Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Politika
15. november 2021

Minister Krajniak

Liberálne elity si myslia, že dobrá reforma musí ľudí naštvať a ešte aj bolieť

Rozhovor s Milanom Krajniakom o tom, či rodičovský bonus nie je mŕtvy, či koalícia ešte žije a prečo Sme rodina blokuje reformy.

Liberálne elity si myslia, že dobrá reforma musí ľudí naštvať a ešte aj bolieť
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s Milanom Krajniakom o tom, či rodičovský bonus nie je mŕtvy, či koalícia ešte žije a prečo Sme rodina blokuje reformy.

Hosťom novembrového Biznis klubu Postoja bol minister práce, sociálnych vecí a rodiny Milan Krajniak. V reprezentatívnej sále reštaurácie Chez Balzac sme hovorili o rodičovskom bonuse, o tom, prečo hnutie Sme rodina odmieta niektoré reformné plány koaličných ministrov, a takisto o tom, či pre napäté vzťahy možno ešte hovoriť o vládnej koalícii. 

Vašou srdcovou agendou je rodičovský bonus, okolo ktorého je už dlhé týždne ticho. Ak by bol tento bonus schválený, tak by to bola spolu s avizovanou daňovo-odvodovou reformou najväčšia reforma tejto vlády v zmysle toho, koľkých ľudí sa dotkne. V zákulisí však v ostatnom čase počúvame, že táto reforma je už vlastne mŕtva, len sa to ešte nevyslovilo. Máme dobré informácie?

Nemáte. Do konca roka 2022 musí byť podľa plánu obnovy schválená nejaká dôchodková reforma. Naši bratislavskí analytici si to predstavujú takto: máme problém s dlhodobou udržateľnosťou dôchodkového systému do roku 2070, čo by sme tak vedeli urobiť? A tak vymysleli geniálnu vec: čo keby ľudia išli neskôr do dôchodku? 

To naozaj bolo treba strašne dlho vymýšľať. Ak však túto zmenu urobia, tak po roku 2030 máme problém tak či tak. Podiel práce na HDP každého štátu klesá, budeme tu mať roboty a z odvodov tak žiaden dôchodkový systém aj tak neufinancujeme.

Oni teraz chcú od celej spoločnosti, aby všetci boli povinne v druhom pilieri. To znamená, že štát bude musieť každý rok, na úkor súčasných dôchodcov, platiť stovky miliónov navyše, ktoré vypadnú zo systému. Viete, koľko ide budúci rok na druhý pilier preč zo systému? Miliarda eur. Keď posielame časť peňazí mimo systému, aby sme o desať-dvadsať rokov mali trochu vyšší dôchodok, v dôchodkovom systéme to chýba.

Ale to predsa vieme, nie?

A kde sme sa na tom všetci zhodli? Väčšinou ľudia, ktorí vychovali deti, odvádzajú menej peňazí do dôchodkového systému. Minimálne mamičky majú výpadok príjmu, čo plus s ďalšími nákladmi na deti robí sumu 50- až 70-tisíc eur do dvadsiateho roku veku dieťaťa. Namiesto poďakovania  rodine, ktorá vychovala deti, ktoré potom prispievajú na dôchodok aj všetkým tým progresívcom či „eko-bio-raw“ ľuďom, hovoríme: na druhý pilier nám nesiahajte, lebo to je zásluhovosť. Kto viac odvedie, má mať vyšší dôchodok.

Ale aj rodičia viac odviedli tým, že napríklad vychovali tri deti. Táto nespravodlivosť nezaujíma nikoho. Preto ja navrhujem, aby sme znížili odvod do druhého piliera napríklad na štyri percentá a ušetrené peniaze by šli na rodičovský bonus. Peniaze na to sú. Samotní slovutní analytici z ministerstva financií, z Rady pre rozpočtovú zodpovednosť a z Národnej banky nespochybňujú, koľko peňazí ide na druhý pilier. Tak v poriadku, z týchto peňazí môžeme zaplatiť toľko rodičovských bonusov, koľko budeme chcieť.

V poriadku, tej filozofii rozumieme, začali sme však politickou otázkou, či táto vaša predstava už nie je politicky mŕtva, lebo ju nepodporí Sulík, plus či ju neohrozujete aj tým, že sa napríklad s ministrom Budajom neviete dohodnúť na reforme národných parkov, s ministerkou Kolíkovou na súdnej reforme a s ministrom Lengvarským na reforme nemocníc…

Nie. Do konca roka 2022 musia byť prijaté zlepšenia dôchodkového systému, aby vykazoval nejakú udržateľnosť. My sme pripravení ich urobiť, máme niekoľko variantov, ako sa to dá urobiť, ale nebudem sa teraz hádzať o zem. Máme na to dosť času.

Aby sme sa nestratili v preklade. Je možné, že rodičovský bonus, ako ho navrhujete, ako súčasť dôchodkového systému neprejde a kompromisom bude značne viac peňazí pre rodinu, ako sa to chystá presadiť Igor Matovič cez daňovo-odvodovú reformu?

Daňovo-odvodovú reformu ministra financií podporujem. Ale s rodičovským bonusom to priamo nesúvisí. Súvis je v tom, že keď meníme daňovo-odvodový systém, týka sa to aj dôchodkovej reformy. Keď iným spôsobom počítame odvody, musí to ladiť aj so zmenami v iných zákonoch.

Stále teda vidíte šancu, že dôchodkový bonus v takej podobe, ako ste navrhli koncom leta, v nejakej podobe prejde?

Poviem to inak. Vidím šancu, že rodičovský bonus v takej alebo onakej podobe bude, okrem iného aj preto, lebo je už súčasťou ústavy.

Slovo v takej alebo onakej podobe pripúšťa veľa interpretácií.

Pretože v ústave je možnosť, aby každé zamestnané dieťa prispievalo svojim rodičom na dôchodok. Sú viaceré možnosti, ako sa to dá urobiť. Napríklad že to nebude z odvodov, ale z daní.

Na to narážame, že to nepôjde cez dôchodkový systém, ale cez daňový.

Stále chceme, aby to išlo cez dôchodkový systém.

Je tu aj otázka, či vaša reforma má podporu samotného Borisa Kollára. Pretože keď hovorí o červených čiarach pre vašu stranu, spomína len exekučné amnestie, nájomné byty či stavebný zákon.

Samozrejme. Naše červené čiary sú štyri veci, ktoré sme ľuďom sľúbili vo voľbách. Odškodnenie, to boli tie ženy z ročníkov 1957 až 1964, zrušenie doplatkov za lieky, čo prešlo, potom je to pomoc ľuďom v exekúciách, čo sa deje, a nájomné byty.

Z politického zákulisia máme dojem, že s rodičovským bonusom ste ako sám vojak v poli.

To asi závisí od toho, s akým zákulisím sa rozprávate. Ak by to tak bolo, tak ako je možné, že rodičovský bonus prešiel do ústavy schválením hlasmi deväťdesiatich poslancov?

Nie je príliš presvedčivé odvolávať sa na pár viet z programového vyhlásenia vlády, najmä v rozpoložení, v akom je táto koalícia.

Tak si spočítajte, ktorý rezort reálne ako pomohol ľuďom. Myslím, že sa ukazuje, že metóda nehádzania sa o zem funguje lepšie. Nie je dôvod, aby sa dôchodková reforma eskalovala, ešte nie je čas, aby bola schválená.

V tejto koalícii je však jedna vec hovoriť o reformných plánoch, niečo iné je realita. Premiér Heger ešte na konci leta ohlasoval reformnú jeseň, zatiaľ to však skôr vyzerá na jesenný rozklad. Všetky reformy, ako zmeny v nemocniciach, v súdnictve alebo národné parky, z ktorých niektoré sú naviazané aj na plán obnovy, politicky uviazli. Nefunguje dnes vládna koalícia už iba na papieri?

Rozprávať o nejakom boji za reformy je tieňový zápas, kde nie je jasné, o čom sa bavíme. Nikde v pláne obnovy nie je napísané, že tie toľko skloňované reformy majú prejsť v presne takej podobe, ako sú navrhnuté. Jediná reforma, ktorá doteraz prešla a ktorá je tiež v pláne obnovy, je reforma verejného obstarávania podpredsedu vlády Štefana Hollého. Pripravená je aj reforma stavebného zákona, v niekoľkých variantoch aj reforma dôchodkov či nájomných bytov.

Aj my by sme to mohli robiť tak, že budeme rozprávať o reformnej jeseni a tlačiť na pílu a vyhlasovať, že keď naše reformy partneri nepodporia, tak sú proti reformám. Len to nikam nevedie. Sme rodina ukázala, že vie veci, na ktorých nám záleží, presadiť. Odškodnenie žien z ročníkov 1957 až 1964, ktoré boli diskriminované pri odchode do dôchodku. Zrušenie doplatkov za lieky pre deti do šesť rokov, dôchodcov a ZTP osoby, pomoc ľuďom v exekúciách. Presadili sme to.

 

Našu otázku ste využili na malú stranícku propagandu, pýtali sme sa, či vládna koalícia ešte vôbec funguje.

Pokiaľ nám v parlamente prechádzajú zákony, stále fungujeme. Keď sa niekto hodí o zem a kričí, že toto je tá reforma, ktorá musí byť, a navyše používa zavádzajúce argumenty, že ak to takto neprejde, tak nedostaneme peniaze z plánu obnovy, to jednoducho nie je pravda.

Pred niekoľkými dňami poslanci Sme rodina v parlamente najskôr súhlasili s tým, aby sa reforma národných parkov presunula na ďalšiu schôdzu, ale potom ste hlasovali proti tomuto odkladu. Keby prešlo, tak by ste tento návrh vlastne pochovali. Akoby v koalícii chýbala akákoľvek dobrá vôľa a dôvera.

My sme našim partnerom vyšli v ústrety. Nemali istotu, že majú dostatok hlasov. Bod sa dá presunúť na ďalšiu schôdzu len na procedurálny návrh troch poslaneckých klubov. To sme umožnili.

Ale potom ste ho takmer zarezali.

My sme nesľúbili, že za to budeme hlasovať.

Nie je to prejav zlej vôle?

Naopak, to, že sme umožnili hlasovanie, bolo prejavom našej dobrej vôle, inak to mohlo byť zarezané už na tejto schôdzi. Všetci vedeli, že sme proti tomuto návrhu, nemuseli sme hlasovať ani za to, aby sa to odložilo.

Keď sa však bavíme o presune lesov národných parkov, čo vlastne ani žiadna reforma nie je, aký plán obnovy to vyžaduje? Žiadny. Máme na to iný názor a je úplne legitímne, že ho presadzujeme. Ak už operujeme slovíčkom reforma, tak to sa skôr hodí na navrhované zmeny nemocníc.

Proti ktorým ste tiež.

Pri tomto návrhu mám pocit, že na Slovensku sme asi masochisti. Liberálne elity majú pocit, že ak niečo má byť hodné slova reforma, potom to musí ľudí naštvať a ešte aj bolieť. Pritom nejaký pozitívny výsledok vôbec nie je istý, akurát pár ľudí tuší, že by mohol byť o niekoľko rokov.

Vôbec nevidím žiaden racionálny dôvod, aby sme takýmto spôsobom robili reformu nemocníc alebo súdov. Sú tam veci, na ktorých sa vieme dohodnúť. Napríklad zväčšenie súdnych obvodov, aby mohli rotovať senáty alebo mohol byť náhodný výber sudcov aj na menších súdoch. O tom sa vieme baviť. Ale tu sú veci stavané tak, že buď to bude tak, ako ja chcem, alebo to nebude.

Čo však v prípade novej súdnej mapy celkom neplatí. Ministerka spravodlivosti urobila väčšie kompromisy, nakoniec sa majú rušiť z pôvodných 20 len štyri okresné súdy.

To nie je pravda. Choďte si vypočuť, čo si o tejto súdnej reforme myslia ľudia v regiónoch. Choďte vysvetliť do Starej Ľubovne, že nebudú mať okresný súd, ale len nejakú pobočku. My tu teraz robíme obrovské celoslovenské manévre kvôli reforme nemocníc, ktorú pripravila ešte ministerka Kalavská.

My sme ju odmietli už vtedy, lebo ju nepovažujeme za dobrú. Teraz ju progresívci oprášili a tlačia ju cez túto vládu do parlamentu. Prečo by sme na to mali dať bianko šek, keď nám nikto nevie povedať, čo z toho ľudia budú mať?

Hovoríte o reforme progresívcov, no tí sú mimo parlamentu, ministrom zdravotníctva je nominant OĽaNO.

Za reformu je zodpovedný istý pán Oskar Dvořák, ktorý pripravoval program PS/Spolu. Ale k podstate. Asi sa vieme zhodnúť, že tu máme okresy druhej kategórie. Pri všetkej úcte, okres Poltár asi nemôže byť plnohodnotným okresom so všetkým, čo k tomu patrí. Ale potom sú okresy, ktorých status, ale aj zamestnanosť je určená tým, že tam je nemocnica, súd, okresné riaditeľstvo polície či prokuratúra.

Ak sa zrušia niektoré súdy, v súvislosti s tým sa budú rušiť aj prokuratúry či policajné stanice. Zrazu sa z plnohodnotného okresu stane okres druhej kategórie. Prečo by sme mali naštvať polovicu Slovenska, keď to aj tak nič neprinesie? Predseda lekárskych odborov doktor Visolajský na krízovom štábe povedal, že na začiatok by navrhol, aby minister zdravotníctva prestal obchádzať nemocnice na východe krajiny a presviedčať ich o tom, že sú nepotrebné. To by na začiatok v tejto pandémii naozaj dosť pomohlo.

Nebudeme robiť iracionálne kroky. Plán obnovy dodržíme, ale nemusí to byť tak, ako si to niekto vysníval.

Vaše argumenty možno použiť proti ktorejkoľvek nepopulárnejšej reforme, keďže ľudia v regiónoch nemajú nikdy radi, keď sa ruší niečo, na čo sú zvyknutí. Nepovyšujete to nad to, že za niektorými zmenami môžu byť dobré dôvody?

Aké sú tie dôvody?

Napríklad také, že keď sa zväčší špecializácia na niektorých súdoch a v nemocniciach, tak sa môže zvýšiť aj ich kvalita, čo pocítia najmä ľudia v regiónoch.

To vám povedal kto?

Uvažovanie, že keď sa niektoré veci sústredia na vyššiu úroveň, ako je okresná nemocnica alebo okresný súd, môže sa dosiahnuť vyššia kvalita, pre vás nie je argument?

To je taká mantra, ktorú počúvam dvadsať rokov, a nevidel som veľa príkladov, pri ktorých by sa potvrdila. Keď niekto ide na operáciu, ktorá nie je neodkladná, tak si vyberá a hľadá, kde mu poskytnú najlepšiu starostlivosť. To funguje aj dnes a nikto to nespochybňuje.

Vysvetlite mi, prečo by na východnom Slovensku nemala byť nemocnica v Snine, ktorá je neštátna a je v zisku. Takto by sme mohli ísť ďalej. Pani Cigániková ide rozprávať o tom, ako treba robiť zdravotnícku reformu. Veď zrušme zisky zdravotných poisťovní. Ale to už nie je v týchto kruhoch populárne, lebo by to bolo „nereformné“.

Existujú pre vás príklady stratových nemocníc, ktoré by mali byť obmedzené alebo zrušené?

Podľa mňa sú najväčším problémom naše veľké štátne nemocnice, ktoré spotrebujú peniaze. My máme v rezorte Sociálnu poisťovňu. Čuduj sa svete, sú nemocnice, ktoré hospodária dobre a platia odvody. To znamená, nemusíme nič vymáhať. Sú však aj nemocnice, ktoré keď príde oddlženie, zaplatia odvody, ale o rok sú na tom opäť tak zle ako predtým.

Prečo to tak je? Lebo tí, ktorí nerobia dobre manažerskú prácu, sú za to vlastne odmenení. Dajme dokopy štátne nemocnice, lebo tie spotrebujú najviac peňazí. Viem, že súkromné nemocnice si chcú vyberať hrozienka z koláča. Nastavme to inak. Ale problém zdravotníctva a súdnictva nevyriešime tak, že zrušíme nemocnice a súdy.

Na Slovensku boli urobené za tridsať rokov štyri veľké reformy. Reforma verejnej správy je v zásade poriadku. Daňová reforma, možno tam boli nejaké chyby, ale v zásade to ekonomike pomohlo. Potom boli dve reformy, ktoré sme pokašľali, vznik druhého dôchodkového piliera a reforma zdravotníctva. Prečo si teraz myslíte, že za pol roka urobíme osem veľkých reforiem a všetko bude super?

Nejde o to, čo si myslíme my, bol to premiér vašej vlády, ktorý ohlásil veľkú reformnú jeseň.

Premiér neohlasuje osem veľkých reforiem. Osobne som vyrástol z toho revolučného nadšenia, ktoré som mal pred dvadsiatimi rokmi ešte ako mladý liberálny konzervatívec. Dnes sa považujem čisto za konzervatívca a potrebujem vedieť, že keď urobím tieto dva kroky, ktoré sa vyhlasujú za reformu, tak to bude lepšie. Žiadnu takúto garanciu nemám.

Ale z toho, čo hovoríte, vyplýva, že so všetkými týmito reformami máte filozofický problém. Je vôbec šanca, že by pri nich mohlo dôjsť k nejakému kompromisu?

Nie. Poviem príklad: na Orave máme dve nemocnice, v Trstenej a v Dolnom Kubíne, navyše máme celkom dobrú nemocnicu v neďalekom Ružomberku. Je asi logické, že s tým treba niečo urobiť. Rozprával som sa s primátorom Dolného Kubína. Tak by som si posadil ľudí z hornej a dolnej Oravy a dohodneme sa. Kde sa robí viacej pôrodov? V Trstenej, tak tam nechajme pôrodnicu. Kde je lepšia neurológia? Ak v Dolnom Kubíne, tak ju tam nechajme. Ľudia sa boja, že prídu o dostupnosť v zmysle urgent, základná chirurgia a podobne…

Ale veď pri tých takzvaných komunitných nemocniciach, na ktoré sa má časť nemocníc pretransformovať, sa ráta s tým, že tam bude urgent.

Už som počul päť verzií, ako to bude.

Vy si teda myslíte, že nemáme nič rozhodovať z Bratislavy, ale treba ísť do regiónov a tam sa dohodnúť?

Áno.

A to môže ako metóda fungovať?

Poviem vám to opäť na príklade. Vo Svidníku bola pred pár rokmi otázka, či zrušiť pôrodnicu. Stretli sa všetci zainteresovaní, zhodou okolností aj súkromný vlastník nemocnice, ktorého nemám rád. Dohodli sa, že pokiaľ v svidníckej pôrodnici bude taký a taký počet pôrodov, tak ju zachovajú. Tak to aj bolo.

Inzercia

Potom sa ukázalo, že veľa žien zo Svidníka chodí rodiť do Bardejova, lebo je tam výborná pôrodnica. Prirodzene sa situácia vyriešila. Prečo tu teraz musíme z Bratislavy nastavovať, že vy tu budete mať toto, ale toto už nie?

Nie je lepšie riadiť ten proces na základe centrálnejších kritérií, ako ho nechať na pozvoľný vývoj, keďže tou najväčšou hrozbou môže byť spontánna stratifikácia?

Veď to je práve riadenie tohto procesu, len z pozície regiónov. V našom rezorte sú jedinými štátnymi poskytovateľmi sociálnej starostlivosti detské domovy. Ostatní sú buď mestskí, obecní, župní, alebo neštátni, teda neziskovky, cirkvi a podnikateľské subjekty.

My ich neriadime, môžeme ich iba usmerňovať. Napriek tomu to aj v pandémii funguje. Služby sú zabezpečené po celom Slovensku. Určili sme podmienky, každý, kto ich spĺňa, dostane peniaze. Prečo by to tak nemohlo fungovať aj v zdravotníctve? Ale reforma v bratislavskej predstave je, že to musí byť nepopulárne a musí to zabolieť. Kým nerežeme do mäsa, tak to nie je reforma. Nebláznime.

Vaša predstava teda je, že reforma musí byť populárna?

Nie. Naša predstava je, že to musí mať logiku. Ale nikto ma ešte nepresvedčil, že keď sa urobí jedna z troch verzií reformy pani ministerky Kolíkovej, niečo zlepšíme. Čo bude lepšie?

Len teraz nastala taká čudesná situácia. Ministerka svoju reformu aj pod vaším tlakom okresávala, až sa dostala do bodu, že Veronika Remišová hovorí, že reformu nepodporí, lebo  je príliš málo ambiciózna.

Uvediem to na pravú mieru. Na koaličnú radu, kde sme sa o tejto reforme bavili, prišiel pán Meravý zo strany Za ľudí. Pani ministerke položil viacero otázok typu, prečo robíme veci, ktoré od nás ani EÚ nechce, ani nemáme v porovnaní s inými krajinami veľký počet súdov, teda načo to vlastne robíme. No a pani ministerka povedala, že keď sme pred pár rokmi niečo zisťovali nejakými dotazníkmi, tak sudcovia deklarovali, že chcú zvýšiť špecializáciu. To akože celý tento cirkus robíme kvôli tomu, aby sa sudcovia mohli lepšie špecializovať? V takom prípade zlúčme súdne obvody, nech sa napríklad v Lučenci a vo Veľkom Krtíši vytvoria senáty z oboch súdov. To je nejaký problém?

Keď budete takýmto spôsobom blokovať návrhy koaličných partnerov, neohrozujete aj vlastné priority? Veď aj vy chcete niečo presadiť.

Ide o to, čo chcete v politike urobiť. Ja som si povedal, že je niekoľko vecí, ktoré chcem zmeniť a môžu reálne ľuďom pomôcť. Nebalím to do veľkých reformných mašličiek, ale nemyslím si, že je to menej významné. Napríklad podľa predchádzajúcej verzie trinástych dôchodkov mali siroty dostávať 138 eur. V našej verzii dostávajú 300. Je ich osemnásťtisíc. Stopäťdesiattisíc invalidov dostávalo 210 eur, teraz dostávajú 300 eur. Tie peniaze som takisto musel niekde nájsť a vybojovať ich.

To je v poriadku, je to zvýšenie pomoci, ale nie je to systémová zmena.

Ale je. Tým, ktorí sú najviac ohrození, pomáhame najviac. Lenže tu je predstava, že vláda by mala robiť čo najviac nepopulárnych vecí, lebo to bude „cool“. Systémová zmena v našom rezorte je napríklad aj to, že doteraz neexistovali schémy na podporu rodiny. To, že sme tento rok prvýkrát prerozdeľovali dotácie na rodinu, považujem za systémovú zmenu.

Máte aj iné plány, pýtali sme sa, či neriskujete, že vám ich teraz takisto budú blokovať.

Pokiaľ ide o program našej strany, s výnimkou nájomných bytov všetky sľuby preukázateľne plníme. A to uprostred pandémie.

Zvonku to vyzerá tak, že medzi vami už neexistuje žiadne koaličné puto, len si navzájom robíte zle.

Myslím si, že tými reformami nemocníc a súdov sa nič nedosiahne. Sú to reformy pre reformy. Nevidím nič, čo by z toho mohli mať ľudia. Nikde sme sa k takýmto reformám nezaviazali a ani v pláne obnovy nie je napísané, že by sme ich mali urobiť takýmto spôsobom. Tak prečo sa do toho hrnieme?

Richard Sulík môže to isté povedať o vašom návrhu rodičovského bonusu.

Nech sa páči. O tom sú koaličné vlády, že sa vyjednáva, a k nejakej dohode musí prísť.

Súčasne sa už otvorila debata, že by bolo lepšie zbaviť sa Sme rodina a vládnuť bez nej, naposledy to povedal váš koaličný partner Richard Sulík.

Nech to teda skúsia.

To už však padajú dosť silné slová. Máme to brať ako politické divadlo alebo je tá situácia naozaj už taká napätá?

Máte na mysli Sulíkove slová?

Nielen.

Richard Sulík využíva príležitosť byť za pekného voči liberálnym médiám, v poriadku, chápem, že to niekedy poteší.

Nezdá sa nám, že akurát Sulík vyniká touto vlastnosťou.

Ale tým určite reaguje na hlas liberálnych médií. V každom prípade platí, že politika je o politickej sile, ak ju majú, nech nás vyhodia.

Keď sme pri politickej sile, Mikuláš Dzurinda a jeho druhá vláda dokázali veľkú časť svojich reforiem presadiť do roka a pol. To, čo sa teraz deje, oveľa viac pripomína Radičovej vládu, kde už po roku a pol boli všetci tak dokonale otrávení, až prišiel spúšťač konca v podobe eurovalu. Nemáte déjà vu?

V istom zmysle je to podobné s jedným zásadným rozdielom, a to je covid. Niekto mi teraz vravel, že počítal počet schôdzí parlamentu od marca 2020, do konca tohto roka prekonáme počet schôdzí parlamentu za celé minulé volebné obdobie.

Prakticky každý minister, poslanec či vysoký úradník musel za toto obdobie robiť dvojnásobné penzum práce oproti bežnej agende. To sa jednoducho musí prejaviť na únave. Covid nikde nemá víťaza. Neexistuje krajina, v ktorej by mali ľudia pocit, ako dobre tým covidom prešli, ani sa neukázalo, že by existovala jasne úspešná stratégia.

Pod tým tlakom vzniká nesmierny pocit únavy, ktorý vzbudzuje emocionálne reakcie. Vidím to na tých ľuďoch naprieč rezortmi, je to kombinácia únavy a takej prchkosti, ľudovo sa tomu hovorí krátky kábel. Psychologické nastavenie väčšiny kolegov je už takéto.

Na koaličných radách už teda na seba kričíte?

To nie, za posledný polrok sa situácia v rovine ľudských vzťahov upokojila. Ale je pravdou, že často sú naše spory iracionálne, čo prisudzujem únave aj tlaku.

To psychologické vysvetlenie asi sčasti platí, ale s covidom sa boria aj iné štáty v celej Európe, ale nikde nevidieť taký úpadok autority štátu aj vlády, ako aj rozvrat vzťahov, aký sme sledovali u nás. My sme mali na začiatku lídra, ktorý spory nemanažoval, ale sám ich vytváral, posledný rok máme premiéra, ktorý v zákulisí obrusuje hrany, len nerobí silné rozhodnutia. Nejde v skutočnosti viac o krízu lídrovstva?

Je to kríza pevných nervov.

Prečo ich inde majú pevnejšie?

Nemyslím si, že ich majú pevnejšie, ale toto je taká typická slovenská vlastnosť. Máme pocit, že sme najhorší na svete, nevieme nič manažovať a inde je všetko lepšie ako u nás. Ale keď si porovnáte rôzne pandemické čísla, všelikde je to aj horšie. Vôbec nemám pocit, že by sme covidom nevedeli prejsť ako štát podobne ako iné európske krajiny.

Politických bitiek bolo u nás asi najviac.

Ale pozrite sa na to, čo sa dialo v Česku, ako rýchlo sa tam menili pandemické rozhodnutia. Nebol náhodou teraz v Rakúsku vymenený kancelár?

To nesúviselo s pandémiou, ale s niečím iným, a kým tam sa to zrealizovalo za tri dni, my sme boli v politickej neuróze celý marec.

Na druhej strane ten rakúsky škandál bol omnoho pikantnejší. Keď si pozrieme, s deficitom sme minulý rok dopadli celkom dobre, hoci sme na pandemickú pomoc vynaložili veľa peňazí. Udržali sme nezamestnanosť, podarilo sa tiež ochrániť ľudí v zariadeniach sociálnych služieb, my však máme stále tendenciu aj v európskych inštitúciách na seba žalovať, akí sme neschopní.

Ale ako sa píše v Biblii, smrť a život sú v moci jazyka. Tým, ako o sebe rozprávame, aj sami seba definujeme. Slovensko je životaschopný štát, aj v tejto kríze sme dokázali ochrániť 90 percent ekonomiky tak, že ľudia môžu chodiť do práce a majú nejakú perspektívu.

V sebabičovaní naozaj vynikáme, lenže tu máte aj fakty, kde sme naozaj zaostali. Vezmime si očkovanie. Na západ od nás máme krajiny s vyššou mierou, naším hlavným problémom sú však nezaočkovaní seniori…

… čia je to chyba?

No čia?

Myslím, že naši ľudia sú prirodzene konzervatívni a skeptickí voči novým veciam. Ja aj moja rodina sme zaočkovaní, aj veľká väčšina našich zamestnancov či klientov v sociálnych službách je zaočkovaná, teda osvetovú kampaň sme zvládli. Ale rozprávam sa s ľuďmi, ktorí aj v našom rezorte nie sú zaočkovaní, počúvam ich a dokážem rozumieť ich argumentom: oni si nie sú istí, tie vakcíny sú nové a podobne.

A teraz čo? Zlomíme 50 percent krajiny cez koleno? Hnevá ma taká nadradenosť zaočkovaného človeka, ktorý má pocit, že urobil všetko a tí nezaočkovaní mu berú slobodu a životný priestor. My však nemáme povinné očkovanie ani sme sa na tom nedohodli, nemáme právo týchto ľudí nútiť všetkými represívnymi metódami, aby sa dali zaočkovať.

V poriadku, ale ako vláda máte povinnosť vymýšľať nápady a stratégiu, ako to zmeniť.

Myslíte, že toto ľudia teraz chcú?

Polovica to možno nechce, ale tie dôsledky silno pocítime v najbližších mesiacoch, čo bude aj zodpovednosť vlády.

Čo by som mal ako dobrý, proreformne orientovaný minister podľa vás urobiť?

Odpovieme vaším jazykom ministra, ktorý rád hovorí o sociálnej pomoci ľuďom. Opatrenie typu dať každému seniorovi, ktorý by išiel odteraz na tretiu dávku alebo sa dal prvýkrát zaočkovať – niečo podobné skúšajú v Litve a Lotyšsku –, by nemalo zmysel?

Najskôr by som sa opýtal: nemali by ste sa na stratégiu očkovania pýtať najskôr ministra zdravotníctva?

Pýtame sa vás – 100 eur za očkovaciu dávku pre seniorov áno alebo nie?

Myslím, že by to nefungovalo, a to z dôvodu, že takéto postrčenie v nejakých situáciách funguje, ale nie v prípade, keď je spoločnosť rozdelená fifty-fifty.

Už nám teda neostáva nič iné než sa prizerať, ako prebehne ďalšia covidová zima?

Ak niekto vymyslí geniálnu stratégiu, pogratulujem mu. Ja sa totiž s tými ľuďmi rozprávam, oni často vôbec nie sú iracionálni a ja už neviem, ako ich v osobných rozhovoroch presvedčiť. A ide aj o ľudí, ktorí sa pravidelne dávajú zaočkovať proti sezónnej chrípke, ale nechcú sa dať zaočkovať proti covidu.

Súčasne platí, že nikde na okolí nie je téma očkovania predmetom takej polarizácie medzi vládou a opozíciou ako u nás. Nebolo chybou, že ste sa neusilovali o nejaký základný konsenzus s opozíciou, minimálne s Pellegriniho Hlasom?

Nežartujte, páni, poznáte predsa pravidlá politiky. Ale poviem vám, čo zásadne poškodilo očkovaciu kampaň. ŠÚKL mesiace brzdil očkovanie Sputnikom v čase, keď ešte naplno bežala predošlá vlna. Keby bolo očkovanie Sputnikom hneď dovolené, pre istý typ ľudí so skepsou to mohol byť argument a na stranu očkovania sme si mohli nakloniť viac než polovicu populácie.

Antikampaň Smeru, ktorá silno rezonuje najmä v skupine voličov 60 plus, nezohráva zásadnú rolu?

Hovorím o veciach, ktoré sme mohli ovplyvniť. Viete, ktorá vakcína má podľa predbežných dát najdlhší účinok?

Astra…

… a Sputnik. Možno majú aktuálnu ochranu o niečo nižšiu než Pfizer či Moderna, ale vydržia dlhšie. Aj preto hovorím, že odsabotovanie Sputnika zo strany ŠÚKL-u bolo kľúčovým momentom. Keby sme masívne v státisícových dávkach hneď očkovali Sputnikom, myslím si, že psychológia ľudí by sa zlomila a dnes by sme boli inde.

Ani pri tejto príležitosti ste nevynechali kritiku liberálnej kaviarne. Rétorika Smeru podľa vás nie je problém? Veď aj tá veľmi ovplyvňuje psychológiu krajiny.

To, že Smer a ich lídri nepodporili očkovanie, považujem za chybu, pretože s čistým svedomím môžem povedať, ako veľmi nám očkovanie pomáha v zariadeniach sociálnych služieb. Tá vlna je na tretinovej úrovni oproti vlaňajšku. Ak dospelý človek nad 18 rokov povie, že sa nechce dať zaočkovať, nebudem nikdy hlasovať za to, aby sme ho k tomu donútili.

Foto Adam Rábara

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva