Stretol som islamského mystika, čo pije a nemodlí sa

Stretol som islamského mystika, čo pije a nemodlí sa

U chudobných európskych Turkov, ktorí majú už dosť živorenia a chcú aj oficiálne platiť eurom.

V Severnom Cypre žijú „najdemokratickejší, najtolerantnejší, najsekulárnejší, najhumornejší a najvzdelanejší Turci sveta,“ napísal jeden severocyperský komentátor.

Nuda v meste

Naplnilo ma to zvedavosťou, okrem toho som sa chcel dať ofúknuť závanom dejín. Po tom, čo som si v Európe obhliadol už takmer všetky separatistické hnutia, chcel som vidieť jediný prípad protichodného pohybu – práve grécki a cyperskí Turci rokujú s veľkým zápalom o znovuzjednotení rozdeleného ostrova.

„Turecká republika severného Cypru“ – tento len Tureckom uznaný štát, ktorý je pre južný Cyprus, člena EÚ, zas „obsadeným teritóriom“ a pre EÚ „špeciálnou oblasťou“ – možno čoskoro ani nebude existovať. Cyperskí Turci už majú plné zuby toho živorenia v izolácii.

Prichádzam večer na národný sviatok. Severný Cyprus, ktorý obsadila turecká armáda v roku 1974, vyhlásil 15. novembra 1983 nezávislosť. Pomerne bezmenná osoba z ministerstva zahraničných vecí mi pošle mailom fotky z týchto slávností: párový tanec v krojoch, abstraktné maľby, divadlo s krátkymi nohavicami s našitými volánikmi, sedemčlenný roj lietadiel tureckého letectva pri pobreží.

Vyrážam z gréckej časti Nikózie, večer je príjemne teplý, hosťovské záhrady na ulici Ledra sú plné. Staré mesto leží v bezprostrednej blízkosti tureckej Nikózie, zapadnem tam do jednej tmavej diery. V pološere vidím reklamnú tabuľu propagujúcu „tancujúceho derviša“. Živo je len v kasíne „Saray“.

Za kartárskym stolom sedia Turci, bledí Angličania a Rusi, bafkajú ako o život, livrovaní čašníci nosia pivo a čaj v okrúhlych pohároch. Národný sviatok, deväť hodín, navôkol všetko zavreté. Sotva nájsť čo len dušu či hotel, a tak končím v lacnom penzióne s východoanatolským fluidom.

Nočný život sa koncentruje na ulici Osmana Pašu v novom meste, vo veľkých cukrárňach a diskobaroch ako „Hangover“. Nápadne veľa mladých Afričanov sa nudí v baroch.

Mystik a jeho Ruska

Nasledujúce ráno len tak vypliešťam oči, keďže v tom istom starom meste ma takmer ušliapu stovky skupiniek turistov. Zdá sa, že tvrdenie o najsekulárnejších Turkoch sedí. Cyperské Turkyne nenosia šatky na hlavách, s pokrývkou hlavy chodia nanajvýš africké študentky. Pri menej než 300-tisíc obyvateľoch má severocyperská republika len 70-tisíc študentov, rovnako ako pri južnom Cypre pochádzajú mnohí z Afriky.

Jeden unudený obor z Nigérie mi vysvetlí: „V tureckej časti študujú Afričania, ktorým nikto nepovedal, že ich diplom nebude nikde uznaný.“ Afričania pendlujú bez okolkov medzi juhom a severom, no z mladých cyperských Turkov, ktorých som sa pýtal, nebol nikto v gréckej časti.

To, že mi nedá rozhovor žiaden predstaviteľ tureckej časti, ma takmer nijako nerozhodí. Nový tureckocyperský prezident rokuje viackrát za týždeň so svojím gréckocyperským kolegom, ministri zahraničia veľmocí sem prilietavajú so slovami chvály, 170-tisíc cyperských Grékov a 50-tisíc cyperských Turkov zažilo v občianskej vojne vyhnanstvo, na malom ostrove stoja hneď štyri armády – doprajme im, aby v pokoji pracovali na takej peknej veci ako zjednotenie! Rád by som bol navštívil národnú banku, ktorá nevydáva žiadnu originálnu menu a ktorá ma pripraviť prechod na euro, ktoré je už tak či tak všade akceptované.

Ale ani tento šéf národnej banky, cudzinec z Turecka, ktorý počas celého pekného dňa radšej tlačí tureckú líru, nemá vôbec čas. Tak mu doprajme, nech si svoje posledné dni užije v tom svojom bunkri.

Aby som aspoň trochu pričuchol k orientálnej mystike, navštívim tancujúceho derviša. Vstup stojí sedem eur, okrem mňa sedia v sále len traja diváci. Kým čakám na toho mladého sufistu pakistanského pôvodu, dám sa do reči s jednou zakríknutou blondínkou zo Sankt Peterburgu. Už nie je celkom mladá, nie je ani ezotericky založená, drahokam na čele vysvetľuje Puškinovou Rozprávkou o cárovi Saltánovi.

Je dvakrát rozvedená, vychováva len mladého syna. Je neočakávane tehotná. S tancujúcim dervišom! Po pár týždňoch! Zaspätkujem, ospravedlním sa za osobné otázky. Zastaví ma: „Nie, nie, ja sama som šokovaná!“

V tej chvíli vystúpi príslušný sufista. Začne celkom pomaly, s dôstojnými krokmi a úklonmi. Vyrovnanými krokovými sekvenciami vystupňuje tempo do tanečného pohybu, jeho široká biela sukňa povieva v dokonalej harmónii. Ja sa však jednoducho neviem koncentrovať. Viem totiž, že derviš „riadne pije“, že sa „určite nemodlí päťkrát denne“, že „vedie normálny život“. Naozaj mi nie je súdené, aby som sa pri najsekulárnejších Turkoch sveta ponoril do sufistickej mystiky.

 

Foto: TASR

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo