Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Rodina
02. október 2021

Autorka románu o starnutí

Mama uverila mužovi, ktorý jej bral dôchodok a izoloval ju od rodiny

Šesťdesiatnička Kristína Hušeková napísala svoj románový debut na základe skutočných udalostí, ktoré sa odohrali v ich rodine.

Mama uverila mužovi, ktorý jej bral dôchodok a izoloval ju od rodiny
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Šesťdesiatnička Kristína Hušeková napísala svoj románový debut na základe skutočných udalostí, ktoré sa odohrali v ich rodine.

Kristína Hušeková žije v Bratislave, je vydatá a má tri deti. Vyštudovala chémiu a venuje sa materiálovému výskumu na Slovenskej akadémii vied. Nedávno jej v českom vydavateľstve Ikar vyšiel románový debut s názvom Než vybledne den.

Rukopis najprv ponúkla slovenským vydavateľstvám, ktoré oň nejavili záujem. Kristína Hušeková sa preto prihlásila do súťaže českého Literárneho klubu o najlepší český román. Keďže v podmienkach stálo, že dielo musí byť v českom jazyku, rok sa sama venovala jeho prekladu. Jej príbeh sa dostal až do finále a napriek tomu, že súťaž nevyhrala, český Ikar sa rozhodol jej knihu vydať.

Príbeh o starnutí je osobnou výpoveďou založenou na skutočných udalostiach, odkrýva tajomstvá citového života starších ľudí. Autorka tak chcela poukázať na fakt, že aj seniori sa môžu stať obeťami toxických vzťahov. Témou je aj Alzheimerova choroba, ktorá predstavuje veľkú výzvu najmä pre rodinu, ktorá sa musí starať o človeka vyžadujúceho nepretržitú opateru.

Hovorili sme aj o tom, prečo sú seniori na okraji záujmu spoločnosti napriek tomu, že starostlivosť o nich trápi množstvo domácností, a tiež o osamelosti, potrebe budovať vzťahy aj o nástrahách, ktoré môžu ľudí v tejto životnej etape stretnúť.

Ako vznikla myšlienka napísať knihu o starnutí?

Keď som začínala písať, nebolo mojím úmyslom urobiť z toho knihu. Je to príbeh mojej mamy, takže niečo pre mňa veľmi osobné. So sestrou sme všetko, čo ju stretlo, prežívali veľmi ťažko. Ja som z toho mala až psychickú traumu. Zistila som, že mi pomáha sa z toho vypísať. Zo začiatku to teda boli denníkové zápisky toho, čo sa v našej rodine deje.

Ako sa z rodinného denníka stane román?

Po maminej smrti som sa k zápiskom vrátila a povedala si, že naša skúsenosť by mohla byť zaujímavá aj pre iných ľudí. V našej literatúre všeobecne chýbajú témy zamerané na seniorov. A pritom sa staroba týka každého z nás. Nie je dobré zatvárať si pred tým oči. Podobné je to aj s témou duševných chorôb. Podľa štatistík má na Slovensku diagnostikovanú Alzheimerovu chorobu približne päťdesiattisíc ľudí. Ak k tomu prirátame aj ich rodinných príslušníkov, tak sa táto diagnóza dotýka množstva ľudí.

Príbeh vašej mamy sa začína osamelosťou. Po smrti manžela a odchode detí z domu sa odrazu ocitá sama. V tomto období do jej života nečakane vstúpi starý spolužiak zo školských čias, ktorý o ňu prejaví romantický záujem. Prekvapilo vás, že vaša mama aj vo vyššom veku túžila po blízkosti v takomto type vzťahu?

Určite áno. Ja som žila v Bratislave, sestra v Košiciach a mama v Poprade. Trávila teda dosť času osamote. V tom čase som utrpela vážny úraz, ktorého následky pociťujem dodnes. Šesť mesiacov som preto bola pripútaná k posteli a nemohla som mamu navštíviť. Náš kontakt bol vtedy čisto telefonický.

Mama sa sama uzavrela do akejsi ulity. Mala množstvo známych, susedov, bývalé kolegyne z práce, ale ona z bytu nikam nevychádzala. Keď som jej niekedy podvečer zavolala, tak mi povedala, že som prvý človek, s ktorým dnes hovorila. Takže tá veľká osamelosť tam určite bola. Práve v tom čase vstúpila do vzťahu s novým človekom, o ktorom sme nič nevedeli.

Aký bol vývoj tohto vzťahu?

Pre nás to bolo veľké prekvapenie a zo začiatku sme ten vzťah ani nebrali vážne. Keď sme sa dozvedeli, že k nej ten muž často chodieva a zostáva aj na týždeň či dva, tak sme pochopili, že ide o niečo viac. So sestrou sme preto začali pátrať, čo je ten muž zač. Mama totiž o ňom do telefónu odmietala hovoriť a začala pred nami tajiť, koľko času s ním trávi.

Vo vás to vzbudzovalo obavy?

To, čo sme sa o ňom neskôr dozvedeli, nás šokovalo. Ukázalo sa, že je ženatý a že jeho manželka je ťažko hendikepovaná a odkázaná na jeho starostlivosť. On od nej pravidelne odchádzal na niekoľko dní za našou mamou a tá jeho konanie ešte obhajovala. Pritom bola vždy veľmi zásadová. Na povrch neskôr vyplávali aj ďalšie hrozné zistenia.

V knihe opisujete, že vaša mama vo vzťahu zažívala psychické aj fyzické násilie, ktoré sa však pred vami snažila ukrývať a ospravedlňovať svojho nového partnera.

Mama ani náznakom neprejavila, že by v ich vzťahu boli problémy tohto typu. Ona ho stále obhajovala a v jej očiach to bol ideálny človek. Stále opakovala, ako veľmi ju má rád. Dospelo to do štádia, že začala viac veriť jemu ako nám, a náš vzťah sa začal naštrbovať. Pravda sa ukázala až vďaka jej diagnóze, keď začala v pamäti opätovne prežívať isté situácie, ktoré jasne evokovali prežité násilie.

Píšete, že mamin priateľ jej bral dôchodok, ktorý vkladal na účet, ku ktorému jej nedal kartu ani prístupové údaje. Keďže bol lekár, kontroloval jej aj stravu s tým, že musela držať prísnu diétu, kým on mohol jesť všetko. Nemohla sledovať televíziu bez jeho povolenia, dokonca ani slobodne telefonovať.

So sestrou sme mali silné podozrenie, ktoré sme, žiaľ, nemali ako overiť, že ju dokonca manipuloval pomocou liekov. Bol totiž neurológ a svojvoľne jej podával vlastné lieky, o ktorých sme nič nevedeli. Mama si od neho všetko zobrala, pretože mu úplne dôverovala. Na internete som o ňom zistila, že v rámci svojej lekárskej praxe sa zaoberal tiež metódami sugescie, keďže mal aj atestáciu z psychiatrie. Mama teda podľa môjho názoru bola obeťou manipulácie a ocitla sa v typickom toxickom vzťahu.

Prečo sa pri prvých náznakoch takéhoto správania nebránila?

Mama bola veľmi ľahko ovplyvniteľná a dôverčivá. O každom probléme sa potrebovala s niekým poradiť a uistiť sa, že robí dobre. Často nechala za seba rozhodovať iných. Kým otec žil, bol on hlavou rodiny. Keď po jeho smrti zostala sama, bola úplne bezradná. Stala sa tak ideálnym cieľom pre rôznych špekulantov a podvodníkov.

Je podľa vás prehnaná dôverčivosť rizikom všetkých seniorov, alebo to závisí od povahy konkrétneho človeka?

Myslím, že je to skôr vec povahy. Mamka bola v tomto svete stratená. Keď jej telefonovali rôzni pochybní predávajúci a anketári, mama im všetkým verila. Nemala problém ísť na rôzne akcie, pustiť do bytu cudzích ľudí či podpísať papiere, ktoré nemala prečítané.

Práve z obavy, že sa stane obeťou podvodu, darovala byt, v ktorom žila, nám so sestrou. Ukázalo sa, že to bol dobrý krok, pretože v opačnom prípade by ju oň jej nový priateľ určite pripravil. To bolo napokon aj jeho cieľom. Podobne to urobil aj so svojou druhou manželkou.

Vaša mama vám neskôr vyčítala, že ste ju pripravili o byt, že ste krutá a že nechcete, aby bola šťastná. Ako sa cudziemu človeku za taký krátky čas podarilo vraziť klin nedôvery medzi ňu a jej vlastné dcéry?

Mama zrejme bola dlho citovo vyprahnutá a odrazu prišiel niekto, kto jej lichotil a kto sa o ňu zaujímal. Zrejme mala pocit, že konečne našla niekoho blízkeho. Keď jej teda začal nenápadne podsúvať klamstvá o jej vlastných dcérach, tak mu postupom času uverila.

Inzercia

Podarilo sa vám napokon mamu odstrihnúť od jej priateľa?

Áno, ale, žiaľ, bolo už neskoro. Vďaka jeho „starostlivosti“ sme ju našli v stave, keď u nej psychiatrička už len diagnostikovala pokročilého alzheimera. Mamu sme museli napokon umiestniť do špecializovaného zariadenia a tým sa dostala spod vplyvu jej priateľa. Ten však naďalej býval v jej byte, v ktorom po celý čas neprispieval na nájomné. Dali sme mu tridsať dní na vysťahovanie.

Vysťahoval sa?

Napokon áno, ale neskôr sa ešte pokúšal do bytu dostať, a preto sme sa ho rozhodli predať. Tvrdil, že tam nechal osobné veci, ku ktorým sme mu znemožnili prístup. Našťastie sme mali všetko zdokumentované na fotografiách. Mal dosť času odniesť si z bytu svoje veci a navyše zobral aj cenné predmety patriace mame a našej rodine. To sme mu, žiaľ, tiež nevedeli dokázať.

Keď sa na to spätne dívate, máte pocit, že sa s tým dalo niečo robiť?

My sme sa báli niečo urobiť, pretože sme si mysleli, že mamka prežíva šťastné obdobie svojho života. Cítili sme, že nemáme právo ju o to šťastie pripraviť. Ona nám aj povedala, že má právo na trochu šťastia na sklonku života. Toto bola pre nás istá brzda. Vtedy sme ešte netušili, že nejde o šťastný ani úprimný vzťah.

Keď bola vašej mame diagnostikovaná Alzheimerova choroba, riešili ste dilemu, či ju umiestniť do zariadenia alebo sa o ňu starať doma?

Bolo nám jasné, že mama sa o seba už nedokáže sama postarať. Sestra bola v tom čase na dôchodku a povedala, že si mamu vezme k sebe. Vtedy sme ešte o alzheimerovi vedeli veľmi málo. Mama totiž začala v noci utekať z bytu. Keď išla sestra cez deň nakúpiť, musela ju doma zamknúť. Bála sa však, či nepustí plyn, nevyskočí z okna alebo či ju nezabije elektrina. Aj psychiatrička nám potvrdila, že o tento typ pacientov sa nedá starať doma. Potrebujú dvadsaťštyrihodinovú starostlivosť, ktorú im vie zabezpečiť len špecializované zariadenie.

Mnohí rozhodnutie umiestniť starnúceho rodiča do domova vnímajú ako svoje zlyhanie. Bolo to tak aj u vás?

Áno, bolo to presne tak. Okolie nás považovalo za nevďačné. O týchto duševných diagnózach sa totiž v spoločnosti stále málo hovorí. Ľudia by mali vedieť, že sú situácie, keď sa starostlivosť o rodiča nedá zvládnuť v domácom prostredí. Aj keď je to človeku veľmi ľúto. Najťažšie to bolo práve vo fáze, keď nás už mama nespoznávala. Tie prieniky jej sveta s realitou boli už veľmi zriedkavé.

Zariadenia pre seniorov sú terčom rôznych mýtov a predsudkov. Sú však známe aj prípady, keď seniori skutočne nedostávali adekvátnu starostlivosť či boli dokonca zanedbávaní a týraní. Aké sú vaše skúsenosti s týmito zariadeniami?

V prvom rade je ich veľmi málo a majú dlhé poradovníky. My sme vhodný domov hľadali dlho a robili sme si najprv prieskum. V súkromných zariadeniach boli tie sumy zvyčajne vyššie, než sme si mohli dovoliť.

V Bratislave sme boli pozrieť jedno zariadenie uprostred mesta, takpovediac v bytovke, pred ktorou bol vybetónovaný dvorček so stoličkami. Tam títo seniori hodiny posedávali a pozerali na okolité budovy. To bolo veľmi depresívne.

Nakoniec sme pre mamu našli zariadenie situované v prírode s veľkým parkom. Kedysi to bolo rekreačné stredisko a to sa nám pre mamu zdalo ako vhodné miesto. Aj tam bol, samozrejme, poradovník, ale našťastie sme nemuseli čakať dlho.

V knihe opisujete, že pre vás boli návštevy u mamy náročné. Často sa na všetko sťažovala a niekedy vás ani nespoznávala.

Bolo to veľmi stresujúce. Bolo mi jasné, že mamka sa trápi, a my sme jej v tom trápení nedokázali pomôcť. Snažili sme sa ju čo najčastejšie navštevovať a brať k nej aj vnúčatá. Ku koncu nás už vôbec nespoznávala a deti mali z tých návštev veľmi zlé pocity. Moja dcéra po jednej takej návšteve dokonca povedala, že sa nechce dožiť staroby.

V knihe opisujete moment, keď vaša mama pred personálom zariadenia povedala, že ju jej dcéra pripravila o byt a zničila jej aj vzťah. Aké to pre vás bolo?

Veľmi ťažké. Mrzelo ma, že tí cudzí ľudia majú teraz o nás so sestrou zlú mienku. Najviac ma však trápilo, a trápi ma to doteraz, že mamka odišla z tohto sveta s pocitom, že sme jej ublížili. To je asi to najhoršie.

V blednúcich spomienkach vašej mamy ostal najvýraznejšie zapísaný práve jej posledný partner. Zatienil dokonca aj spomienky na manžela, deti či vnúčatá. Čím si vysvetľujete ten silný dojem, ktorý v nej zanechal?

Rozprávala som sa o tom aj so psychologičkou a tá vravela, že pre mamu to určite bolo šťastné obdobie života. Zrejme preto jej tak utkvelo v pamäti. Teda aspoň spočiatku bolo šťastné, kým sa neukázala pravá tvár a skutočné úmysly jej priateľa. Keďže to bol jej posledný blízky vzťah pred smrťou, tak jej zostal zapísaný v pamäti.

Čitateľ má po prečítaní vašej knihy pocit krivdy, keďže partner vašej mamy mohol rovnako beztrestne postupovať aj pri ďalších ženách. 

Radili sme sa o ďalšom postupe aj s právnikom, ale dôkazná situácia bola prakticky nulová. Nemali sme proti nemu nič, keďže mama nebola schopná vypovedať a opísať svoj duševný stav. Keď sme mu spomenuli peniaze, ktoré jej každý mesiac bral, alebo veci, ktoré po jej odchode zmizli z bytu, bránil sa tým, že mu ich mama darovala. Bolo to slovo proti slovu. Jedine mama by mohla povedať, ako to bolo naozaj.

Kedy vo vás dozrelo poznanie, že chcete ísť s týmto ťažkým osobným príbehom na verejnosť, a čo bolo vaším cieľom?

Chcela som upriamiť pozornosť na krehkosť a zraniteľnosť seniorov a zároveň poukázať na duševné choroby, ktoré sú v tomto veku veľmi rozšírené. V štatistikách som sa dočítala, že každý dvadsiaty človek nad šesťdesiatpäť rokov trpí nejakou formou demencie.

Sú to veľmi rozšírené javy, ktoré spoločnosť stále ignoruje. Mojím cieľom bolo urobiť osvetu a taktiež povedať rodinám, ktoré si niečím podobným prechádzajú, že v tom nie sú sami. Taktiež upozorniť deti, aby dávali pozor na svojich rodičov a všímali si, aké vzťahy v starobe nadväzujú.

Foto: Adam Rábara

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.