Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Šport
15. august 2021

Vodný slalomár Beňuš

Na svojom športe milujem to, že nie je monotónny a stále musím improvizovať

Olympionik Matej Beňuš rozpráva o olympiáde, o vodnom slalome, o svojich plánoch i o rodinnom živote profesionála s tromi synmi.

Na svojom športe milujem to, že nie je monotónny a stále musím improvizovať

Na nedávno skončenej olympiáde v Tokiu mal blízko k svojej ďalšej olympijskej medaile. Pred piatimi rokmi v Rio de Janeiro získal v kategórii C1 striebro. V Japonsku ho o tretí najcennejší kov obral dotyk s devätnástou protiprúdnou bránkou.

Nielen športovci, ale aj skalní fanúšikovia akéhokoľvek športu si niekedy v hlave premietajú kľúčové momenty zápasu či športového výkonu a predstavujú si, ako by sa všetko vyvíjalo inak, ak by kľúčová situácia „vypálila“ inak. Aj vás ešte „máta“ v hlave tá 19. bránka, ktorej dotyk a následná dvojsekundová penalizácia znamenali to, že ste nezískali olympijský bronz?

Úprimne povedané, devätnásta bránka ma až tak nemáta, skôr ma máta druhá polovica tej trate. Samozrejme, išiel som na medailu, boli odo mňa veľké očakávania a skončil som „až šiesty“. Nesplnil som svoj cieľ a spätne sa pozerám na to, čo som mohol spraviť lepšie. Na finálovej olympijskej trati bolo viacero nepríjemných úsekov a prejazdov cez náročné valce, kde som postrácal čas. Devätnásta bránka, kde som získal dve trestné sekundy, bola už len dôsledkom chyby, ktorú som urobil predtým, asi o štyri brány skôr.

Aký je pre vás tento moment relatívneho neúspechu – oproti vlastným očakávaniam – náročný na psychiku? Nespíte pre to? Alebo ste už taký profesionál, že každý športový výkon čo najskôr zahodíte za hlavu a sústredíte sa na najbližší nový krok?

Škrie ma to a asi ma to bude škrieť ešte veľmi dlho. Je to olympiáda, makali sme na tom od Ria 2016, päť rokov som čakal na ďalšiu finálovú olympijskú jazdu. Ale už veľa rokov občasný neúspech prežívam tak, že to hodím za hlavu, a teraz trénujeme na vode a budem sa sústrediť na svetové poháre a najmä na majstrovstvá sveta, ktoré budú na konci septembra v Čunove. Bohužiaľ, tiež bez divákov.

Na Slovensku je mnoho ľudí, ktorí vnímajú vodný slalom hlavne na olympiádach. Málokto však rozumie technickým detailom vášho športu. Viete nám vysvetliť, ktoré rôzne faktory – okrem športového šťastia a výkonu súperov – vedia ovplyvniť napríklad to, že v olympijskej kvalifikácii ste prvý, v semifinále ste deviaty a vo finále šiesty?

V prvom rade treba povedať, že veľa ľudí si mylne myslí, že na olympiáde sa najskôr postaví kvalifikačná trať a my si predtým jazdu na nej skúšame. Ale v skutočnosti to funguje tak, že deň pred pretekmi sa nám skončia oficiálne tréningy, na ktorých si skúšame všetky možné kombinácie. Potom stavitelia trate postavia trať, ktorú nepoznáme a prvýkrát si ju môžeme vyskúšať až na prvej kvalifikačnej jazde.

Deň predtým alebo dve-tri hodiny pred štartom k novej trati prídeme, pozrieme sa, ako je postavená, obzeráme ju z jednej aj z druhej strany brehu a reálne sa s ňou zoznámime až v kvalifikačnej jazde. Na semifinále a finále sa trať zas mení. To je aj odpoveď na vašu otázku – kvalifikačná trať v Tokiu mi viac sedela, bola menej bojovná, a preto som ju vyhral. Na druhý deň mi už nová trať nesadla, čo bolo vidieť aj na výsledku.

To znamená, že trať si pred pretekmi môžete naštudovať len teoreticky a pripraviť si stratégiu len podľa odhadu z brehu...

Presne tak. Základom je to, že strašne veľa cestujeme a trénujeme techniku na divokej vode, lebo každý kanál, každá divoká trať je iná, špecifická. Skúšame rôzne prejazdy, čo najviac kombinácií, aby nás na pretekoch žiadna kombinácia neprekvapila. Neviem, či sa mi niekedy v živote stalo, že by postavili takú kombináciu, ktorú som ešte predtým niekedy nešiel. Teoreticky teda vieme, kde máme čo čakať, kde sa mení voda a podobne.  Aj stavitelia trate sa snažia, aby to bolo čo najviac regulárne, ale pri meniacej sa vode sa to nikdy úplne nedá.

Pointa je teda v tom, že máte natrénovaných tak veľa situácií, že vaším cieľom už len je čo najrýchlejšie a najlepšie to, čo máte natrénované, prispôsobiť na konkrétnu trať. Je to tak?

Áno. A keď sa rozprávame o faktoroch, ktoré náš výkon ovplyvňujú, pre nás je úplne najhoršie, keď fúka, dokonca aj keď len jemne pofukuje. My totiž jazdíme na centimetre presne, a keď sa brána hýbe vo vetre, tak je to naozaj nepríjemné. Aj na olympiáde trochu fúkalo. Keď prší, tak nám to je jedno. Ale vietor je problém.

Keď sa laik pozerá na olympijské finále, zdá sa mu, že technika jednotlivých pretekárov je veľmi podobná. Rozdiel si všimne napríklad vtedy, keď nejaký vodnoslalomár prejde jednu z bránok „napriamo“ a druhý prejde pred ňu a stočí sa do nej. Od čoho závisia tieto rozdiely?

To záleží napríklad aj na tom, či pretekár pádluje na pravú alebo na ľavú stranu. Ja som pravák...

Čítal som, že na finálovej olympijskej trati mali výhodu ľaváci...

Neviem, či mali výhodu, nechcem sa na to vyhovárať, ale faktom je, že som končil šiesty a predo mnou skončili už len ľaváci. Ale tá trať sa dala prejsť dobre aj na pravú ruku. Keď sa pýtate na konkrétne kombinácie, je to tak, že s trénerom si pred pretekmi pozrieme trať z jedného aj z druhého brehu, povieme si, ktorú bránu prejdeme „napriamo“, čo je väčšinou rýchlejšie, ale zároveň riskantnejšie. Druhá možnosť je, že prejdem pred bránu a vojdem do nej „na return“, nacúvam do nej. Toto treba dobre zvážiť. A závisí to aj od toho, ako veľmi si pretekár verí, ako sa cíti.

Pre čo konkrétne mohlo ľavákom sadnúť olympijské finále lepšie? Čo to technicky znamená, čo presne im mohlo dať výhodu?

Sú valce a kombinácie, ktoré sú „cez ruku“, keď pádlujem napravo a druhý záber si neprehadzujem do ľavej ruky, ale idem „cez ruku“. Niektoré kombinácie na „cez ruku“ sú ťažké, hlavne výjazdy a vjazdy cez valce. Samozrejme, ten, kto to má na ruku, to má lepšie. Ale stavitelia sa väčšinou snažia trať stavať tak, aby to nebolo pre jednu ruku výhodnejšie – len sa to niekedy nepodarí.

Do akej miery hrá pre vás – ako skúseného 33-ročného pretekára – rolu psychika? Je to dôležitý faktor?

Určite je veľmi dôležité, ako sa pretekár cíti. Ani nie na brehu ako pár minút pred štartom. Ja osobne som sa cítil úplne vyrovnane, snažil som sa jazdu si užiť. Možno mi aj to, že som nebol nervózny, nakoniec neprospelo. Nedá sa presne povedať, aké psychické rozpoloženie je na preteky najlepšie, lebo divoká voda sa stále mení...

Opýtam sa teda na konkrétny psychologický faktor – a to sú očakávania...

Ja si nehovorím, že chcem vyhrať, že chcem dosiahnuť konkrétny výsledok a čas. To sa v našom športe ťažko dá odhadnúť. Aj z tréningu viem, že niekedy idem perfektnú jazdu, hneď potom o tri sekundy pomalšiu a ďalšiu idem ako prvú. Jednoducho nám musí aj v konkrétnom okamihu „vyjsť voda“.

Inzercia

Môžem mať perfektne natrénované kombinácie, počítať s prejazdom cez valec – ale keď si zrazu na trati všimnem, že ten valec, ktorý tam väčšinu času je, na dve sekundy zmizol, tak musím v tom okamihu zareagovať a urobiť si tam iný nájazd, než na aký som zvyknutý. A to robí rozdiel medzi top päťkou a širšou svetovou špičkou. U nás sa to nedá naplánovať, len ten základ. Ale podstatné detaily sú o improvizácii. Presne preto ho milujem, lebo môj šport nie je monotónny, nerobíme stále to isté dokola.

Vo vašej kategórii C1 získal niekoľko olympijských úspechov Michal Martikán. Na olympiáde v Tokiu sa objavil ako súčasť rakúskej výpravy, koučoval kanoistku Nadine Weratschnigovú. Prečo Martikán nebol v slovenskej výprave, aký je s ním problém?

Problém nie je žiadny. Funguje to tak, že v máji sme mali nominačné preteky na olympiádu, rozhodovalo sa medzi Alexandrom Slafkovským, Mišom Martikánom a mnou. Zvíťazil som ja a systém je taký, že na olympiádu ide vždy len pretekár a jeho tréner. Popritom tam ide fyzioterapeut, tímlíder, videotechnik a masér. Nikto z nás nemal záujem o to, aby tam išiel aj Mišo, keďže každý si bral svojho osobného trénera. Oslovili ho Rakúšania, keďže tam tuším nemali kanoistického trénera. Ak by sa do Tokia dostal Mišo Martikán, zobral by si tam trénera – svojho otca a ja by som zostal doma, nemal by som tam čo robiť.

V septembri máme v Čunove majstrovstvá sveta, po desiatich rokoch na domácej vode, určite tam idete s najvyššími ambíciami. O tri roky máme olympiádu v Paríži. Máte 33 rokov, v 36 rokoch sa vo vašom športe ešte dá získavať olympijské medaily. Ako sa pozeráte na Paríž 2024?

Priznám sa, že na to ešte vôbec nemyslím. Treba ísť krok po kroku, ale o olympiádu chcem určite zabojovať. Už o dva roky sa bude bojovať o olympijské miestenky a chcem byť pri tom. Do roku 2024 chcem určite pádlovať a potom uvidím, čo ďalej.

Ako vyzerá život profesionálneho vodného slalomára, olympionika, ktorý má zároveň rodinu a troch malých synov? Koľko času z vášho dňa vám berie šport?

V podstate skoro celý čas venujem tréningom a rozvážaniu detí. (Úsmev.) Pokiaľ trénujem na Slovensku v Čunove, tak môj deň vyzerá tak, že sadnem do auta, odveziem najstaršieho syna do školy, mladšieho na Patrónku do škôlky – to mi trvá asi hodinu. Odtiaľ idem do Čunova na tréning. Z divokej vody si idem buď zabehať, alebo za kondičným trénerom, potom sa rýchlo naobedovať a potom druhýkrát na vodu. Musíme to potom s manželkou logisticky vyriešiť, lebo niekedy majú chalani hokej, preto je to dosť vyčerpávajúce. Stáva sa, že som dve a pol hodiny za deň v aute.

Mávate voľné víkendy?

Áno, mávame, tak dva za rok... Ale v nedeľu mám voľno. Idem si maximálne trochu zabehať.

Ako dlho už žijete takýmto štýlom?

Možno od roku 1998, odkedy pretekám. Ale vtedy som ešte nemal takýto režim, mal som školu a tréningy...

Čo na takýto život hovorí vaša manželka?

Keď sme spolu začínali, tak som jej hovoril, ako to bude najbližších pár rokov vyzerať... Pokiaľ sa dalo a nebola korona, tak som sa snažil na sústredenia napríklad v Slovinsku, v Prahe či v Liptovskom Mikuláši chodiť s rodinou. Hlavne na jar, keď sa podarilo ísť na šesť až osem týždňov do Austrálie, tak sme išli spolu. Ale to bolo počas zlatých čias, keď najstarší ešte nechodil do školy. (Úsmev.) Každú voľnú chvíľu sa však snažím tráviť s rodinou, i keď je to náročné.

 

Celý rozhovor s Matejom Beňušom si môžete pozrieť aj vo videu na Postoj TV:

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva