Volebné kandidátky. Aktivizmom proti populizmu

Volebné kandidátky. Aktivizmom proti populizmu

Asi nič nie je lepším dôkazom meniacej sa politiky ako volebné kandidátky, s ktorými idú politické strany do týchto volieb.

Tá zmena je zjavná a na jej zaregistrovanie netreba mať doktorát z politológie. Stačí si pozrieť zoznam zaregistrovaných politických strán, kde sa to len hemží Skokmi, Šancami, Sieťami a podobne nič nehovoriacimi, ale hravými názvami. Nikto, kto teraz zakladá stranu, ju už nenazve kresťanskodemokratická, socialistická alebo liberálna. Dnešné strany sú tak de facto len akýmisi prázdnymi obálkami, ktoré sa podľa potreby dajú naplniť žiaducim obsahom.

Koniec starej politiky

Žijeme totiž časy zániku starých klasických triednych, profesných alebo stavovských lojalít, ktoré mali v minulosti silný vplyv aj na politiku. Rovnica, že napríklad robotník podporuje väčšie prerozdeľovanie, teda vyššie dane pre bohatších a silný sociálny štát, kým solventný podnikateľ volá po čo najnižších daniach, ale od štátu žiada len málo, pomaly prestáva fungovať. Takmer všetci sa dnes cítia ako stredná trieda, dane chcú platiť čo najnižšie, ale od štátu žiadajú škandinávske verejné služby.

Okrem toho je čoraz viac ľudí presvedčených o tom, že veci vo svojom okolí môžu meniť k lepšiemu aj bez politických strán. Výsledkom je rozmach občianskych hnutí a aktivít s ambíciou meniť veci verejné. Môžeme to hanlivo nazývať havlovskou nepolitickou politikou, ale táto kritika bude len silenou odpoveďou z minulého storočia na jav 21. storočia.

Faktom je, že politické strany majú dnes problém ťažiť zo starých lojalít a osloviť ľudí klasickými ideológiami a programovými schémami. Navyše sa v tejto novej politickej dobe stali pre veľa ľudí stelesnením neefektívnej a nedôveryhodnej inštitúcie. Keď sa dnes povie politická strana, väčšine ľudí ako prvé napadne korupcia, zákulisné intrigy, neefektívne schôdzovanie a kariérny systém, v ktorom najväčšou devízou nie sú schopnosti, ale poslušnosť a vernosť.

Tu niekde treba vidieť zdroj silnejúceho volania po priamej demokracii a sympatii k občianskym aktivistom, ktorí sa neboja ísť hlavou proti systému.

Aktivisti do zbrane

Jeden spôsob, ako čeliť tejto novej výzve úspešne, predvádza Robert Fico a jeho podstatou je populizmus. Všetkým treba sľúbiť všetko. Keď prestávajú fungovať programy, ideové heslá a klasické triedne či iné lojality, je nutné si najväčšie voličské skupiny kúpiť. Strana, ktorá staví na túto cestu, musí však spĺňať dva základné predpoklady. Musí mať lídra, ktorému to ľudia uveria, a silu, aby nikto nepochyboval, že sľuby dokáže presadiť.

O druhý spôsob reakcie sa pokúša opozícia. Krízu dôvery sa snaží prekonať pootvorením dverí pre veľký počet občianskych aktivistov. Ľudí, ktorí vo svojom okolí zaujali nejakou verejnou aktivitou, dokázali sa za ňu „pobiť“ a vyslúžili si rešpekt okolia. Tí na vábenie politikov často v dobrej viere kývnu, pretože k rozhodovaniu na najvyššej úrovni štátu v zastupiteľskej demokracii naozaj zatiaľ nevedie iná cesta ako cez politické strany.

Výsledkom je, že trend z lokálnych volieb sa potvrdzuje aj vo veľkej politike a do parlamentu na kandidátkach politických strán mieri čoraz viac aktivistov. Rôzneho druhu, protikorupčných, zelených, pro life, ľudskoprávnych. A nielen na kandidátke Obyčajných ľudí, ale na volebných listinách azda všetkých dôležitých politických strán. Tie sa spoliehajú na to, že aktivisti ich nielen „poľudštia“, ale ich fankluby im prinesú aj hlasy.

Takýto nástup aktivistov do politiky má svoje pozitíva, ale aj niekoľko rizík.

Dobrou správou je, že sa takto do parlamentu dostanú zaujímaví a kompetentní ľudia, z ktorých väčšina by mala problém pomaličky sa prepracovávať od radového člena miestnej organizácie až po kandidáta vo voľbách. Ani by o takúto cestu do politiky nemali záujem.

Problémom aktivistov je, že často bývajú monotematickí a tvrdohlavo trvajú na tom, že ich problém je ten najdôležitejší na svete a musí byť tým pádom politickou prioritou. Napríklad korupcia je určite veľkým zlom a negatívnym javom, ale nie je to ústredný problém doby, ktorú žijeme. Mimochodom, z pohľadu verejnej kontroly moci, asi najtransparentnejšej v našich dejinách. Boj proti korupcii má byť dôležitou súčasťou politiky, ale nemôže byť jej jediným zmyslom.

Veľa aktivistov v politike tak môže znamenať množstvo politických iniciatív rôzneho druhu, ale žiadnu skutočne zásadnú zmenu.

Počítať treba tiež s tým, že aktivista je svojím prístupom k veciam človek absolutistický. Berie buď všetko, alebo nič. Buď bude po mojom, alebo odídem z klubu, zo strany, z vlády. Principiálnosť je, samozrejme, ušľachtilá cnosť, len v politike vedie často k lepším výsledkom trpezlivé hľadanie kompromisu.

Aktivisti tiež svojím založením nebývajú technológmi moci. Čiernou robotou v politickom zákulisí dokonca úprimne pohŕdajú. Lenže ani bez tejto zručnosti sa politika, špeciálne na vládnej úrovni, robiť nedá.

Opoziční partizáni

V 90. rokoch stálo proti mečiarovskému populizmu zoskupenie straníckych politikov z povolania s často pochybnou minulosťou (bývalí členovia HZDS a SNS), ale s jasnou predstavou, ako naložiť s víťazstvom.

Dnešné opozičné strany stále nenašli na meniacu sa politiku účinný recept a na čelnú politickú zrážku s Ficovou populistickou armádou nemajú. Rozhodli sa preto siahnuť po partizánskom spôsobe boja, využiť ľudí bez politických uniforiem a čo najviac vyťažiť z najrozličnejších hniezd odporu.

Nemusí to byť zlá taktika. Aj partizáni dokážu poraziť nepriateľa. Len potom niekedy majú problém so správou dobytého územia.

 

Foto: TASR/ Juraj Kosnáč

 

 

 

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo