Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
24. november 2021

Americký profesor Peter Klein

Aj u nás sa už študenti pokúsili zrušiť profesorku pre nekorektné názory

O podnikateľských inováciách, „woke“ kapitalizme i kultúre rušenia na univerzitách s profesorom podnikania Petrom Kleinom.

Aj u nás sa už študenti pokúsili zrušiť profesorku pre nekorektné názory

Peter G. Klein je profesorom podnikania a vedúcim Katedry podnikania a firemných inovácií na Hankamer School of Business na Baylor University v Texase. Pôsobí aj ako riaditeľ Free Enterprise Initiative v Baugh Center. Je tiež mimoriadnym profesorom stratégie a manažmentu na Nórskej škole ekonómie, výskumníkom Carl Menger Research na Mises Institute, výskumníkom na GRANEM vo Francúzsku, jedným z redaktorov Strategic Entrepreneurship Journal a donedávna bol predsedom Divízie pre podnikanie na Academy of Management.

Kleinova kniha z roku 2012 Organizing Entrepreneurial Judgment (ktorej spoluautorom je Nicolai Foss, vyšla v Cambridge University Press) získala cenu za najlepšiu knihu Foundation for Economic Education a bola preložená do čínštiny, poľštiny a perzštiny.

Slovensko navštívil v rámci prednáškového cyklu CEQLS, ktorý organizuje Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika.

Na Slovensku ste vystúpili s prednáškou o tom, prečo sú motorom inovácií podnikatelia a nie štátni byrokrati. Začnime uvoľnene. Kto sú vaši obľúbení inovátori v biznise?

Obdivujem „obvyklých podozrivých“. Teda ľudí ako Elon Musk alebo Steve Jobs. Obdivujem ich ako podnikateľov – kvôli hodnote, ktorú vytvárajú pre svojich zákazníkov a pre spoločnosť –, aj keď to nutne neznamená, že súhlasím so všetkými ich rozhodnutiami alebo politickými či spoločenskými názormi. No pozoruhodní inovátori nepôsobia len v informačných technológiách, ale aj v menej nablýskaných odvetviach. Veľmi obdivujem Sama Waltona ako jedného z najdôležitejších podnikateľov modernej doby.

Myslíte zakladateľa americkej siete hypermarketov Walmart?

Áno, myslím, že jeho sieť hypermarketov s nízkymi cenami je veľmi nudným podnikaním, no zároveň vytvorila veľkú hodnotu pre spotrebiteľov v Spojených štátoch a ďalších krajinách. Potom máte ľudí, ktorých mená sa deti neučia v školách, hoci nesmierne zmenili svet obchodu. Napríklad málokomu povie niečo meno Malcolm McLean. Bol to Američan, ktorý podnikal v doprave počas 20. storočia. Vyvinul moderný štandardizovaný nákladný kontajner. Ten priniesol veľkú revolúciu do námornej dopravy a medzinárodného obchodu. (Postoj o ňom písal TU, pozn. aut.)

Ak sa vrátime k priekopníkom veku informačných technológií, ešte niekedy okolo roku 2010 boli ľudia ako zakladateľ Facebooku Mark Zuckerberg alebo zakladatelia Googlu Larry Page a Sergey Brin obdivovaní verejnosťou a vyzdvihovaní médiami. No v poslednom desaťročí sa ich vnímanie zmenilo. Verejnosť ich dnes berie skôr ako nejakých záporných hrdinov z filmov o Jamesovi Bondovi. Množia sa varovania o hrozbe zneužívania našich údajov, ktorých sa vzdávame v prospech sociálnych sietí, či o ich škodlivých dôsledkoch na psychológiu jednotlivcov a demokratickú verejnú debatu.

Časť tej premeny z „hrdinov na lotrov“ súvisí s tým, čo ste pomenovali. Časť je tiež dôsledkom toho, že tieto firmy sa stali príliš veľkými, čo prirodzene so sebou nesie negatívne reakcie. Vezmite si ešte skorší prípad spoločnosti Microsoft v 90. rokoch. Microsoft nikto neobviňoval, že kradne vaše osobné údaje, že sa vám vŕta v súkromí alebo chce ovplyvňovať politiku. Problém proste bol, že mal príliš veľký podiel na trhu. Bill Gates sa preto veľmi rýchlo premenil vo vnímaní verejnosti z hrdinu na lotra. Myslím, že Google, Apple a ďalšie podobné spoločnosti by dnes boli vnímané problematicky, aj keby sa nikdy neobjavili obavy súvisiace s našimi dátami a súkromím.

Zároveň toto vytriezvenie so sebou nesie aj rôzne iniciatívy na reguláciu týchto subjektov. Ako sa na toto úsilie pozeráte?

Asi vás neprekvapí, že nie som fanúšikom nápadov, ako je zriaďovanie nejakého vládneho úradu, ktorý bude napríklad rozhodovať, či zverejnené informácie na sociálnych sieťach sú pravdivé alebo nie. To je podľa mňa zlý nápad – liek, ktorý je horší než choroba samotná.

Ďalšie úvahy sa týkajú uplatnenia protimonopolného práva proti IT-gigantom. Je to riešenie?

Nie som si celkom istý. Zaznieva argument, že dôležitejšie ako riešiť problémy týkajúce sa zabezpečenia súkromia klientov sociálnych sietí je proste tieto spoločnosti rozdeliť a ony budú mať menšiu moc. No rád by som upozornil na jednu súvislosť: kedysi sa v Spojených štátoch odôvodňovala protimonopolná politika záujmom zákazníkov. Monopolom sa vyčítalo, že si bez konkurencie môžu diktovať príliš vysoké ceny. Lenže služby ako vaše emailové konto na Gmaili alebo váš profil na Facebooku sú bezplatné. Je teda ťažké preukázať, že zákazník cenovo trpí praktikami týchto spoločností.

Neplatíte priamo, platíte údajmi o svojich návykoch na internete, ktoré potom umožňujú zacieliť na vás reklamu šitú na mieru.

Áno, len to nie je oblasť, ktorú by pokrývalo tradičné protimonopolné právo. Preto sa v tejto oblasti objavuje nové uvažovanie, ktoré sa sústreďuje na otázku súkromia alebo sa pozerá na situáciu v celom dodávateľskom reťazci. Máte napríklad spoločnosť Walmart, ktorá prevádzkuje sieť hypermarketov. Svojim zákazníkom ponúkajú veľmi nízke ceny, čo je fajn. No vyčíta sa im, že odvrátenou stránkou toho sú nízke mzdy, ktoré vyplácajú svojim zamestnancom, alebo to, že málo platia svojim dodávateľom. Tradičné protimonopolné právo tieto veci neriešilo. Dnes zaznieva, aby sa uvažovalo o nútenom rozdelení firiem už vtedy, keď vďaka svojej veľkosti môžu napríklad diktovať ceny svojim dodávateľom.

Ekonomickí liberáli vidia zase ako problém, že postavenie mnohých týchto firiem na trhu je založené na patentoch, ktoré sú istým druhom dočasnej štátnej monopolnej výsady. Často sa stáva, že tieto spoločnosti si dávajú patentovať aj veľmi základné postupy, čo inováciám nepomáha, skôr ich spomaľuje. Potom máte takzvaných patentových trollov – firmy, ktoré si postavili živnosť na súdnych sporoch vo veci domnelých či skutočných porušení patentového práva. Nepomohla by v skutočnosti hospodárskej súťaži a väčšej konkurencii reforma práva duševného vlastníctva?

S patentovým právom je spojených mnoho problémov. Vôbec právo duševného vlastníctva je jeden veľký neporiadok. Nejde len o patentových trollov. Problémom sú aj firmy, ktoré získajú veľký objem patentov na technológie a tie potom ani neplánujú používať. Chcú len zabrániť všetkým ostatným, aby ich využívali. Možno vás to prekvapí, ale myslím si, že právo duševného vlastníctva by malo byť slabšie, nie silnejšie. Firmy by mali mať možnosť navzájom si konkurovať aj bez toho, aby disponovali veľkým portfóliom patentov.

Na to zaznieva tradičný protiargument, že keby sa patentové právo oslabilo, zároveň by sa oslabil aj podnet pre firmy, aby investovali do výskumu a vývoja. Neoplatilo by sa im to.

Aj keby to bola pravda, nie je to argument za patentové právo. Možno firmy dnes paradoxne investujú do výskumu a vývoja priveľa. Možno je veľa týchto investícií premrhaných snahou rýchlo si zabezpečiť patenty, skôr než sa to podarí niekomu inému, a potom na nich neproduktívne sedieť, hoci iná spoločnosť by tieto znalosti vedela zužitkovať vo svojom podnikaní. Možno by sa menej prostriedkov premrhalo na súdy so všelijakými patentovými trollmi a ostalo by napokon viac na výskum a vývoj. No dôležitejšie je, že sú aj iné mechanizmy, ako môžu firmy chrániť svoje duševné vlastníctvo. Mnohé firmy vytvárajú napríklad partnerstvá, v rámci ktorých sa delia o informácie. V každom prípade, nemyslím si, že oslabenie patentového práva by zastavilo vedecko-technické napredovanie.

Ďalšia výčitka voči veľkým nadnárodným korporáciám sa týka toho, že vďaka možnostiam cezhraničnej daňovej optimalizácie platia veľmi nízke dane. V súčasnosti politici v USA i v EÚ veľmi tlačia, aby sa tieto možnosti obmedzili. Čo si o tom myslíte?

Na jednej strane sťažnostiam na daňové raje rozumiem. Na druhej strane si myslím, že pokiaľ ide o daňové raje, platí bonmot, ktorý rakúsky ekonóm Ludwig von Mises vyslovil kedysi na adresu medzier v daňových zákonoch. Povedal, že tieto medzery umožňujú kapitalizmu dýchať. Potom je tu ešte jedna vec, na ktorú treba pamätať. Novinové titulky o tom, že firma XY tento rok neplatila žiadne dane, sú niekedy zavádzajúce. Môže to byť aj tým, že firma pred sebou tlačí straty z minulých rokov. Na efektívne daňové zaťaženie firmy sa treba pozrieť cez dlhší časový horizont. Potom možno zistíte, že firma platí podobnú úroveň na dani z príjmu ako ostatní.

Na začiatku tohto rozhovoru ste spomenuli, že aj keď mnohých súčasných technologických magnátov obdivujete ako podnikateľských inovátorov, neznamená to zároveň, že súhlasíte nevyhnutne aj so všetkými ich politickými postojmi. Veľa sa v poslednom čase hovorí o probléme „woke“ kapitalizmu, keď sa jedna, progresívna ideológia, pretláča na zamestnancov i zákazníkov priamo z dozorných rád podnikov. Nerobí vám tento vývoj starosti?

Inzercia

Určite áno. A netýka sa to len technologických spoločností. Myslím si, že „woke“ hnutie vo firmách je veľmi škodlivé. No aj keď sa mi to osobne nepáči, ide o súkromné spoločnosti a je to teda ich slobodné rozhodnutie.

Kam vlastne zmizol ten tradičný étos obchodníka, ktorý nechce príliš dávať najavo svoje politické názory, lebo má záujem predávať svoj tovar alebo službu sympatizantom všetkých strán?

Ten postoj zmizol nie nutne vinou generálnych riaditeľov. Je to skôr tým, že ľudia na strednej úrovni riadenia, ktorí sa venujú vo firmách ľudským zdrojom, reklame či vzťahom s vládou, pochádzajú všetci z rovnakého kultúrneho prostredia. Všetci sú extrémne „woke“. Generálni riaditelia chcú predávať, ale chcú sa tiež vyhnúť zlej publicite, chcú predchádzať súdnym sporom alebo zavádzaniu vládnych regulácií vo veci diverzity, a tak robia svoje vlastné tréningy diverzity. Nikto presne nevie, prečo si korporácie osvojujú tú „woke“ filozofiu. Existujú o tom rôzne teórie.

Napríklad?

Tak v prvom rade, že tomu skutočne veria. To si však nemyslím. Iným vysvetlením môže byť obava, že politici urobia ešte niečo horšie a tomu sa firmy snažia predchádzať. Kupujú si čas a chcú sa poistiť proti prípadným rozhodnutiam zákonodarcov, ktoré budú mať dosah na ich podnikanie.

V angličtine existuje fráza „Get Woke, Go Broke“ (doslova: Staň sa prebudeným a zbankrotuj). Tá fráza evokuje, že keď firma príliš okato vnucuje zákazníkom progresívnu ideologickú agendu, často to má negatívny dosah na jej predaj, lebo mnohí zákazníci to nemajú radi, lezie im to na nervy a od firmy sa odvrátia. Nikto nechce byť firmami poučovaný a vychovávaný.

Myslím, že fenomén „staň sa prebudeným a zbankrotuj“ je skutočný. Dal sa pozorovať pri niektorých produktoch a na niektorých trhoch. Spomeňte si napríklad na reklamnú kampaň spoločnosti Gillette o „toxickej maskulinite“, ktorá mnohých mužských zákazníkov v skutočnosti znechutila. Na druhej strane zatiaľ sa zdá, že „wokeness“ nemala negatívny vplyv na hollywoodske štúdia, ktoré túto agendu v posledných rokoch silne tlačia. Hoci možno je to dané takmer monopolnou pozíciou Hollywoodu na trhu. V každom prípade, zatiaľ je priskoro na definitívny verdikt. Negatívna spätná väzba voči „woke“ trendom určite existuje. No je možné, že by bola väčšia, pokiaľ by sa mnohí nebáli dať najavo nesúhlas.

Ľudia v USA sa boja dať najavo svoj nesúhlas?

Určitá analógia sa dala veľmi dobre pozorovať v americkej politike. V roku 2016 boli mnohí šokovaní víťazstvom Donalda Trumpa v prezidentských voľbách. Ak ste sa totiž previezli vo vašom susedstve, všade ste mohli vidieť plagáty v prospech Hillary Clintonovej, ktoré si ľudia vešali na dom. Naproti tomu ľudia, ktorí volili Trumpa, sa k tomu spravidla nepriznávali. Dokonca to nepriznávali ani pred anketármi v prieskumoch verejnej mienky. Myslím, že s „woke“ hnutím je to podobné. Dištancovať sa od neho je spojené s určitou spoločenskou stigmou. Môže vám to trochu zaváňať pomermi u vás alebo vo východnom Nemecku pred rokom 1990, lebo sa musíte obávať svojho suseda. Napríklad deti sú v školách povzbudzované, aby nahlasovali svojich rodičov, ak sa pozitívne vyjadrujú o útoku demonštrantov na Kapitol 6. januára tohto roku. A covid-19 to ešte zhoršil. V práci si dávate pozor, pred ktorým kolegom si dáte dole rúško, lebo každý by niečo také mal nahlásiť.

Popri veľkých korporáciách sú baštami „woke“ progresivizmu hlavne univerzity. Vy takisto pôsobíte na univerzite. Ako je to u vás?

Pôsobím na súkromnej kresťanskej univerzite, ktorá je historicky skôr konzervatívna. V porovnaní s typickou americkou univerzitou sme asi menej „woke“. To znamená, že sú medzi nami ľudia, ktorí sa skôr prikláňajú k ľavici, a potom aj takí, ktorí sa prikláňajú k pravici. Na väčšine ostatných univerzít sa ľudia s drvivou väčšinou prikláňajú doľava.

Pociťujete obavu, že by vás raz mohli vytrestať vlastní študenti, lebo ste povedali niečo podľa nich nepatričné?

Áno, niečo podobné sa už totiž stalo. Nie mne, ale profesorke od nás, ktorá na svojom Twitteri vlani napísala niečo… vlastne už si ani nepamätám, či to bolo o zväzkoch osôb rovnakého pohlavia alebo sa to týkalo nejakej transrodovej záležitosti. V každom prípade, napísala niečo, čo nebolo „woke“. A skupina študentov sa následne pokúsila dosiahnuť jej vyhodenie z univerzity. Našej dekanke slúži ku cti, že prepustenie danej osoby rázne odmietla. Povedala jasne, že profesori požívajú slobodu prejavu a akademickú slobodu. V každom prípade, už teraz máme študentov, ktorí niečo také skúšajú. Čudné je, ako sa dnes vyzdvihuje diverzita, no každá univerzita je tlačená do toho, aby zabezpečovala diverzitu na ten istý spôsob. Chýba skutočná diverzita medzi inštitúciami.

Ruka v ruke s „woke“ progresivizmom sa zdá, že medzi časťou amerických študentov rezonuje aj staromódny socializmus. Čím to je spôsobené? Je to naozaj dané kombináciou bremena v podobe splácania vysokého univerzitného školného, neradostných kariérnych vyhliadok na trhu práce a drahého bývania vo veľkomestách, ako sa často zdôvodňuje?

Nemyslím si, že to má až také zložité vysvetlenie. Časť z toho je proste spôsobená mladíckym sklonom k rebélii. Vidíte napríklad študentov s Che Guevarom na tričku. Veľa o ňom nevedia, ale zdá sa im byť „cool“, lebo symbolizoval vzburu. Je to móda, je to snaha niečo osebe signalizovať, ukázať, že vám na veciach záleží a nie ste ako vaši rodičia. Vystihuje to stereotyp vysokoškoláčky, ktorá má v jednej ruke ajfón, v druhej kávu zo Starbucksu a kričí: „Nenávidím kapitalizmus!“ No niektoré ponosy študentov z toho, čo ste spomenuli, vnímam ako legitímne.

Napríklad?

Napríklad problém študentského dlhu. Federálna vláda v USA nadmerne investovala do univerzitného vzdelania a môžete vidieť mnohých študentov s diplomom, s ktorým sa ťažko uplatnia na trhu práce. Pritom vstupujú do pracovného života s masívnym osobným dlhom vďaka vládou dotovaným pôžičkám.

Známy americký ekonóm Thomas Sowell veľmi kritizuje systém amerických univerzít. Hovorí o náraste školného na súkromných univerzitách v posledných desaťročiach, ktorý sa však neodrazil na nejakom porovnateľnom náraste kvality vo vzdelaní. Namiesto toho učia študentov asistenti a peniaze idú do nových športovísk v univerzitnom areáli a do výstavných administratívnych budov...

Všetko je to pravda. Mnohé z tých peňazí zo zvyšujúceho sa školného išlo na nové krajšie internáty, jedálne či telocvične. No využili sa tiež na nárast počtu administratívnych pracovníkov. Mám na mysli ľudí, ktorých univerzita zamestnáva, hoci nevyučujú študentov. Časť z nich má na starosti „compliance“, teda súlad s vládnymi predpismi. Podobný trend možno pozorovať aj vo veľkých korporáciách. Patria sem aj ľudia, ktorí majú na starosti rôzne tréningy k diverzite. Niektorí majú zase na starosti papierovanie okolo vládnych výskumných grantov a podobne. Nemám však žiadne ľahké riešenie.

Ste optimista alebo pesimista, pokiaľ ide o budúcnosť slobody?

V dlhodobom horizonte sa snažím byť optimista, aj keď v krátkodobom horizonte som asi skôr pesimista. Vnímam mnohé výzvy, ktoré súvisia najmä s pandémiou nového koronavírusu. V prípade mnohých ľudí spôsobila pandémia posun vo vnímaní ich vzťahu voči štátu. Tých z nás, ktorí dávajú prednosť trhovým riešeniam, čakajú asi krušné časy. No verím tomu, že v dlhodobej perspektíve pravda víťazí. V tomto zmysle som optimista, časom sa veci azda budú zlepšovať.

Foto: Andrej Lojan

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva