Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Blog
17. november 2021

17. november neskončil, vyberám kľúče

Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len, sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň... Po našich uliciach odvtedy prešli veky, zobudili sme sa zo zlého sna.
17. november neskončil, vyberám kľúče

 

Možno mnohých až teraz  zobudili     Peter, komentátor jedného mienkotvorného denníka na svojom twitteri a  jeho kolega Rado z toho istého denníka svojou následnou reakciou.

Cez prerazené dno vypustili na Slovensko riadny smrad.

Nenašli odvahu ospravedlniť sa.  Možno v mene „slobody a demokracie“.

Rešpektovať slobodu a demokraciu nie je pre tých dvoch, ani pre mnohých na Slovensku, ešte stále žiadna méta. Ani elementárna slušnosť a zodpovednosť niesť si dôsledky za svoje konanie.

Priznám sa, veľmi nerád som to takto formuloval. Možno by som to neurobil, ak by pred 32 rokmi nebol 17. november a bytostne si nepamätal vtedajšie udalosti a slová, ktoré sme s nadšením spievali:  

Videli sme tých, ktorí vystierali ruky,
Mali ich prázdne a ešte bola tma,
Po našich uliciach odvtedy prešli veky,
Zobudili sme sa zo zlého sna.

Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len,
Sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň.

Tí mladí za nás vystreli prázdne ruky,
Za nás boli bití, za naše mlčanie,
Po našich uliciach odvtedy prešli veky
A zaznelo zlému posledné zvonenie.

Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len,
Sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň.

Inzercia

Vystrime s nimi všetci prázdne ruky,
A bude v nich naša budúcnosť,
Na našich uliciach podajme si ruky,
Neviery a strachu už ozaj bolo dosť.

Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len,
Sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň.

 

Dodnes si dobre pamätám, ako som si musel pred tromi desaťročiami vo vtedajšom zamestnaní vypočuť z riaditeľstva nášho veľkého štátneho podniku viacnásobné ostré varovanie straty zamestnania, ak by som sa opovážil spolu s mojimi podriadenými  zúčastniť sa protestného štrajku v našom meste. Uvedomoval som si vtedy celkom zreteľne, ako veľmi riskujem budúcnosť svoju, aj celej mojej mladej rodinky.

Neváhal som však dodať odvahy mojim kolegom na výpočtovom stredisku, ako aj vedúcemu projekcie na dvoch poschodiach nad nami. S vlajkami sme potom spoločne pochodovali mestom až na preplnený futbalový štadión, ako na prvého mája. Robotníci z fabrík si priniesli transparenty z plátna, z kartónov. Prišlo mnoho študentov, nechýbali mamičky s kočíkmi. Na poludnie sa rozozvučali sirény v podnikoch, roztrúbili sa klaksóny áut, zvonili zvony. Bolo úžasné počuť mohutný spev „Sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň...
 

Nový deň pre naše deti, vnúčatá, aby mohli žiť v krajine, kde sa bude rešpektovať sloboda a demokracia, slušnosť a zodpovednosť.

 

Teraz už snáď veľa neriskujem, ani nepotrebujem zahnať strach. Len vystieram svoju prázdnu ruku - posielam mail danému denníku a oznamujem pani šéfredaktorke, že na ich web už nekliknem, stratili čitateľa. 

Verím, že nebudem  sám.

Zatiaľ sa mi nedarilo vyrobiť perpetuum mobile pre dvoch, na lietanie v oblakoch. Návod už mám: jeden máva krídlami, druhý do nich fúka; nik sa neunaví, navzájom striedajú sa. Za ruky sa držať musia, ináč nepoletia.

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.