Z ulice do tepla (foto)

Z ulice do tepla (foto)

Na okraji Bratislavy je nocľaháreň, ktorá ako jediná na Slovensku prenocuje všetkých, aj opitých. Foto: Lukáš Macek

Ľuďom z ulice sa na Slovensku venuje viacero organizácií. De­paul Slovensko je však v niečom výni­močné. V jeho zariadeniach nájdu pomoc aj tí, ktorí inde nemajú šancu.

Síce sú tesne vedľa seba, ale ide o dva úplne iné svety. Útulok svätej Lujzy de Marillac stojí hneď vedľa úradu vlády. Dve staršie ženy sedia na chodbe pri okne, z ktorého je výhľad priamo na parkovisko s vládnymi limuzínami. Na otázku, či už dnes videli premiéra Fica, odpovedajú záporne, vraj niekde čítali, že je chorý.

Jedným z obyvateľov útulku je aj pán Roman, ktorý sem prišiel zo Serede. Má 48 rokov a amputovanú nohu. Viac ako dvadsať rokov bral drogy, teraz je už vraj tri mesiace „čistý“. V útulku plánuje zostať päť až šesť mesiacov a dať sa trochu dokopy. Potom by si chcel nájsť prácu a nejaký podnájom. „Niekedy sa ten môj otrasný život musí skončiť. Dúfam, že sa to teraz podarí. Predtým, než som padol na dno, som robil technika, vedel by som sa k tomu vrátiť,“ hovorí Roman a pôsobí pri tom odhodlane.

Látame dieru

Útulok svätej Lujzy de Marillac patrí neziskovej organizácii Depaul Slovensko, ktorá patrí do takzvanej Vincentskej rodiny, teda spoločenstva organizácií okolo Misijnej spoločnosti svätého Vincenta de Paul.

V útulku s kapacitou viac ako tridsať lôžok bývajú najmä bezdomovci, ktorí majú zdravotné problémy. „Máme však aj ľudí, ktorí na ulici nikdy neboli, ale sú v zdravotnom stave, ktorý im neumožňuje sa o seba postarať. Je tu napríklad 84-ročná pani, ktorá prišla kvôli bytovej mafii o byt, potom bývala v nejakých pivničných priestoroch, odkiaľ ju chcel majiteľ vyhodiť,“ hovorí vedúca útulku Ľuboslava Šefčíková.

„Látame dieru. Pokiaľ treba, vieme zobrať ľudí okamžite, postarať sa o nich, pomôcť im vybaviť doklady, sociálne dávky, prípadne vybaviť nejaké iné sociálne zariadenie, len aby sa nemuseli vrátiť na ulicu.“ Zdieľať

V Bratislave je viacero zariadení pre ľudí bez domova, ale len niektoré vedia prijať človeka na vozíčku alebo pacientov s onkologickými či psychiatrickými diagnózami, ktorí potrebujú vydávať lieky.

„Pokiaľ máme kapacitu, tak berieme každého. Napríklad nám zavolajú z nemocnice, že majú človeka, ktorý potrebuje starostlivosť, ale nemá kam ísť. Všetci naši klienti majú nejakú diagnózu. Nie sme zdravotné, ale sociálne zariadenie. Ale chodí sem zdravotná sestra, ktorá ošetruje klientov, nadávkuje lieky a my ich vozíme k lekárom špecialistom,“ vysvetľuje Šefčíková. A vzápätí s povzdychom dodáva: „Niekedy si naozaj hovorím, Bože, ako sa štát stará o týchto ľudí, keď ich ani nemá reálne kam dať. Systém nie je flexibilný a trvá celú večnosť, kým sa podarí vybaviť nejaké sociálne zariadenie. My látame dieru. Pokiaľ treba, vieme zobrať ľudí okamžite, postarať sa o nich, pomôcť im vybaviť doklady, sociálne dávky, prípadne vybaviť nejaké iné sociálne zariadenie, len aby sa nemuseli vrátiť na ulicu.“

Na druhej strane v útulku striktne vyžadujú dodržiavanie pravidiel. Kontroluje sa najmä konzumácia alkoholu, keďže väčšina klientov útulku užíva lieky.

V spolupráci s neďalekou Vysokou školou ošetrovateľstva a sociál­nej práce svätej Alžbety prevádzkuje Depaul Slovensko v budove tejto vysokej školy aj Ošetrovňu svätej Alžbety, kde tiež môžu bezdomovci dostať základnú zdravotnú pomoc. Lekári z tejto školy pravidelne, raz za týždeň, navštevujú aj útulok, kontrolujú a konzultujú zdravotný stav miestneho osadenstva.

Dva svety: Útulok svätej Lujzy de Marillac susedí s Úradom vlády SR. Foto: Pavol Rábara

Pán Roman, ktorý žije v Útulku sv. Lujzy. Foto: Pavol Rábara

Izba v nocľahárni. Foto: Pavol Rábara

Spoločenská miestnosť v nocľahárni. Foto: Pavol Rábara

Foto: Lukáš Macek

Foto: Lukáš Macek

Sme tu vďaka Thatcherovej

Organizácia Depaul vznikla vo Veľkej Británii. „Keď Margaret Thatcherová vydala veľmi tvrdé pravicové zákony, veľa ľudí sa dostalo na ulicu. V tom čase kardinál Basil Hume otvoril katolícku katedrálu a prichýlil týchto ľudí,“ vysvetľuje riaditeľ Depaul Slovensko Juraj Barát.

Kardinál Hume si myslel, že prinúti vládu, aby ustúpila, no nepodarilo sa. Zavolal si teda štyri vetvy vincentínskej rodiny, ktoré v jeho blízkosti robili charitatívnu činnosť, a založili organizáciu Depaul Trust. Sám do nej vložil nejaké prostriedky a začali robiť prvé projekty.

Neskôr sa charitná organizácia rozšírila z Anglicka do iných krajín. Barát sa dal s nimi do kontaktu, keď bol za strednú Európu vo výkonnom výbore Caritas Europa. „V tom čase boli na Slovensku veľké mrazy, zomierali tu ľudia. Rozmýšľali sme, čo môžeme urobiť, a práve vtedy Angličania prejavili iniciatívu robiť niečo na Východe. Rusko bolo pre nich veľkým sústom, ale na strednú Európu si trúfali,“ hovorí Barát.

„Strata práce je najjednoduchší scenár, ako sa niekto stane bezdomovcom. Nemôže živiť rodinu, vzniká rodinné napätie, príde alkohol, psychické problémy, rozvedú sa.“  Zdieľať

Počet bezdomovcov podľa neho mier­ne stúpa. Mení sa však podľa sezóny. V čase sezónnych prác sú ľudia z ulice schopní zarobiť nejaké peniaze a prežiť v jednoduchších ubytovniach. Barát odhaduje, že na Slovensku je okolo desaťtisíc bezdomovcov, pričom asi 80 percent z nich sú muži, najmä vo veku medzi 45 až 60 rokov. Mení sa však ich zloženie. Kedysi išlo najmä o ľudí závislých od alkoholu, dnes prevládajú závislí od drog a narastá aj počet mladistvých. „Strata práce je najjednoduchší scenár, ako sa niekto stane bezdomovcom. Nemôže živiť rodinu, vzniká rodinné napätie, príde alkohol, psychické problémy, rozvedú sa. Jeden musí z domu odísť a už sa dostáva von,“ vysvetľuje Barát.

Berieme všetkých

Je skoré predpoludnie, ale Noc­ľaháreň svätého Vincenta de Paul na okraji Bratislavy je už prázdna. Na stolíku vo vstupnej miestnosti zostalo len niekoľko malých plastikových pohárikov s farebnou tekutinou. Je to nadávkovaný šampón, ktorý bezdomovci neminuli. V noci ich tu prespalo stosedemdesiat, ročný priemer je stoštyridsať denne.

Bezdomovci môžu v nocľahárni iba prespať, ráno ju musia opustiť. Je to jediná nocľaháreň na Slovensku, ktorá prenocuje všetkých. Aj opitých a ľudí pod vplyvom drog. Bezdomovci sa musia pri vstupe do budovy podrobiť skúške na alkohol, a tí, ktorí sú triezvi, majú nárok na luxusnejšiu izbu. Aby boli nabudúce motivovaní. Pomer triezvych a opitých býva vraj pol na pol.

Všetci sa tu môžu osprchovať, dostanú na večeru nejakú poliev­ku a chlieb a tiež jednoduché ra­ňajky. Ak potrebujú, môžu využiť aj sociálny šatník a doplniť si chýbajúce oblečenie. Aj v čase našej návštevy si tu starší muž vymieňa letné rozpadnuté lakovky za teplejšie topánky.

Foto: Lukáš Macek

Foto: Lukáš Macek

Foto: Lukáš Macek

Foto: Lukáš Macek

V nocľahárni prespí priemerne 140 ľudí za noc. Foto: Lukáš Macek

Podľa manažéra nocľahárne Mariána Gliganiča tvoria značnú časť nocľažníkov ľudia prepustení z výkonu trestu, duševne chorí, odchovanci detských domovov, gambleri, prostitútky, ale aj ľudia, ktorých na ulicu dostal alkohol či rozvod. Prespať vždy môžu iba jednu noc a ubytovanie sa nedá predplatiť na dlhšie obdobie.

„Personál je vyškolený, ako riešiť konflikty, máme kamerový systém a tlačidlo na rýchle privolanie polície. Našimi zbraňami sú však najmä rozum, srdce a pomocné ruky, ktoré podávame.“ Zdieľať

Každý večer sa teda musia zaregistrovať a zaplatiť 85-centový poplatok. Musia sa tiež podrobiť prehliadke, či pri sebe nemajú zbraň. „Mali sme prípady, že sme našli nože alebo mačety, ale strelnú zbraň nikdy. Nemáme ochranku ani žiadne obranné prostriedky. Personál je vyškolený, ako riešiť konflikty, máme kamerový systém a tlačidlo na rýchle privolanie polície. Našimi zbraňami sú však najmä rozum, srdce a pomocné ruky, ktoré podávame,“ hovorí Gliganič. Keď je niekto pod vplyvom drog, odporučia mu konzultáciu so sociálnym pracovníkom, ktorý mu poradí, aké má možnosti, ak chce s touto závislosťou bojovať. V zariadení sa striedajú štyria.

V nocľahárni sú schopní ponúknuť aj základnú zdravotnú pomoc, často ide napríklad o ošetrenie a obviazanie rán. Bez tejto pomoci sa stav bezdomovcov často zhorší a niekedy je potrebné im až amputovať končatiny. Liečba následne býva oveľa komplikovanejšia a drahšia. „Naším cieľom nie je zachrániť ľudí z bezdomovectva, ale poskytnúť základnú a nevyhnutnú pomoc. My sme na najnižšom stupni reťazca, potom nasledujú útulky, očistné centrá, ambulancie, zariadenia s chráneným bývaním,“ vysvetľuje Gliganič.

A hoci podľa neho platí, že čím je človek dlhšie na ulici, tým ťažšie sa vracia do normálneho života, vždy ich poteší, keď narazia na niekoho, komu sa to podarilo. „Stalo sa nám aj to, že prišiel náš bývalý klient s tým, že momentálne vlastní pracovnú agentúru a chcel by zamestnať našich aktuálnych klientov. Priviezol sa na veľkom aute a ponúkol brigádu,“ spomína si Gliganič.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo