Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
02. november 2021

Psychologička o smútení

Je to vnútorná práca, potrebujeme pre ňu vytvoriť priestor

Dobre mienené rady si nechajme na inokedy, to, čo vieme smútiacemu poskytnúť, je byť s ním, hovorí psychologička Mária Hatoková.

Je to vnútorná práca, potrebujeme pre ňu vytvoriť priestor

Psychologička Mária Hatoková. Foto – Archív MH

Sme vytrhnutí z kultúry zomierania a vstupujeme tam, len keď je to nevyhnutné. Preto často nevieme, čo máme robiť, keď navždy odíde náš blízky, tvrdí psychologička Mária Hatoková.

„Ľudia si hovoria a aj zomierajúci často vyslovia túžbu, len sa neopovážte nosiť čierne šaty. Len aby sme nesmútili. Spravíme mentálny preklik, ako keby sme si nedovoľovali smútiť, a tento stav smútenie patologizuje,“ tvrdí Hatoková.

Psychologička Mária Hatoková je odborná garantka Dobrovoľníckej skupiny Vŕba, ktorá sa venuje sprevádzaniu pacientov Onkologického ústavu sv. Alžbety a Národného onkologického ústavu v Bratislave. Rozprávali sme sa o tom, aké silné a ťažké emócie musí človek po smrti blízkeho spracovať, ako vyzerá zdravé smútenie a čo nám sťažuje vyrovnať sa s odchodom našich blízkych.

Čo musí v sebe spracovať človek, ktorý prišiel o svojho blízkeho?

Nie je jedno, či ide o úmrtie, ktorému predchádzala choroba a smrť bola v istom zmysle očakávaná, alebo či je to úmrtie, ktoré nastalo náhle a do prežívania vstupuje trauma. Každé následné smútenie sa potom správa inak. Ak zomrel človek s vážnou diagnózou, smútenie nastáva oveľa skôr, ako príde posledný výdych. Ak sme účastní na procese postupného odchodu človeka cez ubúdanie jeho fyzických a psychických síl, časť smútenia si odžívame už v tom procese, keď sme v kontakte so svojím ťažko chorým, a posledný výdych často potom nie je prekvapivý.

Sme teda u blízkeho, ktorý je dlhšie vážne chorý, na smrť lepšie pripravení?

Tu je dôležité rozlíšiť, či sme mali možnosť ukončiť dovtedy neukončené záležitosti medzi sebou. Vždy, keď sa bavíme o smútku, musíme trochu hovoriť aj zomieraní, lebo zomieranie má svoje vývinové úlohy. Aj pre toho, kto zomiera, aj pre príbuzných. Ak sme si povedali ďakujem, odpusť, mám ťa rád a ak máme medzi sebou dokomunikované a uzavreté záležitosti, možno aj čo sa týka budúcnosti rodiny, rozrobených projektov, tak potom smútenie vyzerá veľmi prirodzene a zdravo. Dá sa zdravo zomierať a dá sa zdravo smútiť.

Ak sme neukončené záležitosti neuzavreli v čase, keď náš blízky bol ešte nažive, a máme z toho pocity viny alebo zlyhania, tieto pocity môžu sťažiť následné smútenie. Pre mňa ako psychologičku je lepšie, keď môžem sprevádzať ľudí aj cez podporu v procese zomierania, lebo pripravujem pôdu na zdravé smútenie.

Keď pri ťažko chorom sa začína smútenie skôr ako jeho smrťou, nedochádza aj k možnej traume skôr? 

Moment, keď potrebujeme prijať fakt blížiaceho sa konca, je určite výzvou. Ale máme skúsenosť, že „zomieranie si človeka na smrť pripraví“. A aj jeho príbuzných, ak sú v živote ťažko chorého v poslednej etape jeho života prítomní. Lebo je to postupný proces. Stále je však nádej. V našom bytí je hybnou silou vášeň pre život. Vášnivo hľadáme názor druhého lekára, vášnivo hľadáme alternatívnu liečbu, vášnivo sa obzeráme, kto by nám ešte vedel poradiť. Pokiaľ je ten človek ešte živý, ako sa hovorí, a nie je to klišé, nádej zomiera posledná.

My zažívame so svojimi zomierajúcimi, že majú sny, majú plány, aj keď sa to zdá paradoxné, ale práve to je dôkaz toho, že sú ešte stále živí. Problém je, že niekedy my s nimi komunikujeme ešte za ich života, akoby boli už mŕtvi. Naše myslenie im berie dni, týždne, mesiace kvalitného života, lebo my sme ich už pochovali.

Čo sa v nás deje krátko po tom, ako náš blízky navždy odišiel?

Keď je smrť očakávaná, je typické, že po poslednom výdychu prichádza ako keby ustrnutie, emocionálny šok. Voláme to ohlušenie. Aj keď sa na ten moment pripravujeme a čakáme ho, keď nastane, zrazu máme neurčitý pocit. Toto je ono? Na toto sme čakali? Tým, že ešte pred chvíľou sme boli v kontakte so živým človekom, je to ešte príliš čerstvé na to, aby sme ho vyhlásili za mŕtveho aj vo svojich emóciách. Je však dobré dopriať si chvíľu zotrvania v tichu. Nechať na seba ten moment pôsobiť.

Psychicky nás istým spôsobom zachraňuje aj to, že si nemôžeme dovoliť dať veľký priestor emóciám, pretože musíme zabezpečiť hygienické záležitosti, lekársku obhliadku tela, chystať pohreb. Zvyknúť si zrazu na myšlienku, že ten človek tu už nie je, je také nové, že potrebujeme približne ten čas od úmrtia do pohrebu, aby sme sa s tým vyrovnali.

Ako vyzerajú zdravé prejavy smútenia s väčším časovým odstupom a čo už nie je v poriadku?

Intenzívny otvorený smútok môžeme prežívať približne šesť až osem týždňov. Prichádza s uvedomením, o čo sme stratou milovanej osoby prišli. Do prežívania môže vstúpiť pocit opustenia, osamotenia. V tomto období je ťažké určiť hranicu medzi tým, čo je zdravé a čo je už depresia. To, že sa človek potrebuje stiahnuť do smútenia, je v poriadku. Aj u človeka, ktorý len intenzívne smúti, ale nie je depresívny, môže prísť väčšia spavosť a môže to trvať týždne. Niektorí ľudia zase nemajú v prvé dni chuť do jedla. Zvýšená je plačlivosť. Môžu sa vyskytnúť prejavy podobné úzkosti na fyzickej úrovni ako žalúdočné problémy, búšenie srdca, pocit, že sa človek nemôže nadýchnuť, zvieravý pocit na hrudi a podobne.

Keď však človek prežíva neodkloniteľný smútok, ktorý je veľmi intenzívny, paralyzuje ho na mysli, ale aj v telesnom prežívaní a správaní, nie je to v poriadku. Keď v priebehu času smútok neuberá na intenzite, prídu napríklad deti alebo vnúčatá a nedá sa rozptýliť, smútiaci sa o seba prestáva starať, má neprimeraný pocit zlyhania, obviňuje sa, tu by som už zbystrila, čo sa deje.

Môže nás pri snahe o spracovanie ťažkých emócií zaskočiť nejaká naša vlastná reakcia, ktorú by sme sami nečakali?

Po akejkoľvek strate máme fázy a je to tak aj v rámci smútenia. Je to šok z toho, čo sa stalo, môže prísť plač, ale i hnev alebo paradoxné reakcie. Reakciou na úmrtie tak môže byť aj hurónsky smiech. Dlhé čakanie na smrť sa zrazu uvoľní a človek má pocit, že je to už za ním. Starostlivosť o ťažko chorých je veľká záťaž. A keď dôjde k uvoľneniu záťaže, môže prísť aj paradoxnosť.

Čo ešte môže byť spúšťačom takýchto paradoxných reakcií?

Tým, že my sme vypadli z rituálov, že nevieme, ako sa máme správať po tom, čo človek zomrie, alebo tesne predtým, tak sme vo veľkom zmätku. Kedysi ľudia žili viac komunitne a celá dedina bola účastná na zomieraní jedného z jej členov. Boli tam jasne určené ritualizované socializované zvyky a každý vedel, kde je jeho miesto.

My sme vytrhnutí z kultúry zomierania a vstupujeme tam, len keď je to nevyhnutné. Preto často nevieme, čo v takej situácii robiť. Smrť sme vytlačili a vyzývame ju v inom zmysle. Chceme sa jej dotýkať cez horory, cez adrenalínové športy, cez ochutnávanie svojich hraníc, ale nie je to prirodzená súčasť našich životov. A tento chaos môže spúšťať paradoxné reakcie.

Takže zmätok v nás je dôsledok toho, že sme vysunuli umieranie do nemocníc?

Áno, zo smrti sme urobili tabu, vôbec o nej nekomunikujeme. Respektíve do marca minulého roka sme o smrti nehovorili. Mnohé deti vyrastali v tom, že sa táto téma zahovorí alebo obchádza. A potom chceme, aby v osemnástich mali zrelý postoj a aby vedeli zrelo pristupovať k týmto záležitostiam života.

Oveľa jednoduchšie to majú ľudia, ktorí žijú v komunitách, napríklad na dedinách. Tam bývalo zvykom, že sa mnohí z komunity zúčastňujú na pohreboch. Toto je niečo, čo sme zamenili za nemocničné rituály, o ktorých netušíme. My už vidíme len vystavené telo na pietnej rozlúčke. Nevidíme kontinuitu celého procesu, z čoho vyplývajú naše strachy a obavy.

Inzercia

Novou šancou sú mobilné hospice, ktoré príbuzným ponúkajú možnosť, ako stráviť čo najviac času so svojím ťažko chorým doma. Väčšina ľudí na Slovensku, podľa výskumov asi 80 percent, chce zomrieť doma. Presne také isté číslo zomiera v nemocniciach. Túžba byť v emocionálnom náručí našich najbližších pri umieraní je vo väčšine ľudí na Slovensku.

Hovoríte, že sme upustili od rituálov. Čo máte na mysli?

Vzdali sme sa napríklad čiernych šiat, lebo vôbec nerozumieme ich významu. Keď si niekto obliekol čierne šaty, ešte keď sme rozumeli rituálom, dával okoliu najavo, že pracuje vo vnútri a nevie podávať rovnaký výkon smerom navonok. Čiže čierne šaty chránili príbuzných, ktorí smútili. Chránili ich preto, aby okolie na nich nemalo zvýšené nároky.

Ľudia si teraz povedia a aj zomierajúci často vyslovia túžbu, len sa neopovážte nosiť čierne šaty. Len aby sme nesmútili. Spravíme mentálny preklik, ako keby sme si nedovoľovali smútiť, a tento stav smútenie patologizuje. Problémom je, že dnes nie sme zvyknutí na hlboké emócie, na ich hlboké prežívanie a zvádza to dať si tabletku, aby sme tú bolesť necítili.

Ako teda vyzerá zdravé smútenie?

Šesť až osem týždňov trvá otvorené smútenie a po dvoch mesiacoch sa pomaly vraciame do života. Ten návrat prebieha pomaličky, postupne sa čoraz viac zaťažujeme svetskými povinnosťami a približne po polroku smútime ostrovčekovito. To znamená, že smútok na nás dolieha pri príležitosti výročia, napríklad narodenín toho človeka, alebo počas Vianoc. Úzus je rok smútenia. Zo svojich skúseností pri sprevádzaní ťažko chorých a ich blízkych však vidíme, že aby sme naozaj dokázali žiť život v normálnom behu, potrebujeme niekedy aj dva-tri roky.

Keď nášmu životnému partnerovi zomrie niekto najbližší, napríklad rodič, ako sa správať? Je nejaká univerzálna rada, ako mu uľahčiť smútenie?

Úmrtie rodiča, bez ohľadu na to, koľko máme rokov alebo či sa na jeho smrť pripravujeme, v nás vyvoláva pocit sirotstva tu na zemi. Musíme si uvedomiť, že smútok je vnútorná práca a smútiaci potrebuje pre túto prácu priestor. Možno náš partner istý čas nebude schopný fungovať normálne v priestore našej domácnosti či v našich vzájomných vzťahoch. Je to priestor pre stiahnutie sa, pre samotu, pre toleranciu k tomu, že možno nebude prýštiť veľkými emóciami, alebo v uvedomení si, že keď chce urobiť deťom radosť a poteší sa s nimi, môže ho to reálne stáť veľa síl.

Čiže byť voči jeho smúteniu najmä trpezlivý?

Do istého času, po tom veľkom smútení, teda po spomínaných šiestich až ôsmich týždňoch, by sa mal pomaly vracať do života. Ale mali by sme aj po tomto čase tolerovať isté periódy, keď sa bude potrebovať stiahnuť z kontaktu s nami, lebo bude potrebovať byť viac v kontakte so sebou.

Potrebujeme byť trpezliví a láskaví voči partnerovi, ktorý smúti, ale ak som na druhej strane a potrebujem zastrešiť rodinu a zabezpečiť deti a domácnosť, mali by sme mať láskavosť aj voči sebe. Som na to sama a možno to nebude ideálne obdobie, ale bude to iba fáza. Pokiaľ ten proces plynie zdravo, tak smútenie je ohraničené obdobie. Možno nebudem mať domácnosť ako z cukru dva mesiace, ale tento proces je veľmi dôležitý. Možno je to priestor na požiadanie o pomoc ľudí zvonku, aby v tom rodina neostala osamotená.

Dá sa pomôcť aj slovom, nejakou radou?

Čo sa týka rád a argumentov, musíme mať stále na mysli, že smútok je emócia. Zbytočne srdcu argumentujem hlavou. Emóciu argumentmi neprebijeme. Dobre mienené rady si nechajme na inokedy. To, čo vieme smútiacemu človeku poskytnúť, je byť s ním. Nemali by sme až tak veľa robiť, stačí byť v jeho prítomnosti.

Čo mu smútenie môže sťažiť alebo skomplikovať?

To, čo nás môže zdepresívňovať v pozadí, sú masívne pocity opustenia a viny. Keď si začneme pripisovať za niektoré veci príliš veľkú zodpovednosť alebo si nedokážeme zreálniť nejaký podiel svojho vkladu do tejto situácie. Človek si potrebuje odpustiť, že možno v niektorých fázach zomierania nebol schopný byť nápomocný alebo nedokázal zostať pri lôžku zomierajúceho. Potrebuje odpustiť aj zomrelému, ktorý napríklad mal možno zlý životný štýl a mnoho vecí si privodil sám.

A potrebuje odpustiť aj Bohu. Situačne jeho vôli nemusíme rozumieť. Hneváme sa na Boha, keď zomierajú malé deti a mladí rodičia, hneváme sa na Boha, prečo odišiel môj rodič v čase, keď sa ešte mohol tešiť zo svojich vnúčat a žiť. Odpustiť a pustiť. Nechať minulosť v minulosti, aby som vládal žiť prítomnosť s nádejou do budúcnosti. Aj odpustenie je proces. Pred tým, ako vedome v súlade s emóciami vypovieme „odpúšťam“, začíname oveľa skôr rozhodnutím „chcel by som sebe/ti/tebe, Bože, niekedy v živote odpustiť“.

Je rozdiel medzi smútením muža a ženy?

Určite áno. Ako psychologička môžem povedať, že je to síce veľmi individuálne, ale také typické pre ženu je, že prejavuje smútok otvorene, ide cez slzy. Muži smútia iným spôsobom. To, čo je u nich typické, sa dá vyjadriť takým klišé obrazom. Muži zalezú do jaskyne, aby si vylízali rany. Ich smútenie je skôr o tichu, o stiahnutí sa do svojich aktivít a do svojho mužského sveta. Môže to byť kompenzácia práve činnosťou, aby odstúpili od emócií, ktoré môžu byť na nich silné.

Rizikové je však heroické prekonávanie žiaľu bez ohľadu na pohlavie. Rizikovou v prežívaní smútku je tiež strata rodiča u malých detí, u rodičov strata malého dieťaťa, u starých ľudí strata životného partnera, pokiaľ nemajú iných príbuzných. Tu by mala nastúpiť zvýšená všímavosť okolia, aby sa týmto ľudom zabezpečila emocionálna, praktická a v prípade potreby aj odborná podpora.

Ako hovoriť o umieraní a smrti s deťmi?

Primerane veku. Aj u detí platí pravidlo, že otvorená otázka si pýta otvorenú, ale v ich prípade veku primeranú odpoveď. Deti sa často nad touto témou zamýšľajú, keď vidia mŕtve zvieratko alebo padajúce listy na jeseň. Vtedy môžeme prirodzene cez obrazy, ktoré nám ponúka život, približovať deťom cykly v živote.

Ako veriaci máme výhodu, že nemusíme deťom klamať. Môžeme povedať, že toto je náš dočasný domov, že skutočný domov máme niekde inde. Veriaci človek odchádza domov za Otcom. Závisí od rodiny, ako dokáže túto tému spracovať tak, aby sa stala bežnou súčasťou komunikácie bez tabu, ale zároveň aby to deti nestrašilo.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.