Ľudia, ktorí v roku 2015 najviac ovplyvnili svet

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ľudia, ktorí v roku 2015 najviac ovplyvnili svet

Podľa redakcie denníka Postoj sú toto ľudia, ktorí najviac ovplyvnili svet v roku 2015. Zajtra uverejníme mená tých, ktorí najviac hýbali Slovenskom.

V tomto roku sa udialo veľa významných udalostí, za ktorými stáli konkrétni ľudia. Celý svet desila teroristická organizácia ISIS, ktorá na rozsiahlych územiach Iraku a Sýrie založila útvar podobný štátu a svoj vražedný teror preniesla aj do Paríža. V lete vstúpilo do sýrskeho konfliktu s prekvapivou silou Putinovo Rusko, odvtedy s ním musia hľadať spoločnú reč Európa aj USA. Európu zachvátila utečenecká kríza, v ktorej znamení bude pokračovať aj nasledujúci rok. V Katolíckej cirkvi sa vďaka pápežovi Františkovi viedol na synode o rodine vzrušujúci spor o podobu milosrdenstva.

Tu je náš výber ľudí, ktorí najviac ovplyvnili svet v roku 2015. Prvé miesto patrí nemeckej kancelárke Angele Merkelovej.

 

1. Angela Merkelová

Viaceré noviny už označili nemeckú kancelárku za osobnosť roka, ktorá svojou otvorenou politikou hraníc urobila správne rozhodnutie a zachránila česť Západu. My si to nemyslíme.

Na jednej strane oceňujeme, že nemecká kancelárka na rozdiel od iných čelných politikov viackrát prejavila súcit s osudmi zúfalých ľudí, ktorí často utekali pred vojnou alebo pred neznesiteľnosťou svojich domácich pomerov. Takisto napríklad oceňujeme, že začiatkom septembra rozhodla, aby stovky zúfalých utečencov z Blízkeho východu, ktorí aj s malými deťmi putovali pešo z budapeštianskej stanice na rakúske hranice, odviezli autobusy ďalej, aj do Nemecka.

Politici sa však nemôžu hodnotiť iba podľa miery empatie, ale najmä podľa dôsledkov svojich rozhodnutí. Samotní Nemci už dnes otvorene priznávajú, že ich azylová politika bola nastavená zle. Stala sa totiž magnetom aj pre státisíce migrantov z Afriky a Blízkeho východu, ktorí síce žijú v ťažkých podmienkach, ale neutekajú do Európy pred vojnou či prenasledovaním, ale za vidinou lepšieho života. Ani títo ľudia nie sú pre nás ekonomickí špekulanti, ako mnohí o nich s opovrhnutím hovoria. Nie sú to však utečenci v pravom zmysle slova, ktorí by mali právo na azyl.

Tu sme pri druhom, závažnom zlyhaní Nemecka a kancelárky Merkelovej: namiesto toho, aby Nemci v lete svoju azylovú politiku podstatne korigovali, kancelárka vyhlásila, že v prípade Sýrčanov sa nebude viac uplatňovať dublinský dohovor, v skutočnosti však otvorila hranice všetkým prichádzajúcim migrantom. To, že išlo o zlyhanie pod chvíľkovým tlakom okolností, sa ukazuje aj dnes, keď Angela Merkelová bojuje s jeho následkami, mení svoju politiku a súčasne dúfa, že nestratí svoju tvár ani moc.

To zlyhanie malo mnoho konkrétnych následkov: Nemecko tým ohrozilo Schengenský priestor, jednu z hlavných vymožeností európskej integrácie, o ktorej prežití v dnešnej podobe zrejme rozhodne budúci rok. V skutočnosti však Nemecko nepomohlo ani tým naozaj najnúdznejším ľuďom na Blízkom východe – do Európy utekali zvyčajne tí najsilnejší, vo väčšine prípadov mladí muži, ktorí mali najlepšie predpoklady, aby cestu do Nemecka s jeho otvorenou náručou – a s pomocou prevádzačov, ktorým museli zaplatiť nemalé sumy – úspešne zvládli.

Predtým bola pomoc založená na kontingentoch utečencov, keď si jednotlivé krajiny vyberali ľudí spomedzi najohrozenejších skupín  a tie previezli na svoje územie. To je napokon politika, ku ktorej sa chce Nemecko teraz opäť vrátiť, pretože je to realistickejšia aj morálnejšia alternatíva.

O krátkozrakosti Merkelovej politiky svedčí aj to, že jej hlavným spojencom sa stal turecký prezident Erdogan, ktorému bolo prepáčené všeličo, od latentnej podpory ISIS až po útoky na Kurdov. Merkelová od Erdogana výmenou za neprimerané európske protislužby očakáva, že aj so silovými prostriedkami úplne zastaví prílev utečencov z Blízkeho východu. Merkelová tým ukázala, že jej otvorená náruč bola nevydarenou letnou pózou, s ktorej dôsledkami dnes zápasí aj za cenu predtým neprijateľných ústupkov voči Turecku.

 

 

2. Vladimír Putin

Napriek tomu, že vojna na východnej Ukrajine získala charakter zmrznutého konfliktu, bolo Rusko v tomto roku zásadným geopolitickým hráčom. Pomohla mu v tom slabosť Obamovej Ameriky a zaneprázdnenosť Európskej únie vlastnými problémami, najmä situáciou v Grécku a utečeneckou krízou.

Priamym vojenským vstupom do občianskej vojny v Sýrii sa Vladimírovi Putinovi podarilo upevniť postavenie prezidenta Bašára Asada a v celom konflikte nanovo rozdať karty. Zatiaľ čo Američanom stávka na takzvanú sýrsku demokratickú opozíciu nevyšla, Rusi majú na koho hrať. Asad je stále prezidentom a jeho jednotky kontrolujú časť krajiny. Putin tak dal jasne najavo, že pri riešení krízy v Sýrii nebude môcť Západ nielen ignorovať Rusko, ale bude musieť brať do úvahy aj záujmy jeho spojenca Asada.

A to sa naozaj stalo, postupne dokonca aj USA neochotne pripustili, že aspoň dočasne rátajú pri bojoch proti ISIS aj s Asadovým režimom. Po novembrových teroristických útokoch v Paríži sa navyše zmenil aj dovtedy rezervovaný postoj západných krajín k Putinovej iniciatíve vytvoriť spoločnú koalíciu proti Islamskému štátu. Najmä Francúzsko prejavilo ochotu s Rusmi spolupracovať. Svet bol nútený brať Rusov oveľa vážnejšie než predtým, čo si Putin očividne užíva. Spolupráca s Ruskom na Blízkom východe je nevyhnutný, a teda správny krok. No to by rozhodne nemalo znamenať, aby Európska únia v budúcom roku obetovala Ukrajinu.

3. Od Kaspera k Napierovi

V Katolíckej cirkvi bola tento rok hlavnou témou synoda o rodine a pokračujúci spor o pastoráciu rozvedených a znovuzosobášených katolíkov. Pred rokom, počas prvej synody, bol ústrednou postavou diskusie nemecký kardinál Walter Kasper, ktorého tieň siahal na cirkevné diskusie aj do polovice tejto jesene. Kasperovým cieľom bolo pozmeniť doterajší výklad katolíckeho učenia a sprístupniť Eucharistiu aj rozvedeným katolíkom.

Pred synodou oživili diskusiu v Kasperovom duchu ďalší nemeckí biskupi na čele s kardinálom Marxom a najvášnivejšie s nimi diskutovali ďalší Nemci, napríklad šéf kongregácie pre náuku viery Gerhard Müller. Austrálsky kardinál Pell v jeden moment povedal, že synoda mu pripadala ako spor medzi dvomi tábormi Nemcov.

Našťastie, nebolo to celkom tak. V skutočnosti synoda ukázala, ako sa o slovo hlásia neeurópske cirkvi. Juhoamerická teologická uvoľnenosť a súčasne dôraz na milosrdenstvo, ktorý stelesňuje pápež František, sa stretli s prekvapivo erudovane a kompetentne formulovanou reakciou kardinálov z Afriky a Ázie. Výsledkom bola vzrušujúca teologická diskusia, ale aj neistota, ktorá jedných vyrušuje, iných fascinuje. Tvárou katolíckeho sveta bol tento rok opäť najmä pápež František. Ale na synode skôr udávali trend biskupi ako Fox Napier z Južnej Afriky.

 

4. Erdogan a Si Ťin-pching

Turecko bolo celé desaťročia pre Západ najdôležitejšou krajinou na Blízkom východe, stabilná a vypočítateľná demokracia, ktorá vedela spolupracovať s Izraelom aj USA. Premiér a dnes už prezident Erdogan však Turecko začal meniť a dnes je ťažké povedať, či možno túto krajinu považovať za spojenca alebo rivala. Výsledok ešte nie je definitívny, ale trend je zrejmý – Turecko sa za Erdogana Európe vzďaľuje kultúrne aj politicky.

Čínsky prezident Si Ťin-pcing je v úrade šéfa ÚV komunistickej strany Číny dva roky a sú to dva neuveriteľné roky. Čína je veľmoc na pochode, verejná mienka sa citeľne nacionalizuje, armáda posilňuje a Peking si dokáže presadiť svoje záujmy všade, kde mu na tom záleží. Na Tchajwane, na Filipínach, v Kazachstane aj v Afrike. Otázka je len jedna: Bude stále mocnejšia Čína so Západom stále zadobre alebo sa rozhodne svoje rastúce záujmy presadiť aj konfrontačne?  

 

5. Abú Bakr al-Bagdádí

Je to najkrutejší a zároveň najtajuplnejší človek zo zoznamu tých, ktorí hýbali svetom minulý rok. Predpokladá sa, že sa narodil v roku 1971 severne od Bagdadu. Viedol irackú odnož Al-Káidy, ktorá sa neskôr stala jadrom Islamského štátu. Dnes je pre svoje dobyvačné ambície s viacerým islamistickými skupinami v konflikte, keďže nerešpektuje dohodnuté rozdelenie regiónu medzi jednotlivé skupiny.

Na rozdiel od „štandardných“ islamistických teroristov je al-Bagdádí skôr vojenský taktik a stratég než teológ.

Jeho dobyvačné úspechy a tiež krutá teatrálnosť, s akou sa teroristi z ISIS vysporadúvajú so zajatcami, mu zabezpečila obrovský propragandistický úsepch. Má tiež organizačný talent, vybudoval systém predaja ropy, vzácnych pamiatok či obchod s ľuďmi, kvôli čomu má organizácia Islamský štát mesačný obrat okolo 50 miliónov dolárov.

Vplyv Al-Bghdádího sa však v tomto roku neobmedzil na región, preniesol sa ďaleko za jeho hranice. Má výrazný podiel na utečeneckej kríze, ktorá rozkolísala Európu či „umožnila“ politickú rehabilitáciu Vladimíra Putina v očiach sveta po jeho vojne s Ukrajinou. Ukrutný fanatik Abú Bakr al-Bagdádí bol tak v tomto roku jedným z mála ľudí, ktorí mali vplyv na globálne dianie. Dúfame, že tieto riadky nebudeme musieť písať znova aj na konci budúceho roka.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo