Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
01. september 2021

Hľadanie zmyslu slovenskej štátnosti

Slováci majú silnú potrebu byť rozpoznaní

Načo nám je republika? Aký je jej „raison d'être“?

Slováci majú silnú potrebu byť rozpoznaní

Ilustračné foto: TASR – Martin Baumann

Sú to tri tézy, ktoré zvykne niekto z intelektuálneho prostredia nadhodiť vždy prvého septembra (Deň Ústavy SR) alebo prvého januára (Deň vzniku SR), takže už znejú tak trochu ako klišé:

1.) Slovenskú republiku treba založiť nanovo, nie sme totiž spokojní s tým, ako sa počas posledných troch desaťročí svojej samostatnosti vyvinula.

2.) Štáty žijú ideami svojich zakladateľov, no SR má smolu, lebo na Mečiara, Gašparoviča a spol. sa hrdosť veľmi pociťovať nedá ani nie je možné obracať sa k nim ako k zdrojom štátnickej inšpirácie či vysokých ideálov.

3.) Chybou bolo, že sme si medzi sebou nikdy nevydiskutovali, načo nám vlastne je samostatný štát, čo je jeho zmyslom, jeho hlbším dôvodom existencie...

O všetkých troch tézach by sa dalo diskutovať či polemizovať. Signalizujú totiž isté nepohodlie, ba bezradnosť, s ktorými my Slováci pristupujeme k svojej štátnosti.

Na tomto mieste sa pokúsim reagovať na tretiu tézu. Ten-ktorý komentátor a intelektuál si totiž najčastejšie len zalamentuje, že my Slováci sme si „raison d'être“ svojho štátu nevydiskutovali, prípadne sme ho neboli schopní sformulovať, ale dotyčný väčšinou vlastný pokus o odpoveď neponúkne.

Hľadanie šťastia alebo spoločné dobro

Najčudnejšie na tom je, keď táto frustrácia z neexistencie všeobecne zdieľaného zmyslu novodobej slovenskej štátnosti vychádza z liberálnych kruhov. Podľa klasických liberálnych filozofických východísk by totiž štát ani nemal mať jeden všeobecne zdieľaný účel, o ktorý by sa mali všetci povinne usilovať, ale mal by svojim občanom umožňovať pluralitu ich vlastných individuálnych účelov.

Inak povedané, zmyslom liberálneho štátu je jeffersonovské „the pursuit of Happiness“, teda sloboda občanov sledovať vo svojich životoch vlastné predstavy o šťastí, naplnenom živote či individuálnej sebarealizácii. Analogicky by preto zmyslom existencie Slovenskej republiky z pohľadu klasického liberála mohlo byť, aby štát umožňoval občanom ísť za svojimi cieľmi a dôsledne strážiť akurát to, aby pri tom nepošliapavali životy, zdravie či vlastníctvo svojich spoluobčanov.

Kresťanský mysliteľ by zase do debaty o najhlbšom zmysle slovenskej štátnosti mohol vniesť pojem „spoločné dobro“ (bonum commune), ktoré rozvíjali poprední európski filozofi od Aristotela cez Tomáša Akvinského až po Jacquesa Maritaina. Spoločné dobro je viac ako len prostý súhrn subjektívnych predstáv všetkých jednotlivcov o dobre, ale zároveň menej ako nejaká kolektivistická predstava dobrej spoločnosti, ktorá neberie na jedinca žiadny ohľad. Je akoby uprostred medzi individualizmom a kolektivizmom.

Kresťanská spoločenská náuka chápe človeka ako bytosť, ktorá má nielen telesný, ale tiež duchovný rozmer. Ľudská osoba je zároveň vzťahová bytosť – nachádza sa v rôznych druhoch vzťahov, jednak voči Bohu, jednak voči iným ľuďom.

Nie sme teda dokonale zvrchované individuality. Mnohé zo vzťahov, v ktorých sa nachádzame, sme si vedome nevybrali, ale narodili sme sa do nich. Tieto vzťahy nás morálne zaväzujú a v istom zmysle tiež zväzujú našu svojvôľu.

Perspektíva spoločného dobra nepopiera slobodu jednotlivca ani mu neupiera právo na osobné šťastie. Akurát nás informuje, že skutočné šťastie človek dosiahne, len ak slobodu používa, aby si volil cnostné ciele a cnostné prostriedky na ich dosiahnutie. Inak sa sloboda zvrhne na svojvôľu, ktorá v dlhodobej perspektíve vedie k sebazničeniu jednotlivca.

Kresťanský demokrat teda môže nachádzať zmysel slovenskej štátnosti v hľadaní a uskutočňovaní spoločného dobra. No dajú sa nájsť aj iné čiastkové odpovede.

Národný a/alebo občiansky štát

Ak sa na otázku o zmysle štátnosti pozeráme cez prizmu existencie národov, potom Slovenská republika je proste výrazom realizácie práva na samourčenie národov zo strany slovenského národa. Zmyslom existencie SR je v takom prípade to, že ide o národný štát Slovákov.

V 90. rokoch a neskôr sa často kládli proti sebe pojmy „národný štát“ a „občiansky štát“, ako keby si nevyhnutne odporovali. Zástancovia „občianskeho štátu“ správne poukazovali na prítomnosť početných národnostných menšín na území SR, nutnosť, aby sa aj ony stotožnili so Slovenskou republikou, a vyzdvihoval sa tiež fakt, že máloktorý štát v Európe je čisto „národný“.

Len na okraj: napríklad český exprezident Václav Klaus vždy zdôrazňoval, že keď hovorí o „národných štátoch“, nemyslí tým nejaké etnicky dokonale jednoliate celky, lebo také naozaj sotva existujú, ale skôr „okolo väčšinového národa vybudované štáty“.

V každom prípade, Slovenská republika je oboje: národný i občiansky štát. Národným štátom je v tom zmysle, že ide (ako už bolo spomenuté vyššie) o výraz realizácie práva na samourčenie národov zo strany slovenského národa. Neexistuje na svete iný štát Slovákov, iná krajina, v ktorej by Slováci tvorili väčšinu.

Inzercia

Na druhej strane, SR je tiež občiansky štát v tom zmysle, že všetkým svojim občanom bez ohľadu na národnosť priznáva rovnaké práva. Príslušníkom národnostných menšín priznáva tiež osobitné vzdelávacie či kultúrne práva...

Ak ste dočítali až sem, možno ste nespokojní. SR, ktorej zmyslom je proste byť národným štátom Slovákov; SR, ktorej zmyslom je iba umožniť svojim občanom sledovanie ich individuálnych predstáv o šťastí; SR, ktorej zmyslom je hľadanie spoločného dobra tak, aby jej občanom prinieslo najlepšie podmienky pre plnohodnotný život a rozvinutie ich potenciálov…

Nič viac nie je v ponuke? Čosi, čo by neznelo len ako otvorená možnosť, ale oduševňovalo by to priamo k nejakým pozitívnym tvorivým činom. Čosi, čo vyviera z hĺbky slovenskej skúsenosti a dokáže sa preto dotknúť slovenskej predstavivosti.

Nenašlo by sa niečo podobné? Jedna taká vec vskutku existuje.

Naša potreba rozpoznania

Pred pár rokmi som navštívil múzeum holokaustu v americkom hlavnom meste Washington, D. C. Okrem iného tam majú časť expozície venovanú aj architektovi holokaustu Reinhardovi Heydrichovi. Prirodzene, na informačnej tabuli sú spomenutí aj jeho atentátnici, Jan Kubiš a Jozef Gabčík. No v čase mojej návštevy boli označení ako „Czech resistance fighters“ alebo niečo podobné. Neprekážalo by mi, keby tam bolo napísané „Czechoslovak“, aj keď najradšej by som, samozrejme, bol, keby tam bolo spomenuté, že Gabčík bol Slovák.

Takých zážitkov má človek veľa. Pamätám si jeden britský televízny dokument o invázii do Československa v roku 1968, v ktorom bol Alexander Dubček označený ako „český líder Alexander Dubček“.

Fenomén anonymity Slovákov nebol obmedzený len na politiku. Ak nejaký Slovák za federácie zaznamenal športový úspech na medzinárodnej úrovni, svetové médiá z neho často urobili „Čecha“. Pokiaľ nejaký psychologický moment poháňal túžbu časti Slovákov po samostatnosti na začiatku 90. rokov, bol to tento.

Skutočnosť, že Slováci sú malý národ a súčasne boli po väčšinu dejín pre vonkajší svet anonymní v dôsledku života v štátnych celkoch s väčšími dominantnými národmi, v nás nepochybne vytvorila silnú vnútornú potrebu byť rozpoznaní pod vlastným menom. Chceme (alebo by sme aspoň mali chcieť) byť poznaní pod svojím označením a pre toto meno si vydobýjať pozitívny cveng.

To slovo „pozitívny“ treba zdôrazniť. SR totiž vo svojich ani nie tridsaťročných dejinách stihla byť už „čiernou dierou Európy“ aj „tatranským tigrom“. Keď v roku 2018 zavraždili Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú, písali o tom médiá v celej Európe. Kuciakovu poslednú reportáž uverejnil aj nemecký denník Die Welt. Bola to pre Slovensko medzinárodná publicita, nie však pozitívna.

Veľké národy ako Francúzi, Rusi, Nemci či Taliani nečelia problému anonymity. Ich krajiny sa nedajú prehliadnuť na mape. Slovensko si zatiaľ mýlia so Slovinskom.

Potreba po rozpoznaní by nemala byť chápaná ako slovenský komplex menejcennosti či mindrák, ale skôr ako prirodzená ctižiadosť malého národa a mladého štátu. Dá sa to prirovnať k prirodzenej snahe mladíka na začiatku pracovného života, ktorý si chce vybudovať meno vo svojom odbore.

A ako dosiahne krajina, že sa jej meno skloňuje vo všetkých pádoch a navyše ešte v pozitívnych súvislostiach? Úspechmi svojich obyvateľov – v ekonomike, kultúre, vede, športe…

Švajčiarsko je menšie ako Slovensko, ale poznajú ho po celom svete vďaka jeho silnej ekonomike a vysokej životnej úrovni obyvateľov. Peru je chudobné, ale keď tamojší rodák Mario Vargas Llosa dostal Nobelovu cenu za literatúru, upriamilo to pozornosť sveta na jeho kultúru. Mimochodom, aj popkultúra sa ráta a na Barbadose sú nepochybne radi, že vo svete túto maličkú karibskú ostrovnú krajinu propaguje ich rodáčka Rihanna.

Po príklady však netreba chodiť tak ďaleko. Česká veda sa vo svete pomaly stáva pojmom. A maďarskí športovci nadštandardne skórovali na nedávnych olympijských hrách. Vďaka svojej vynikajúcej medailovej bilancii sa náš južný sused umiestnil na 15. mieste a predbehol mnohé väčšie a bohatšie krajiny. Aj my vieme, aký to bol povznášajúci pocit, keď naši hokejisti vyhrali majstrovstvá sveta...

Ekonomika, kultúra, veda a šport sú disciplínami, v ktorých národy súťažia, vydobývajú si pre seba meno a posúvajú svojimi výsledkami hranice celého ľudstva. K tomu treba, samozrejme, vnútroštátne podmienky v týchto oblastiach nastaviť tak, aby naozaj generovali konkurencieschopné výsledky, nie priemernosť. Dôležité je tiež nemať strach zmerať si svoje sily s najlepšími na medzinárodnej úrovni.

Aj toto môže byť spôsob, ako nájsť zmysel slovenskej štátnosti: existencia SR ako prostriedok cieľavedomého prekonávania našej anonymity vo svete a získavania dobrého mena pre našu krajinu i národ. Ak majú Slováci silnú podvedomú potrebu byť rozpoznaní, potom túto potrebu možno využiť ako psychologické palivo pre nápravu našich podmienok doma a vydobytie si dôstojného miesta medzi národmi sveta. 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva