Mestá, to nie sú krásne pohľadnice. Mestá sú predovšetkým ľudia. A tým Ježiš adresuje nevľúdne slová. Boli to vlastne takí istí ľudia ako my.

Ježiš povedal: „Beda ti, Korozain! Beda ti, Betsaida! Lebo keby sa v Týre a Sidone boli stali zázraky, ktoré sa stali u vás, dávno by boli v kajúcom rúchu sedeli v popole a kajali sa.“ (Lk 10, 13 – 16)

Snažili sa zarobiť peniaze, splatiť hypotéky, večer si radi posedeli. Čím si zaslúžili ono Beda? Stalo sa okolo nich veľa zázrakov. Zvykli si na ne. Aj okolo nás sa deje veľa zázrakov, aj keď to tak nenazývame. Tiež sme si zvykli. Na to, že sa ráno zobudíme, že z kohútika potečie teplá voda, že kávovar nám dá ranný prídel kávy, že deti sú zdravé a manžel/ka sa usmieva... Ide o to, ako sa na veci pozeráme. Ak ich berieme ako samozrejmosť, strácame cit pre zázraky. Ak ich začneme brať ako dary, uvidíme zázrak aj v tej najvšednejšej veci a situácii.