Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Umenie Kultúra
15. december 2021

90 rokov Evy Mathéovej

Život v službe chorým deťom a plný manželskej lásky

Deväťdesiat rokov sa v týchto dňoch dožíva v Košiciach lekárka, vedkyňa a manželka významného sochára Eva Mathéová.

Život v službe chorým deťom a plný manželskej lásky
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Deväťdesiat rokov sa v týchto dňoch dožíva v Košiciach lekárka, vedkyňa a manželka významného sochára Eva Mathéová.

Navštívila som ju v jej dome, z ktorého, ako dúfa, bude čoskoro Múzeum Jána Mathého.

Pri bránke jednoduchého, no predsa výnimočného bieleho domu s obrovskými oknami ma privítala usmievavá pani. Napriek pomalej chôdzi z nej srší elegancia a energickosť. Očividne je zvyknutá na návštevy a s úsmevom ma púšťa dovnútra.

„Chcete si pozrieť ateliér?“ pýta sa možno aj zo zvyku a hneď ma vedie hore schodmi do priestrannej presvetlenej miestnosti.

Ocitla som sa v galérii sochárskych diel významného košického umelca Jána Mathého. Viaceré sochy mi boli dobre známe, keďže ich prototypy sú roztrúsené po rôznych košických sídliskách. Pani Mathéová rozpráva, ako jej manžel študoval v pitevni anatómiu, vďaka čomu mohol do svojich sôch vkladať abstrakciu kostí a anatomické krivky ľudského tela.

„Jano vždy hovoril, že socha neznázorňuje, socha vyjadruje. Ukrýva určitú symboliku,“ hovorí. Jeho sochárska výnimočnosť spočíva aj v tom, že sa venoval rovnako realistickej, ako aj abstraktnej tvorbe. Realistické vyobrazenie figúry alebo ľudskej postavy pretavil v ďalšom diele do abstraktného tvaru.

Pani Eva sa o túto vzácnu pozostalosť svojho manžela vzorne stará. Všetky kusy sú očíslované a elektronicky katalogizované.

Držte palce, aby z toho raz bolo múzeum

Vy vlastne bývate v múzeu, hovorím jej s úsmevom. „Tento dom je národná kultúrna pamiatka,“ prisvedčí pani Eva s istou hrdosťou v hlase. „Ešte nie je múzeom, ale robím všetko pre to, aby to mesto schválilo. Veľmi by som sa toho chcela dožiť, ale je to dlhý proces.“

Na tento účel založila aj občianske združenie Ján Mathé – sochy. „Tento dom darujem mestu Košice. Bude to Múzeum Jána Mathého. Nebude otvorené stále, len keď záujemca zavolá. Starať sa oň bude správca. K dispozícii bude sprievodca, ktorý všetko vysvetlí a poskytne návštevníkom nejaké materiály.“

Pani Eva to má premyslené.

Interiér domu je jej obytný priestor aj muzeálna expozícia. Sklená stena poskytuje výhľad do záhrady, v ktorej sa vyníma socha Mysliteľa. K tejto neobyčajnej stavbe vo vilovej štvrti Košíc má pani Eva hlboký vzťah. Priznáva, že čiastočne ju dizajnovala sama v štýle Bauhausu s využitím zlatého rezu. Vo Fínsku ju očaril funkcionalistický charakter budov. Inšpirovala sa ním a po návrate domov využila tieto prvky aj pri architektonickom návrhu vlastného domu. Odborníci dom zaradili do databázy SAV ako zvláštnu stavbu funkcionalizmu.

Všetko pre zdravie detí

Pani Eva pôvodne aj chcela študovať architektúru, no mama ju prehovorila, aby vyštudovala radšej medicínu, „pretože je to lacnejšie“. V tom čase totiž práve otvorili lekársku fakultu v Košiciach. Nad týmto dôvodom sa dnes aj sama usmieva, no v lekárskom povolaní sa našla.

Ako detská lekárka so špecializáciou na nefrológiu prednášala na významných univerzitách. Má za sebou zahraničné pobyty v Londýne, vo Washnigtone či v holandskom Utrechte. „Vtedy som bola múdra, dnes už všetko zabúdam,“ usmeje sa. „Štyridsať rokov som pracovala v detskej nemocnici na Moyzesovej.“

Celý život nielen liečila choré deti, ale aj bádala. „Dokonca sa mi podarilo namiešať liek jednému novorodencovi, ktorý mu zachránil zdravie,“ spomína. „Laboratórnym vyšetrením som zistila, že má vzácnu chorobu – kongenitálnu chloridodiarrheu. Išlo o fínske ochorenie, ktoré u nás ani nebolo diagnostikované. Mne sa to však podarilo. Pochopila som, že malej pacientke musíme do tela umelo dodávať chloridy, a namiešala som jej liek, ktorý musela denne užívať. Vďaka nemu prežila. Dnes je to krásna dospelá žena, ktorá má vlastné dieťa, no stále ten liek musí piť. Jej ochorenie bolo jediné tohto druhu diagnostikované v Československu.“

Popri fyzických ochoreniach sa sústredila aj na tie psychické. Na oddelení klinickej biochémie rozvíjala špeciálnu diagnostiku a liečbu detí s chorobami obličiek a vrodenými poruchami metabolizmu a popri tom založila občianske Združenie na pomoc deťom so zdravotným postihnutím.

O svojej kariére primárky a riaditeľky detskej nemocnice mi veľa nepovedala. Ani o pôsobení na Trnavskej univerzite či získaní titulu profesorka. Pochopila som, že funkcie, ktoré zastávala, nepokladá v porovnaní so svojím poslaním liečiť deti za podstatné. 

Bez dôvery to nejde

S Jánom Mathém sa pani Eva zoznámila na koncerte. Prežili spolu dlhé roky v nádhernom manželstve. Aspoň tak o ňom sama hovorí. Aj v našom rozhovore sa k spomienke na manžela neustále vracia. Vlastné deti im dopriate neboli, ale celý život medzi nimi vládla vernosť a harmónia.

„Mali sme spoločné záujmy. Milovali sme prírodu a milovali sme Nebesia. Spájali nás rovnaké duchovné sféry a kresťanstvo.“ Príležitostné odlúčenia ich vzťahu neuškodili. „Veľa som cestovala po svete,“ hovorí, „ale Jano mi vždy dôveroval. Nikdy sa uňho neobjavil ani náznak žiarlivosti alebo strachu z nevery. To je podstata dobrého manželstva. Dôvera.“

Hoci sú obaja veriaci, na obdobie komunizmu spomína bez trpkosti. „Nikdy sme neboli straníci. Chodili sme do kostola a netajili sme sa tým. Žili sme také normálne kresťanstvo a ostatní to rešpektovali.“

Ako je možné, že tento pár mohol aj v čase totality žiť duchovným životom, pritom on bol známy umelec, ona detská lekárka a vedkyňa?

Pani Eva si všimla môj udivený pohľad. „Bola som uznávaná vo svojom odbore. Moje meno bolo známe na univerzitách aj v zahraničí. Preto ma kade-tade pozývali prednášať. Naši súdruhovia nevedeli ani po anglicky, no mňa vždy na zahraničné pobyty pustili, lebo pri všetkých štúdiách som ich uvádzala ako spoluautorov. Oni sa s tým potom prezentovali ako svojím dielom a mne otvorili dvere do sveta.“

A manžel? „Jano nikdy nepodľahol komunistickej propagande. Tvoril sochy, ktoré mali a majú nadčasovú hodnotu. Všetky diela robil na objednávku svojich kamarátov architektov.“ V mnohých sú dokonca skryté kresťanské odkazy, lenže komunisti ich zrejme nedokázali dešifrovať. Matka s dieťaťom, Plod života, Náruč... „Janove sochy boli filozofiou jeho života,“ uzatvára tému pani Eva.

Vzápätí sa rozhovorí o vážnej dopravnej nehode, ktorú mali v roku 1967. Jej manžel zostal po nej niekoľko týždňov v kóme a musel sa znova učiť chodiť i rozprávať. Sedem rokov nato vytvoril svoje vrcholné dielo, už spomínaný Plod života. Keď sa opýtam, či bola aj ona jeho inšpiráciou pri tvorbe, zasmeje sa a pokrúti hlavou. „Nie, nie. Každý z nás mal svoj svet a odborne sa naše svety neprelínali. Ale rozumeli sme si a mali sme sa veľmi radi.“

Inzercia

Námestie aj meno z učebnice

Po Jánovi Mathém bolo v roku 2013 pomenované námestie na sídlisku Mier. Stojí tam fontána s jeho veľkou plastikou s názvom Odpočívajúca rodina. Pani Eva v roku 2018 prevzala zaňho cenu Košičan roka, ktorá mu bola udelená in memoriam.

V Košiciach však asi ťažko nájdeme ešte jednu domácnosť, kde sú vystavené takéto významné mestské ocenenia až dve. Mathéovci totiž majú v rodine aj ďalšiu významnú osobnosť. Jej meno je dokonca v piatackej geografii. Horolezec Jozef Psotka je mladší brat pani Evy.

„Naozaj je v učebnici?“ nechcela mi veriť pani Mathéová. A hneď sa v jej mysli začali vynárať spomienky na milovaného brata. „Rodičia boli z Oravy. Náš otec bol rušňovodič. Mali s mamou už štyri deti, keď zistila, že je znova tehotná. Kamarátky – také košické paničky – moju mamu presviedčali, aby išla na potrat.“ Pani Psotková by však na takýto krok nikdy nepristúpila. Chvalabohu, pretože tým piatym dieťaťom bol Jožko.

Priateľstvo a obeta boli preňho viac

Učil na Vysokej škole technickej a venoval sa horolezectvu. Nešlo však len o prekonávanie osobných rekordov. Jozef bol človek, pre ktorého priateľstvo bolo prednejšie než čokoľvek iné. Obetoval mu aj vlastný život.

Svetovo známym sa stal počas záchrannej akcie na švajčiarskom Matterhorne. Pôvodne tam mali ísť len dvaja, ale vo Viedni sa k nim votreli do partie ďalší dvaja. Boli to stranícki funkcionári. Pre horolezcov je najlepšie, keď lezú iba vo dvojici, oni však boli štyria a to nebolo dobré. Počas výstupu prišlo nepriaznivé počasie, jeden z tých súdruhov sa dostal do problémov a napokon tam aj zomrel v stene. Ďalší z výpravy dostal očnú slepotu, tretí mal zmrznuté nohy a Jožo ich musel dostať až na vrch, lebo ináč sa nedalo traverzovať.

Podarilo sa im to, dostali sa tam všetci traja okrem toho jedného, ktorý to neprežil. Blízko vrcholu na kraji Matterhornu je visutá chata Solvayhütte. Jožko tam tých dvoch pritiahol.

Keď im helikoptéra spustila lano, uviazal naň ich telá a obidvoch zachránil. Švajčiarski záchranári to celé len pozorovali ďalekohľadmi z hotela a nedávali mu žiadne nádeje. Keď po úspešnej akcii zišiel sám dole, všetci ho tam čakali nastúpení v tichosti, aby mu vzdali úctu. O tomto jeho statočnom čine sa potom písalo vo svetovej tlači.

Pani Eva mi s obdivom rozpráva aj o ďalšom dojemnom prejave Jožkovej obetavosti. Stalo sa to v roku 1973 pri výstupe na Makalu, kde si jeho kamarát pri páde vážne zranil chrbticu. Ešte síce žil, ale nebolo možné stiahnuť ho dole. Výpravu tvorili štyria, no tí zvyšní dvaja Jožovi povedali, že tam nemôžu zostať, aby neumreli všetci. Zišli dole a nechali ho tam s umierajúcim kamarátom. Jožko pri ňom zostal osem dní v extrémnych podmienkach vo výške takmer 8000 metrov, aby neumieral osamotený. Dolu sa potom vrátil celkom sám, bez pomoci.

Sama v Nepále

„Do tohto domu sme sa nasťahovali v roku 1983. Vo februári 1984 sme tu s celou rodinou oslavovali bračekovu päťdesiatku. V októbri toho istého roku zomrel, nevrátil sa z Mount Everestu,“ spomína ďalej pani Eva.

„Keď som sa dopočula, čo sa stalo, zbalila som si veľký ruksak – to bolo za komunizmu, predstavte si – a celkom sama som sa vybrala do Nepálu do Káthmandú,“ pokračuje. „Jožko zahynul za čudných okolností a ja som chcela poznať pravdu.“

O tejto tragédii hovorí nerada. Stále jej je z toho smutno. Jozef vraj neprežil pád z tisícmetrovej výšky a jeho pozostatky hodili do rieky, do ľadovca Khumbu. Tesne predtým mal jeho priateľ Orolin zdravotné problémy, nevedel sa dostať dole. Jožo sa zapojil do záchrannej akcie, pomáhal šerpom, ktorí ho znášali na nosidlách. Sám sa napokon z tohto podniku nevrátil. „Ale to je všetko na slávu Božiu. Viem, že je v nebi a stará sa o nás,“ uzatvára pani Eva.

Ekologický boj za štadiónom Lokomotívy

V rohu izby, kde sa zhovárame, stojí štíhla drevená socha. Pani Eva sa na ňu zahľadí. „Tá drevená socha je nádherná. Deti sú dnes kŕmené všelijakými gýčmi, ale treba im ukázať krásu jednoduchosti. Príroda je naším darom.“

Potom sa obzrie a ukáže rukou cez okno na Čermeľský potok, ktorý tečie pozdĺž ulice. „Predstavte si, oni to tu chceli zastavať. Každý dom tam oproti mal mať prístupovú cestu na túto ulicu a mal prekryť potok. To sme nemohli dovoliť. Založili sme občianske združenie Za štadiónom a bojovali sme, kým sme nevyhrali.“

Teraz tam stoja len nízkopodlažné domčeky s východom na opačnú stranu. Potok zostal nedotknutý. „Potom sme bojovali zase, lebo tu chceli stavať bytovky. Na štadióne, kde mali byť tréningové futbalové ihriská. Postavili sme sa proti tomu a aj to sme vyhrali.“

Schody, činky, chôdza a bicykel

Pri dverách zazvoní kuriér. Pani Eva vstane a ide otvoriť. Donesie veľkú krabicu a spolu z nej vyberáme kyticu ruží. Bol k nej pribalený aj pozdrav s blahoželaním k 90. narodeninám. Úctyhodný vek, hovorím.

A pýtam sa, čo robí pre to, že si zachováva takú úžasnú kondičku. „Za to vďačím hlavne týmto schodom,“ ukazuje na schodisko vedúce do ateliéru. „Okrem toho cvičím s činkami, každý deň bicyklujem na stacionárnom bicykli a veľa sa prechádzam. Buď vonku, alebo rýchlou chôdzou 10 okruhov po byte.“

Udržiava si aj mentálnu kondíciu. Svoju angličtinu si cibrí tým, že každý deň telefonuje so svojou 94-ročnou kamarátkou z Glasgowa. Jej bežným pomocníkom je mobil aj počítač. „Mne tieto technológie veľmi pomáhajú. Ja zabúdam, ale ony majú všetko uložené v pamäti,“ usmeje sa.

Čas pokročil, pomaly sa porúčam. Pani Eva ma odprevádza k záhradnej bránke. „Miluj a rob, čo chceš“ bola jedna z posledných viet, ktoré mi povedala na rozlúčku. A ja presne viem, odkiaľ tie slová má.

Prof. MUDr. Eva Mathéová, CSc.

Narodila sa v roku 1931 v Košiciach. V roku 1956 promovala na Lekárskej fakulte UPJŠ. Štyridsať rokov pracovala v Detskej fakultnej nemocnici; ako lekárka na lôžkovom oddelení (1956 – 1968), ako primárka oddelenia klinickej biochémie (1968 – 1992), ako riaditeľka nemocnice (1992 – 1994). V rokoch 1994 – 2008 pôsobila na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity, kde získala titul profesorka.

Zavedením špeciálnych metodík na oddelení klinickej biochémie aj ona prispela k rozvoju klinicko-biochemickej diagnostiky a liečby detí s chorobami obličiek a vrodenými poruchami metabolizmu, v prevencii poškodenia orgánov a psychomotorickej retardácie u detí. Študijné pobyty v zahraničí: 1967 – Queen Elisabeth Hospital for Children London; 1980 – 1981 – Georgetown University Hospital, Washington; 1989 – University Children’s Hospital, Utrecht. Za pomoci Holandskej nadácie zrealizovala sociálny program vytvorením Centra pre zdravotne postihnuté deti. Založila aj občianske Združenie na pomoc deťom so zdravotným postihnutím. Je autorkou loga Detskej fakultnej nemocnice v Košiciach.

Po smrti manžela Jána Mathého sa venuje správe a propagácii jeho umeleckej pozostalosti v rámci pripravovaného Múzea Mathé v Košiciach. Jej životné motto: „Úspech je daný geneticky – nadanie je potrebné vložiť do usilovnej, trpezlivej a pokornej práce. Nevzdať sa a nerobiť preto, aby sme mali osobný úspech, ale aby bol realizovaný pozitívny a progresívny program pre všeobecné dobro.“

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva