Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
24. september 2021

Pred voľbami

Bože, ďakujem za ten dar nemčiny – a tiež za to, že nie som Nemcom

Odjakživa ma pri prekročení nemeckej hranice podmaňuje ten istý nepríjemný pocit – vstupujem do krajiny, kde sa kon­čí sranda.

Bože, ďakujem za ten dar nemčiny – a tiež za to, že nie som Nemcom

Nemecká kancelárka Angela Merkelová s pivovým pohárom počas predvolebnej kampane pred nedeľňajšími parlamentnými voľbami v Nemecku v piatok 24. septembra 2021 v Mníchove. FOTO TASR/AP

Aj keď z mojej tvorby možno vyplynul dojem, že nenávidím Nemecko, vôbec to tak nie je. Pre Rakúšana, ktorý sa takmer celý svoj doterajší život živil písaním v nemeckom jazyku, je najmä severné Nemecko jazykovým rajom.

V mladosti som trávil rok tým, že som sa takmer každý večer v berlíns­kom alebo hamburskom divadle opíjal nemčinou, ktorá mala zvlášť v krištáľovo čistom podaní nemeckých herečiek erotizujúci účinok. V tej istej mladosti som sa štyri roky zaoberal neviem čím, nepodarilo sa mi to zrekonštruovať. Jediné, čo si pamätám – as­poň dve-tri hodiny denne som čítal Frankfurter Allgemeine Zei­tung, jazykovo jeden z najlepšie písaných denníkov sveta.

Ťažko nájdete Rakušáka, ktorý má v sebe takú bázeň pred nemeckým pí­somníctvom ako ja. Som súčasťou (po angličtine) druhého naj­väčšieho knižného trhu na svete, užívam si knihy emeritného pápeža v ori­gináli a rodnou rečou sa dohovorím medzi južnou Škandináviou a severným Bal­ká­nom.

Svojmu Bohu Stvoriteľovi som hlboko vďačný za to, že ma pre moju životnú dráhu vybavil darom nemčiny. A zároveň mu ďakujem za to, že nie som Nemcom.

Čoraz menej slobody

Dnes je táto krajina pre mňa tranzitnou. Odjakživa ma pri prekročení nemeckej hranice podmaňuje ten istý nepríjemný pocit – tu sa kon­čí sranda. Ako tranzitujúci riešim ten istý problém ako kres­ťanskodemokratický kandidát na kancelára Armin Laschet, ktorý musí často ces­tovať medzi západonemeckým Aachenom a východonemeckým Berlínom – aj na albánskej diaľ­nici by sme si ľahšie našli wifinu.

Na nemeckej diaľnici púšťam si rádio; nestačím sa čudovať, že v ute­če­neckej kríze samé správy o tom, že „sú nám da­ro­vaní ľudia“, minule v auguste zase samé správy o klimatickej kríze; vypnem rádio a tlačím na plyn, len rýchlo odtiaľ preč.

Nemci zrejme nevedia robiť veci polovičato. Raz chceli vo vidine rasovej nadradenosti zotročiť celý svet a spustili tým najväčšiu rúbačku v histórii. Po tom, čo sa úspešne prekvalifikovali na multikulturalistov, ktorí vyznávajú už len „ústavný patriotizmus“, sekírujú zvyšok Európy svojím zeleným a dúhovým ošiaľom.

No a teraz mám písať komentár k nemeckým voľbám. Keďže mám pocit, že som všetko podstatné niekde už niekedy povedal, idem na to inak. Pýtam sa pre srandu, koho by som v tom Nemecku vlastne volil.

Samozrejme, voľby predstavujú pre konzervatívneho katolíka v takmer každej európskej krajine zložitú dilemu. Ľahké to majú len Slováci, disponujete šumivým drahokamom menom KDH. No a dnešné Nemecko je osobitne ťažkým orieškom.

Bez vajatania uznávam, že demokratický federálny štát, ktorí si Nemci budovali po civilizačnej katastrofe národného socializmu, si zaslúži v mnohom obdiv. Kľúčový hendikep povojnovej nemeckej elity spočíva podľa mňa v tom, že (z historicky pochopiteľných dôvodov) neverí vlastnému národu. Výsledkom je, že sa sloboda v Nemecku zužuje viac a viac.

Priam šokujúcim spôsobom to ukazuje prieskum, ktorý uskutočnil liberálny „European Council on Foreign Re­la­tions“. Štúdia sa pýtala občanov dvanástich európskych kra­jín, ako pocítili dosahy pandémie vo svo­jom osob­nom živote. Odpovede Nemcov boli alarmujúce: Kým až 65 percent Nemcov uviedlo, že osobne nijako ne­po­cítili dôsledky korony, až 49 percent sa sťažovalo, že sa cítia neslobodní. Vo vnímaní neslobody tým dosiahli Nemci európsky rekord. Pre porovnanie: V temnej ríši nemilosrdného autokrata Viktora Orbána sa cítilo neslobodne len 12 percent obyvateľov.

Myslím si, že tomu prieskumu rozumiem. Videl som totiž, že tá krajina jednoducho nevie preplávať cez nejakú krízu bez toho, aby médiá organizovali štvanicu na inak zmýšľajúcich. Bolo to tak v utečeneckej kríze a v koronakríze je to ešte horšie. Koronaskepticizmus a antivaxerstvo sú v Nemecku oveľa menej rozšírenými javmi ako na Slovensku, až 67 percent Nemcov je už zaočkovaných, čísla sú úplne v poriadku, ale nie – nemecká elita si neoddýchne, štve ďalej. Hon na kritikov v utečeneckej a koronovej kríze spôsobil, že práve v Nemecku sa mohla etablovať jedna z najodpudzujúcejších strán Európy – čoraz radikálnejšia Alternatíva za Nemecko AfD.

Inzercia

A práve Nemecko zaznamenalo v tomto týždni smutné prvenstvo – prvý takpovediac teroristický útok zo strany odporcov koronapolitiky sa stal v Nemecku. V malebnom mestečku Idar-Oberstein zastrelil nahnevaný občan mladého pumpára, lebo ten mu pripomenul povinnosť nosiť rúško. Je to strašné.

Málokto stelesňuje toho ducha neslobody viac ako odchádzajúca kancelár­ka Angela Merkelová. Keď som sa zaoberal jej biografiou, ne­vedel som nájsť veľa celoživotne konzistentných postojov – zmenila svoj názor prakticky v každej dôležitej téme. Jediná kontinuita je v tom, že slobode nikdy neverila. Mala to šťastie, že jej otec, čer­vený pastor Horst Kasner, vytvoril v knižnici pod strechou oá­zu, v ktorej sa slobodne debatovalo o zakázaných knihách. Mladá Angela nikdy na tie debaty pod strechou nechodila, radšej sa angažovala v komunistickej mládeži FDJ.

A takto vyzerá zjednotené Nemecko, ako ho kancelárka po 16-ročnom vládnutí zanechá – ako taká zelená NDR, v ktorej štát aspoň nestrieľa na občanov.

Koho by som teda volil, keby som bol Nemec?

Dilema o najmenšom zle

Asi nemusím vysvetľovať, že extrém neprichádza do úvahy, AfD aj Zelených bez debaty vylučujem. SPD je pre mňa príliš progresívna. Obdivujem širokú bavorskú štátostranu, s nadšením by som ju volil, lenže momentálne mi vadí ten chrapúň na jej čele.

A tým zostávajú už len tri varianty najmenšieho zla.

Mám istú slabosť pre Armina Lascheta. Je to praktizujúci katolík so silným sociálnym cítením, ktorý prežíval všetky kľúčové udalosti svojho života okolo jedného aachenského kostola. Popritom sa špekuluje, či nie je pokrvným potomkom Karola Veľkého. Môj problém s Laschetom je, že sa vie až príliš dobre prispôsobovať. S ním neviem, na čom som.

Mám takisto slabosť pre Saru Wagenknechtovú. Je to politička postkomunistickej Ľavice, ľavičiarka starého, rustikálneho, antizeleného a neprogresívneho strihu. Občas je až neuveriteľné, ako uvoľnene táto bojovníčka za silný sociálny štát hovorí o opodstatnenosti svätej trojice konzervatívnych hodnôt – rodina, národ, viera.

A potom sú tu ešte liberáli. Áno, čítate dobre, liberáli. Nemecká FDP je liberálna strana starého, stredopravého, klasického strihu. Sú to nudní, nezaujímaví hodnostári, ktorí nikdy nebudú elektrizovať štadióny, len v momentálnom mentálnom marazme by sa Nemecku podľa mňa zišiel vplyv strany, ktorej tá sloboda niečo hovorí.

Takže to je ten výber, kresťanský slaboch, svojská komunistka alebo umiernení liberáli? Áno, tak je to, je to taká haluz. Ako hlboko je dnes ústredná európska mocnosť v keli, vidieť na tom, že beznádejne v ranom stredoveku zaseknutý tmár uvažuje, či to nakoniec nehodí liberálom.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva