Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
08. september 2021

Násilie v Čiernej hore

Vejúce vlajky, horiace barikády. Prečo na Balkáne zas vzplanuli nebezpečné vášne

Uvádzanie nového metropolitu Srbskej pravoslávnej cirkvi v Čiernej Hore prekryli obrazy národnej drámy a násilia.

Vejúce vlajky, horiace barikády. Prečo na Balkáne zas vzplanuli nebezpečné vášne

Demonštranti sa zhromažďujú na jednej z barikád počas protestu proti inaugurácii metropolitu Joanikijeho pri čiernohorskom meste Cetinje 5. septembra 2021. Foto TASR/AP

Počas násilných stretov bolo cez víkend zranených okolo 60 ľudí. Demonštranti v meste Cetinje blokovali cesty, pálili pneumatiky a hádzali kamene, polícia ich rozháňala slzným plynom. Skandovali sa heslá ako „Toto nie je Srbsko“ a „Nech žije Čierna Hora“. Premiér Zdravko Krivokapić označil útoky demonštrujúcich na policajtov za teroristický čin.

Protestujúci odmietali uvedenie do úradu nového metropolitu Joanikija Micóvića. Biskup Joanikije prevzal úrad po tom, čo jeho predchodca Amfilohije Radović v októbri zomrel na covid-19.

Konflikt v Čiernej Hore sa začal v decembri 2019, keď vtedajší parlament prijal „zákon o slobode vierovyznania“. Nový zákon sa pôvodne zdal ako opodstatnený, keďže mal nahradiť socialistický zákon z roku 1977.

Z eufemicky znejúceho zákona na ochranu veriacich sa však vykľula krádež desaťročia. Zákon totiž stanovil, že všetky cirkevné majetky, ktorých legálne nadobudnutie po roku 1918 cirkvi nevedia dokázať, prepadajú štátu.

To sa dá uskutočniť v stredoeurópskej oblasti, kde vieme preukázať vlastníctvo nehnuteľností aj sto rokov dozadu. Na území bývalej Osmanskej ríše však takýto prístup nie je ničím iným ako legalizovanou lúpežou. Bez existujúcich katastrov z obdobia pred rokom 1918 často neexistujú písomné dokumenty, ktoré stavby kto vlastnil, štát by tak fakticky mohol ukoristiť takmer každý kostol postavený pred rokom 1918.

Cár na Jadrane

Pokus zmocniť sa pravoslávnych chrámov v Čiernej Hore je súčasťou národotvorného projektu Mila Đukanovića. Politik, ktorý dominuje čiernohorskej politike od roku 1991, sa z bývalého socialistu a stúpenca Slobodana Miloševića stal lídrom čiernohorského nacionalizmu, ktorý krajinu v roku 2006 voviedol do nezávislosti.

Jeho Demokratická strana socialistov (DPS) krajinu ovládala až do roku 2020, keď po tridsiatich rokoch nedokázala získať väčšinu v parlamente.

Đukanovićovu politickú kariéru sprevádzajú obvinenia z korupcie. Na Západe je známy prepojeniami na organizovaný zločin a pašerákov, Đukanovića vyšetrovali v Nemecku aj Taliansku. Projekt pre nahlasovanie organizovanej kriminality a korupcie OCCRP v roku 2015 vtedajšieho premiéra vyhlásil za „osobnosť roka 2015 v organizovanom zločine a korupcii“ – cena, ktorou by sa pochválil len málokto.

„Skutočne to vnímame ako cenu za celoživotné zásluhy. Nikto okrem Putina neriadil štát, ktorý sa tak veľmi spolieha na korupciu, organizovaný zločin a špinavú politiku. Je skutočne a dôkladne zhnitý až do jadra,“ vysvetlil ocenenie spolupracovník OCCRP Drew Sullivan.

Za dlhoročný úspech vďačí čiernohorský prezident aj rozkladu médií a právneho štátu. V rokoch 2004 až 2019 sa udialo 76 útokov na novinárov, väčšina zostala nevyriešená.

Novinár Nikola Marković vysvetľuje, ako štát napríklad rozložil zákon o prístupe k informáciám: „Podľa súčasného zákona ak vás niektorý orgán odmietne a nedá vám dokumentáciu, sa nemáte komu sťažovať, pretože na to už nie je príslušný správny súd. Ak teda niektorý štátny orgán zhodnotí, že je to v jeho záujme, môže vás donekonečna odmietať.“

Európska únia Đukanovićovo počínanie dlho tolerovala. Skúsený politik totiž vedel, čo chcú Európania počuť, a roky sa tak vydával za ostrov stability na západnom Balkáne.

Z podržtašky Miloševića bojovník proti Belehradu

Đukanović počas posledných troch desaťročí zavŕšil neobvyklú premenu. Z pomocníka srbského útoku na Dubrovnik v roku 1992 sa stal bojovník proti „veľkosrbskému nacionalizmu“.

Dnes sa Milo Đukanović opiera najmä o čiernohorských nacionalistov a netají sa tým, že vytvorenie čiernohorskej cirkvi vidí ako nástroj na „upevnenie národnej identity“. To, že samotní veriaci o čiernohorskú cirkev veľký záujem nemajú, ho veľmi netrápi.

Srbská pravoslávna cirkev (SPC), rovnako ako všetky ostatné pravoslávne cirkvi, čiernohorskú cirkev (ČPC) neuznáva a považuje ju za schizmatickú. Podľa sčítania obyvateľov z roku 2011 tvoria pravoslávni 72 percent čiernohorského obyvateľstva. Cenzus nerozlišuje medzi ČPC a SPC, podľa odhadu Centra pre demokraciu a ľudské práva z roku 2020 len desatina veriacich podporuje čiernohorskú cirkev, zatiaľ čo deväťdesiat percent stojí na strane Srbskej pravoslávnej cirkvi.

Čiernohorci majú silnú regionálnu identitu, ktorú odvodzujú z prestíže dlhoročného boja proti Osmanom, no dodnes nie je zodpovedaná otázka, či ich identita je nutne aj národnosťou. V Juhoslávii sa väčšina Čiernohorcov v sčítaniach obyvateľstva hlásila k čiernohorstvu, to však nevylučovalo, že sa zároveň vnímali aj ako Srbi.

Až v deväťdesiatych rokoch sa situácia zmenila, čiernohorská spoločnosť sa rozdelila na zástancov existencie čiernohorského národa a tých, ktorí Čiernohorcov videli len ako kmeň v rámci väčšieho srbského národa.

Práve proti tomuto sentimentu tiahne Đukanović do boja, a keď veriaci nie sú ochotní zmeniť cirkev dobrovoľne, má cieľu „pomôcť“ trocha štátneho nátlaku. Voličov však takýto represívny prístup nenadchol, v roku 2020 DPS stratila šesť percent voličov. Vládu zostavili opozičné strany, ktoré sa zhodli na zmene kontroverzného zákona.

Nový premiér Zdravko Krivokapić sa preto rýchlo ocitol pod paľbou. DPS ho označovala za kandidáta Belehradu, v srbských provládnych médiách bol zas kritizovaný za koaličnú zmluvu hlásiacu sa k členstvu v NATO a k dohode novej koalície nezrušiť priznanie Kosova. Najviac však polarizuje spoločnosť otázka čiernohorskej pravoslávnej cirkvi.

Nepresvedčivé argumenty Čiernohorcov

Tá sa vo svojej dnešnej podobe odštiepila od Srbskej pravoslávnej cirkvi v roku 1993. Odvoláva sa na historickú samostatnosť čiernohorskej cirkvi, ktorú mala údajne pred príchodom srbských vojsk v roku 1918. Historik Klaus Buchenau však argumenty zástancov čiernohorskej autokefality nepovažuje za presvedčivé.

„Na tento status nestačí, aby bola cirkev nezávislá v tom zmysle, že jej nikto nezasahuje do práce, ale musí byť schopná vysvätiť vlastných biskupov – a to čiernohorská cirkev nikdy nedokázala. Hoci svoju činnosť zo 17. storočia vykonávala samostatne a nemusela nikoho žiadať o povolenie, pokiaľ išlo o svätenie biskupov, vždy sa musela obrátiť na niekoho zvonku – najskôr na patriarchát v Peći a neskôr na metropolitu zo Sriemskych Karloviec. Túto cirkev preto nebolo možné nikdy vybudovať zvnútra a to je hlavný argument Srbskej pravoslávnej cirkvi, ktorým vyvracia, že čiernohorská cirkev bola vždy autokefálna.“

Inzercia

Zákon bývalej čiernohorskej vlády „otvorene nastoľuje otázku vlastníctva hmotných statkov, ktoré Srbská pravoslávna cirkev v súčasnosti používa s úmyslom ich prevziať. To je v právnom štáte absolútne neprijateľné,“ hodnotí Buchenau.

Ďalej uvádza, že neexistujú takmer žiadne dokumenty, ktoré by mohli dokázať vlastníctvo srbskej cirkvi v roku 1918. To podľa Buchenaua znamená, že by táto cirkev v skutočnosti stratila všetky kostoly, ktoré boli postavené pred existenciou Juhoslávie, a tým aj niektoré z jej najdôležitejších symbolov duchovnej histórie vrátane slávneho kláštora Ostrog.

Úplne smiešnou preto nazýva historik „žiadosť o zdokumentovanie niečoho, o čom je známe, že to nie je možné zdokumentovať“. Podľa neho ide o „trik balkánskych elít“, ktoré sa snažia presvedčiť cudzincov, že zákon je v súlade s kostolným poriadkom.

Zabudnutá občianska vojna

Ako ukazujú najnovšie výtržnosti, zrušením sporného článku sa konflikt v Čiernej Hore nekončí. Nezhody otvorili staré rany v čiernohorskej spoločnosti.

„Som tu preto, aby som bránil svoj štát, kosti môjho deda, ktorý bol v devätnástom roku odsúdený na smrť, účastníka Vianočného povstania proti srbským okupantom,“ vysvetľoval jeden z demonštrantov svoju účasť na januárových protestoch proti zmene kritizovaného zákona. Nová vláda Čiernej Hory totiž plánované zoštátnenie cirkevných majetkov zrušila.

Podobnú nacionalistickú rétoriku využívajú aj niektorí politici. „Šliape sa po ústave Čiernej Hory a Čierna Hora sa okupuje,“ tvrdila vtedy socialistická politička Draginja Vuksanović-Stanković.

Konflikt medzi čiernohorskými a srbskými nacionalistami siaha do roku 1918, keď po prvej svetovej vojne krajinu obsadili srbské jednotky a pričlenili ju ku Kráľovstvu Srbov, Chorvátov a Slovincov, neskoršej Juhoslávii.

Čierna Hora sa pritom formálne nachádzala na strane víťazov, no od dobytia krajiny Rakúsko-Uhorskom v roku 1916 sa kráľ Nikola Petrović-Njegoš nachádzal v talianskom a neskôr francúzskom exile. V meste Podgorica sa krátko po oslobodení v novembri 1918 zhromaždilo niekoľko poslancov, ktorí na Podgorickom zhromaždení kráľa obvinili z rokovaní s Rakúšanmi a zosadili.

Srbom pritom pomáhalo Francúzsko, ktoré z geopolitických dôvodov podporovalo vytvorenie Juhoslávie. Belehrad mal podobne ako Praha, Varšava a Bukurešť pomôcť Francúzom udržiavať v šachu porazených prvej svetovej vojny. Od Baltského mora po Jadran sa rozprestieral francúzsky „cordon sanitaire“, ktorému bol kráľ Nikola zbytočnou prekážkou. Francúzi preto čiernohorskému kráľovi zakázali vycestovať a Parížu aj Belehradu prišlo veľmi vhod, že takmer osemdesiatročný Nikola v roku 1921 v juhofrancúzskom Antibes zomrel.

Nadšenie zo zjednotenia Slovanov však netrvalo večne. Už na Podgorickom zhromaždení sa čiernohorskí politici rozdelili na dve frakcie. „Bieli“ podporovali anexiu Srbskom, zatiaľ čo „zelení“ žiadali garancie federálneho usporiadania spoločného štátu. Prítomnosť srbských jednotiek v Čiernej Hore otázku rýchlo rozhodla v prospech bielej frakcie. Nespokojní „zelení“ sa preto v januári 1919 pokúsili o povstanie proti tomu, čo vnímali ako cudziu okupáciu.

Vianočné povstanie bolo rýchlo a brutálne potlačené, len menšie partizánske jednotky pokračovali až do roku 1926 v boji proti novému štátu. Otázku štátneho usporiadania napokon vyriešila federalizácia Juhoslávie po druhej svetovej vojne, keď sa Čierna Hora stala jednou z federálnych republík. Až rozpad Juhoslávie opäť otvoril otázku čiernohorskej nezávislosti.

Ani Belehrad v tom nie je úplne nevinne

Aj keď najnovší spor na Balkáne vyvolal čiernohorský prezident, olej do ohňa prilievajú aj nacionalistickí politici v Srbsku, ktorí spor v Čiernej Hore zneužívajú na vlastnú profiláciu. Minister vnútra (a bývalý minister obrany) Aleksandar Vulin v júli oznámil projekt s názvom „srbský svet“, ktorý má byť jednotný „politický a štátny priestor“.

Tento cieľ chce dosiahnuť „úplne pokojne, bez jediného výstrelu“. Zároveň má Srbsko „mať armádu, ktorá je schopná zachrániť ono aj Srbov, nech žijú kdekoľvek“.

Takéto výroky sú vodou na mlyn všetkým, ktorí sa obávajú, že Belehrad aj po porážke vo vojnách deväťdesiatych rokov hľadá spôsoby, ako anektovať svojich menších susedov.

Bosniansky novinár Jasmin Agić nazval Vulinov plán „hegemonickým príbehom, ktorý prináša vojny a genocídu“, predseda parlamentu Bosny a Hercegoviny Denis Zvizdić ho zas postavil do jedného radu s nacionalistickými programami minulosti, ako bolo Načertanje (1844), Homogénne Srbsko (1941) a Memorandum Srbskej akadémie vedy a umenia (1986). Podľa Zvizdića ide o „príbeh, ktorý nepriniesol nič dobré ani srbskému, ani iným balkánskym národom“.

Vulin sa však nenechal odradiť a svoju výzvu tento pondelok zopakoval: „Úlohou tejto generácie politikov je vytvoriť srbský svet, to znamená zjednotiť Srbov bez ohľadu na to, kde žijú.“

To sa podozrivo podobá na teritoriálne ašpirácie voči srbským susedom. Minister takúto interpretáciu síce popiera, no v Záhrebe a Sarajeve jeho uistenia majú za plané slová.

Srbom nepomáha, že si za posledných tridsať rokov spravili mnohých nepriateľov, ktorí priam reflexne považujú každý spor Belehradu za obnovenie „veľkosrbskej agresie“. Niet preto divu, že v Bosne a Chorvátsku sú sympatie voči Srbskej pravoslávnej cirkvi malé, a to aj napriek tomu, že pôvodný návrh zákona mohol byť potenciálnou hrozbou aj pre moslimov a katolíkov.

Opätovne sa tak potvrdzuje, že počínanie srbských nacionalistických politikov škodí najviac ich vlastnému národu.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva