Kde presne v Rusku pôsobíte?

V meste Archangeľsk, v októbri sa zavŕšil šiesty rok, čo som tam farárom. Je to jediná katolícka farnosť v celej oblasti, ktorá má rozlohu asi 520-tisíc kilometrov štvorcových, teda viac ako desaťnásobok Slovenska.

Ako to dokážete stíhať?

Musel som sa prispôsobiť, už sa nepohybujem po oblasti, pôsobím len v Archangeľsku. Mal som filiálku, ktorá bola 600 kilometrov v Kotlase, vlakom to bolo 16 hodín cesty jedným smerom. Ale môžem povedať, že som najsevernejšie pôsobiaci verbista na zemi, keďže Archangeľsk je asi 180 kilometrov južne od severného polárneho kruhu. Keď sú biele noci, 2 mesiace sa vôbec nestmieva, slnko svieti večer takmer od severu, keďže zapadá v júni až o 23. hodine a vychádza už okolo druhej ráno na severovýchode.

Aké je Archangeľsk mesto?

V našom vnímaní ide o krajské mesto (oblastnyj gorod), trochu väčšie ako Košice, má asi 350-tisíc obyvateľov. Asi 40 kilometrov ďalej je ešte stotisícové mestečko Severodvinsk, dnes je to pre cudzincov uzavreté mesto, je tam základňa vojenských ponoriek. Mám tam farníkov, musia však chodiť k nám, pretože ja nemôžem mesto navštíviť.

Ako vyzerá vaš bežný režim?

Každý deň mám svätú omšu, ale často len sám, miestni ľudia cez týždeň do kostola veľmi nechodia. Farnosť sa stretá v nedeľu, chodieva desať až pätnásť ľudí. Kedysi sme si prenajímali sálu v miestnom múzeu, kam chodilo 30 až 50 ľudí, presťahovali sme sa, máme kaplnku v mojom byte v paneláku na prvom poschodí. Keď sú veľké sviatky, prenajímame si sálu od protestantov, vtedy príde okolo 50 ľudí.

Kto sú tamojší katolíci?

Potomkovia Poliakov alebo Ukrajinci, Bielorusi či Litovci. Je tam jedna Lotyška s poľskými koreňmi. A potom konvertiti. Nedávno prišiel za mnou jeden vyštudovaný lekár a povedal, že chce byť katolík, začali sme riadnu katechézu a bude pokrstený. Je Rus.

Koľko je takýchto konvertitov?

Asi jeden-dvaja ročne, niektorí vydržia, iní nie.

Spomenuli ste protestantov, tých je v Archangeľsku koľko?

Pôsobí tu asi pätnásť rôznych komunít, len baptistov je niekoľko komunít. Spolu je tu protestantov omnoho viac ako nás katolíkov. Sálu si prenajímame od Novoapoštolskej cirkvi, ktorá má svoje zázemie z Nemecka. Žiaľ, v Archangeľsku má imidž sekty.

Prečo je protestantov viac? Sú to potomkovia nejakých cudzincov alebo majú viac konvertitov?

Majú viac konvertitov, rodiny, ktoré poznám, sú čisto ruské.

Prečo sú tam protestanti úspešnejší viac ako katolíci?

Nemajú také prísne kritériá. Zvolia si pastora, ktorý je často ženatý, je to miestny človek, ktorý rozumie tunajšej mentalite, aj cirkevné štruktúry majú oveľa formálnejšie a mäkšie, ako je to u nás. Bez problémov sobášia druhé či tretie manželstvá, zatiaľ čo u nás je to neprípustné, niektorí preto odchádzajú. Protestanti majú všetko voľnejšie, demokratickejšie, nie také hierarchické ako katolícka cirkev.

Ako sa vo všeobecnosti Rusi pozerajú na západné cirkvi a denominácie?

Často o nich hovoria ako o sektách a siekt sa boja. Pravoslávni k tomu ľudí vychovávajú, oni sú cirkev a všetci ostatní sú sekty. Aj dieťa vám bežne povie, že on je kresťan a vy ste príslušník sekty. Keď mu poviem, že som katolík a teda príslušník globálne najväčšej skupiny kresťanov, nerozumie tomu. Pre neho som príslušník maličkej komunity, ktorá sa stretáva v panelákovom byte, a teda sektár. Pravoslávny biskup mi to, samozrejme, nepovie.

Ale tých jednoduchých ľudí priamo či sprostredkovane k tomu napokon vychovávajú pravoslávni biskupi a kňazi. Prečo to robia?

Myslím, že zo zotrvačnosti, je v nich zažitá taká opozičná poloha. Vložili sme do kréda filioque...

... ale veď to je už prekonaný spor...

Je, na úrovni teológov určite, ale v praxi je to inak a zo zotrvačnosti sa to spomína stále. Treba si tiež uvedomiť, že pravoslávni kňazi nie sú takí študovaní, ako to poznáme u nás. Po páde komunizmu mali obrovský nedostatok kňazov, preto kurzy trvali len niekoľko mesiacov. Naučili ich liturgiu a išli do praxe. Aj keď moja osobná skúsenosť je skôr dobrá, vo všeobecnosti platí, že sa voči katolíkom pravoslávni vymedzujú.

Keď sa stal moskovským patriarchom Kirill, veľa sa od neho očakávalo. Predtým bol zodpovedný za vzťahy so zahraničím a vo Vatikáne zanechal dobrý dojem. Dnes je však ruská pravoslávna cirkev pod jeho vedením najväčšou prekážkou porozumenia. Prečo?

Musíte si uvedomiť, že Rusko, to je 140 miliónov ľudí na 17 miliónoch kilometroch štvorcových, je to obrovská a vnútorne mimoriadne rôznorodá krajina. Nájdete tu veľmi konzervatívnych ľudí, niektorí akoby prišli z 19. storočia, s čím majú problém aj samotní pravoslávni, ale sú tu aj ľudia liberálni, prúdy, ktoré spochybňujú niektoré základy pravoslávnej viery, samozrejme, je tu silný stred. Aby moskovský patriarchát držal spolu, vedenie musí ísť strednou cestou, aby nestratili ani konzervatívne, ani liberálne krídlo. Výsledkom je protikatolícka rétorika.

Problém je, že občas sa zdá, akoby sa to zhoršovalo...

Ruské pravoslávie má problém aj s inými pravoslávnymi komunitami, nedávno napríklad s gréckymi pravoslávnymi. Ruské pravoslávie od iných ortodoxných komunít odlišuje, že majú veľmi konzervatívne prúdy, ktoré inde nie sú. Po druhé, obrovský problém je Ukrajina. Možno to pochopiť ako istú analógiu s tým, čo sa stalo u nás. Komunisti u nás zakázali gréckokatolícku cirkev a následne ju pravoslavizovali. Kto sa nepoddal, išiel na sever Čiech, kňazi, rodiny, všetci. Keď prišiel v roku 1968 odmäk, štát cirkev povolil, ale všetky gréckokatolícke kostoly ostali pravoslávnym. A keď prišla v roku 1989 sloboda, vypukla medzi nimi vojna.

Ale vďaka štátu došlo u nás rýchlo k urovnaniu a vysporiadaniu majetkov...

U nás sa to riešilo kultúrne. Ale na Ukrajine k tomu nedošlo, stalo sa tam všetko, čo dovtedy u nás, azda ešte horšie. Gréckokatolíci, keď sa vrátili ku svojej viere, zrušili štyri pravoslávne diecézy. Moskovský patriarchát dodnes hovorí, že Rím im zničil štyri diecézy. Istý čas boli na Ukrajine štyri pravoslávne cirkvi, teraz sú tri – moskovský patriarchát, kyjevský patriarchát a autokefálna cirkev. A medzi nimi sa vedie vojna.

Čo to znamená v praxi?

Predtým než som prišiel do Ruska, som krátko pôsobil na Ukrajine. Zažil som, ako si kňaz z jedného patriarchátu odpľul pred iným a povedal mu, nech „skape“. Čistá nenávisť.

To isté potvrdzuje aj Milan Šášik, slovenský biskup v Užhorode. Pri jednej príležitosti požiadal ľudí, aby sa za neho modlili, aby dokázal vždy správne reagovať. Prečo je tam taká nenávisť?

Ľuďom tu chýba viac vzájomného rešpektu. Nedá sa hovoriť o tolerancii, ak sa z vás niekto vysmieva.

Ako to zvládate vy?

Nie som tu kvôli politike, ale kvôli veriacim. Niektoré veci nezmením, som s tým zmierený. Preto keď sa dá, tak sa usmejem, inokedy mlčím, niektoré veci prehliadam, aby som udržal dobré vzťahy na osobnej rovine. Niektorí si myslia, že im tým dávam za pravdu, aj keď to tak nie je, nechcem však s nikým konflikt, takže je to v poriadku.

Táto protizápadnosť Rusov zjavne nie je daná iba nábožensky, je to niečo v národnej povahe.

Niekedy je to aj opodstatnené. Napríklad keď ide o rodinu, zachovávajú si zdravý zmysel a odmietajú to, čomu verí Západ.

Budem s vami polemizovať, Západ predsa nie je v tejto veci jednotný, sú krajiny, kde je pohľad na rodinu stále tradičný.

Sú, ale ak si pozriete médiá a mediálny mainstream, tam je to pomerne jednoliate. Rusov takýto pohľad na rodinu a homosexualitu uráža.

Rusko má však opačný problém. Na Slovensku nemajú páry rovnakého pohlavia status rodiny, ale súčasne nikto na nich neútočí a fyzicky ich nenapáda, žijeme teda v tolerantnej spoločnosti. V Rusku však na homosexuálov útočia, bijú ich, čo je neprijateľné.

Stáva sa to, nehovorím že nie. Je to dôsledok vnútorného sporu, ktorý v Rusku prebieha, napokon aj tam je mnoho homosexuálov, ktorí majú vysoké pozície v štáte alebo v médiách a umeleckých profesiách. Vo všeobecnosti to však ľudia považujú za niečo, čo sa netoleruje. Niektorí k tomu, žiaľ, pristupujú až radikálne, medzi Rusmi má často veľký význam emocionalita. Niekedy sa v mene odsúdenia jedného hriechu dopúšťajú hriechu iného.

Vráťme sa k vašej misii, pôsobíte v odľahlom meste, vaša farnosť má okolo 50 duší a s pravoslávnymi ste napriek všetkému v priateľskom až prajnom vzťahu. Aký je vlastne zmysel vašej misie?

Po prvé, kým vládzeme nechceme hodiť cez palubu katolíkov, ktorí tam sú a chcú tam ostať. Sme tam pre nich, pre túto diasporu. Viete, v tomto 300-tisícovom meste je niekoľko stoviek katolíkov, akurát, že z rôznych dôvodov stratili návyky a podobne. Ten istý problém majú aj pravoslávni. A napokon, ten istý problém máme aj doma na Slovensku.

Ako to myslíte?

Pred pádom komunizmu naša komunita urobila prieskum v bratislavských kostoloch. Mechanicky sme spočítali, koľko ľudí bolo v nedeľu po Veľkej noci na svätých omšiach. Vyšlo nám osem percent Bratislavčanov. Po páde komunizmu sa tieto čísla zvýšili, ale keď sme zorganizovali spočítanie pred pár rokmi, opäť to bolo tých osem percent. Naše katolícke Slovensko. Štatistika je potvora, ukáže veci, ako ich často nechceme vidieť.

Robili ste podobné skúmanie aj inde po krajine?

Na východe, na vidieku, bola v tom čase návštevnosť kostola okolo 60 percent, keď som bol v polovici 90. rokov kaplánom v Terchovej, tak z päťtisíc ľudí chodilo v nedeľu asi tritisíc, to je tiež asi 60 percent. V mestách sú čísla iné. V tom čase v 15-tisícovom Kežmarku s veľkým gotickým kostolom, kde má človek pocit, koľko je tam ľudí, vykázal 15 percentnú návštevnosť. Je to rôznorodé.

Ale v Rusku je to radikálne nižšie.

Áno, tá krajina je po násilnej a dlhšie trvajúcej ateizácii. Tu chodili do kostola len dve percentá ľudí.

Rusko prešlo po páde komunizmu podobnými zmenami ako my, ale predsa inak. Pri moci zostali bývalí komunisti, aj keď zmenili ideológiu. Majú kapitalizmus, ale veľmi divoký aj na naše pomery. Majú demokraciu, ale ako to nazval jeden ideológ, je riadená. A pravoslávie je opäť štátnym kultom. Otázka znie: Veria tomu bežní Rusi? Veria bývalému agentovi KGB, keď im hovorí, že pravoslávie je dôležité pre ich krajinu?

Ich mentalita káže: Ja som ruskij, tak som pravoslávny. Zažil som raz jednu kurióznu situáciu. Bol som autom na Ďalekom východe pri jednej priehrade. Bola tam skupina mladých ľudí okolo 25 rokov, ja som mal dlhú bradu, privítali ma ako báťušku. Mali vypité, dali sme sa do reči, jeden mladík sa ma spýtal, či by som ho nepokrstil. Povedal som mu, že môžem, ale že u nás musí absolvovať na krst prípravu.

Keď zistil, že som katolík, nálada sa úplne otočila, kričal, že katolíci prišli do Ruska vždy len škodiť. Ledva ho upokojili. Ten chlapec nebol ani etnický Rus, nebol pokrstený a celý čas vykrikoval, že my Rusi sme pravoslávni. Je to pre nich istým spôsobom ideológia. Problém je, že za tou fasádou často nič nie je.

Ak zostaneme v Archangeľsku, koľko ľudí dnes chodí do pravoslávnych chrámov?

Štatistiku nepoznám, ale majú veľa nových kostolov a na pohľad ľudí v nich pribúda. Čím ďalej, tým viac.

Kto pribúda, mladí či skôr starší?

Aj mladí, aj starší.

Prečo sa Rusi vracajú k viere?

Myslím, že cítia, že potrebujú duchovnú orientáciu.

Takže nie z politických dôvodov?

Nie.

Aj vy cítite zvýšený záujem?

Dalo by sa povedať, že áno, ale má to svoje limity. Minule mi telefonovala pani, ktorá býva 300 kilometrov od mesta, že by chcela byť katolíčka. Ja však za ňou nemôžem chodiť takú cestu, ona nemôže chodiť sem, tak som jej povedal, nech je radšej poriadna pravoslávna a bude to tak najlepšie. Ako jej ja môžem na takú vzdialenosť pomôcť? Tak je to reálnejšie.

Spory a vášne okolo proselytizmu už utíchli?

Áno, už je to dávno. Aj keď my sme sa v skutočnosti žiadnemu proselytizmu nikdy nevenovali. Katolíci boli počas komunizmu zakázaní, prišli o všetky kostoly a majetky, štruktúra katolíckej cirkvi do roku 1992 ani neexistovala. Až do revolúcie v roku 1917 boli v Rusku iba dvaja biskupi, v Petrohrade a Saratove. Kedysi v roku 1920 bol ešte jeden vo Vladivostoku, aj keď nemal diecézu. Ale keď potomkovia týchto katolíkov chceli krstiť deti, kam mali ísť? Nedokázali udržať vieru svojich rodičov a stávali sa pravoslávnymi, aby zostali kresťanmi. Nemali inú možnosť. Ale sú pravoslávnymi z presvedčenia? Myslím si, že nie. Mnohí z nich určite nie. A keď začali títo ľudia chodiť za nami, že chcú patriť k našej komunite, bol to proselytizmus?

Blízkosť ruského štátu a ruskej pravoslávnej cirkvi vedie k obave, či si ruská cirkev vôbec môže dovoliť kritizovať ruskú vládu alebo štát. Je to tak?

Mohli by si to dovoliť, ale nerobia to. Nechcú to robiť, pretože sú vnútorne takí identifikovaní so štátom a povedzme aj s prezidentom Putinom, že to neurobia. Je to vec ruskej mentality.

Putina vnímajú ako?

Ako presvedčeného kresťana, ktorý chodí do kostola.

Ale on veľmi kresťansky založený teda nie je. Či už v osobnom živote, našiel si milenku a rozviedol sa...

To sú žurnalistické pletky, bulvár.

Tých príkladov je viac. Putin je cynický politik, často účelovo klame.

To je iná vec. Ale o politike nechcem rozprávať.

Otázka znie: nepoškodzuje ruskú cirkev, keď je tak blízko štátu?

Nepoškodzuje, pretože cirkev je od štátu úplne nezávislá. Mimochodom, štát sa správa ku všetkým cirkvám veľmi korektne. V Rusku majú odluku cirkvi od štátu, cirkev žije z milodarov, štát neplatí platy ani pravoslávnym, nikomu. Samozrejme, ak je chrám kultúrna pamiatka, štát sa pri oprave snaží pomôcť tak ako u nás. Štát financuje ochranu kultúrnej pamiatky, nie kvôli tomu, že to slúži nejakej cirkvi. Sú aj iné prípady, ak napríklad štát zbúral chrám, tak ho teraz na vlastné náklady postavil. Ale to je vec historickej spravodlivosti.

Bol takto postavený aj nejaký katolícky chrám?

Áno, napríklad v Kazani. Tamojší kostol sa stal kedysi súčasťou objektu aerodynamického tunela, tak štát na vlastné náklady postavil nový chrám.

Rusko má za sebou ťažké 90. roky. Hospodárstvo upadlo tak ako nemecké pred nástupom Hitlera, v krajine bola taká obrovská kriminalita, že sa to vymyká akýmkoľvek porovnaniam so západným svetom. To najhoršie má už Rusko, zdá sa, za sebou. V poslednom období sa veľa hovorilo o podpore rodiny a demografie. Funguje to?

Rusko sa výrazne mení. Putin je pre Rusov synonymom poriadku. Vnímajú ho ako človeka, ktorý zavádza zákony, snaží sa, aby fungoval daňový systém, aby platili pravidlá. Postupne sú eliminované mafie, polícia opäť plní svoju rolu, v krajine je bezpečnejšie. Až na terorizmus. Ale s moslimskými teroristami si nikto nevie poradiť ani na Západe, ani v Rusku. Čečensko, Dagestan a Ingušsko – tam je stále vojna medzi islamistami a štátom.

Opakom Putina bol Jeľcin, ten dal ľuďom slobodu, ale darilo sa darebákom a bežní ľudia nevedeli vyžiť. Boli to časy, keď sa neplatili mzdy, dôchodky, to už dnes nie je možné.

Vidieť dnes chudobu na uliciach?

Nijako zvlášť, tak ako sú bezdomovci u nás, tak sú aj v Rusku. Existuje však skrytá chudoba, ktorá sa neukazuje.

Poďme k vojne s Ukrajinou. Solženicyn raz napísal, že keby došlo k vojne s Ukrajinou, nedovolil by svojim synom, aby v nej bojovali. Čo znamená pre Rusov vojna s Ukrajinou?

My v Archangeľsku sme od toho vzdialení 2000 kilometrov a to je veľmi ďaleko. Aj keď niektorí ľudia spomínajú, ako do niektorých ukrajinských miest chodili do školy, koho tam poznali a podobne. Ukrajinci urobili veľkú chybu, keď začali obmedzovať ruskojazyčnú menšinu na svojom území, spustili tým celú vojnu.

To nie je celkom pravda, Krym obsadili Rusi a pritom patril Ukrajine.

Je to pravda, Krym bol ďalšia etapa. Celé hodiny som sledoval priamy prenos z Majdanu, viem, čo sa tam stalo.

Ukrajinci si boli s Rusmi veľmi blízki, ani my s Čechmi sme si neboli takí blízki. Najlepší ukrajinskí spisovatelia písali v ruštine, od Kyjeva odvodzujú Rusi svoj štát. Čo robí s Rusmi, keď sú v konflikte s takým blízkym národom?

Nevnímajú to tak, že by boli v konflikte s ukrajinským národom. Všeobecný pocit však je, že Rusi nemajú Ukrajincov radi, považujú ich za špekulantov. A keď sa rozšírilo, že Ukrajinci bijú Rusov, nenávisť ešte vzrástla.

Nacionalizuje sa Rusko?

Ak myslíme pod nacionalizmom rôzne skinheadské úderky, skôr mám pocit, že je dnes nacionalizmu menej. Vrchol bol koncom 90. rokov, dnes je menej neznášanlivosti k cudzincom aj k černochom. Teraz skôr prebieha obnovovanie ruského sebavedomia a národnej hrdosti. Ale to nie je nacionalizmus.

Ako po tých rokoch vnímate to, prečo ste tam išli?

To, čo tam robím, je dosť vzdialené predstavám Kolakoviča, Krčméryho a Jukla, aj keď kvôli tomu som tam kedysi odišiel, ale myslím si, že jedna vec sa nám podarila. Ako katolíci sme vybudili pravoslávnych, aby k viere pristupovali vážnejšie. Teraz sa napríklad viac zaoberajú katechizáciou. Možno to bola naša úloha.

 

V deň uverejnenia rozhovoru mi Jozef Roman napísal, že práve dostal stavebné povolenie na stavbu farského domu s kaplnkou. Keď kaplnku postavia, už sa katolíci v Archangeľsku nebudú musieť stretávať v jeho byte alebo v prenajatých priestoroch. „Ale ešte to treba postaviť, to znamená, že nás čaká asi rok tvrdej práce,“ dodal na záver.

Foto: Daniela Matejovičová

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo