Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
20. október 2021

Víťazná kniha Anasoft litery

Kniha o inakosti. Celej generácie?

Anasoft litera je prestížna literárna cena, ktorá má aj širší význam ako len umelecké ocenenie nejakej knižky.

Kniha o inakosti. Celej generácie?

Foto: Juraj Starovecký

Pripomeňme opäť, že jej garantom je súkromná softvérová firma, ktorá sa takto rozhodla podporovať umenie a dohliada aj na to, aby celá vec bola dobre manažovaná a aby cena mala vážnosť. Nie je to celkom bežná vec.

V niečom je to však pre Slovensko typické. Rešpektovanú cenu pre vedcov takisto udeľuje softvérová firma. Aj špičkové koncerty vážnej hudby pred časom na Slovensku organizovali ľudia z počítačovej firmy. Umelecké ceny udeľuje aj jedna z bánk.

V Česku pritom existuje rešpektovaná cena Magnesia litera a za ňou stoja združenia spisovateľov, prekladateľov, vydavateľov či kníhkupcov podporovaných rôznymi sponzormi. No a u nás je Anasoft litera. A teda vďaka za ňu.

Anasoft litera sa udeľuje od roku 2006, už je to teda aj overená značka s krátkou, ale vcelku presvedčivou tradíciou. Hodnotia sa v nej všetky pôvodné prozaické slovenské diela z daného roka.

Víťaz získava aj slušnú finančnú odmenu, ktorá nie je pre umelcov nezaujímavá (10 000 eur).

Pravidelne sa obmieňa porota a to možno spôsobuje, že v každom roku sú trochu iné priority.

Aké knihy vytŕčali tohto roku, opísala porotkyňa Mária Ferenčuhová slovami: „Väčšina kníh pritom ponúka ,malé‘ ľudské príbehy – nenápadné, tiché alebo osobné –, ktoré však dokážu prehovoriť aj naliehavo, prípadne znepokojujú, dráždia a občas prinášajú útechu.“ 

No nešlo len o malé ľudské príbehy. Ďalší porotca Patrik Garaj, redaktor Denníka N, povedal, že posun do finále nemusel súvisieť s unisono verdiktom o „kvalite“, ale o schopnosti provokovať myslenie či hovoriť o veciach za hranicou samotnej knihy.

Porota teda nemyslela iba na umelecké kritériá. Mala zrejme svojím výberom aj zámer prispieť k spoločenskej debate. Aj tej o inakosti.

 O tom ešte neskôr.

Aj predavači vyzerali v eufórii, že také zažili. Bitka o slovenskú knižku. Zdieľať

Na tejto cene je pozitívne aj to, že už má v tej časti spoločnosti, ktorú zaujíma slovenská literatúra, slušný ohlas.

Čerstvá skúsenosť autorky tohto textu je, že keď prišla deň po vyhlásení tohtoročnej víťazky Anasoft litery do kníhkupectva, kniha už bola vypredaná a predavačka prezradila, že dokonca o posledný kúsok sa strhla aj hádka. Pre autorku tohto textu to bola možno povznášajúcejšia skúsenosť ako čítanie samotnej víťaznej knihy. Aj predavači vyzerali v eufórii, že také zažili. Bitku o pôvodnú slovenskú knihu. Aj keď tú bitku treba, samozrejme, vnímať obrazne.

Znamená to, že od knihy, ktorá vyhrá Anasoft literu, sa dosť očakáva. Napríklad že ukáže, kde je v súčasnosti vrcholová úroveň slovenskej literatúry alebo aký trend v nej dominuje a aké problémy rieši.

Z tohto hľadiska to nie je zaujímavé len pre literárnych kritikov, vedcov či milovníkov literatúry, ale aj pre širšiu spoločnosť. Lebo dobrá literatúra by mala odzrkadľovať spoločnosť, jej témy, jej neistoty, hľadania, úzkosti či nádeje. A prinášať aj veľké príbehy.

V 16. ročníku literárnej ceny sa hodnotilo 165 kníh. Porota potom vybrala finálovú desiatku a z nej vzišiel víťaz či presnejšie: víťazka.

Zaujímavé je, že sa zopakovala situácia z vlaňajška, opäť boli vo finálovej pätici boli štyri ženy a jeden muž.

Víťazka 16. ročníka Anasoft litery Barbora Hrínová

Vyhrala zbierka poviedok. Sú o ľuďoch, ktorí sú iní. Slovo „inakosť“ sa pri tejto knihe skloňovalo často. Oceňovalo sa, že autorka dáva do centra pozornosti veci a témy, ktoré sú považované za periférne alebo menejcenné, a ona sama by bola rada, keby výsledkom pre čitateľa bola väčšia citlivosť na ľudí, ktorí sú vnímaní stereotypne ako iní.

Inzercia

Hrdinami jej poviedok sú teda ľudia, ktorí majú napríklad inú sexuálnu orientáciu, sú homosexuálni, queer alebo sú málo atraktívni, alebo trpia rôznymi neurózami a obsesiami, alebo netúžia po objatiach, ale zároveň nechcú byť sami. 

„Boli to pre mňa konkrétne jedinečné postavy, v ktorých životoch som nachádzala témy, ktoré sú pre mňa dlhodobo dôležité, ako sú inakosť, samota, neistota,“ povedala v rozhovore pre denník SME.

A sama v tomto rozhovore pripustila, že „časy sú také feminínnejšie a na povrch viac vystupujú ženské aspekty. A to aj v tvorbe mužov“.

Moja otázka je, či to neznamená aj feminizáciu čitateľov. Teda či si v súčasnej produkcii slovenských autorov nájdu niečo pre seba aj muži. Ale to len na okraj.

Tohto roku bolo mimoriadne úspešné vydavateľstvo Aspekt, ktoré sa definuje ako „feministická vzdelávacia a publikačná organizácia“. V pätici najlepších kníh má Aspekt až dve knižky. Okrem víťazných Jednorožcov Barbory Hrínovej zabodoval aj s knihou Jany Juráňovej Naničhodnica.

Ale späť k víťaznej knihe. Čo mi z nej ostalo v hlave? Že sú to veľmi smutné príbehy. Neviem, či som v živote čítala smutnejšiu knihu.

Ľudia, o ktorých Hrínová píše, žijú takéto smutné životy. Mladí ľudia stratení vo veľkomeste, v anonymnom svete, do ktorého sa nejako nehodia. Nevedia si zväčša nájsť partnera, nevedia utvárať vzťahy, nebaví ich veľmi ani kariéra a často ich trápi, že sú sklamaním pre svojich rodičov. Lebo tí od nich čakajú vnúčatá a možno aj „tradičnejší život“. Mimochodom, jedna z najexcentrickejších a najsmutnejších postáv, lesbička Anna, študuje teológiu.

Je toto generačná výpoveď?

Viacerí novinári autorku do tohto označenia tlačia. Že vyjadrila generačný pocit a že takto bolestne v skutočnosti prežíva život generácia tridsať plus. Teda presne tá, ktorá sa na sociálnych sieťach zvyčajne pýši atraktívnym životom plným cestovania či zábavy. V spomínanom rozhovore v SME Hrínová však hovorí, že osobne nemá pocit, že môže hovoriť za celú generáciu.

Ale zrejme vystihuje pocit časti mladých ľudí, ktorí sú po tridsiatke a nejako sa im v živote nedarí, cítia sa nezaradení, osamelí, bez perspektívy. Radosť zo života takmer nulová. Očakávania od života veľmi nízke. Niekedy nezvládnu ani postarať sa o psa (jedna poviedka plná trpkého humoru).

Ale nepoďme moralizovať. Je to trochu iná planéta. Zdieľať

Hrínová chce týchto ľudí obraňovať a chce, aby títo ľudia boli pochopení. Vlastne vzbudzujú v čitateľovi súcit. Lebo ten ich smútok je strašný. Do istej miery mám však pochybnosti, či je to len klasický smútok ľudí, ktorí sú outsidermi, alebo či je to smútok typický pre „mladých dospelých“, alebo či je to póza generácie, kde je smútok, neuróza, depresia či psychoterapeut povinnou jazdou. Neviem.

Predpokladám, že keby túto knihu čítali mnohí čitatelia Postoja, teda ľudia, ktorí sú nejako hodnotovo nastavení, majú rodiny, bojujú so životom, aby ich uživili, aby boli užitoční, aby viedli dôstojný život, určite by ich prekvapil tento svet. Akoby z inej planéty. Ale tieto planéty krúžia na obežnej dráhe jednej spoločnosti.

Napríklad že sa dievča, ktoré niekde v Gruzínsku na študijnom pobyte trpí samotou, vyspí s úplne neznámym mužom, ktorého stretne na chodbe hotela a vôbec jej to nepríde čudné, ani to príliš neanalyzuje. Alebo že neúspešná právnička, ktorá je lesba, má partnerku, ktorú vlastne nemá až tak rada a je zmierená aj s tým, že tá mladá deva je s ňou aj trochu pre peniaze. Niektoré vec sa tu berú ako samozrejmosť. Ale nepoďme moralizovať. Veľmi cnostné príbehy zas môžu byť gýčom.

Dve témy ma však naozaj zaujali. V poviedke o právničke Lujze akoby som zachytila to, o čom občas zvykne hovoriť šéfka Progresívneho Slovenska Irena Bihariová. O pocite týchto ľudí, že sú vlastne chudobnejší ako ich rodičia, hoci vyštudovali vysoké školy.

Akoby posledný zástupca normálnej generácie, ktorá vyžaruje akúsi silu a vzbudzuje úctu. Zdieľať

Ak sú sami, žijú po privátoch a nevedia sa veľmi presadiť v dravom prostredí, cítia sa neúspešní a zatrpknutí. Právnička Lujza, ktorej zamestnávateľka nezaplatí, sa nevie dostať k slušnému bývaniu, nemá na hypotéku, pre malý príjem ju opustí aj frajerka a napokon ju musia podporovať rodičia žijúci na oravskej dedine, ktorí boli pritom veľmi pyšní na svoju vyštudovanú dcéru. Ako sa bude vyvíjať život týchto sklamaných mladých ľudí? Čomu raz uveria, čomu budú žiť?

A v poslednej poviedke sa autorka zrazu vymaní od svojich rovesníkov a píše o manželskom páre, dôchodcoch, ešte vcelku samostatných a funkčných, ale veľmi osamelých. Syn tridsiatnik sa neoženil, cestuje po svete, píše blogy, ktoré ho ešte ani neuživia, a o založení rodiny zrejme neuvažuje. Vzťahy s ostatnou rodinou tí starnúci manželia nemajú dobré a aj ich vzájomný vzťah je už taký chladnejší. Aj z toho ide veľký smútok.

Ale potom je tu deväťdesiatročná suseda, ktorá im nosí vajíčka. Akoby posledný zástupca normálnej generácie, ktorá vyžaruje akúsi silu a vzbudzuje úctu. V tomto príbehu autorka ukázala, že jej talent má aj širšie rozmery ako opísať iba trápenie s inakosťou a neúspechom mnohých ľudí zo svojej generácie.

Napriek tomu si myslím, že je to kniha, ktorú prijmú a pochopia najlepšie tí, o ktorých píše.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.