My, spolužiaci z kláštornej školy, sme mali výročie po 30 rokoch, keď prišla reč aj na to, či niekedy počuli o cancel culture.
My, spolužiaci z kláštornej školy, sme mali výročie po 30 rokoch, keď prišla reč aj na to, či niekedy počuli o cancel culture.
Kým ste vy boli s pápežom, ja som bol so svojimi spolužiakmi.
Stále vo mne rezonuje, čo vám povedal Svätý Otec, máme byť „zakorenení a otvorení“, nemusíme sa klaňať „ideologickej kolonizácii,“ no zároveň ani nemáme viesť „kultúrne vojny“. Ale rezonuje vo mne aj naše maturitné stretko.
My z kláštornej školy mávame takéto stretávky raz za päť rokov, bol som na každej, teraz to bolo výročie po 30 rokoch, vyzeráme hrozne. Na svojich zostarnutých spolužiakov som však bol veľmi zvedavý.
Videl som ich prvýkrát po tom, ako som sa stal v roku 2018 možno prvou obeťou „cancel culture“ v Rakúsku. Treba vedieť, že moja kauza v Rakúsku nie je veľmi známa, keďže mi mienkotvorné médiá nedali priestor, aby som verejne prezentoval vlastnú verziu príbehu.
Jeden z dvoch inkriminovaných komentárov (polemiku proti zavedeniu homosexuálneho manželstva) by možno pápež František označil za pokus rozpútať v Rakúskej republike kultúrnu vojnu.
Našťastie sa nič nestalo, strhol sa iba twitterový shitstorm, noviny ma ako komentátora vyhodili, vyhodili ma ešte ďalšie dve vydavateľstvá, dostal som zákaz komentovať v nemčine - kultúrna vojna v Rakúsku sa teda nekonala. A keďže o kauze písali len nejaké pravicové blogy, tuší o mojej ostrakizácii v Rakúsku len málokto.
Bol som zvedavý, ako to vnímajú moji spolužiaci. A či to vôbec vnímajú.
Tým z vás, ktorí nepoznáte mojich spolužiakov, musím vysvetliť, že som mal vo svojej triede silné postavenie. Kým som sa ako 17-ročný nestiahol navždy z politiky, dopracoval som sa chytrými kampaňami na zástupcu triedy aj zástupcu školy.
Z finančnej stránky som v našej triede asi druhý alebo tretí najchudobnejší, ale mám zopár filmových a novinárskych cien, za čo vo vzdelaných rakúskych kruhoch požíva človek veľký rešpekt.
Viem, že niektorí naši staručkí učitelia čítajú každú sobotu moje európske reportáže. Viem aj to, že predstavený ma velebil pred žiakmi ako vzor. Podotýkam, predstaveného oslovil zvlášť môj dokument „Gas Monopoly“. K tomu, že som v roku 2018 v konzervatívne ladených komentároch obhajoval vierouku katolíckej cirkvi, sa z kláštora alebo zo školy nikdy nikto nevyjadroval. Buď si tie komentáre nevšimli, alebo s tým mali problém.
Program maturitného stretka bežal od deviatej ráno do polnoci. Prehliadka klenotov v pútnickej bazilike, pálenka od farára, vandrovka na kopec, prehliadka kláštora a školy, ktorú viedol sám predstavený, pálenka v byte predstaveného.
Ako to už býva, ľudia, ktorí sa stretávajú raz za päť rokov, si dávajú pozor na otváranie zbytočne polarizujúcich tém. Tou háklivou témou tentoraz nebola migrácia, politika, viera a už vôbec nie homosexuálne manželstvo alebo potraty. Bolo ňou očkovanie.
Z prítomných trinástich sa nedali očkovať dvaja. Prvým neočkovaným je náš večný moták, ktorý opustil svoju rodinu so štyrmi deťmi, odsťahoval sa na španielsku vysočinu, potom mu tam hore prišlo zima, takže žije teraz v privátiku na Tenerife.
Druhou nezaočkovanou je zdravotníčka z detskej psychiatrie. Opýtal som sa jej medzi štyrmi očami na dôvody. Podľa odpovede sa zdá, že nefičí na konšpiráciách, len sleduje vývoj rôznych vakcín a čaká na niečo lepšie než to, čo tu máme. Je si vedomá, že sa asi nedočká. Ak vláda ešte trošku zvýši tlak, dá sa v takom októbri zaočkovať.
Trochu ešte priblížim, čo sú to za ľudia, s ktorými som prežíval osemročné humanistické gymnázium so šiestimi rokmi hardcore latinčiny. Náš gympel kedysi spoluformoval konzervatívnu elitu krajiny, vyprodukoval prezidenta a kancelára, aj za mojich čias bol ešte nadpriemerne dobrou školou. Bez veľkého preháňania možno tvrdiť, že naša trieda reprezentuje v niečom širšiu vidiecku elitu východného Rakúska.
Maturovalo nás sedemnásť, na stretávku neprišli štyria. Prvý, učiteľ na základnej škole, mal už dávnejšie psychické problémy a k tomu dostal ešte aj sklerózu multiplex. Druhá, manželka talianskeho kuchára, si po dlhom hľadaní profesionálneho naplnenia založila školu doučovania, je síce zaočkovaná, neprišla však zo strachu z vírusu.
Tretia, v škole tá najhlbšie veriaca katolíčka, sa krátko po maturite zamilovala do Egypťana, konvertovala na islam, chodí zahalená a nikdy na stretávku neprišla. Štvrtý, čo neprišiel, je naším jediným evanjelikom. V školskom autobuse sedel dlhé roky vedľa mňa a pil mi krv svojimi tirádami proti zaostalosti katolicizmu. Robí už dlhé roky finančníka na Malte, objavil sa na zozname páchateľov v Panama Papers.
Prišiel náš bezdetný fešáčik, ktorý v minulosti lietal po Európe, lebo radil malým firmám, ako sa dostať k eurofondom. Potom si otvoril pri rodnom dome obchod predražených bicyklov, ktoré sa počas korony predávali ako teplé rožky, a hovorí, že s výnimkou kultúry treba zrušiť všetky eurofondy plus celý rakúsky federalizmus.
Dorazila aj naša pološľachtička, ktorá žije s talianskym manželom na švajčiarskom brehu Ženevského jazera. Ich nepochopiteľný biznis zrejme funguje, odrazu vlastní kolibu s 15 posteľami v Crans-Montane. Tretím je tichý slušák, robí lekára v rodnom kraji. Štvrtý, chemik so špecializáciou na koróziu, je vysokoplateným výskumníkom v lichtenštajnskom koncerne.
Z prítomných vedeli niečo o mojej kauze s istotou len dvaja – lebo sme si o tom v roku 2018 písali. Zastavil sa aj náš starý nemčinár, ktorý mi rozprával, že ho vtedy kontaktovali ešte starší absolventi s tým, či by mi nemali pomôcť. Keď to zachytil spolužiak, z ktorého je vysokoškolský učiteľ matematiky, utrúsil: „Tebe pomáhať? Odo mňa by si dostal facku!“
Nato som nemal pripravenú odpoveď, nereagoval som. Dotyčný matematik je dobrý človek, tiež si dlho hľadal svoju cestu, tiež si dosť neskoro založil rodinu, a to s Američankou z rodu demokratických hipisákov. Pevne verím, že by ma nechcel vyfackať, keby poznal celý príbeh. Neskôr, v kláštornej záhrade, sme sa úplne družne bavili o niečom úplne inom. Na tú facku som sa už neopýtal.
Druhým, ktorý niečo vedel, bol môj najlepší kamarát zo školy. Obaja sme zo spodiny spoločnosti, ja z robotnícko-maloroľníckej rodiny, on z čisto maloroľníckej. Z neho je advokát, spolu s manželkou, ktorú mu nezávidím, vlastní už tucet bytov, podnájomníci platia hypotéky.
Môj najlepší školský kamarát pôsobí konzervatívne, je však prozeleným pravicovým liberálom, to sú tí najhorší. S ním som sa musel aj trochu pohádať. Tváril sa totiž, ako keby sa nič nestalo. V kuse sa pýtal: „Zase si dostal nejakú cenu? Zase si mal nejakú čítačku?“ Pravdou je, že v minulosti som aj mával 20 čítačiek za rok. Za tri posledné roky ma však už nikto nikam nepozval.
Večer sme strávili v hostinci, z ktorého sme v mladosti vyrážali do vedľajšej dedinskej diskošky (boli to najnudnejšie večery môjho života, boli sme cudní a hanbliví, nezažili sme nič). Okrem iných, už veľmi trasľavých učiteľov, prišiel aj náš angličtinár. Niektorí z nás sme sa ho stránili, tak som sa zľutoval a na chvíľu som si k nemu prisadol.
Scestovaný angličtinár na dôchodku číta moje európske reportáže. Vedel, že som mal nejaký problém, a opýtal sa aký. Vysvetlil som mu stručne, že som napísal nesprávne veci k témam homomanželstva a potratov. Starý ľavicový liberál chápavo prikývol.
Bavili sme sa ešte o robotníckej triede a o Trumpovi. Zrazu zvolal: „Ale taký zákon ako v Texase, ako je to v dnešnej dobe vôbec možné, to je ako 50 rokov dozadu!!!“ V tejto chvíli som pochopil, že vôbec nič nepochopil.
Bolo už neskoro, keď prvý a poslednýkrát prišla reč na cancel culture. Na tom krátkom rozhovore sa zúčastnili: môj najlepší kamarát, moja prvá láska, zelená liberálka a manželka jedného Švajčiara, ktorá si po dlhom nešťastnom hľadaní zmysluplnej profesie otvorila živnosť so „šiacu“ a chemik jednej blízkej oceliarne, ktorý síce cíti ľavicovo, vozil však syna štyri roky do školy v susednej dedine, lebo sa mu počet detí prisťahovalcov v jeho dedine nepozdával.
A hľa, ten zavalitý zemitý chemik už dačo o cancel culture čítal! Dal nám dva príklady, tlak maďarskej vlády na maďarské univerzity a tlak čínskych investorov na švajčiarske univerzity. Ja na to len toľko: „Existuje to aj u nás, mám s tým skúsenosť.“ Chemik sa už nepýtal ďalej.
Kým sa môj najlepší školský kamarát krútil ako had, lebo nevedel zaujať jasný postoj, mala to moja prvá láska ľahšie – v živote o nejakej cancel culture nepočula. Čudoval som sa, veď dlho pracovala v reklamnom oddelení dvoch mienkotvorných denníkov.
Ona sa zase čudovala, že ja som sa ešte nikdy nestretol s japonskou alternatívnou medicínskou metódou akupresúry „šiacu“. „Ako je to možné," pýtala sa, „že taký kozmopolitný človek ako ty nikdy nepočul o šiacu?!“ Dohoda bola rýchlo na svete: Ja neviem, čo je to šiacu, zato ty nevieš, čo je tá cancel culture, sme si rovní. Zdĺhavo som si nechal vysvetliť metódu šiacu. Moja prvá láska už na mňa nemala otázku.
Bol som ešte zvedavý na druhú vec: kto z nás dnes vlastne ešte praktizuje vieru, ku ktorej nás v kláštore osem rokov viedli citlivým a nenásilným spôsobom? Na prvý pohľad sa zdalo, že nikto.
Tu ma však čakalo poučenie ako od pápeža.
V triede sme mali ešte jedného, od ktorého som vždy mal najväčší dištanc, pociťoval som až náznaky vnútorného pohŕdania. On bol nízky a svalnatý, ja vysoký a krehký. On bol na telocviku najlepším futbalistom, ja suverénne najhorším. Ja som bol intelektuálnym rojkom, on rovný sedliacky chlap. Skrátka, nemali sme nič spoločné, nikdy sme sa nebavili dlhšie ako päť minút.
Stal sa z neho obľúbený praktický lekár na dedine. Na maturitnom stretku pôsobil ako vždy, zabával nás svojím sedliackym humorom. Spozornel som, keď spomenul, že si dal práve emeritným predstaveným vysvätiť novú ordináciu.
Ešte viac som spozornel, keď sa pri pálenke v barokovej pracovni predstaveného chválil tým, že ako jediný v triede maturoval z náboženstva. Aby som nikoho nepohoršoval, spýtal som sa ho potichu na kraji: „A ty si stále taký zbožný?“ On odpovedal bezprostredne: „Áno. Bol som už z toho von, ale cez manželku som sa k tomu vrátil. Chodíme do kostola aj na evanjelikálne akcie.“ Vyslovil zopár mien, takmer všetkých som poznal, neuveriteľné, tu sme doma. A potom ešte naznačil krátkou vetou, že pozná celý môj príbeh.
Hanbil som sa, ako som tomu spolužiakovi celé tie roky ignorantsky krivdil. V pološepte u predstaveného som prišiel na to, že ten posledný je vlastne mojím najbližším bratom.
Keby som bol odjakživa zakorenený aj otvorený, ako to po nás chce František, všimol by som si ho skôr.