Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
22. novembec 2015

Čierna zem: Hitlerovo varovanie pre 21. storočie

Prinášame úryvok z novej knihy Timothy Snydera. Kniha je venovaná holokaustu, ale autor v nej ponúka aj provokujúce paralely s dnešným svetom.
Čierna zem: Hitlerovo varovanie pre 21. storočie

Dnes je už faktom, že severoafrickí moslimovia prichádzajú do Európy s antisemitským presvedčením. Čo však, ak títo moslimovia zo severnej Afriky a Blízkeho východu obvinia Židov z environmentálnych katastrof? V Knihe Exodus, teda v texte, ktorý využíva moslimská, židovská a kresťanská tradícia, Boh varuje, že „voda, ktorú vezmeš z Nílu, premení sa na suchej zemi na krv“. Židia žijúci na Blízkom východe, občania Izraela, možno riskujú budúci nedostatok vody. Jedným z aspektov boja o kontrolu nad západným brehom a Golanskými výšinami sú práve obavy o zásoby vody. Izraelčania pijú z vodonosných vrstiev pod okupovanými územiami. Hoci Izrael disponuje vojenskou a technologickou kapacitou ochrániť svoje obyvateľstvo pred dôsledkami klimatickej zmeny, pokračujúca dezertifikácia Stredného východu by mohla vyvolať regionálny konflikt aj dopyt po obetných baránkoch. Vo vojne o zdroje na Strednom východe by mohli moslimovia obviňovať Židov z vyvolávania lokálnych problémov a všeobecnej ekologickej krízy; a to bol napokon Hitlerov prístup. Prirodzene, Izraelčania by mohli obviniť zase moslimov a snažiť sa zatiahnuť svojich amerických spojencov do väčšieho konfliktu.

Sionisti všetkých orientácií mali pravdu, že kľúčová pre budúcu národnú existenciu je štátnosť. Zničenie európskych štátov v 30. rokov bolo predpokladom pre všetky najväčšie nacistické zločiny vrátane holokaustu samotného. Väčšina ľavicových a centristických sionistov verila, že štát Izrael by mohol vzniknúť prostredníctvom nejakej dohody v rámci medzinárodného práva. To sa ukázalo ako správne, ale až potom, keď došlo k spáchaniu holokaustu. Revizionistickí sionisti z krajnej pravice mali pravdu, keď sa obávali nevyhnutnej katastrofy v 30. rokoch a dôvodili, prečo je ospravedlniteľná tajná spolupráca s poľským štátom.

Sionisti všetkých orientácií mali pravdu, že kľúčová pre budúcu národnú existenciu je štátnosť. Zničenie európskych štátov v 30. rokov bolo predpokladom pre všetky najväčšie nacistické zločiny vrátane holokaustu samotného. Zdieľať

Od roku 1977, keď sa v Izraeli dostal k moci Menachem Begin, sa národný terorizmus posunul bližšie k centru izraelského národného mýtu. To, čo sa však v slávnych historkách o Irgune a Lechi často vynecháva, je poľské prepojenie. Pritom kariéry veliteľa Irgunu Begina a vodcov Lechi Avrahama Sterna a Jicchaka Šamira sú neodlučiteľné od ich poľského pozadia a poľských podporovateľov. Po Beginovi bol premiérom Izraela Šamir, a to období rokov 1983 až 1984 a potom 1986 až 1992. Ale aj iní druhovia v zbrani a poľskí klienti zastávali vysoké posty. Eliaha Meridora, ktorého Poliaci vycvičili v teroristickej taktike, trikrát zvolili do izraelského parlamentu. Lankin, tiež vycvičený v Poľsku, pôsobil ako veľvyslanec v Južnej Afrike. Ich politické zoskupenie Likud sa stalo predĺžením revizionistického sionizmu, ktorý prekvital pod ochranou poľského štátu v druhej polovici 30. rokov.

Poľské prepojenie sa prelomilo pravdepodobne až s príchodom Benjamina Netanjahua k moci, prvého izraelského premiéra, ktorý sa narodil v Izraeli a prvého z Likudu, ktorý nehovorí po poľsky ako rodným jazykom. Namiesto toho Netanjahu hovorí v súlade so svojím vzdelaním a aktuálnou izraelskou geopolitickou afiliáciou americkou angličtinou. No aj tu je poľská línia stále silná: v období vrcholnej spolupráce s Poľskom bol Netanjahuov otec osobným tajomníkom Vladimira Žabotinského, zakladateľa revizionistického sionizmu.

Izraelský premiér a bývalý vodca Irgunu Menachem Begin s americkým prezidentom Jimmy Carterom a egyptským prezidentom Anwarom as-Sádátom.

Ambivalentná podpora revizionistického sionizmu medzivojnovým Poľskom pripomína podobné napätie v rámci americkej podpory Izraela vedeného jeho následníkmi. Koncom 30. rokov boli poľskí predstavitelia a väčšina poľského obyvateľstva prosionistická, pretože chceli, aby Židia opustili počas hospodárskej krízy Poľsko. Niektorí Američania z počiatku 21. storočia sú proizraelskí preto, lebo chcú, aby v blížiacej sa apokalypse boli Židia v Svätej zemi. Niektorí americkí spojenci Izraela – evanjelickí kresťania – popierajú realitu klimatickej zmeny, pričom podporujú politiku využívania uhľovodíkov, ktorá ju akceleruje.

Medzi týchto amerických evanjelikov patria milióny dispenzacionalistov, ktorí podporujú Izrael, pretože veria, že katastrofy ohlasujú druhý príchod Ježiša Krista. V 40. rokoch dispenzionalisti verili, že holokaust je dielom Božím, ktoré má prinútiť Židov zvážiť svoje chyby a odísť do zasľúbenej zeme. Aj keď táto ostrá substitúcia politiky apokalypsou je menšinovým názorom, posun politickej histórie štátu Izrael v rámci príbehu o konci čias je v americkej spoločnosti bežný.

Ambivalentná podpora revizionistického sionizmu medzivojnovým Poľskom pripomína podobné napätie v rámci americkej podpory Izraela vedeného jeho následníkmi. Koncom 30. rokov boli poľskí predstavitelia a väčšina poľského obyvateľstva prosionistická, pretože chceli, aby Židia opustili počas hospodárskej krízy Poľsko. Zdieľať

Begin ako izraelský premiér začal v roku 1977 hľadať spojencov medzi americkými evanielikmi, čo sa mu podarilo. Stalo sa to zhruba štyridsať rokov po tom, ako kontaktoval poľské úrady. V 30. rokoch revizionisti ako Begin, Stern a Šamir úplne správne predpokladali, že Židia potrebujú ochranu štátu. Ich poľskí patróni podporovali myšlienku vzniku štátu Izrael v snahe zmierniť hospodársku krízu a masový antisemitizmus. Irónia, ktorej čelia ich nasledovníci, druhá generácia revizionistických sionistov, ktorá dnes vládne v Izraeli, je možno ešte znepokojujúcejšia. Niektorí z ich amerických patrónov podporujú politiku, ktorá by mohla urýchliť katastrofu, ktorá by mohla ohroziť štát Izrael, ktorého zničenie vidia ako jednu etapu vykúpenia sveta. Sionisti mali pravdu, že štátnosť ochraňuje Židov, no ich spojencami môžu byť ľudia, ktorí vidia Izrael ako prostriedok nejakého iného konca.

Rtg. snímka lebky Adolfa Hitlera.

Ak vôbec Američania uvažujú o holokauste, berú ako istotu, že by takýto zločin nikdy nespáchali. Napokon, americká armáda stála v druhej svetovej vojne na správnej strane. No historická realita je trochu komplikovanejšia. Franklin D. Roosevelt vyslal na oslobodenie Európy rasovo segregované armádne jednotky. V tom čase bol antisemitizmus v Spojených štátoch na vrchole. Keď sa americkí vojaci vylodili v Normandii, holokaust už v podstate doznieval. Hoci oslobodili niekoľko koncentračných táborov, nedošli do ani jedného hlavného vyvražďovacieho centra holokaustu a nevideli žiadnu zo stoviek popravných jám na východe. V rámci amerického súdneho procesu s bacharmi z koncentračného tábora Mauthausen, podobne ako britského súdneho procesu s bacharmi z Bergen-Belsenu, znovu udelili predvojnové občianstvo ich židovským obetiam. To umožnilo ďalším generáciám prehliadnuť základný fakt, že práve zbavenie občianstva, obvykle následkom deštrukcie štátu, umožnilo masové zabíjanie Židov.

Franklin D. Roosevelt vyslal na oslobodenie Európy rasovo segregované armádne jednotky. V tom čase bol antisemitizmus v Spojených štátoch na vrchole. Zdieľať

V podloží amerického mýtu o holokauste, ktorý prevažoval začiatkom 21. storočia, spočíva nedorozumenie o vzťahu medzi autoritou štátu a masovým zabíjaním: že Spojené štáty boli krajinou, ktorá vedome zachraňovala ľudí pred genocídou, vyvolanou arogantnými štátmi. Vychádzajúc z tohto tvrdenia by sa mohlo zničenie štátu spájať so záchranou, nie s rizikom. Niet pochýb, že Spojené štáty prispeli v roku 1945 k deštrukcii režimov v Nemecku a Japonsku. No súčasne sa podieľali aj na prebudovaní štátnych štruktúr. Jedným z omylov invázie do Iraku v roku 2003 bolo presvedčenie, že zmena režimu musí byť kreatívna. Teória hovorila, že zničenie štátu a jeho vládnucej elity prinesú slobodu a spravodlivosť. V skutočnosti sled udalostí, urýchlený nezákonnou americkou inváziou do suverénneho štátu, potvrdil jednu z nepochopených lekcií z histórie druhej svetovej vojny.

K masovému vraždeniu vo všeobecnosti dochádza počas občianskej vojny alebo zmeny režimu. Úmyselnou politikou nacistického Nemecka bolo vytváranie umelých podmienok na zničenie štátu a potom nasmerovanie jeho dôsledkov proti Židom. Ničiť štáty bez takýchto zákerných zámerov vyvoláva konvenčnejšie katastrofy.

Invázia do Iraku zabila minimálne toľko ľudí, koľko ich zabil dovtedajší iracký režim. Vystavila členov irackej vládnucej strany náboženskej čistke a pripravila cestu chaosu v celej krajine. Americkí votrelci sa v zúfalej snahe obnoviť poriadok napokon pridali na stranu politického klanu, ktorý pôvodne porazili. Umožnilo to siahnutie jednotiek, po čom nasledovali islamistické povstania. Zničenie irackého štátu v roku 2003 a politické nepokojne z horúceho leta 2010 vytvorili priestor pre teroristov z Islamského štátu v roku 2014.

Všeobecným americkým omylom je presvedčenie, že slobodou je absencia autority štátu. Genealógia tohto zmätku nás privádza späť do Nemecka a Rakúska 30. rokov.

Inzercia

Hlavným stereotypom o nacistickom Nemecku je, že šlo o všemocný štát, ktorý kontroloval, potlačil a potom zlikvidoval celú triedu vlastných občanov. No nacisti nedospeli k holokaustu takýmto spôsobom, dokonca o tom ani takto neuvažovali. Obrovská väčšina obetí holokaustu nebola nemeckými občanmi; u Židov, ktorí boli nemeckými občanmi, bola väčšia pravdepodobnosť, že prežijú, než u Židov, ktorí boli občanmi štátov, ktoré Nemci zničili. Nacisti si uvedomovali, že musia vyjsť za hranice a zdevastovať susedné spoločnosti, než sa tie vzchopia a prinesú svoju revolúciu k ich vlastnej. Keby Hitlera v roku 1939 zabili počas atentátu, čo sa takmer stalo, nacistické Nemecko by sa spomínalo len ako jeden z ďalších fašistických štátov.

Nielen holokaust, ale aj všetky hlavné nemecké zločiny boli spáchané tam, kde došlo k zničeniu, demontáži alebo vážnej kompromitácii štátnych inštitúcií. Všetkých päť a pol milióna Židov, viac než tri milióny sovietskych vojnových zajatcov a asi milión civilistov počas takzvaných protipartizánskych operácií Nemci zavraždili v bezštátnych zónach.

Hlavným stereotypom o nacistickom Nemecku je, že šlo o všemocný štát, ktorý kontroloval, potlačil a potom zlikvidoval celú triedu vlastných občanov. No nacisti nedospeli k holokaustu takýmto spôsobom, dokonca o tom ani takto neuvažovali. Zdieľať

Pretože holokaust je kľúčovou udalosťou modernej histórie, nedorozumenie, ktoré sa ho týka, zameriava naše úvahy nesprávnym smerom. Ak obviňujeme z holokaustu moderný štát, potom sa oslabenie autority štátu javí ako vítané. Podľa politickej pravice je erózia štátnej moci medzinárodným kapitalizmom vlastne prirodzená; na politickej ľavici zase živelné revolúcie vykresľujú samy seba ako tie pravé. V 21. storočí sa anarchistické protestné hnutie priateľsky ťahá za prsty s globálnou oligarchiou, čo nebolí ani jednu stranu, pretože ich reálnym nepriateľom je štát. Ľavica i pravica sa skôr obávajú poriadku než jeho zničenia alebo absencie. Spoločným ideologickým reflexom je postmodernita: uprednostňovanie malého pred veľkým, fragmentu pred štruktúrou, záblesku pred výhľadom, pocitu pred faktom. Na ľavici i na pravici inklinuje explanácia holokaustu k nemeckej a rakúskej tradícií z 30. rokov. Výsledkom je generovanie omylov, v dôsledku ktorých by mohlo byť spáchanie budúcich zločinov pravdepodobnejšie.

Nielen holokaust, ale aj všetky hlavné nemecké zločiny boli spáchané tam, kde došlo k zničeniu, demontáži alebo vážnej kompromitácii štátnych inštitúcií. Všetkých päť a pol milióna Židov, viac než tri milióny sovietskych vojnových zajatcov a asi milión civilistov počas takzvaných protipartizánskych operácií Nemci zavraždili v bezštátnych zónach. Zdieľať

Na ľavici dnes dominujúcu interpretáciu holokaustu ponúka takzvaná frankfurtská škola. Túto skupinu tvoria prevažne nemeckí Židia, ktorí emigrovali do Spojených štátov a nacistický štát zobrazujú ako výraz prerastenej modernity. Theodor Adorno a Max Horkheimer vo svojom vplyvnom diele Dialektika osvietenstva začali (podobne ako Hitler) premisou, že „buržoázna civilizácia“ je pred rozpadom. Zredukovali vedeckú metódu na praktickú nadvládu, pričom im uniklo (ako Hitlerovi) pochopenie reflektívneho a nepredvídateľného charakteru vedeckého výskumu. Kým Hitler prezentoval Židov ako tvorcov falošného univerzalizmu, slúžiaceho ako fasáda pre židovskú nadvládu, Adorno a Horkheimer oponovali akémukoľvek univerzalizmu ako fasáde pre nadvládu vo všeobecnosti.

Vraždenie Židov, tvrdili, bolo len jedným z aspektov všeobecnej intolerancie k rôznorodosti, ktorá bola vlastná pokusom vniesť do politiky zmysel. Je ťažké prebiť hĺbku a dôsledky tohto omylu. Hitler nebol podporovateľom osvietenstva, bol jeho nepriateľom. Neuznával vedu, ale prepojil prírodu s politikou.

Max Horheimer a Theodor Adorno v roku 1964

Na pravici ponúka dominantnú explanáciu holokaustu takzvaná viedenská škola. Prívrženci rakúskeho ekonóma Friedricha von Hayeka tvrdia, že  k národnému socializmu priviedol rozšafný sociálny štát, a preto na politické zlo predpisujú dereguláciu a privatizáciu. Tento naratív, aj keď pohodlný, je historicky neobhájiteľný. Neexistuje žiadny demokratický štát, ktorý by vybudoval systém sociálneho zabezpečenia a v dôsledku toho skĺzol k fašizmu (alebo komunizmu). To, k čomu došlo v strednej Európe, je pravý opak. Hitler sa dostal k moci počas veľkej hospodárskej krízy, ktorá sa dotkla celého sveta, presne práve preto, lebo vlády nevedeli, ako zasahovať do obchodného cyklu. Hayekova vlasť Rakúsko praktizovala dobový kapitalizmus podľa voľnotrhovej ortodoxie s takou dôslednosťou, že  jej pád bolo škaredý a zdanlivo nekonečný. Represia proti rakúskym Židom sa nezačala, keď štát rástol, ale keď v roku 1938 skolaboval.

Prívrženci rakúskeho ekonóma Friedricha von Hayeka tvrdia, že  k národnému socializmu priviedol rozšafný sociálny štát, a preto na politické zlo predpisujú dereguláciu a privatizáciu. Tento naratív, aj keď pohodlný, je historicky neobhájiteľný. Neexistuje žiadny demokratický štát, ktorý by vybudoval systém sociálneho zabezpečenia a v dôsledku toho skĺzol k fašizmu alebo komunizmu.  Zdieľať

Ideálny kapitalizmus podľa vyznávačov voľného trhu závisí od sociálnych hodnôt a múdrej politiky, ktorá sa nevytvára sama osebe. V konkrétnej forme kapitalizmu, vygenerovanej nemeckou politikou a prežívanou Židmi a ich záchrancami počas holokaustu, každá výmena závisela od osobnej dôvery v tom zmysle, že druhá strana dohody môže zradiť a zabiť. V extrémnej verzii trhového utopizmu, voči ktorej sa vymedzoval aj sám Hayek, sa viedenská škola zhoduje s myšlienkami Ayn Randovej. Tá bola presvedčená, že konkurencia je zmyslom života samotného; Hitler hovoril to isté. Tento redukcionizmus, hoci vábivo elegantný, je fatálny. Ak sa neráta nič iné než konkurencia, potom je prirodzené eliminovať ľudí, ktorí tomu kladú odpor, a inštitúcie, ktoré tomu bránia. Pre Hitlera boli týmito ľuďmi Židia a týmito inštitúciami štáty.

 

Text je úryvkom zo záverečnej kapitoly knihy Timothy Snydera Čierna zem. Holokaust ako história a varovanie, ktorá pred pár dňami vyšla v slovenskom preklade vo vydavateľstve Premedia. Na webstránke vydavateľa si ju možno zakúpiť aj ako e-knihu.

 

Foto: Flickr, Wikimedia, Premedia.sk

Inzercia

Inzercia

Odporúčame