Môže sa stať Putin vzorom pre Ukrajinu?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Môže sa stať Putin vzorom pre Ukrajinu?

Väčšina Ukrajincov Putina nenávidí. Napriek tomu sa za istých okolností môže pre nich stať vzorom.

Ukrajina je dva roky po Majdane v zúfalej situácii. Poviem to priamo, podstata spočíva v tejto otázke: Môže v krajine, kde vládne oligarchia, vzniknúť funkčný štát demokratickou cestou? Považujem to za ukrajinskú otázku najbližšieho obdobia.

Myslím, že o východiskách nie je spor. Majdan zmenil vládu, ale nezmenil systém. Oligarchický systém, na ktorý dohliadal prezident Janukovyč, nahradil oligarchický systém, na ktorý dohliada prezident Porošenko. Zmenili sa kulisy, ale to najpodstatnejšie sa nezmenilo. Porošenko, podobne ako pred ním Janukovyč, sa nespráva ako prezident, ale ako oligarcha. Štát je riadený oligarchickým paktom, menia sa podiely, občas v malom aj zloženie, ale to je všetko. Krajina, kde vládne oligarchický systém nie je funkčným štátom, pretože vláda a parlament nedokážu presadiť vládu pravidiel a práva pre všetkých, musia rešpektovať prísne limity. Pred záujmami celku vždy vyhrajú záujmy vybraných jednotlivcov.

Komu slúži štát

Počas nedávnej návštevy Užhorodu mi jeden vysokopostavený muž povedal, ako funguje ukrajinská hranica so Slovenskom. Za Janukovyča údajne platilo pravidlo, že Kyjev dá Užhorodu pokoj, ak príde denne na vybraný účet do Kyjeva 30-tisíc eur. Denne. Po zmene moci sa toto výpalné, organizované z hlavného mesta, zmenilo. Ale iba v jednej veci: taxa sa zvýšila.

Ukrainian Week, časopis, ktorý vychádza s podporou britského Economistu, nedávno priniesol neuveriteľný príbeh Rinata Achmetova (článok je na stranách 26-27), mocného oligarchu, ktorý sa dnes orientuje na Rusko. Je to príbeh, v porovnaní s ktorým bledne to najhoršie, čo sme zažili na Slovensku počas Mečiarových vlád. Je to iná liga. Problém je, že Západ sa na Ukrajinu pozerá geopoliticky, podľa toho, či je elita orientovaná na Brusel alebo Moskvu. Lenže bieda Ukrajiny je v tom, že pre oligarchov je zahraničnopolitická orientácia druhoradá vec, podstatné je ich domáce postavenie, nie orientácia štátu. Prezident Janukovyč začal ako proruský politik, potom sa orientoval na Západ a tesne pred Majdanom opäť otočil stranu. Kritériom bolo to, čo ohrozovalo jeho osobu, nie záujmy štátu. Podobne sa správala Júlia Tymošenková, podobne sa správa Achmetov a podobne sa doteraz správali všetci, keď boli ohrození stratou moci alebo vplyvu.   

Rinat Achmetov.

Dôsledok: Ukrajinský štát nefunguje ako demokratický štát s klasickou reprezentáciou a deľbou moci. Je to reálna oligarchia, riadená niekoľkými oligarchami, ktorí financujú vybrané politické strany (niekedy aj opačného politického zamerania) a organizujú celý systém ako divadlo. Hýbu bábkami, organizujú verejnú mienku a všetko je podriadené ich súkromným cieľom. Oligarchovia nemajú len vlastné strany, ale aj médiá, ozbrojené zložky a najmä imunitu. Absolútnu imunitu. Je to nákladné, často chaotické, ale funguje to. Aspoň zatiaľ.

A teraz k pointe

Rusko sa po páde komunizmu počas vlády Borisa Jeľcina ocitlo v podobnej situácii. Špekulovalo sa o rozpade krajiny (Zbigniew Brzezinski), ekonomická situácia pripomínala druhý Weimar (Ben Judah) a kriminalita dosahovala astronomické čísla. Prezident Jeľcin vládol vďaka médiám, ktoré držali v rukách noví oligarchovia, ako napríklad Boris Berezovskij či Michail Chodorkovskij. Oligarchovia mali v rukách obrovskú ekonomickú a politickú moc a systematicky oslabovali autoritu štátu.

V Rusku však existovala organizovaná štruktúra, ktorej tento vývoj prekážal a postupne sa presadila aj politicky: bola to koalícia armády a tajnej služby. Stelesnením tejto koalície sa stal Vladimír Putin, ktorý pravdepodobne účelovo vyvolal druhú vojnu v Čečensku, stal sa prezidentom a z Kremľa zlomil (ale nezlikvidoval) absolútnu moc oligarchie.

Inými slovami, ukázal, ako v mafiánsko-oligarchickej krajine obnoviť moc štátu: Je to autoritárska forma vlády. Tento model napokon v posledných 50 rokoch potvrdil svoju funkčnosť vo viacerých krajinách sveta.

Vráťme sa na Ukrajinu: Mnohí Ukrajinci opakovane ukazujú, že by si vo svojej krajine želali demokratickú spoločnosť na európsky spôsob. Od roku 1989 (1991) tam mali ďalšie dva podobne revolučné roky. Výsledok je ale neuspokojivý: Ukrajina je jedna z mála krajín bývalého ost-bloku, kde je životná úroveň nižšia ako na konci komunizmu.

Na Ukrajine existuje zúfalá priepasť medzi ambíciou a realitou, snom tých, ktorí sú ochotní politicky revoltovať s realitou, keď sa dostane k moci nimi zvolený tribún.

Keď sa nespokojnosť navŕši, ľudia sa opäť vzbúria. Ale zmenu tým nedosiahnu. Takýto systém nemôže dlhodobo fungovať, frustruje totiž tých, ktorí ho udržujú v chode. Hoci sa to dnes ešte nemusí zdať, systém sa postupne nevyhnutne vyčerpá a rastúca nespokojnosť bude katalyzovať hlbšiu zmenu.

Kto odstráni oligarchiu?

A sme pri pointe. Mnohí Ukrajinci by si želali, aby tou zmenou bol demokratický režim s funkčným sociálnym štátom. Svoj vzor vidia na Západe. Aby sa ich rodiny mali aspoň tak, ako sa majú rodiny vo Varšave či v Prahe. Prekážkou je vládnuca trieda, ktorá sa správa podľa maximy, že ukrajinský štát sa nedá rozkradnúť. Že stále možno pokračovať. Otázka teda znie: Je možné oligarchický systém „reformovať“ demokraticky?

Mnohí Ukrajinci by si to želali a mnohí z nás s nimi. Lenže ukrajinské elity – ak to slovo možno vôbec použiť – majú iný názor. Prezident Porošenko mal nezvykle silný mandát, ale systém nezmenil. Krajine sa nedarí, ale jeho majetok narastá. Priepasť opäť rastie.

Rastúca nespokojnosť sa prejavuje rôznymi spôsobmi, hovorí sa napríklad o Treťom Majdane. Lenže aký Majdan by to mohol byť? Koho by dostal k moci?

Ukrajina, samozrejme, nie je Rusko. Nielen kvôli rozdielom v myslení obyvateľstva, ale aj v tom, že na rozdiel od Ruska nemá dobre fungujúcu armádu či tajnú službu, z ktorej by sa mohla rekrutovať nová vnútorne zorganizovaná elita. Na druhej strane, Ukrajina má svoju autoritársku tradíciu, aj keď nie celoštátne akceptovanú: Postavu Stefana Banderu a Ukrajinskej povstaleckej armády. Napokon, najkrvavejšie vojny viedli Ukrajinci s Poliakmi, nie s Rusmi. Historické predpoklady pre autoritársky režim teda existujú.

Stepan Bandera na ukrajinskej poštovej známke.

To, čo som nazval ukrajinskou otázkou, by preto nemalo znepokojovať len Ukrajincov, ale aj (minimálne) susedné európske krajiny. Najmä tie, ktoré sú vojensky slabšie ako Ukrajina.

Keď svojho času Francúzska revolúcia vyčerpala svoj potenciál, Francúzsko muselo prejsť jakobínskym terorom a vládou Napoleona. Ukrajina sa blíži k tomuto bodu. Vieme, že je to v rozpore s predstavami slušných Ukrajincov, ale tam, kde nefunguje štát, vládnu primitívnejšie motívy a potreby.

Ukrajinská otázka je o to znepokojujúcejšia, že ak by sa Ukrajine podarilo prekonať oligarchiu demokratickým procesom, bola by prvým takým štátom na svete. A hoci by som Ukrajincom takú výnimku doprial, len ťažko si to možno predstaviť.

Foto: Flicr, wikimedia

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo