Starej Ukrajiny už niet

Starej Ukrajiny už niet

Pred pár dňami si Ukrajina pripomenula dva roky od okamihu, keď sa začali protesty na kyjevskom Námestí nezávislosti, tzv. Euromajdan.

Čo tie dva roky priniesli, zmenili, poslali nenávratne preč?

V prvom rade je preč postsovietska Ukrajina. Krajina dvoch jazykov a mnohých národností odvolávajúca sa viac na dedičstvo Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky, víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne a úspechy priemyselnej výstavby krajiny po roku 1945 ako na ukrajinský národ a jeho snaženie po sebaurčení.

Takú Ukrajinu sme poznali. Veľkú multietnickú, tolerantnú a prázdnu. Keď sa obzriem späť, cítil som sa tam dobre. Tá Ukrajina mohla byť a bola domovom pre kohokoľvek, či to boli Ukrajinci, Rusi, Maďari, Bulhari, Švédi, Tatári a či príslušníci nespočtu iných národností, ktoré tam bolo možno stretnúť. Problém bol, že najmenej sa tam cítili doma samotní Ukrajinci, najmä tí zo západu krajiny.

Mali pravdu, že táto Ukrajina bola duchovne prázdna a nemala jednotiacu myšlienku. Vlastne toto ani nebola Ukrajina, bol to zmenšený Sovietsky zväz, ktorý sa boril s novým osudom upadajúcej krajiny na periférii. Ukrajina bola síce rovnocenným dedičom ZSSR ako Ruská federácia, ale bez obrovského nerastného bohatstva a zakrátko aj bez mocnej armády.

Ostala iba sovietska šeď a každodenný zápas o život v krajine, kde mocný stranícky aparát nič nenahradilo a štát bol iba nablýskanou fasádou vnútri rozpadnutého domu. Knieža Potemkin by bol právom hrdý.

Rozpad štátu zrodil polovojenské jednotky

Rok 2014 bol rokom frustrácie. Zovšadiaľ vyskakovali negatívne ekonomické čísla. Pochopil to aj prezident Janukovyč, ktorý rozohral svoju veľkú hru medzi Západom a Východom, licitujúc, kto dá viac. Nehral zle, to skôr Západ nechápal, že má prihodiť ešte trochu eur, aby tromfol ponuku z Kremľa. Nakoniec Rusko Ukrajinu kúpilo za tri miliardy dolárov. Nie zlá cena za jednu z najväčších európskych krajín.

Po tomto obchode sa zdalo, že všetko sa vyberie správnym smerom pre samotného prezidenta a on sa v pokoji dočká svojho znovuzvolenia na jar 2015. Rátal s neschopnou opozíciou (jediného schopného lídra – Júliu Tymošenkovú poslal za mreže už dávno), no nerátal s frustráciou svojho ľudu.

Majdanská kríza trvala 4 mesiace. Niekoľkokrát sa zdalo, že sa sama rozplynie, no streľba z hotela Ukrajina do davu a bezpečnostných zložiek na námestí urobila svoje a uragán, ktorý rozpútala, zmietol prezidenta a jeho stranu v priebehu okamihu. Ak niekto ešte veril v silu ukrajinského štátu v týchto minútach, keď zmizol prezident Janukovyč a s ním skoro každý, kto niečo znamenal, musel naplno pochopiť, že toho štátu dávno niet. Nevedno kedy sa stratil. Stratil sa v hlbokej frustrácii, korupcii a nedôvere ľudí voči orgánom verejnej moci.

„Rusko kúpilo Ukrajinu za tri miliardy dolárov. Nie zlá cena za jednu z najväčších európskych krajín.“ Zdieľať

V priebehu pár dní opozícia, ktorá ešte včera prestupovala na mieste a dav na Majdane ju vypískal, zostavila vládu. Ani nová vláda však nemohla zabrániť tomu, aby zelení mužíci neobsadili Krym, aby v Luhanskej či Doneckej oblasti nemal kto brániť ukrajinskú štátnosť. Ak sa úrady v týchto oblastiach nepridali k povstalcom, tak sa jednoducho stratili. Dezertoval dokonca čerstvo vymenovaný náčelník ukrajinského generálneho štábu.

V chaose a zlyhaní štátu sa rodia polovojenské jednotky a krajinu si parcelujú miestni vládcovia. Polovojenské jednotky stáli už za úspechom Euromajdanu, neskôr aspoň na čas vystužili front v Donbase a zabránili katastrofe. Môžeme si o nich myslieť čokoľvek, no po páde prezidenta Janukovyča v chaose a všadeprítomnej bezradnosti zachránili ukrajinský štát, resp. jeho zvyšky. Vytvorili pre politikov potrebný čas, aby skonsolidovali svoje rady, našli nových spojencov a zorganizovali voľby, čím aspoň čiastočne vystužili legitimitu svoju i samotnej Ukrajiny.

Pamätné miesto s fotografiami mužov, ktorí prišli o život počas Euromajdanu (Foto – TASR/Michal Svítok)

Ukrajinci si tvoria nové mýty

Udalosti roku 2014 vytvorili novú Ukrajinu, Ukrajinu vymedzujúcu sa voči všetkému, čo sa stalo po páde cárizmu, vlastne všetkého, čo sa stalo od pádu Kyjevskej Rusi s výnimkou obdobia vlády kozáckych hajtmanov v 17. storočí.

Mávnutím čarovného prútika sa celý národ rozlúčil nielen so svojou sovietskou minulosťou, ale aj svojou ruskou minulosťou. Pod ruskou minulosťou myslím spoločnú kultúrnu minulosť troch veľkých východoslovanských národov.

V jedinom historickom okamihu sa ukrajinské elity otočili na západ tvrdiac, že tam Ukrajina vždy bola a iba nepriateľskí susedia útlakom tlačili Ukrajincov na východ a do poroby a zaostalosti. Na Ukrajine opäť povstali mýty o veľkosti ukrajinského národa, o ňom ako jedinom dedičovi Kyjevskej Rusi, o stáročnom útlaku a o neprajných susedoch, ktorí sú všetkému na vine.

Najmä posledný mýtus je variáciou na najrozšírenejšiu legendu slovanských národov o tom, že za vlastnú biedu je vždy vinný niekto iný. V ukrajinskom prípade sa nepriatelia striedajú: raz sú to Tatári, potom Rusi, neskôr Poliaci, Turci, Nemci a tak ďalej. V tejto interpretácii ukrajinských dejín je to nekonečný reťazec nepriateľov, čo sa stali priateľmi, a priateľov, čo sú nepriateľmi. Dnes sú nepriatelia Rusi a priatelia Poliaci či Nemci. Ako dlho to vydrží v tomto obsadení? Ktovie?

Starú multietnickú Ukrajinu vystriedal ukrajinský národný štát. Pred očami nám povstáva ukrajinský politický národ. Zatiaľ nemá jasné kontúry. Nikto nevie, kam až bude siahať. Závisí od schopností ukrajinských politikov, v akých hraniciach sa Ukrajina udrží. Či sa Donbas vráti, či odpadne i iná časť krajiny.

„Starú multietnickú Ukrajinu vystriedal ukrajinský národný štát. Pred očami nám povstáva ukrajinský politický národ.“ Zdieľať

Tí, ktorí ešte včera zachraňovali jednotnú Ukrajinu – polovojenské oddiely –, sú dnes hrozbou jednoty, hrozbou vládnemu aparátu, ktorý napriek niekoľkým snahám stále funguje ako pred pádom prezidenta Janukovyča.

Nové vedenie sa nezbavilo ani súputníkov prezidenta Janukovyča – početných malých či veľkých oligarchov, ktorí si rozdelili krajinu. Je ťažko bojovať s oligarchiou, pokiaľ jeden z najbohatších a stále bohatnúci sedí v prezidentskom paláci.

Úspechom súčasného vedenia je, že ako-tak zorganizovali troje volieb. Neboli bez problémov, ale uskutočnili sa a tým prinavrátili Ukrajine aspoň trochu legitimity, obnovili aspoň za mak dôvery, že ukrajinský štát vôbec existuje a dokáže brániť svojich obyvateľov.

Vo svetle pravidelných civilných obetí spôsobených nášľapnými mínami, miliónmi vnútorne presídlených obyvateľov, výbuchmi ničiacimi napr. vysoké napätie na juhu krajiny, vnútorných hraníc medzi Ukrajinou a Donbasom, je ťažké uveriť, že ukrajinský štát dokáže brániť svojich obyvateľov, no aspoň niekedy funguje.

Vládne strany majú oproti roku 2014 polovičnú podporu

Posledné voľby ukázali, že prinajmenšom, keď nejde o krízovú situáciu, politici a úradníci dokážu konať. Napriek viacerým protestom, voľby boli a priniesli nových zvolených predstaviteľov v regiónoch.

Jeseň 2015 nie je jeseň 2014. Kým na jeseň 2014 dve hlavné vládne strany získali viac ako 40 % hlasov, teraz sa museli uspokojiť iba s niečo viac ako 20 %. Ich miesto obsadili jednak prozápadné strany, ale hlavne predstavitelia bývalej strany moci – Strany regiónov prezidenta Janukovyča – poprepájaní s miestnymi oligarchmi. Sily zaniknutej Strany regiónov sa rozdelili medzi niekoľko strán. To, čo však výsledky ukazujú, je rastúca nespokojnosť obyvateľstva s vládou prezidenta Porošenka a premiéra Jaceňuka. Výsledky týchto volieb nepovalia ich vládu, rozhodne ich však oslabia. Ak bol doteraz ťah na reformy veľmi slabý, tak teraz sa už nebude dať čakať žiadny.

„Ukrajinci premrhali roky po zániku ZSSR, keď bolo Rusko slabé, aby vybudovali svoj národný štát.“ Zdieľať

Vláde voľby čiastočne zlomili krídla a navyše pozornosť medzinárodného spoločenstva sa posúva preč od Ukrajiny. Ak sledujeme slovenské či európske médiá, tak ukrajinská otázka akoby prestala existovať. Sýria, imigranti, bombové útoky prevrátili vnímanie Západu. Ukrajina sa posunula z objektu boja Západu a Východu na predmet obchodu, ktorý Rusko chce a Západ teraz až tak nepotrebuje. Rusko už platí v Sýrii spojenectvom, aký ale bude konečný účet, nevedno.

Najhoršia je pozícia Ukrajiny. Ukrajinci premrhali roky po zániku ZSSR, keď bolo Rusko slabé, aby vybudovali svoj národný štát. Dnes na to môže byť už neskoro, aspoň pre Ukrajinu v súčasných hraniciach.

Starej postsovietskej Ukrajiny už niet, nová sa ešte ani nerysuje na obzore. Stále vidíme korupciu, neefektívnu štátnu správu, politiku hasenia namiesto politiky vízie a to všetko popretkávané neustálymi bojmi medzi rôznymi oligarchickými skupinami. Čakajú nás neisté časy a na našich východných hraniciach sa môže stať čokoľvek. Mali by sme byť pripravení.

Michal Považan
Autor pracuje na Univerzite Komenského v Bratislave, v minulosti pôsobil na Ukrajine.

Foto: TASR/AP

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo