Kolobeh

Kolobeh

Hitom týchto Vianoc sú retro hračky, tak som to počul pred chvíľkou z rádia. Nuž a v televízore vraveli iný vychytený trend pri vianočnom zdobení stromčekov: rodinné fotky na stromček!

Nie je to nelákavé nájsť pod stromčekom MERKUR alebo vidieť po rokoch čiernobielu fotku so súrodencami, kde má brácho oblečený svetrík s jelenčatami lemujúcimi obvod, ktorý som ďalšiu sezónu musel podediť ja.

Áno, aj jedno, aj druhé zaujme naše zmysly aspoň na pár sekúnd. Ináč by sme tupo obišli stromček aj veci, čo sa objavujú pod ním. Oba nápady sa mi zdajú osviežujúce. Je to sťaby cúvanie v čase k zázračným Vianociam detstva. Niečo z nich utkvelo v hlave. Akoby Vianoce iba raz mohli byť pekné. Akoby láska iba raz mohla byť pravá a atmosféra iba jedenkrát čarokrásna.

Rok čo rok sa nám do tých predvianočných obrázkov primiešavajú akési povinné jazdy.

Napríklad: výlov kaprov sa už začal, cena stromčekov rastie, ŽSR dali opäť posilové spoje, Greenpeace protestuje proti „hrúze“ baliaceho vianočného papiera... a tak ďalej.

Rok čo rok zachytím aj krásne mini príbehy z predvianočných čias, keď sa všeobecne ľudia usilujú urobiť nejakú charitatívnu nadprácu. Vtedy sa pre nich Vianoce – nevedno ako – stávajú sviatočnými podstatne skôr ako 24. 12. Tak či tak, zdá sa, že vianočná atmosféra je mimoriadne nákazlivá, má svoje prísne nepísané pravidlá a vždy z nej tečie med.

Jedna moja známa mi vždy svojím zjavom pripomína, ako má vyzerať osobnosť.

Túto jeseň sa začala približovať ku Kristovi z pozície, ktorá bola rezervovaná. Počas dlhých pracovných ciest počúva v aute duchovné prednášky duchovných autorov o Kristovi a evanjeliovom posolstve. Nuž a práve jej sa v tieto dni prihodilo toto:

Bola si v žilinskej optike vyzdvihnúť okuliare. Keď ich vyplácala, vošla do predajne matka s dcérkou, ktorú viedla za ruku. Matka mala v očiach veľa ustarostenosti a dcérka veľa zádumčivého smútku. Matka povedala predavačovi: „Prepáčte, ale ešte ani tento mesiac tie okuliare, čo tu ma dcérka odložené, nevieme vybrať, lebo stále na to nemáme peniaze. Ale nebojte sa, v januári už budeme mať, lebo teraz si môj manžel našiel brigádu. Ďakujem že to chápete, dovidenia.“

Keď tá moja známa videla celú tú situáciu zboku, rozohral sa v nej boj. Keď už mama s dcérkou zatvárali dvere predajne zvonka, zakričala na nich: „Počkajte, prosím, ja vám tie okuliare zaplatím!“ Matka s dcérou onemeli, neschopné súvislej vety. Okuliare stáli 50 eur, mali totiž vybrané najlacnejšie. Vrúcne sa poďakovali a odišli. Ohromený pokladník a zároveň majiteľ jej povedal: „Ach, cítim zahanbenie z toho, že mi to samému nenapadlo už skôr. Prosím, dovoľte aby som polovicu tej sumy za tú matku zaplatil ja.“

Keď mi o tomto zážitku tá moja známa rozprávala, tak uplakaná vravela, že vo chvíli rozhodovania sa v tej predajni v nej žiadne ušľachtilé vianočné pohnútky neboli, iba veľký vnútorný pragmatický zápas s myšlienkou, ako jej tie peniaze pred Vianocami budú chýbať. Lenže vzápätí jej prišlo na um, že keď si hocikedy ide sadnúť do nejakej reštaurácie na večeru, oplieska tam 50 eur za niečo, čo nakoniec ostáva na tanieri nedojedené. Vtedy sa rozhodla. A uvidela rozdiel medzi láskou umelohmotnou a Láskou, ktorá umýva nohy...

Toľko mini príbeh. Možno nás od vianočnej alegórie vetvičiek, sviečočiek, ihličiek, hviezdičiek preniesol do reality bytia. Rovnako, ako sa ten Ježiško z jasličiek zanedlho stane Kristom na kríži.

Čo tým chcem povedať?

Aby tá vianočná revolúcia vnímavosti a empatie mohla byť aj v spoločnosti, aj v človeku múdro zdôvodniteľná, musí v nich ísť o oslavu narodenia niekoho, kto žije a má presah do večnosti, v ktorej sa nič nestráca, ani podaný pohár vody!

Lebo čo je evanjelium, ak by Kristus nebol živý? Vôbec nič!

A kto by bol Kristus iba ako človek? Duchovný guru odložený v histórii!

Ak za túžbou žiť evanjelium nie je živý Kristus Bohočlovek, tak je to absurdné bláznovstvo!

Ako by človek mohol byť nadšený napríklad pre chudobu a zriekanie sa, keby nemal v sebe Kristovo bohatstvo?

Myslím, že by potom na celej čiare zvíťazili formálne prejavy viery na úkor zvnútorneného kresťanského životného štýlu.

Vo vzťahu k čomu alebo ku komu je niečo krásne alebo hnusné, spravodlivé alebo plné krivdy, pravdivé alebo klamlivé, láskyplné alebo nenávistné? Kto je garantom týchto ľudských hodnôt?

„Ak neuveríte, neobstojíte,“  povedal Boh skrze proroka.

Konštatovanie povedané všetkým. Kresťanom, nekresťanom, Európanom, neeurópanom...

Autor je františkán, pôsobí v Prešove.

Foto: profimedia.cz

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo