S mukačevským eparchom sme sa v Užhorode rozprávali o ťažkom živote na Ukrajine, vojne s Ruskom aj napätí s pravoslávnymi kresťanmi, dejinách aj nádejach tohto ťažko skúšaného národa.

Ukrajinu vnímame v posled­nom čase najmä cez vojnu s Ruskom. Ale vnútorne má táto krajina oveľa viac problé­mov: devalvovala jej mena, krajina schudobnela, je tu veľká korupcia, ostrý politický zápas. Čo sa na Ukrajine zmenilo za posledné mesiace?

Navonok akoby sa nezmenilo nič. Ľudia žijú svoj život a tu na Zakarpatí je naozaj pokoj, ktorý bol narušený iba v júli vyprovokovanou streľbou v Mukačeve, ktorej dali veľkú rezonanciu médiá. Bol to moment, ktorý bol pre nás veľmi nepríjemný, ale pre iných zase zrejme výhodný, každopádne vyvolalo to veľkú nedôveru. Chodí sem napríklad menej turistov.

O streľbe v Mukačeve sa u nás veľa písalo. Ako to vnímali ľudia na Zakarpatí? Ako sa to riešilo?

Osobne sa mi zdá, že táto akcia bola vyprovokovaná a pre niekoho veľmi výhodná. Ťažko byť konkrétnejší a komentovať sily, ktoré sa za tým môžu skrývať, ale jedno je isté, že médiá túto udalosť naozaj zviditeľnili. Napríklad ruské médiá stále ukazovali jedno horiace auto a k tomu pridávali komentáre typu „vojna na Zakarpatí“. Nechcem sa tvrdo vyslovovať, ale nie je to tak, ako sa o tom písalo v novinách.

Ďalší aktuálny problém na Ukrajine je, že je tu veľa vnútorných utečencov. Ide o ľudí z východu. Ako tento problém cítite na Zakarpatí?

Na Zakarpatie prišlo niekoľko tisíc ľudí z východu, z ktorých väčšina tu má príbuzných, takže žijú najmä s rodinami.

Poďme k ekonomickej situácii. Čo sa zmenilo za dva roky?

Za všetko hovorí kurz eura. Pred vojnou bolo desať hrivien za jedno euro. Dnes je to asi 25 hrivien za euro. Ľuďom sa žije stále ťažšie, majú obavy, ako prežijú zimu.

Koľko zarábajú bežní ľudia?

Je to katastrofa. Platy sa nezvýšili, zostali stáť, a ceny stúpli. Mnohí ľudia žijú zo zásob, z financií, ktoré majú odložené, potom z toho, že sa niečo snažia pestovať, no a hlavne žijú vďaka tým, ktorí odišli pracovať do zahraničia. Sú to tisíce ľudí. Kedysi som počul, že len zo Zakarpatia pracuje v zahraničí až 250-tisíc ľudí.

Koľko zarába lekár alebo predavačka?

Ťažko sa mi o tom hovorí. Lekár má okolo dvetisíc hrivien (80 eur). Ako možno od neho žiadať, aby nebral úplatky? Poznám človeka, ktorý robí v univerzitnej knižnici v historickej časti našej budovy, ktorý mi nedávno hovoril: ,Vladyka, ako môžem uživiť rodinu z 1 900 hrivien?΄ Je to úplne nereálne. Keď si uvedomíme, koľko stojí každodenný život, zárobok na to nestačí.

Ako to ľudia zvládajú?

Pokiaľ pracuje muž, žena, starí rodičia a spoja tie prostriedky nejako dokopy, tak sa to ešte dá, ale keď napríklad zostane jeden dôchodca s penziou tisíc alebo 1 200 hrivien v meste, kde má zaplatiť za byt, za plyn, za elektriku, môže len zalomiť rukami.

A čo vaši kňazi? Na Ukrajine je tvrdá odluka cirkvi od štátu, čo to pre nich znamená?

Funguje to veľmi zle. Cirkev bola zbavená majetkov, všetkého, čo mala medzi rokmi 1945 a 1949. V roku 1989 bola legalizovaná, ale nie rehabilitovaná. Neexistuje žiaden zákon o vrátení majetku, vydané boli len prezidentské dekréty, podľa ktorých sa kultové budovy majú vrátiť, pokiaľ sa nevyužívajú na kult. Ale ani to nie je splnené vo všetkých prípadoch.

Z čoho žijú kňazi?

Keď chcú mať ľudia kňaza, musia si ho platiť. Naši veriaci sú veľmi štedrí a obetaví. Zo svojich nedeľných zbierok a z toho, čo obetujú na chrám, dokážeme chrámy udržiavať. A kňazi žijú z toho, čo dostanú ako milodar na živobytie. Pred rokom to bolo asi sto až 150 eur mesačne, po devalvácii sa to znížilo na nejakých 60 eur, no a to je už nenormálne, z toho sa dá ťažko uživiť rodina. Pritom deväťdesiat percent našich kňazov má svoju rodinu a viacero detí. Žijú v nedostatku a veľmi skromne. Kadiaľ chodím, tam žobrem o pomoc, aby naši kňazi ako-tak prežili.

V čom sa po páde komunizmu líšil vývoj Ukrajiny a Slovenska?

To, čo sa dialo na Slovensku po 90. roku, sa na Ukrajine dialo v ešte väčšej miere. Všetko to náboženské tu bolo viac pridusené. Samozrejme, že je veľký rozdiel medzi jednotlivými oblasťami Ukrajiny. V tej časti, ktorá bola 70 rokov pod Sovietskym zväzom, sa to obnovenie dialo veľmi pomaly a bolo cítiť, že ľudia sú po každej stránke oveľa viac zničení. Na západnej Ukrajine a v Zakarpatskej oblasti to bolo inak.

Komunizmus tu trval necelých 45 rokov a bola tu celá generácia ľudí, vtedy šesťdesiatnikov a starších, ktorí si pamätali úplne iný život, pamätali si Československo, demokraciu alebo aspoň náboženskú slobodu. Vďaka tomu sa potom veľmi rýchlo vracali a obnovovali aj farnosti. Na strednej Ukrajine to bolo horšie. Tu žili ľudia 70 rokov v komunizme, to znamená, že si vlastne iný život nepamätali.

Čo také pretrhnutie tradície znamená?

Poviem príklad. V roku 1996 som bol na púti v Letičove, je to rím­skokatolícke pútnické miesto, kde bola zázračná ikona Božej Mat­ky. Keď prišla Červená armáda, odniesli ju do Lutska na západnú Ukrajinu, teda vtedy to bolo Poľsko, no a po vojne ju preniesli do Poľska. Chrám bol v roku 1937 zavretý, kňaza a osemsto mužov z farnosti odvliekli. Bola to veľká niekoľkotisícová farnosť Poliakov. No a z tých osemsto mužov sa, myslím, nikto nevrátil, všetkých vyvraždili, aj kňazov pozabíjali. Nezostalo tam takmer nič.

Ale bola tam púť...

Áno a mimoriadna. Tento chrám, kto­rý bol pôvodne dominikánskym kláštorom, mal zaujímavú históriu. Používali ho ako fabriku na rozličné účely, nakoniec mu zhorela strecha. Ako sa to stalo, či to niekto nepodpálil, to neviem. Ale boli to 80. roky a rozprávali mi, že keď to horelo, súdružka sekretárka strany dala príkaz, aby tak zalievali, aby sa ten chrám zrútil. Lenže oni požiar zaliali a chrám sa nezrútil. Stál ďalej, aj klenba. Uprostred mestečka zostal zvláštny zhorený komplex. Keď som tam bol pozvaný, chrám bol už prikrytý a veľmi veľa ľudí tam chodilo začiatkom júla na púť. Veľmi ma dojímalo, keď som tam videl niekoľko stoviek mladých ľudí. Po omši sa stmievalo, bol sprievod okolo kláštora a chrámu so sviečkami a polícia udržiavala poriadok. Plakal som, keď som si uvedomil, že pred pár rokmi polícia naháňala ľudí a zrazu je to obrovská zmena.

Deväťdesiat percent našich kňazov má svoju rodinu a viacero detí. Žijú v nedostatku a veľmi skromne. Kadiaľ chodím, tam žobrem o pomoc, aby ako-tak prežili. Zdieľať

Objavila sa úplne nová mladá generácia? Alebo prišli aj starší ľudia?

Starších som takmer nevidel. Chrám bol plný mládeže. Videl som tam pár babičiek, možno na dvoch rukách by som ich spočítal, jedna z nich silno plakala. Nedalo mi to, prišiel som k nej a ona mi plačúc povedala: ,Moja babička mi hovorila, že príde čas, keď sa budú chrámy otvárať΄. To prešlo už 60 rokov. Bolo to dojímavé. Ale niečo ma tam aj vystrašilo.

Čo?

Truhly plné kostí. Ľudia čistili krypty, ktoré boli plné kostí. Všetko to boli zakopaní zabití ľudia, ktorých tam NKVD vraždil. Väčšinou si vybrali kláštory, kostoly, ktoré zatvorili, a tam v podzemiach katovali a zabíjali ľudí. Niečo podobné som videl aj na inom pútnickom mieste pri Žitomiri, kde je karmelitánsky kláštor, volá sa Berdičov.

Na strednej, na východnej Ukrajine som nestretol rodinu, kto­rá by bola povedala, že sa im nič nestalo. Všade hovorili, že dedo bol obesený, strýko odvlečený na Solovki, že bol hladomor, bolo to niečo strašné.

Ukrajina je veľmi rôznorodá, ako by ste opísali rozdiely medzi východom a západom?

Myslím, že možno hovoriť o troch Ukrajinách. Východ za Dneprom, stredná Ukrajina medzi Dne­prom a Zbručom a západná Ukra­jina, teda oblasť, ktorá po prvej svetovej vojne patrila Poľsku. Zakarpatie sa dostalo do Československa z Rakúsko-Uhorskej mo­narchie a stredná Ukrajina bola pod Sovietskym zväzom tak ako aj východná, aj keď má inú históriu. Je to zaujímavý fenomén. Stredná Ukrajina až po Dneper, ktorá patrila do Rzeczpospolitej, bola fakticky katolícka. Po roku 1596 tam vznikla únia a v rozličných momentoch sa tam upevnila gréckokatolícka cirkev. Duchovný život tam nadobudol trošku hlbšie formy. Východná Ukrajina, ktorá bola do komunizmu viac menej pravoslávna, je teraz takmer ateistická. Stredná Ukrajina, ktorá bola do 1839 roku gréckokatolícka, so silnou prítomnosťou rímskokatolíkov, je nábožensky oveľa silnejšia, aj keď tam cár likvidoval uniu už 80 rokov pred komunizmom.

Čo spája strednú a východnú Ukrajinu?

Východná a stredná Ukrajina boli rovnako pod Sovietskym zväzom, východná a stredná Ukrajina rovnako trpeli represiami proti cirkvi, rovnako boli postihnuté hladomorom, ktorý vyvolal Stalin bezbožným systémom, ktorý vraždil nevinných ľudí. Po dedinách chodili komsomolci a ak niekto ešte neumieral, tak uňho hľadali nejaké skryté zásoby obilia, pšenice, pichali kolmi do zeme a keď niečo našli, postrieľali celé rodiny. Keď nenašli nič, znamenalo to, že aj tak zomrú. Bolo to strašné. A predsa je medzi tými časťami veľký rozdiel.

Veľa sa dnes hovorí o obnove viery v Rusku, vy tvrdíte, že Rusko je ateistickejšie ako Ukrajina.

Nepomerne ateistickejšie. Hovorí sa, že v Rusku je účasť ľudí na veľkonočných bohoslužbách okolo dvoch percent v mestách. Na dedinách je to ešte horšie. Nie som celkom autentická osoba, aby som o tom hovoril, ale počul som to od mnohých pravoslávnych (aj duchovných), že cirkev nesplnila očakávanie ľudu, ktorý sa hrnul do chrámov po oslavách tisícročia krstu Kyjevskej Rusi, teda po roku 1988. Nazvali to druhým krstom Rusi. Boli tam tisíce ľudí, ktorí sa dávali krstiť, prichádzali do chrámov, ale problém bol, že ako prišli, tak aj odišli. Neexistovala žiadna katechizácia, duchovná formácia, duchovné usmernenie, takže z nich zostala len malá časť. Aj dnes vidieť, že v mnohých oblastiach je duchovný život oklieštený iba na krátku návštevu chrámu a zapálenie sviečky.

V Rusku sú pomerne hrozivé čísla týkajúce sa počtu interrupcií a rozvodov. Je na tom Ukrajina lepšie?

Nie, žiaľ, ani ukrajinské čísla nie sú lepšie. Tiež sú to milióny. Lepšie na tom je západ, aj čo sa týka potratov, aj rozvodov. Opäť sú to čísla, ktoré sú neporovnateľné. Východná Ukrajina sa v užívaní narkotík pohybuje v katastrofických číslach. Na západnej, Bohu vďaka, je to minimum aj medzi mládežou. To isté sa týka rozvodov aj potratov. Východná Ukrajina je duchovne veľmi zničená, rovnako ako Rusko.

Mnohých Slovákov prekvapuje, prečo je na Ukrajine také napätie medzi pravoslávnymi a gréckokatolíckymi kresťanmi. Prečo?

Vysvetlím na konkrétnom prípade. V našom bývalom chráme, keď sa pred desiatimi rokmi obnovila farnosť, kričal kňaz z ambónu, že prišla najstrašnejšia sekta na svete – uniati, ktorí tu nikdy neboli. Pritom je to celé naopak. Oni, moskovský patriarchát, tu nikdy neboli a on káže v našom chráme, kde z fary v roku 1949 odviedli nášho kňaza a odsúdili ho na 25 rokov väzenia. Napriek tomu nemá žiadnu ľudskú hanbu to povedať. Polovica dediny sú sobotníci, baptisti a iné denominácie, sú tam dve či tri modlitebne a my za desať rokov nie sme schopní získať ani len pozemok. Keď nám jeden dvojárový pred dvoma rokmi dali, aby sme si postavili kaplnku pre našu farnosť, tak susedný biznismen ten pozemok ohradil, lebo sa rozhodol, že tie dva áre mu chýbali k jeho majetku, ktorý mal. Dva roky sme bojovali s rôznymi úradmi, aby nám ten pozemok vrátil. Až dnes konečne máme rozhodnutie, vyhrali sme súd.

Prečo to pravoslávni robia?

Lebo si neuvedomujú celú problematiku. Vidia, že gréckokatolíci majú ten istý obrad, obávajú sa, že ľudia pôjdu viac k nám. Pred nejakým časom začali naši slúžiť na jednej dedine. Je tam asi 30 ľudí, ktorí chodia na bohoslužbu a polovica dediny je protestantská. A pravoslávny kňaz zastavoval našich ľudí, díval sa im do očí, presviedčal ich, aby tam nešli. Dokonca dohováral vnučke nášho kňaza, ktorý kedysi sedel vo väzení. Povedala to nášmu mladému kňazovi, ten išiel za pravoslávnym duchovným a hovorí mu: ,Otče, čo to robíte? Polovicu dediny máte protestantskú a nič ste neurobili, aby ste zastavili prechod na protestantizmus. A teraz, keď naši ľudia, ktorí nemali možnosť slúžiť svoje bohoslužby, ju konečne majú a idú do chrámu, vy ich zastavujete?΄

Pred dvomi mesiacmi v jedno ráno ktosi položil pred dvere našich troch horlivých veriacich pohrebný veniec a Molotovov koktail s výbušninou ako poslednú výstrahu. Zdieľať

Raz ste povedali: Modlite sa za mňa, aby som miloval svojich bratov pravoslávnych. Nezvyklé slová od biskupa.

Je to veľmi ťažké. Ľahko sa o tom hovorí niekomu, kto nepozná reálie. Ale keď sa konkrétne stretávate s týmito prípadmi, často je človek bezmocný. Na jednej našej dedine tiež bojujeme za náš chrám, tiež sme vyhrali súd, ale to ešte nič neznamená. Podali odvolanie a zjavne sa cítia byť silnejší. Pred dvomi mesiacmi v jedno ráno ktosi položil pred dvere našich troch horlivých veriacich pohrebný veniec a Molotovov koktail s výbušninou ako poslednú výstrahu. To sú veci, s ktorými sa stretávame, bohužiaľ, veľmi často. S primitivizmom, vulgarizmom. U mňa sa to všetko hromadí a na to, aby človek neodpovedal na násilie násilím a aby odpovedal láskou tam, kde bojujú proti láske, je potrebná Božia milosť. Za to prosím, aby som neodpovedal takým istým spôsobom, ako sa oni správajú voči nám.

Ukrajinci opakovane ukázali, že chcú bojovať za lepší život, túžia po demokracii. Keď bolo najhoršie, ľudia vyšli do ulíc, dokázali povstať, zmeniť režim a žiadať zmeny. Vždy sa to však skončilo sklamaním. Prečo je to tak?

Máme silné dedičstvo Sovietskeho zväzu. Vidíte, že v Rusku sa o to ani nepokúšajú.

Respektíve tých, ktorí sa pokúšajú, je zanedbateľný počet.

Je ľahšie vyjsť na námestie a v nejakej mase manifestovať za ideály, ako ich potom uvádzať do života. Máme tu do činenia s jednou kreatúrou, stvorením, ktoré sa nazýva „homo sovieticus“. Aj na Slovensku vidíme, aké je to ťažké, keď je niekde priveľa komunistického dedičstva. Keď napríklad človek, ktorý riadil čistky v 50. rokoch, si pokojne dožil vo vile a nemusel sa pred nikým zodpovedať za to, čo robil. Ťažko očakávať niečo iné na Ukrajine, kde podstatne dlhší čas a na väčšej časti územia panoval režim, ktorý nerešpektoval žiadnu slobodu svedomia, myslenia či náboženskú slobodu, nič z toho, čo je sväté pre Európu. Tu nič nebolo sväté, všetko bolo budované na klamstve.

Čo sa musí stať, aby sa to zmenilo?

Je potrebný veľmi dlhý proces, aby sa ľudia prevychovali, aby si začali ceniť svoje vlastné svedomie a svedomie druhých. V tomto smere by mohla zohrať úlohu cirkev, ale je to veľmi zložitý proces. Možno klamem aj samého seba, ale stále si myslím, že už konečne budeme mať viac možností, viac priestoru na formáciu mladých ľudí. Na druhej strane sa obávam, či už na to nebude neskoro.

Na Slovensku nie sme naučení, že by sme mali biskupa z iného národa, inej národnosti. Vy ste Slovák pôsobiaci na Ukrajine. Je to ťažké, aby príslušníka iného národa prijali za svojho?

V prvom rade je to katolícke. Apoštoli išli do celého sveta a boli to Židia. Na to zabúdame. Cirkev žila týmto spôsobom celú svoju históriu a v rámci uhorskej monarchie sa biskupi dostali na mnoho miest, ktoré boli na území iného národa. Spomeňme si napr. na trnavského rodáka Juraja Havlíka, ktorý bol arcibiskupom v Záhrebe.

Ako sa tu cítite vy?

Pracujem tu ako pastier, ktorého poslal Svätý Otec Ján Pavol II. do zložitých podmienok. Snažím sa dať celý svoj život, všetky svo­je sily do služby tomuto národu a ľuďom tejto miestnej cirkvi gréckokatolíckej Mukačevskej eparchie, ktorí tu žijú. Ľuďom, ktorí sú rozličných národností.

Keď sme s vami robili rozhovor pred rokom, pôsobili ste veselšie. Teraz vyzeráte skôr utrá­pene. Zvládnete, čo vás čaká?

S Božou pomocou mám nádej. Ekonomické problémy, ktoré sa dotýkajú ľudí okolo mňa, sú aj mojimi problémami. Nebolo by normálne, keby som sa k nim staval ľahostajne.

Čo je najhoršie?

Každý deň ku mne prichádzajú kňazi, ktorí hľadajú pomoc, podporu, východisko z núdze v svojich situáciách. Takže sa striedajú radostné momenty s tými bolestnými. Problémy človeka poznačia a čím viac pribúda rokov, tým ťažšie ich znášam, hoci na druhej strane tým získavam aj skúsenosť viery, že Pán nás nikdy neopúšťa.

Zdá sa, akoby tých problémov bolo stále viac.

Áno, je ich viac ako v minulosti. Na druhej strane, máme aj radostné momenty. V lete sme mali už ôsmykrát pešiu púť mládeže z Chusta do Byčkova po stopách blaženého Teodora Romžu. Každý rok je tam viac mladých ľudí, tento rok tam bolo asi osemsto ľudí. Máme detské tábory, kam chodí vyše dvetisíc detí, festival duchovnej pie­sne, kam chodí tristo ľudí, púť národov a národností v Tačove, tiež tam bolo vyše dvetisíc ľudí. A je toho, samozrejme, viac.

Keď sme vám položili otázky o problémoch, tak ste začali hovoriť o úspechoch. To znamená, že ste človek na svojom mieste. Ďakujeme.

Foto: Pavol Rábara

Rozhovor vyšiel v špeciálnom vianočnom vydaní konzervatívneho denníka Postoj.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo