Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
01. september 2021

Roman Pomajbo o mesiacoch bez práce

Mal som krízu, ale pred sebou malé dieťa, ktoré prišlo na svet, a to ma držalo

S hercom Romanom Pomajbom o rozhodnutí mať viac detí a o práci na šťastnom manželstve. 

Mal som krízu, ale pred sebou malé dieťa, ktoré prišlo na svet, a to ma držalo

Foto: Andrej Lojan

Pracuje od detstva v šoubiznise, má štyri deti s jednou ženou a o svojom rodinnom živote nemá problém otvorene rozprávať. V päťdesiatke sa mu narodil po troch dcérach syn, v čase, keď pre koronu nemal pracovné ponuky, a prežil jedno z najnáročnejších období vo svojom živote.

Rozprávali sme sa o tom, ako s manželkou prijali správu o štvrtom dieťati, ale aj o vedomej práci na šťastnom manželstve.

Spolu s manželkou tvoríte jeden z najstabilnejších párov v šoubiznise, v prostredí, kde sa väčšinou iné vzťahy rozpadajú pomerne rýchlo. Prečo vám to na rozdiel od iných vychádza? 

Za všetkým hľadaj ženu. Okolie mi hovorí, že mám len ďakovať za tú svoju. Asi mi to naozaj vyšlo a som šťastný, že som stretol partnerku, ktorá je úžasná. Ona rieši len podstatné veci, nepodstatné vypúšťa.

Ako to myslíte? 

Manželka je Češka, poznala ma ako normálneho chalana, nie ako herca alebo celebritu. To bol pre mňa základ. Ona nerieši témy okolo bulváru, to je mimo nej. Nie je povrchná, nie je žiarlivá a dôveruje mi. 

Na druhej strane, ja sa v tomto svete šoubiznisu pohybujem od detstva a pochopil som, že rozpadnuté vzťahy sa v tomto svete riešia viac len preto, že sa o nás veľa vie a sme na očiach. Ale predstavte si, že taká istá situácia je medzi železničiarmi, len o tom nikto nevie. (Smiech.)

Dlhodobý vzťah si však vyžaduje aj isté vedomé rozhodnutie. Zrejme ani u vás to nie je len o dobrej chémii.

Určite je to i práca na vzťahu aj na sebe samom. Dospelý človek má pocit, že už je hotový a vie, ako to je. Ale nie je to pravda. Život aj človek sa neustále vyvíja.

Mal som šťastie, že keď si moja žena vymyslela kurz sebavzdelávania, bol som zvedavý a išiel som tam s ňou. A musím povedať, že pre mňa ako chlapa, ktorý žije tým, že musí zabezpečiť rodinu, chodiť do roboty a ktorý sa dostal do kolečka povinností, to bolo veľmi prínosné.

V čom? 

Nebezpečenstvo tohto kolečka u mnohých chlapov je, že môžete stratiť záujem o manželku, pretože sa inde cítite lepšie ako doma a hrozí rozpad rodiny. Aj vďaka tomuto kurzu som pochopil, že na vzťahu je potrebné neustále pracovať.

Ono to nie je dané, že toto je Petra a Roman a oni patria k sebe a hotovo. Aj my sa musíme veľa rozprávať, stále sa učiť, ako riešiť problémy, ktoré prináša život. 

Nikto nás nikdy neučil pracovať sami na sebe, sme zvyknutí robiť všetko pre lepší výkon, pre druhých ľudí, ale nie sme zvyknutí myslieť na seba. 

Tým, že myslíte na seba, pomáhate svojmu partnerovi?

Ja tvrdím, že keď je žena spokojná, tak je celá rodina spokojná. Chodím teda na kurz, akýsi koučing, ktorý mi pomáha správne komunikovať svoje potreby a učí ma, ako dať priestor druhému, aby mohol vyjadriť tie svoje.

Moja žena je svätým príkladom toho, že keď sa poznáte a ste vnútorne vyrovnaný a spokojný, tak to šírite aj na svoje okolie.

Dám príklad. Nemali sme kde bývať, lebo sme predali dom a nový nebol dostavaný, a okolo nás sa zrazu začali objavovať ľudia, ktorí nám nezištne začali pomáhať a ponúkať svoj príbytok. Funguje to. Moja žena takéto situácie priťahuje. Čo dávaš, dostávaš naspäť. 

Dá sa pri viacerých deťoch nájsť si čas na rande? 

Ani veľmi nie. Pri mojej práci, ktorá nie je veľmi systematická, sa nedá veľmi plánovať. Ale vieme si nájsť chvíle, keď sa dokážeme dlho rozprávať o tom, čo by sme chceli, čo sa nám páči i nepáči. Vzťah je o komunikácii a spoločných zážitkoch. 

Foto: archív R.P.

Vždy ste vedeli, že chcete stabilnú a veľkú rodinu? 

Áno. Už keď som si kupoval prvé auto, tak som nemyslel na to, aké to bude auto, ale aby malo určite päť dverí, aby bolo vhodné pre deti. A to som nemal ešte ani pred svadbou a ani deti.

Ale vy môžete mať rôzne predstavy, ide o to, či sa vám to aj podarí. Pravdou je, že som viac rodinný typ. Vedel som, že keď to raz s nejakou ženou klikne, tak to bude na celý život. 

Keď ste spoznali svoju ženu, obom vám bolo jasné, že chcete veľa detí? 

U nás to bolo naopak. Tým, že som o desať rokov starší a mal som cez tridsať, keď sme sa spoznali, päť rokov sme ešte spolu chodili, tak som sa ženil už ako zrelý muž.

Peťka pracovala v Prahe ako art direktorka v časopise o bývaní a veľmi ju to napĺňalo. Ja som bol ten, ktorý už začal tlačiť, aby sme mali deti. To sme už boli manželia, tak na čo čakať? Keď sme sa rozhodli, že sa presťahuje do Bratislavy, zistili sme, že je v druhom stave. 

Narodili sa vám následne dve dievčatká za sebou. 

Áno a mal som pocit, že máme vystarané. Ja mám iba jedného brata, klasický socialistický vzor dvojdetnej rodiny, nemal som teda inú skúsenosť. Ale manželka má ešte tri sestry, no s väčšími časovými rozostupmi, jej mamina bola akoby celý život na materskej, čiže ona mala inú životnú skúsenosť.

Tak prišla do nášho života naša tretia dcérka ako taký bonus. To bolo veľmi príjemné aj pre mňa, aj pre manželstvo. 

V akom zmysle? 

No už ste takí spokojní, dve deti a už tak pomaly spohodlniete. Tretia dcéra prišla až štyri roky po druhej, tak to bolo také osvieženie. Ale to, že príde ešte štvrté dieťa, náš Eliot, to som naozaj nečakal. 

V päťdesiatke sa vám narodil syn, pre ktorého ste sa s manželkou rozhodli na základe okolností, ktoré sa vám postupne odkrývali.

Ja s nadsadením hovorím, že pán Eliot sa rozhodol sám, že k nám príde, že my s tým nemáme nič spoločné. (Smiech.) Dnes už má rok a pol, ale jeho príchod štyri dni po Vianociach bol taký malý zázrak.

Prečo hovoríte o zázraku? 

Lebo pred jeho príchodom sa diali v našich životoch neuveriteľné veci. Po dlhých rokoch som ukončil prácu v divadle GunaGu a kamarátka nám povedala, že konečne, keď nemám predstavenia, nech si zoberiem pár dní voľna, aby sme niekam vyrazili s manželkou, že ona nám deti postráži. 

Tak sme to využili a vyrazili s pocitom ako na svadobnej ceste, po takmer dvadsiatich rokoch manželstva. Nevedeli sme, kam ideme, kde budeme spať, ale mali sme jasnú predstavu, že chceme ísť do lesa, na nejakú chatu, kde budeme sami a bude tam pec. Teplo a oheň.

Už počas cesty sme obvolávali rôzne ubytovania, ale všetko s týmito parametrami bolo obsadené alebo sme sa nevedeli dovolať. Po ceste sme sa teda zastavili u môjho kamaráta maliara, ktorý má krásny ateliér a ten nám tam len tak medzi rečou povedal, že to najlepšie, čo v živote urobil, nie je žiadny obraz, ale to, že si doprial ešte ďalšie dieťa. Medzitým manželka stále zháňala ubytovanie. 

Vtedy nám zavolali z jednej chaty, že majú síce plné, ale môžu nám ponúknuť ešte druhú chatu, len tam by nám museli zakúriť v peci. Presne to, čo sme chceli. 

Prišli sme do chaty, ktorá mala osem izieb a ktorú otvorili len kvôli nám. Cítili sme sa ako v rozprávke, lebo sme tam boli sami a mohli sme si vybrať, v ktorej izbe budeme spať. 

Majitelia nás večer pozvali ešte na vínko a tam sme našli úžasnú atmosféru s čerstvým voňavým novorodeniatkom. Celý večer nám rozprávali, ako vôbec k tomu dieťatku prišli, lebo bolo adoptované. Slzy mi tiekli. 

Potom sme sedeli do noci s manželkou pri jazere a pozerali na hviezdy a náš syn už zrejme na nás pozeral z niektorej hviezdy a kričal, že dokedy tam bude ešte čakať!

Inzercia

Na druhý deň, keď sme sa vydali na cestu, ešte sme sa zastavili u kamarátky, ktorej sme dali detskú výbavu a kočík po svojich deťoch. Tá nám rozpovedala svoj príbeh, ako po pôrode dostala rakovinu, ako bolo ohrozené aj jej dieťatko, ale nakoniec sa jej to podarilo poraziť a teraz sú v poriadku.

Opäť sme sa pozerali na to zachránené dieťa v kočíku a boli sme so slzami bez slov.

Prišli sme domov a uvedomili sme si, že za 48 hodín mimo domova sme zažili neskutočné osudy detí a ďakovali sme, že máme svoje zdravé deti. A po tomto výlete zrazu, čuduj sa svete... (Smiech.)

Správu, že čakáte štvrté dieťa, ste prijali hneď alebo to bol šok? 

Som zodpovedný človek, teda môj postoj bol predtým taký, že keď už máme tri zdravé deti, načo riskovať, vážme si to, čo máme. Prekvapenie to bolo veľké. Práve som mal päťdesiatku a pri tejto príležitosti som išiel sám so sedemdesiatpäťročným otcom na dovolenku. 

Keďže môj otec je milovníkom vína a žien, tak sme išli do Ománu, kde je prohibícia a všetky ženy chodia zahalené. (Smiech.) Ale úžasne sme si to užili, prvýkrát v živote sami spolu. 

Volám z Ománu domov, či je všetko v poriadku, a najstaršia dcéra mi do telefónu hovorí, že maminka má v brušku bábätko. Okamžite som chcel k telefónu maminku, ale tá ma uistila, že dievčatá si to len prajú, že aj ona by o tom musela niečo vedieť.

Moju ženu však týmto výrokom zneistila, a keď išla do komory po zemiaky, tak na ňu z poličky vypadol tehotenský test, ktorý tam bol bohvie odkedy. A na teste jej vyšlo, že je to pravda – je tehotná.

Kedy a ako ste sa to dozvedeli vy?  

So správou počkala na mňa, keď som sa vrátil. Ja už som mal pripravenú veľkú oslavu päťdesiatky, v spálni som si chystal príhovor a rozkladal som si fotky z minulosti. Bol som pripravený na one man show o svojom živote. A zrazu predo mnou výsledok testu. 

Keďže som herec a vždy na mne vidieť, čo si myslím, tak tentokrát som bol, naopak, nečitateľný. Zostal som ako vypnutý. 

Žena na mňa pozerá a nevedela prečítať, čo cítim. Tak sme tam v tichosti sedeli a ona hovorí, že sú dve možnosti, buď budeme plakať, alebo sa tešiť. Bolo to veľmi dojemné. 

Odsunul som všetky tie fotky, ktoré som pripravoval na oslavu, s tým, že toto nie je vôbec podstatné, ale dieťa je to najdôležitejšie. Tak ma objala a povedala mi, že nepozná lepšieho chlapa, ako som ja. Bol to veľmi silný moment. Tam som pocítil hmatateľnú lásku.

Táto správa vás teda zblížila? 

Tým, že aj nahlas pomenovala, že nepozná lepšieho muža na svete, tak už od tej chvíle to išlo samospádom a už sme sa len tešili. 

Bol som presvedčený, že to bude stopercentne zase dievča. Manželka nám pripravila párty, kde sa vystreľujú konfety z balóna na oznámenie pohlavia, modré, ak to bude chlapec, a ružové, ak dievča. A keď sa vysypali tie modré, tak som neveril. Ja budem mať syna! 

Ako reagovala rodina a okolie na správu o štvrtom dieťati? 

Okolie to zobralo tak, že som chcel syna, tak som si splnil sen. Reakcie boli typu, že tak sa ti to konečne podarilo. Už sa mi ani nechcelo zakaždým vysvetľovať, že nešlo o to. Pre mňa toto nebolo podstatné, rovnako by som sa tešil aj z ďalšieho dievčatka. Ale jasné, že sa teším, že budem mať dediča, ktorý bude platiť hypotéku. (Smiech.)

Vaša manželka nemala nikdy krízu z dlhodobej materskej dovolenky, pri vašej práci, ktorá je nevyspytateľná a nedá sa príliš naplánovať? 

Nemal by som nikdy štyri deti, keby som nevedel, že žena to s úsmevom na tvári zvláda. Zase sa mi bude smiať, že ju takto verejne vychvaľujem a doma jej to nehovorím. (Smiech.)

Verím v silu ženy. Ženy sú budúcnosť...

A tiež veríme, že detstvo je veľmi dôležité. Akýkoľvek ľudský nedostatok vychádza z detstva, mindráky, strasti, zranenia. Dohodli sme sa preto, že chceme deťom sprostredkovať vedomie, že čokoľvek ich v živote postretne, tak sa to dá riešiť. 

V bulvári ste spomenuli, že ste si v čase korony ako umelec prešli najťažším obdobím a museli ste riešiť až existenčné situácie. O čo išlo?

Sedel som doma, bez roboty, nalepený na správach, sledoval som každý vývoj opatrení, a až keď som si všimol, že ma deti vidia už len pred obrazovkou v obavách, nervoch a strachu, tak som to musel zmeniť. 

Žena mi síce hovorila, nech to beriem pozitívne, že mám viac času pre rodinu, a nech si užívam, že môžem byť s novorodeniatkom doma. Ale keď zrazu zistíte, že sú len výdavky a žiadne príjmy, tak logicky nastúpi strach. 

Hľadali ste si iné možnosti príjmu? 

Zvažoval som rôzne možnosti, ale vedel som, že to musí byť niečo, čo viem a čo ma baví. 

Tak som si dal na facebook ponuku, že budem učiť deti recitovať, prípadne ich pripravím na talentové skúšky. Lenže žiadne súťaže neboli, tak sa to príliš nechytilo. Ozvala sa mi však pani, ktorá si u mňa objednala tréning komunikačných schopností pre svoju firmu. 

Celý život stojím na javisku pred verejnosťou. Tak prečo to nevyužiť? Mal som dosť času, tak som oprášil svoje staré skriptá, poradil sa s ľuďmi, ktorí sa vyznajú, a poctivo som si pripravil dvojhodinový workshop. 

V deň D som vyhnal celú rodinu na prechádzku, keďže som potreboval ticho na online spojenie. Mal som prednášku aj s cvičeniami, a keď som bol v najväčšom švungu, tak som zabudol, že jediné, čo som nechal doma, bola tehotná mačka. 

Prosím?

V tom najvypätejšom momente mi skočila tehotná mačka na kolená a začala rodiť. Chytil som paniku a začal som sa ich live pýtať, či nevedia, čo mám robiť. Mám za sebou štyri pôrody, ale bol som bezradný. (Smiech.) Oni boli nadšení, že v živote takýto workshop nezažili. 

Tá pani mi potom ponúkla ďalšiu spoluprácu a ani neviem, ako som sa stal koučom komunikačných schopností, ktorý robí školenia vo firmách a učí profesorov robiť prejavy na najprestížnejšej vysokej škole na Slovensku.

Takže ste toto obdobie prežili vďaka tejto šťastnej náhode?

Vrátim sa na začiatok. Aj vďaka Eliotovi som zvládol toto náročné obdobie.

Boli chvíle, keď som sa prechádzal dokolečka v záhradke ako lev v klietke a rozmýšľal, ako dlho to ešte vydržím. Mal som krízu, ale mal som pred sebou malé dieťa, ktoré prišlo na svet, a to ma držalo. Vďaka nemu som to prežil...

Všetko je tak, ako má byť. Pandémia nám niečo vzala, ale aj niečo dala. Už nič nebude ako predtým. Všetko sa pre niečo deje a my dnes ešte nevieme, prečo sa nám to deje. Odpoveď je v budúcnosti.

Foto: Andrej Lojan

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.