Blog 16. december 2021

Lucia Schneiderová: Ďakujem za milosť, že som bola pri manželovi, keď umieral

zastolom.sk
zastolom.sk
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

zastolom.sk

Lucia Schneiderová: Ďakujem za milosť, že som bola pri manželovi, keď umieral

Autorka: Jana Solárová

Keď mala najmladšia z deviatich detí ešte len mesiac, manželovi našli nádor na mozgu a diagnostikovali mu rakovinu v poslednom štádiu. Miloš po deviatich mesiacoch svoj boj vo veku 42 rokov dobojoval. Lucia (43) žije spolu s deťmi v rodinnom dome v Žiline. Vždy usmiata a pokojná, odovzdaná a vyrovnaná. Jej tajomstvo je práve v tom, že každý deň prežíva v milujúcom Otcovom náručí.

Pamätáte sa, kedy ste sa rozhodli zveriť svoj život do Božích rúk? 

Odmalička som bola tradične vedená do chrámu. Vnímala som v sebe túžbu spoznávať Pána. Prvý moment, keď som sa rozhodla zveriť svoj život do Božích rúk, bol v mojich štrnástich rokoch. Bola som na jednej prednáške, kde som počula, že Boh má plán pre môj život. Ja som vtedy tomu uverila a povedala som Bohu: ak si, tak ja ti odovzdávam svoj život. Takto som začala spoznávať Pána a Pán začal uzdravovať moje srdce. 

Oľutovali ste niekedy toto rozhodnutie, napríklad v tých najťažších chvíľach?  

Neoľutovala. Bolo to najsprávnejšie rozhodnutie, aké som kedy spravila. Tu sa nemôžete pomýliť. Boh nie je ako človek, ktorý hovorí a potom ľutuje. Je verný Boh, ktorý nezradí a nikdy neopustí. Ba naopak, vždy sa prizná, a zvlásť v tých najťažších chvíľach. Je pravda, že veľa veciam nerozumiem a nemám odpoveď na to, prečo sa to stalo, ale dôverujem Bohu. A viem, že príde čas, keď to pochopím. On je moje útočište a najistejšia pomoc v súžení.

ĽUDIA K NÁM CHODILI AKO NA DUCHOVNÉ CVIČENIA

Ako ste v rodine zvládli prijatie správy o tom, že manžel je vážne chorý?

Zvládli sme to len z Božej milosti. Aj po piatich rokoch môžem s istotou povedať, že to bola veľká milosť, skrze ktorú Pán nadprirodzene preniesol cez tento čas mňa aj deti. Pán ma naplnil pokojom prevyšujúcim každú chápavosť, a tým uchránil moje srdce od strachu. Skrze mňa potom Pán upokojoval aj deti.

Boli prognózy od začiatku nepriaznivé alebo existovala medicínska nádej na uzdravenie?

Prognźa bola od začiatku ťažká. Hneď pri prvom prijme so silnými bolesťami hlavy bolo jasné, že ide o nádor. A veľmi rýchlo nám oznámili, že ide o štvrté štádium rakoviny, ktorá sa neúprosne šírila. Pre mňa z medicínskeho hľadiska nebola žiadna nádej. Jedinú nádej som mala u Pána. 

Potom nasledovali mesiace liečby, hospitalizácií, nádejí a sklamaní. Ako si spomínate na posledný rok života vášho manžela?

Bolo to presne deväť mesiacov, čo sme bojovali s chorobou. A či mi uveríte alebo nie, ja sa rada vraciam do tohto obdobia, pretože to bolo pre mňa obdobie, keď som veľmi výnimočne vnímala Božiu blízkosť, jeho milosť a mimoriadnu starostlivosť. Začala som Pána spoznávať novým spôsobom. Áno, bol to veľmi vyčerpávajúci čas. Bola som krátko po pôrode Tamarky, ktorá je naším deviatym dieťaťom tu na zemi a dve deti som spontánne potratila, verím, že sú už spolu s manželom. Ale zároveň časom plným nádeje a zázrakov. Áno, aj bolesti, ale aj časom, keď uprostred všetkého zdrvujúceho sme mali milosť sa smiať. Časom, keď sa otvorili dvere a ľudia prichádzali slúžiť a bolo ich veľa. Množstvo modlitieb, SMS a financií. Ľudia mi neskôr hovorili, že k nám chodili ako na duchovné cvičenia. Pre mňa osobne ako manželku to bol čas, keď som Milošovi mohla z Božej milosti dávať nezištnú lásku, byť pri ňom, byť mu oporou a povzbudzovať ho. Pamätám si, ako som mu povedala: Miloš, nemáš čo stratiť, buď sa uzdravíš a budeš žiť alebo pôjdeš domov k nebeskému Otcovi. Miloš znášal celú chorobu veľmi statočne a pokorne. 

Keď manžel zomrel, najmladšia dcérka nemala ani rok. Bola smrť manžela otrasom pre vašu vieru? Verili ste aj vtedy v Božiu lásku?

Tamarka mala 10 mesiacov, keď manžel zomrel. V tom celom nastavení, v akom som žila, boli posledné týždne pre mňa mimoriadne ťažké. Vnímala som, že fyzicky som vyčerpaná. Boleli ma obličky, platničky, hlava, stále som dojčila a vedela som, že Miloša do nemocnice dať nechcem, keďže zo strany lekárov mi bolo povedané, že viac už urobiť nevedia. Tak som sa modlila: Pane, buď Miloša uzdrav a osláv sa alebo si ho zober. Bola som pri Milošovi, keď vydýchol, čo považujem za veľkú milosť, a ja som vedela, že svoj beh dokončil a vieru si zachoval; a že je v nebi a že už netrpí, že prešiel zo života tu na zemi do života vo večnosti. Spomínam si, ako som chytila Miloša za rameno a povedla mu: Miloš, už si doma, ty už vieš, aké to je… Bola som plná pokoja a nádeje, aj pre Miloša aj pre mňa a pre deti. Pán mi hovoril, že má pre nás budúcnosť a nádej. Milošov život tu na zemi sa skončil, ale náš pokračoval a pokračuje ďalej. Nerozumela som tomu, ale nemala som strach. Verila som, že Boh je dobrý otec a postará sa o nás. 

VŠETKO, ČO ŽIJEM, JE BOŽIA MILOSŤ

Nevalcuje vás niekedy hnev, smútok, prázdno? Čo vás vie utešiť a naplniť?

Hnev necítim. Som naplnená hlbokou vďačnosťou Bohu za všetko, čo som mohla s manželom zažiť, že sme mohli spolu rásť, učiť sa milovať a slúžiť, že nám Pán požehnal takú krásnu rodinu, deti, za ktoré som nesmierne vďačná. A zvlášť za posledné mesiace, keď som z Božej milosti mohla až do konca ako manželka naplniť svoje poslanie - milovať a ctiť. Kráčam ďalej. Žijem v prítomnosti v nádeji na budúcnosť. Teším sa z detí a viem, že to všetko má zmysel. Napĺňa ma Pán, jeho dobrota a priazeň, ktorú mi preukazuje. Keď som smutná a modlím sa, aby ma Pán utešil, on to robí. Pošle ľudí, aby mi dal pocítiť, že o mne vie, že ma vidí a počuje.

Určite to bol a je pre vás samotnú veľmi veľký nápor na psychiku. Nehovoriac o tom, že vaše deti potrebovali a potrebujú silnú mamu. Odkiaľ čerpáte, aby ste vedeli byť pokojná, prívetivá, usmiata?

Áno, celé to, čo žijem, presahuje mňa samu a viem, že ľudsky je to nemožné, aby som ja sama zabezpečila chod našej veľkej rodiny. Preto sa snažím byť s Bohom, ktorý JE. Bez neho nič nedokážem, všetko, čo žijem, je jeho milosť. Deň začínam a končím modlitbou. Cez deň ho chválim, prosím a ďakujem. Prijimam jeho lásku a dávam jeho lásku. Spočívam a oddychujem v jeho blízkosti. Keď vnímam potreby detí, tak sa modlím – Otec, ty si otcom týchto detí, ujmi sa ich, dopĺňaj to, čo stratili, žehnaj ich, potešuj a napĺňaj ich. Viem, že nie som sama a že ja nedokážem naplniť ich potreby ani zaceliť rany, ale viem, že môj Boh to môže urobiť, lebo jemu nič nie je nemožné. 

Spomínate modlitbu ako dôležitú súčasť dňa. Kedy si na ňu nachádzate čas? 

Mám taký režim, že vstanem ráno pred deťmi, o pol šiestej alebo o šiestej a do 6.45 mám vyhradený čas na modlitbu. Väčšinou čítam Sväté písmo. Keď sa stane, že sú všetky deti v škole a škôlke, aj keď teraz takých dní nebolo veľa, tak sa modlím napríklad s gitarou. Rada čítam aj duchovné knihy. Spoločne s deťmi sa modlíme každý večer, buď ruženec alebo chválime Pána spevom a gitarou, pričom sa každé dieťa modlí vlastnými slovami. 

Ako zvládajú deti túto životnú situáciu, že stratili otca? Nemajú problém vo vzťahu s Bohom?

To je skôr otázka na deti. Ja z môjho pohľadu môžem povedať, že je to rôzne. Sú deti, ktoré s tým bojujú, a deti, ktoré odpustili Pánovi aj ocinovi. Často mi povedia, že im chýba ocinko. Veľmi vnímajú môj vzťah s Pánom a vidia, ako sa o nás dennodenne stará. To je pre ne najväčšie svedectvo. Som na deti ako mama veľmi hrdá. Najstarší syn sa už osamostatnil a žije svoj život s Pánom. 

Jedna vec je vnútorné prežívanie a druhá, ako sa to vôbec dá zvládnuť fyzicky, keď ste na deväť, respektíve teraz osem, detí sama. Ako viete zorganizovať takú skupinu ľudí, aby boli splnené všetky povinnosti, naplnené záujmy všetkých členov, aby bola aj rodinná pohoda?

Aj k tejto otázke poviem znova to isté - je to milosť. Pán mi dal ako matke schopnosti a dary to celé zorganizovať. Často sa pýtam Pána, čo mám teraz robiť? Mám ísť prať, variť, nakúpiť, hrať sa, učiť sa, oddýchnuť si, komu sa mám venovať…? Tak to, čo intuitívne vnímam, to robím. Mám rada poriadok, jasnosť a víziu a pýtam si to od Pána. Často sa stane, že túžim urobiť viac vecí, ale reálne sa to nestane. Bolo obdobie, keď som bola z toho frustrovaná. Teraz sa snažím byť spokojná s tým, čo mám. A ďakovať Pánovi za milosť, čo som mohla urobiť. Napríklad: Ďakujem ti, Pane, že si mi dal silu uvariť, že si mi dal vidieť deti, ako sa spolu hrajú, a odprosujem ťa za to, čo nebolo v tvojej vôli, za všetky kriky, hádky nelásku…

Čo je pre vás zo strany okolia skutočnou pomocou a čo, naopak, situácii nepomáha a vám priťažuje?

Skutočná pomoc pre mňa je skutočný záujem. Konkrétna pomoc s deťmi, v domácnosti, ľudia, ktorí nám žehnajú a sú tu naozaj pre mňa a deti, ľudia, ktorí mi dôverujú. A, naopak, čo našej situácii nepomáha, je závisť. 

Ako to zvládate finančne?

(úsmev) Finančne je to pre mňa jedno veľké dobrodružstvo a viditeľný zázrak. Tak veľmi ma to presahuje a dojíma moje srdce, ako nám Pán cez ľudí posiela financie, že ani ja sama tomu nerozumiem, ako to Pán robí, ale môžem iba svedčiť, že je štedrý Boh Otec, ktorý sa stará.

Priblížite nám, ako vyzeral nejaký takýto zázrak?

Toto sú dennodenné zázraky, vždy, keď mi cinkne sms, že na účet prišli peniaze, tak ďakujem Bohu a chválim ho. Často dostávame peniaze od ľudí, ktorých ani nepoznám. Raz sme čakali s deťmi na zmrzlinu a prišla úplne neznáma pani, ktorá nás všetkých pozvala. Alebo prišiel pán až z NItry a doniesol nám krabicu potravín. Je to celé nadprirodzené, od nikoho si nepýtam… Najväčší zázrak je, že máme dom. Začali sme ho plánovať ešte s manželom, stavebné povolenie prišlo, keď bol v nemocnici. Keďže sme verili, že sa uzdraví, pustili sme sa do toho. Vždy sa našli dobrí ľudia, ktorí nám splácali a naďalej splácajú úver. Jeden pán nám dokonca sám splatil väčšiu časť úveru. Boh nám dáva každý deň pocítiť, že je tým Otcom, ktorý sa stará. Niekedy sa pýtam Pána, na čo mám použiť peniaze, ktoré sme dostali, a cítim, že veľakrát nás chce len potešiť. Boli sme s deťmi aj na dovolenke, za čo nás mnohí odsudzovali. Hovoria mi aj, že by som mala ísť pracovať, ale ja to vnímam tak, že Božia vôľa pre mňa je, aby som bola doma a mohla sa starať o deti a domácnosť. A nenudím sa.

Tešíte sa na Vianoce alebo sú pre vás obdobím, keď viac ako inokedy smútite?

Vianoce sú pre nás špeciálnym časom v roku, keď sme citlivejší na celú tú situáciu. Keď si spomínam na tie troje Vianoce bez manžela, boli rôzne. Každé iné, aj smutné, aj čarovné. Malé deti do nich vnášajú život a radosť. Ja som vždy rada, keď môžeme byť všetci spolu. A áno, tento rok sa na Vianoce teším. 

Povedali by ste o sebe, že ste šťastná?

Či som šťastná? Ľudsky mi veľmi chýba manžel, nielen ako žene, ale aj ako matke. Nie je ľahké vychovávať deti bez manžela. Chýba mi blízky človek, s ktorým by som mohla zdieľať všetko to pekné aj bolestivé, čo život prináša. Ale som šťastná, že môžem poznať Pána a žiť z jeho milosti. A že môžem toto odovzdávať deťom. Najväčším mojím úspechom bude vidieť, ako moje deti žijú s Bohom, ktorý je! A budú jeho učeníkmi, pretože v tom je ukryté šťastie mojich detí, a tým aj moje šťastie. To by som chcela povedať všetkým, ktorí čítali tento rozhovor: Buďte s Bohom, ktorý JE!

Ak máte možnosť a chcete finančne pomôcť rodine Schneiderovcov, ich IBAN je: SK6111000000002931449016

Fotografie: Tomáš Schneider

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0