suverenitu Slovenska.

Výhrady vyvolal napríklad tretí odsek článku 4 dohody, podľa ktorého „rozmiestnený materiál ozbrojených síl USA bude využitý výlučne na použitie ozbrojenými silami USA. Ozbrojené sily USA budú mať výlučnú kontrolu nad prístupom k takémuto rozmiestnenému materiálu, jeho používaním a nakladaním s ním a budú mať neobmedzené právo kedykoľvek takýto rozmiestnený materiál vyviezť z územia Slovenskej republiky“.

Časť kritikov tento odsek vykladá ako stratu slovenskej kontroly nad leteckými základňami. Takáto interpretácia je však nesprávna, nedá sa vyčítať z textu zmluvy a vychádza z fundamentálneho nepochopenia významu celého odseku.

Inzercia

Zmyslom tohto odseku je záruka Spojeným štátom, že aj v prípade uskladnenia vojenského materiálu na území Slovenskej republiky nestratia k nemu prístup. To je zrozumiteľná aj štandardná požiadavka, len ťažko by sa dalo očakávať, aby bol tento odsek zo zmluvy odstránený, teda aby boli Američania v otázke prístupu k vlastnej vojenskej technike odkázaní na ľubovôľu slovenskej strany. Rovnako by predsa bolo celkom neakceptovateľné, ak by ktorýkoľvek z našich spojencov zhabal nejaké z našich lietadiel, ktoré navštívi cudzie letisko.

Mimochodom, identický, aj keď o čosi zdĺhavejšie formulovaný obsah má aj tretí odsek článku štyri dohody s Maďarskom, podľa ktorého budú mať americké ozbrojené sily a dodávatelia z USA neobmedzený prístup ku skladovacím zariadeniam a ich používaniu pre všetky záležitosti, ktoré súvisia s predbežným umiestnením a skladovaním vopred umiestneného materiálu, vrátane dodávky, správy, kontroly, používania, údržby a odstraňovania takéhoto vopred umiestneného materiálu. „Lietadlá, vozidlá a plavidlá prevádzkované ozbrojenými silami USA alebo pre nich budú mať prístup do letísk a riečnych prístavov v Maďarsku a na iné miesta, ako bolo dohodnuté, za účelom dodania, skladovania a údržby na území Maďarska vopred umiestneného materiálu síl Spojených štátov.“

Obavy vzbudzuje aj možnosť, že by americká prítomnosť mohla prilákať nepriateľský preventívny úder. Vzhľadom na skutočnosť, že by jedinou predstaviteľnou situáciou takéhoto konfliktu bol predchádzajúci útok na európskeho člena NATO, a teda s najväčšou pravdepodobnosťou aj člena EÚ, by bolo ilúziou myslieť si, že Slovensko by v takomto konflikte mohlo zohrať rolu nezúčastneného pozorovateľa alebo že by takéto správanie vôbec bolo v slovenskom záujme. Naopak, hlavným slovenským záujmom by bolo rýchle a úspešné odrazenie útoku a obránenie aliancie, nie strčenie hlavy do piesku a viera v to, že útočiaca mocnosť po porážke našich spojencov (najmä Poľska) Slovensko nenájde na mape.

Medzi zatiaľ najhlasnejších kritikov patrí Eduard Chmelár, spoluorganizátor petície proti rozmiestneniu cudzích vojsk na Slovensku. Chmelár osobitne kritizuje článok 12, podľa ktorého sa Slovensko vzdáva „svojho prednostného práva na výkon trestnej právomoci“ nad príslušníkmi ozbrojených síl USA.

Tento článok znie na prvý pohľad skutočne škandalózne. V skutočnosti však nie je ničím výnimočný a je logicky pochopiteľný – vychádza z potreby USA vykonávať disciplinárnu kontrolu nad svojimi vojakmi. Napokon, len ťažko by bolo pochopiteľné, prečo by mali slovenské súdy súdiť prípadné dezercie či disciplinárne prešľapy amerických vojakov. Rovnaké právomoci požívajú v Nemecku všetky zmluvné strany Dodatkovej zmluvy, a to nielen Spojené štáty či Francúzsko, ale napríklad aj maličké Belgicko.

Eduard Chmelár však neuvádza podstatnú časť článku dvanásť, po ktorom to už vôbec neznie škandalózne. „V konkrétnych prípadoch trestných činov, ktoré majú pre Slovenskú republiku osobitný význam, môžu slovenské orgány toto vzdanie sa právomoci odvolať.“ Povedané inak, v prípadoch, v ktorých by boli poškodenými slovenskí občania, by obvinení mohli napriek zmluve skončiť pred bežným slovenským súdom.

Obsah článku 12 je tak síce bežnou, ale tradične najkontroverznejšou súčasťou dohody o statuse síl, ktorá sa dostane do verejného povedomia najmä v prípade, ak sú súdení vojaci zapletení do dopravných nehôd, pri ktorých boli zranení aj civilisti hostiaceho štátu.

Nič nové pod slnkom

Pritom ani nová dohoda nič zásadné nemení, už článok 7 SOFA NATO z roku 1951 delí jurisdikciu medzi vysielajúci a prijímajúci štát. Kým vojenské orgány vysielajúceho štátu majú primárne právo vykonávať jurisdikciu nad príslušníkom ozbrojených síl alebo civilnej zložky, ak ide o trestné činy proti majetku alebo bezpečnosti tohto štátu alebo trestné činy výlučne proti osobe alebo majetku iného príslušníka ozbrojených síl alebo civilnej zložky tohto štátu alebo závislej osoby. Podľa tejto zásady však „v prípade akéhokoľvek iného trestného činu budú mať právo vykonávať primárnu jurisdikciu orgány prijímajúceho štátu“.

To isté platí aj pre slovenské jednotky v zahraničí, napríklad pilotov cvičených v USA alebo vojakov v lotyšskom Ādaži. Slovenskí vojaci, ktorí slúžia na Cypre rovnako ako všetky jednotky v misiách OSN, dokonca požívajú úplnú imunitu pred trestným stíhaním cyperskými úradmi.

Napriek tomu, že pre všetky formulácie jestvujú dobré dôvody, nie sú ničím výnimočné a sú už celé desaťročia štandardnou súčasťou zmlúv SOFA. Preto v tejto debate nie je dôvod na alarmizmus. 23 štátov NATO a ďalšie štáty ako Južná Kórea, Austrália či Japonsko už celé roky, dokonca desaťročia majú podpísané podobné alebo dokonca rozsiahlejšie zmluvy, teda obvinenia z vlastizrady sú čistou fabuláciou.

Nová zmluva neznamená žiadne ohrozenie slovenskej suverenity, prinesie najmä menej byrokracie a zlepšenie stavu slovenských letísk. Podporiť by ju nemali len všetci bezvýhradní fanúšikovia Spojených štátov, ale aj tí, ktorí politiku Washingtonu vidia často skepticky. Na rozdiel od neustále uzatváraných technických dohôd je táto zmluva omnoho transparentnejšia a ponúka obom stranám jasný právny rámec.

Samozrejme, je možné mať názor, že Slovensko by so Spojenými štátmi nemalo podpisovať žiadnu zmluvu o vojenskej spolupráci. Za týmto názorom sa však skrývajú často aj odlišné zahraničnopolitické preferencie. Aj to je v poriadku, len je lepšie ich otvorene priznať, než sa schovávať za paragrafmi takejto dohody.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva