Aký bol slovenský rok 2015? (anketa)

Aký bol slovenský rok 2015? (anketa)

V prvej časti našej koncoročnej ankety odpovedajú Anton Hykisch, Martin Leidenfrost, Daniel Pastirčák, Janais a Karol Maník.

Slovensko aj Európa prežili ťažký, turbulentný rok 2015. Na konci tohto roka sme viacerým osobnostiam slovenského verejného života a kultúry položili nasledujúce dve otázky:

1. Aký bol rok 2015 pre vás osobne?

2. Aký to bol rok pre Slovensko?

Martin Leidenfrost, rakúsky novinár a spisovateľ, žije v Devínskej Novej Vsi

1. Pre mňa osobne bol rok 2015 možno najlepším rokom môjho života. Niekedy si len pretieram oči a pýtam sa, ako je vôbec možné, že to Pán so mnou myslí tak dobre. Dostal som medzinárodnú cenu novinárov, môžem tak pokračovať s mojou Expedíciou Európa. To znamená, že môžem robiť to, čo považujem za dôlezité, užitočné a krásne. A aby to všetko nestačilo, v mojom paneláku sa objavilo najnepravdepodobnejšie zjavenie, Slovenka mojich snov. V roku 2016 sa zoberieme.

2. Pre Slovensko to bol jeden z najhorších rokov v jeho histórii. Nič veľké sa síce nestalo, ale práve v tomto roku nám bola na dlhší čas odobratá perspektíva, že sa v tejto nádhernej krajine môže niečo zmeniť. Keď hovoríme o nádeji, bavíme sa až o roku 2020. Záverečnou správou roku 2015 je, že nám bez relevantnej opozície i naďalej vládne tá chobotnica zo Smeru, metastázy po SDKÚ a Penty. Na to doplatíme.

V utečeneckej debate sa Slovensko mohlo stať majákom pre celú Európu. Práve ako kresťania sme mali dilemu, keď na jednej strane Svätý Otec vyzýva každú farnosť, aby prijala aspoň jednu rodinu utečencov a na druhej strane sme si z dobrých dôvodov neželali usídlenie moslimov na Slovensku. Rysovalo sa nám dobré východisko. No aj tých 149 irackých kresťanov, čo prišlo, Fico napriek pôvodným plánom odsunul do utečeneckého tábora. Slovensko sa mohlo stať majákom, keby dobrovoľne prijalo oveľa väčší počet kresťanov a integrovalo ich do svojich farností. Zbabrali sme to, ako sa len dalo. 

Karol Maník, bývalý provinciál slovenských saleziánov, od minulého roka provinciál saleziánov na Ukrajine

1. Rok 2015 bol pre mňa osobne iný a veľmi odlišný od tých predchádzajúcich. Rozdielny bol v tom, že som ho prvýkrát vo svojom živote prežil za hranicami Slovenska a síce na Ukrajine, kam som šiel na pozvanie hlavného predstaveného našej kongregácie. Mal som možnosť spoznávať nový národ, novú kultúru, nový jazyk, nových ľudí a byť im blízko. Jednoducho – vstúpil som do novej reality. Toto všetko ma ovplyvnilo, rozšírilo pohľad, obohatilo a urobilo pokornejším a citlivejším na každú konkrétnu osobu. Teda bol to pre mňa rok veľmi obohacujúci.

2. Pravdupovediac, až tak veľmi som nesledoval udalosti a život na Slovensku, ale zdá sa mi, že uplynulý rok nastavil ľuďom na Slovensku zrkadlo. Každý sa mohol konfrontovať sám pred sebou, aký je v hĺbke svojho srdca. Zasvätení sa mohli v Roku zasvätených pozrieť na svoje korene, identitu, hĺbku, nadšenie aj na svoje ťažkosti.

Slovenská Cirkev spolu so svojimi pastiermi sa mohli konfrontovať s výzvami Svätého Otca, ktoré neustále prichádzali a prichádzajú, či už vo všeobecnosti alebo konkrétne pre Slovensko. No a všetci Slováci sme sa mohli, alebo lepšie povedané museli, konfrontovať s otázkou utečencov a svojím postojom k nej. Bol to teda rok plný nových výziev a ponúk. Ja osobne silno vnímam potrebu neuzatvárať sa do seba, do štruktúr, do svojho sveta, ale dokázať „vychádzať von“ (ako vyzýva pápež František), stretávať ľudí, byť solidárny a citlivý na ich potreby.

Anton Hykisch, spisovateľ, bývalý veľvyslanec v Kanade

1.  Vzhľadom na svoj vek som rád, že som prežil rok bez vážnejších zdravotných komplikácií. Začal som písať nový historický román, už som v polovičke a dúfam, že ho šťastne dokončím.

2. Slovensko ako súčasť Európy zatiaľ úspešne čelí nečakanej historickej výzve – migračnej kríze. Sme atívnym členom stredoeurópskeho zoskupenia V-4. Čaká nás veľká úloha predsedníctva EÚ, verím, že vďaka dynamickej mladej generácii zvládneme aj túto úlohu.

Daniel Pastirčák, kazateľ Cirkvi bratskej, básnik

1. Na mojom roku 2015 leží tieň. Už v lete, keď sme chystali bohoslužby pre festival Pohoda, sa svet zachvel. Tónko Srholec bol hospitalizovaný. Nastupoval prvé fázy chemoterapeutickej liečby. S novou situáciou sa António vyrovnával pokojne: „Nadsluhujem, Daniel,“ povedal mi, „dostal som odklad vďaka vašim modlitbám.“

Ťažko sa mi prijíma táto perspektíva. Úslovie „nikto nie je nenahraditeľný“ nie je také pravdivé, ako by sa zdalo. Keď sme s Tónkom v nemocnici natáčali video pre Pohodu, sedel tam v modrej pyžame, tvár mu žiarila, posielal lásku a vieru ľuďom, ktorých neuvidí. Bolo to zvláštne, otvoriť v nedeľu ráno na Pohode bohoslužbu bez Antónia. Ako vždy, i tento rok otváral bohoslužby Juraj Kušnierik. Ani vo sne by mi nebolo v tej chvíli nenapadlo, že na sklonku roku, v čase, keď budem písať tieto riadky, tu Juraj už nebude.

Navždy vo mne ostane obraz toho rána v kláštornej záhrade vo Vranove pri Brne, prežiareného neskoro jesenným slnkom, keď sa moja žena Jarka zdráhala vysloviť do telefónu tú krutú vetu: Juraj zomrel. Môj život bol s Jurajovým prepletený v toľkých oblastiach myslenia, viery a aktivity, že s ním z tohto sveta odišlo i čosi zo mňa.

Neviem sa celkom zbaviť pocitu, že čosi zo mňa tu už nie je, je to preč, niekde inde, tam, kde odišiel Juraj.

2. Na prvú otázku sa mi odpovedalo ťažko, na túto sa mi odpovedá ešte ťažšie. Ak mám byť pravdivý, riskujem hnev, nepochopenie a rozhorčenie mnohých. No odpovedať inak ako úprimne nemá zmysel. Poviem to tak, ako to cítim. Slovensko sa mi za posledný rok stalo cudzinou. Najprv ma zaskočilo, keď som pozoroval, ako mnohí ľudia, s ktorými mám spoločné to najvzácnejšie – kresťanskú vieru, začínajú obracať svoju nádej k Putinovmu Rusku – k renesancii onej starej myšlienky spojenia trónu s oltárom. V tejto myšlienke vidím popretie Ježišových slov: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta."

No najviac ma Slovensku odcudzil ustráchaný alibizmus, s ktorým sme sa postavili k tragédii utečencov. Odmietli sme európsku solidaritu – nikto nám nebude určovať, koľko a akých utečencov máme prijať. My si ich vyberieme dobrovoľne, podľa vlastnej úvahy. Vybrali sme si rodiny kresťanov z Iraku. Keď prišli, odmietli sme prijať medzi seba aj ich.

Dnes je zrejmé, že medzi sebou žiadnych utečencov nechceme. Premiér zvalil vinu na dobrovoľníkov, ktorí boli ochotní pri integrácii tých niekoľkých rodín pomáhať. Svojou politikou strachu, v ktorej nám tragédiu utečencov neprestajne predkladá ako hrozbu teroristov, si získava stále väčšie percento voličov. K tomu pridám nával nenávistných výrokov voči Arabom a hystériu antiislamizmu, takú podobnú antisemitizmu, ktorý mal v našich dejinách také strašné následky. Keď vidím, že nás „slniečkárov“ je naozaj iba hŕstka, nepatrná menšina, začínam sa na Slovensku cítiť ako jeden z tých utečencov.

Janais, speváčka

1. Bol to úspešný rok, veľa sme toho s kapelou stihli. Nahrali sme nové single: Heart, Money a pieseň Blessed, venovanú trpiacim a prenasledovaným. Naspievala som duet so Zuzanou Smatanovou a nahrali sme s kapelou vianočný album. Aj koncertov bolo v tomto roku o dosť viac ako po minulé roky. Dcérka je už prváčka na základnej škole, tak aj v rodinnom živote sme sa prehupli do náročnejšieho obdobia plného povinností, no teší nás, že aj tento rok prinesol nové výzvy a skúsenosti, ktoré sme sa snažili úspešne zvládať.

2. Zdal sa mi dosť náročný a cítila som v ňom našu rozpoltenosť. Či už išlo o referendum o rodine alebo postoj Slovákov k utečencom, často som bola z extrémistických reakcií ľudí zaskočená a sklamaná. Dúfam, že v roku 2016 budeme voči druhým a najmä tým núdznym milosrdnejší a ústretovejší, menej posudzovační a ľudskejší.

 

Foto: TASR/ Štefan Puškáš, František Iván; archív Daniela Pastirčáka, archív Jany Janais Kothajovej; Andrej Lojan

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo