NÁBOŽENSTVO: Stretká, obyčajné stretká...

Bezpochyby, je dobré, že existujú. Iba v spoločenstve sa plne realizuje osoba. Okrem toho, spoločenstvo („zástupy“) patria k podstate Cirkvi. Ľudia sú v Cirkvi okolo Krista. Nemám rád slovo sprostredkovateľ, ten iba čosi posúva ďalej (načim ho odstrániť). Cirkev však v istom zmysle spoluvytvára. Vzťah ja-Boh je beznádejne neúplný, individualistický, čiastočný.

Zamyslime sa však aj nad kvalitou nášho stretávania sa. Čo vkladáme, čo získavame, ako sa formujeme, ako si v spoločenstve hľadáme svoj vzťah k Bohu. A nielen to. Uvažujme ďalej. Položme si aj druhú polovicu otázky: Ako naše spoločenstvo plní náročnú úlohu „byť soľou zeme“? Ako v našom spoločenstve pôsobíme na kultúru? A ďalej: (prečo nie?): ako nás táto kultúra prijíma? Sme vôbec prijímaní? Alebo iba akýsi podivíni kdesi po kútoch.. zatláčaní. Ako nás vidia liberáli, ateisti, čiastočne identifikovaní?

Je toto tá sila? Pôsobíme dôveryhodne? Zaiste, dôležité je, čo o nás mieni Boh. On je naše kritérium, kritérium najvyššie. Ale sme na seba nároční ako to On chce? Sme svetlom sveta pre túto kultúru, ako to On od nás žiada? Alebo sa iba na pár hodín navzájom „bombardujeme“ láskou – toť jeden z charakteristických znakov sekty. Nebudujeme si tu náhodou paralelné katolícke či protestantské svety?

Všetci sme na ceste a asi iba hlupák si trúfne povedať, že je s Písmom a Tradíciou už hotový. Ešte stále sa hľadáme. Iste, aj to je niečo. Vyjasňujeme si svoj vzťah k Bohu, fajn aj to treba. A celý život. Ale to predsa nie je všetko. Ba dovolím si tvrdiť, že je v tom kus sebectva. Zameranosť na svoje ja. Ja, môj vzťah k Bohu. Ja a moja znalosť Písma. Nepoznám ho celé a nepoznám ho tak ako by som chcel. Ale poznám posolstvo. Ide o obsah, aspoň dúfam. Písmo nám hovorí nielen to, kým sme, ale aj to, ako máme konať. Riešiť vlastný vzťah k Bohu je základná povinnosť každého vzťahujúceho sa k Bohu (veriaceho). Ale to nestačí. Žijeme v určitej dejinnej epoche. Či chceme alebo nie, táto epocha nás utvára a ovplyvňuje. A to aj vtedy, keď niektorí upierame svoj značne romantizovaný pohľad na prvotnú cirkev. Od Konštantína Cirkev pôsobí v dejinách. Tu a teraz, v týchto dejinách: v politike, v ekonomike, v médiách. Cirkev spoluurčovala dejiny. Ešte aj podvojné účtovníctvo tu zaviedol františkán. Sme matematici, bankári, filozofi, smetiari, skladníci aj učitelia. Ale akí sme my dnes matematici? Akí sme bankári? Sme dôslední, na seba nároční, formovaní, utváraní náročnosťou Božieho slova? Bojujeme? Alebo sme nedôslední, laxní, pasívni, leniví, mľandraví, bez chute a farby, odovzdaní osudu, čakajúci na akúsi samočinnú milosť..? Buďte dokonalí, hovorí Pán. Boh nám vo svojej nekonečnej láskavosti dáva čas, aby sme konali. A ako tento čas používame? Ako konáme? Na požehnanie úsilia treba najprv nejaké úsilie vyvinúť. Aktivizmus? Nie. Ora et labora.

Obávam sa, že súčasná kultúra ide svojím smerom akoby „popri“ existujúcej pastorácii. Máme ľudí v kostoloch. Zatiaľ. Na východe, ako tak. Na západe východniarov, všakže. Ale dokedy? Na liberálno-konzervatívnom fronte máme od Fica akúsi dohodu o prímerí. Ale dokedy? Náš problém je tento: nezaujíma nás kultúra. Vonkoncom. Ani politika. Žijeme si svoj katolicizmus či luterstvo, zabúdame na osud kresťanstva v tomto svete. Je nám ľahostajný. Prišla nielen doba ľahostajnosti voči viere, ale aj doba ľahostajnosti kresťanov voči kultúre. Hráme sa na slepú babu, pestujeme turistiku, nacvičujeme scénky. Potrebujeme však osobnosti ako soľ. Lenže osobnosti nevznikajú z ničoho, ex nihilo. Z ničoho tvorí Boh, nie my ľudia. Ak Boh dá, zrodia sa tu osobnosti (aj k tomu sa treba pričiniť). My, ktorí veľkými osobnosťami nie sme, máme povinnosť pomáhať budúcim osobnostiam rásť, ako sa len dá. Potrebujeme osobnosti, ktoré rozvinú pravú kultúru zakorenenú v kresťanstve. Kým nezačneme konať v tejto veci, o návrate prívlastku „kresťanská“ do našej krajiny môžeme iba snívať.

Doba poprevratového romantizmu sa skončila. Potrebujeme osobnosti, ktoré nemáme a pokiaľ nezačneme konať, ani mať nikdy nebudeme. Nepotrebujeme ani tak kresťanské médiá, ako kresťanov v médiách. Nepotrebujeme ďalšie kresťanské stretká, kde si prídeme „pokecať“ o kresťanstve alebo nadviazať nové známosti. Potrebujeme činiteľov, ktorí budú hybnou silou kultúry. Uznávam, že na základe aktuálneho stavu sa to nezdá, ale je to tak: kresťanstvo vždy bolo a je hybnou silou Západu. Tá sila je tu, len nie je v nás. Potrebujeme veľké osobnosti. Potrebujeme pôdu, v ktorej takéto osobnosti vyrastú. A potrebujeme ich ASAP.

Marek Hrubčo
Autor pracuje v komerčnej sfére a je spoluzakladateľom Fóra pre kresťanskú kultúru
Foto: flickr.com, wordoffreedom.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo