Básnik, ktorý bol vždy sám sebou

Spomienka na básnika Svetloslava Veigla pri jeho nedožitej storočnici (24. 12. 1915 – 17. 2. 2010).

Som rád, že som poznal nielen Janka Silana, ale aj Svetloslava Veigla, a to veľmi blízko.

Spomínam si, že ako redaktor Slovenských pohľadov som dostal na stôl Veiglove básne, ktoré nesmelo poslal do redakcie. Pravdaže, hneď som ich zaradil do čísla, z čoho, ako mi neskôr povedal, bol veľmi milo prekvapený, že jeho, katolíckeho kňaza, uverejnili Slovenské pohľady...

Keď mu v roku 1988 vydavateľstvo Slovenský spisovateľ vydalo výber z básnickej tvorby Pred ružou stojím nemý, v auguste toho istého roku mi knihu daroval s venovaním: „Priateľovi básnikovi Michalovi Chudovi, ktorý mi veľmi pomohol k tejto knihe sústavným uverejňovaním mojich básní v SP, srdečne a rád Svetloslav Veigl.“

Svetloslav Veigl vystupoval vždy veľmi skromne, naozaj františkánsky, no veľmi dôstojne, skutočne kňazsky. Vedel sa priblížiť ku každému, osloviť ho a pochopiť. V každom vedel vzbudiť nádej a záujem o Božie veci.

Celá jeho básnická tvorba akoby smerovala k jednému cieľu – priblížiť ľuďom Boha.

Pri príležitosti svojich 90. narodenín v rozhovore publikovanom v Katolíckych novinách v decembri 2005 na otázku, čo preňho znamená poézia, odpovedá: „Najväčším svedectvom o človeku sú jeho činy. Umelec svedčí o sebe svojím dielom. Predpokladom vytvorenia umeleckého diela je silný zážitok. Ja píšem náboženskú poéziu, a to v širšom zmysle slova. Pod takouto poéziou rozumiem poéziu nielen tú, čo ospevuje Božie atribúty, ale ospevuje akékoľvek krásy človeka a sveta v Božom svetle. A práve toto svetlo chcem sláviť a šíriť svojimi básňami.“

Príznačné sú v tomto zmysle verše z jeho básne Hľadanie svetla z rovnomennej zbierky z roku 1991: „V hĺbke srdca / všetci prahneme, Bože, / po tebe, / i tí, čo zanovito utekajú / pred tebou. / Ako ťa však objaviť, / keď prebývaš / v neprístupnom svetle / a naše srdce utápa sa / v tme.“

Štefan Moravčík v doslove k spomínanému výberu Pred ružou stojím nemý píše: „Treba mnoho pretrpieť a pretaviť, treba mnoho zažiť a potom v samote znovu to všetko uvidieť vnútorným okom, než sa nevyslovené a nevysloviteľné stane slovom. Je to poézia krikľavo skromná, čakajúca, že ju raz nájdu, a potom zasvieti, obdarí svojho čitateľa krásou nevídanou a jatrivým poznaním; ako dobré víno nestráca nič rokmi, ba práve naopak, potrebuje čas, aby vydalo svoje prednosti v chuti a vôni.“

Svetloslav Veigl vystupoval vždy veľmi skromne, naozaj františkánsky, no veľmi dôstojne, skutočne kňazsky. Zdieľať

Prišiel čas a čitatelia teda našli aj Veiglovu poéziu. Literárne prostredie ako keby si zrazu uvedomilo, v čom sú hodnoty a prednosti poézie Veiglovho typu. Štefan Moravčík v citovanom doslove na inom mieste píše: „Svetloslav Veigl – hoci nežil v idylických časoch, ba práve naopak – bol vždy sám sebou, rýdzim a čistým hlasom, v ktorom človek nachádzal harmóniu, pokoj a istotu... Aj my sme museli dozrieť, aby sme sa do jeho veršov mohli s úľubou začítať, nájsť v nich sami seba, svoje radosti a trápenia, svoj vlastný nepokoj.“

Nežičlivosť predchádzajúcej doby básnik prekonával písaním a tým si udržiaval svoj status. Jozef Bžoch v recenzii spomínaného výberu v denníku Ľud 20. 8. 1988 v tejto súvislosti píše, že „Veigl je básnik pravý, bytostný, schopný písať aj pre seba, pre vlastné potešenie a vykúpenie“.

Popri tom, že písal o „veľkých“ a vážnych veciach, vedel sa nadchnúť aj maličkosťami, krajinou, prírodou, svetom a vôbec bytím, Božou prítomnosťou vo svete a v človeku. Veľmi citlivo reflektoval krásu a umenie, nevyhnutnosť lásky v živote človeka, rodinu a zmysel ľudskej existencie. Nevyhýbal sa ani téme ženy. Veľký záujem vzbudila jeho zbierka Láska smrť z roku 1946, ktorú Jozef Bžoch pokladá za „klenot slovenskej ľúbostnej lyriky, ktorej hodnoty nerozpoznala dostatočne ani dobová kritika“.

Svetloslav Veigl vydal po výbere ešte desať kníh. Písal s veľkou chuťou, akoby si chcel vynahradiť „stratené“ roky. Pán mu jednoducho doprial. Dožil sa aj súborného vydania svojho básnického diela, ktoré v roku 2006 pod názvom Keď anjel v tebe spieva vydalo Vydavateľstvo Michala Vaška v jednom hrubom zväzku, obsahujúcom 1064 strán. Prezentácia knihy sa uskutočnila 3. apríla 2006 vo františkánskom kostole v Bratislave, ukážky z nej recitovali členovia činohry SND Štefan Bučko a František Kovár. Na stretnutí v refektári kláštora mi Svetloslav Veigl posledný raz neistou rukou podpísal svoju knihu...

Vo februári 2010 som sa s ním bol v Kráľovej pri Senci rozlúčiť na pohrebe.

Po ňom som napísal báseň Bolo nám s tebou ako doma, odcitujem z nej tri slohy: „Bol si tu pre nás ponorený v Slove, / a tak si vlieval svetlo do duší. / Vedel si to, čo slovo nevypovie, / a vnímal, čo len duša vytuší. // Bolo nám s tebou ako doma, dobre, / bol si náš otec, ale najskôr brat. / Hľadal si pravdu – nie tú, ktorá žobre / v prievane starých, rozvŕzganých vrát, // ale tú, ktorá bedlila vždy s Kristom, / a bola vlastne cestou, životom. / A tak si spieval stále o tom istom – / o kríži, živote a láske v ňom.“

Z bohatej tvorby Svetloslava Veigla som vybral báseň Život je večná jar, ktorá má svoje domovské právo v zbierke Kvety na troskách z roku 1945.

Svetloslav Veigl

Život je večná jar

Zeleňou odetá
do hory pozve ťa
noblesa;
život je večná jar,
i v smrti nová tvár
kľuje sa.

V horúcom príboji
stopí sa, dohorí
jarný mráz,
v dúbrave leto má
teplú skrýš, preto má
zvodný hlas.

Túlim sa pri kríži,
k jeseni musím vždy
s ťarchou ísť –
k bolestiam láskavým
vesluje láska i
nenávisť.

Na zimu myslím dnes:
onemie zvodný les,
ovisne;
i človek sklame, nech,
nová jar, nový smiech
zavýskne!

Vetriská priduli,
ktože ma pritúli
na zemi.
Horím a kvílim zas,
prúdením večných krás
ranený.

Isteže, mohol som vybrať úplne inú báseň – o svetle, pokoji a vianočnej radosti. Táto sa mi však zdala pre Veigla príznačná tým, že je „viacpólová“. Na jednej strane je tu smrť, na druhej život, je tu láska i nenávisť a všetko je podopreté prírodnými protikladmi. Napätie cítiť aj vo výrazovom registri – smrť je zárodkom nového života, bolesti sú láskavé, zima je predzvesťou jari... A byť ranený „prúdením večných krás“ – to je skutočné finále. Nie je to nijaká pocitovosť, je to vnímanie podstaty života a jeho hĺbky.

Michal Chuda
Autor je básnik

Foto: books.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo