Rozhovor s košickým gréckokatolíckym arcibiskupom Cyrilom Vasiľom o návšteve pápeža aj o tom, v čom s ním nesúhlasí.
Rozhovor s košickým gréckokatolíckym arcibiskupom Cyrilom Vasiľom o návšteve pápeža aj o tom, v čom s ním nesúhlasí.
Najsilnejším zážitkom bolo spoločné slávenie gréckokatolíckej liturgie v Prešove, keďže išlo o najviditeľnejší znak jednoty a dýchania cirkvi oboma stranami pľúc. Spoločná liturgia a spoločná eucharistia sú najväčším spojivom, putom jednoty cirkvi. Keďže sám som gréckokatolícky biskup, ale aj zo symbolického dôvodu, som tento okamih prežíval najsilnejšie.
A potom osobitne som prežíval akt korunovania ikony Klokočovskej Bohorodičky. Bola to akoby odpoveď na našu púť v júni v Ríme, keď ikona Klokočovskej Bohorodičky bola vystavená pri oltári v Bazilike svätého Petra, kde sa pred ňou modlil aj Svätý Otec.
Privátnou formou vtedy požehnal korunky, ktoré v Prešove slávnostne odovzdal a ktorými bola ikona korunovaná. To prvé stretnutie bolo na sviatok svätých apoštolov Petra a Pavla, ktorí sú patrónmi Ríma. Vtedy sme mali česť mať túto ikonu v Ríme. O pár dní nato Svätý Otec oficiálne ohlásil návštevu Slovenska. Návšteva s ikonou bola akoby takým pozvaním Svätého Otca na Slovensko a on jej tú návštevu vrátil, keď v Prešove korunoval jej obraz.
Dotkla sa ma tam tiež taká drobná vec. Po korunovaní ikony, keď sa už od oltára pohýnal sprievod, pápež sa zastavil, vrátil a ostal dlhšiu chvíľku stáť s pohľadom upretým na ikonu. Možno to je len moje duchovné vnímanie, ale vyzeralo to, akoby si tam chceli povedať nejaké veci. Na mňa to hlboko zapôsobilo.
Samotná ikona je umiestnená na stene chrámu v Klokočove, kde k nej vedie také schodište. Veriaci si môžu ikonu uctiť bozkom. Ešte musíme rozhodnúť, kde a akým spôsobom budú uložené korunky. Do rámu boli vložené provizórne. Bol vytvorený len na túto slávnosť. Spôsob uloženia treba ešte prediskutovať napríklad s pamiatkarmi.
Áno, korunky tam budú. Možno dáme aj do predsiene nejaký panel alebo fotografiu ako spomienku na to, že Svätý Otec ikonu požehnal, že sa pred ňou modlil a že tieto korunky venoval.
Pápež František pred Klokočovskou ikonou krátko po jej korunovácii. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Pri takom nabitom programe, ako mal pápež, sme mali skutočne málo času osobne sa porozprávať. Išlo skôr o podanie ruky a privítanie na letisku v Košiciach, kde som ho vítal spolu s arcibiskupom Bernardom Boberom, aj sme sa s ním potom lúčili.
Pápeža som stretol aj v Dóme sv. Martina, nebol však čas na iné bezprostredné stretnutia. Boli to krátke, útržkové, neformálne pozdravy.
Svätý Otec sa na letisku aj v Dóme sv. Martina pýtal na otca biskupa Chautura, ako sa má a ako sa mu darí. Ja som usúdil, že sa s ním chce stretnúť. Bolo vidno, že ho zaujíma aj zdravotný stav biskupa. Stretnutie pápeža s vladykom Milanom bolo mimo programu, bolo doplnené narýchlo.
Záleží na tom, o ktorých vyhláseniach a slovách hovoríme. Svätý Otec pri návšteve Slovenska spomenul témy, ktoré sú uňho častými pri stretnutiach s kardinálmi, biskupmi či pri stretnutiach s členmi Rímskej kúrie.
Niektoré témy nie sú nové. Boli síce povedané nám, v tomto čase a priestore, ale v skutočnosti sú trvalou súčasťou učenia pápeža Františka. Ale nejde len o učenie Františka, ale o učenie Ježiša Krista, ktoré súčasný pápež interpretuje v tejto chvíli, pre túto dobu a pre túto situáciu v cirkvi.
Jeho prejavy treba pozorne čítať. Je tam veľa myšlienok, ktoré sú hutné. Pápež má niekedy slovník a vyjadrovanie nad rámec štandardných teologických a nábožných fráz, dokáže nájsť rôzne neologizmy.
Napríklad keď hovorí, že nemáme mať kríž na stene, ale v srdci. Alebo keď mladým hovoril o spovedi alebo o zatrpknutom človeku, ktorý ma kyslú tvár.
Nie sú to štandardné, slávnostné, prešpekulované rečnícke vyjadrenia. Jeho prejavy sú často popretkávane rôznymi vsuvkami, pokusom o akýsi dialóg s publikom. Takto komunikuje počas celého svojho pontifikátu, na čo sme možno u nás neboli zvyknutí.
Pápež František s arcibiskupom Cyrilom Vasiľom na štadióne Lokomotíva v Košiciach. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Áno, možno s týmto súhlasiť. Pápež František sa vyhýba jednoznačným, hotovým vyjadreniam a odporúčaniam. Má to svoju logiku. Keďže je jezuita, jeho silnou témou je iste rozlišovanie a aj snaha o to, aby nepodával učenie cirkvi ako hotové výsledky, ale aby to bolo predovšetkým budovanie si vzťahu k osobe Ježiša Krista, budovanie vzťahu k viere a k cirkvi.
A potom z tohto vzťahu vyplývajú dôsledky. Možno to je problém aj nás kňazov a biskupov, že ohlasujeme výsledky, strechu, čo má a nemá človek robiť, čo je ťažký a čo ľahký hriech, a málo hovoríme o tom, prečo by to človek mal či nemal robiť.
Je potrebné, aby sa človek sám dopracoval k morálnemu postoju, ktorý nie je predpokladom viery, ale jej dôsledkom. Budovanie osobného vzťahu ku Kristovi a k osobnej viere prináša dôsledky, ktoré sú zmenou života. Ak sa celé učenie cirkvi profiluje ako súbor príkazov a zákazov, tak potom ide o náročnú etiku, ktorá sa môže nezasvätenému človeku javiť ako nezmyselná a nepodložená. Taká náročná, že je až nesplniteľná.
Takto by som sa dobromyseľne pokúsil interpretovať u Františka absenciu nejakých priamych direktív a priamych označovaní, zákazov a príkazov či pripomínania niečoho. Pretože toto všetko je zavŕšením akejsi cesty a hľadania.
Pápež vychádza z toho, že dnešný človek nechce len slepo poslúchať. Ako to mám aj ja vo svojom biskupskom hesle: „Stále pripravený.“ Buďte pripravení vydať dôvody viery, ktorá je vo vás, alebo dôvody nádeje, ktorá je vo vás. Čiže človek chce vedieť, prečo sa má tak či onak správať, a nielen to, že nesplnil nejaký príkaz. Chce vedieť dôvod a ten musí byť zaradený v celkovom kontexte viery.
Pápež František nestojí o obhajcov a nepotrebuje vykladačov svojich príhovorov. Som naozaj presvedčený, že jeho ponuka viery vychádza z toho, že hovorí o zrelej viere, ktorá vychádza a až potom sa transformuje do skutkov. Zdieľať
Áno. A to nehovorím z dôvodu, že teraz chcem vykladať pápežove príhovory. On nestojí o obhajcov a nepotrebuje vykladačov svojich príhovorov. Som naozaj presvedčený, že jeho ponuka viery vychádza z toho, že hovorí o zrelej viere, ktorá vychádza a až potom sa transformuje do skutkov. Nejde o spĺňanie akýchsi vonkajších kritérií.
Toto rozlišovanie, typicky ignaciánske, spočíva v tom, aké sú dôvody môjho rozhodnutia, aké pocity vo mne vyvolávajú, aké dôsledky majú a čo z toho potom môžem napĺňať vo svojom živote.
Priznám sa, že takto som to nikdy nevnímal. Je pravdou, že v roku 1995 pri návšteve Jána Pavla II. bola súčasťou programu modlitba ruženca. Pamätám si to, lebo som mal problém vysvetliť našim svetským novinárom, čo je to ruženec.
Nemyslím si, že by sa dalo hovoriť u pápeža Františka o menšej mariánskej úcte. Len si zoberte, že po každej ceste sa ide poďakovať do Baziliky Santa Maria Maggiore, kde sa modlí pred ikonou Salus Populi Romani. Je to iný spôsob mariánskej úcty. Možno pápeža nevidíme kráčať s ružencom v ruke po chodníčkoch v záhradách, ale nemyslím si, že by ako viditeľná hlava cirkvi nemal vzťah s tou, ktorá je Matkou skutočnej hlavy cirkvi.
Čo sa týka pápežových slov o dĺžke homílie, úplne súhlasím, aj keď sám nie som vzorom krátkych kázní. Beriem si to za svoje a beriem si to k srdcu. Musíme však rozlišovať bežné homílie a, ako to on nazval, pôstne kázania. Ja si myslím, že toto je častá téma Františkových príhovorov a je aj spomínaná na mnohých miestach v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium.
V jednom by som však trochu Svätému Otcovi oponoval.
Vzhľadom na svoju celoživotnú taliansku skúsenosť si myslím, že homílie sú na Slovensku oveľa kvalitnejšie ako v Taliansku. Nevravím, že každý je svätý Ján Zlatoústy, ale celé generácie slovenských kňazov mali šťastie, že vyrástli na homiletickej škole profesora Jozefa Vrableca.
Aj dnes sa profesori homiletiky na neho odvolávajú a pokračujú v tejto škole, čo pomáha kňazom mať istú schému homílie, ktorej sa dosť verne držia.