Milí priatelia, dovoľte, aby som vás privítal pri ďalšom vydaní našej videorelácie Knihomoľov zápisník.

Jednou z najväčších starostí asi každého kresťanského rodiča je otázka, či sa mu podarí odovzdať vieru svojim deťom. Neraz sa stáva, že najmä počas dospievania, keď si potomkovia budujú vlastnú identitu, začnú sa v rámci svojej pubertálnej vzbury voči autoritám vyhraňovať aj voči svetonázoru svojich rodičov. Často k tomu dochádza vtedy, keď deti boli predtým držané príliš nakrátko alebo im viera bola podávaná spôsobom, ktorý ony brali ako príliš vnucujúci.

Tie príbehy sú veľmi individuálne. Poznám príklad, keď v jednej rodine rodičia cieľavedome viedli jedno dieťa k viere, no ono sa od nej odvrátilo, hneď ako dosiahlo dospelosť, kým súrodencovi ponechávali v tomto úplnú voľnosť a ten sa pre vieru, naopak, rozhodol sám.

Prečo to spomínam? Nedávno sa mi stala vec, ktorá s touto otázkou súvisí. Jeden brat z kresťanského zboru, do ktorého chodím, mi v rámci priateľského rozhovoru spomenul, ako mu jeho školopovinný syn vmietol do očí, že Boh nemôže existovať, lebo v škole sa predsa učili, že život na Zemi vznikol v skutočnosti evolúciou.

Možno by v tejto situácii stačilo položiť synovi kontrolnú otázku – teda či sa zamyslel nad tým, že Stvoriteľ si evolúciu mohol proste použiť ako prostriedok. Napokon, aj obraz vzniká tak, že štetec nanáša farbu na plátno, no je to maliar, ktorý štetcom hýbe...

No nechajme teraz bokom, že medzi vyhranenými pozíciami kreacionizmu, ktorý popiera akúkoľvek evolúciu, a istým typom evolucionizmu, ktorý popiera akýkoľvek stvoriteľský akt vyššej inteligencie, je celé spektrum postojov, ktoré sa snažia zladiť vedu a vieru. Práve v našom vydavateľstve vyšla tento rok kniha Johna Lennoxa Sedem dní, ktoré rozdeľujú svet.

Jej autor, emeritný profesor matematiky na Oxforde, sa snaží ukázať, že biblický príbeh o stvorení a poznatky prírodných vied o vzniku vesmíru či života nemusia byť nevyhnutne v rozpore. To však nie je kniha, ktorú by čítal chlapec chodiaci ešte na základnú školu.

Ako ho teda nestratiť pre kresťanskú vieru a zároveň mu nenásilne ukázať, že s vecami to môže byť zložitejšie, než si vo svojom veku myslí?

Svojmu priateľovi z kresťanského zboru som poradil, nech skúsi synovi zohnať dobrodružný román Morský vlk, ktorý napísal známy americký spisovateľ Jack London.

Tohto autora vám asi nemusím bližšie predstavovať. Mnohí vyrastali na jeho dobrodružných románoch ako Volanie divočiny a Biely tesák. Je to kvalitná literatúra, ktorá navyše zabaví. Len pripomeniem, že Volanie divočiny je o domácom psovi, ktorý sa dostane na ďaleký sever a postupne sa pridá k divo žijúcim vlkom. Biely tesák je zase opačným príbehom vlka, ktorý sa dostane medzi ľudí a postupne sa domestifikuje.

Jack London svoju schopnosť vcítiť sa do postáv, ktoré nie sú ľudské, respektíve nie sú ľudské v modernom zmysle slova, preukázal aj vo svojom románe Pred Adamom. Ten je o mladom mužovi zo súčasnosti, ktorý počas spánku vo svojich snoch prežíva život prehistorického človeka.

Jack London bol ateista, socialista a dokonca zástanca eugeniky, čo boli všetko módne témy amerického progresívneho hnutia na prelome 19. a 20. storočia, keď London prežil svoj život. Z nášho pohľadu to neboli práve šťastné trendy, no ako spisovateľ bol London zároveň intelektuálne poctivý a svoje príbehy autorsky zvyčajne ťahal tam, kam ho jeho postavy viedli.

A prejavuje sa to tiež v románe Morský vlk. Ak tú knihu nepoznáte, stručne načrtnem jej dej.

Jej hlavným hrdinom je literárny kritik Humphrey Van Weyden, ktorý prežil kolíziu trajektu blízko San Francisca. Zachránil ho škuner „Duch“, no jeho kapitán Wolf Larsen ho odmietne vziať do prístavu. Namiesto toho ho zaradí do svojej posádky. Kapitán Wolf Larsen je sčítaný intelektuálny samorast, no disciplínu na svojej lodi vynucuje brachiálnym násilím.

Van Weydenovi, ktorý vďaka zdedeným peniazom nemusel nikdy pracovať, Larsen sľúbi, že ho naučí stáť na vlastných nohách. Že z neho urobí chlapa.

Škuner „Duch“ sa zatiaľ plaví do vôd západného Pacifiku, aby tam jeho posádka lovila tulene. Van Weyden pomáha v kuchyni a popritom robí Larsenovi intelektuálnu spoločnosť.

Neďaleko japonských brehov „Duch“ zachráni ďalšiu preživšiu námorného nešťastia, spisovateľku Maud Brewsterovú, ktorej dielo Van Weyden dobre pozná. Aj ju odmietne kapitán odviezť na pevninu. Avšak pri naháňačke s konkurenčným škunerom Larsenovho brata sa Van Weydenovi a Maud Brewsterovej podarí z lode utiecť. Po mnohých dňoch na mori v člne sa ocitnú na neveľmi pohostinnom neobývanom ostrove a snažia sa proste prežiť.

Jedného dňa sa pred ich brehmi objaví opäť loď „Duch“, no plavidlo je opustené. Na palube zostal len kapitán Wolf Larsen, ktorý postupne umiera kvôli nádoru na mozgu. Van Weyden, ktorý sa medzičasom viac ako dobre naučil stáť na vlastných nohách, s pomocou Maud opraví loď a odplavia sa na nej spolu s umierajúcim Larsenom. Jeho smrť patrí k literárne veľmi silným častiam tejto knihy. Krátko po tom, ako ho Maud a Van Weyden pochovajú do mora, sú zachránení plavidlom americkej pobrežnej stráže. Asi neprekvapí, že medzitým sa do seba zaľúbili…

Teraz – prečo som túto knihu odporučil svojmu kresťanskému priateľovi a jeho dospievajúcemu synovi, v ktorého mysli zápasí Darwin s knihou Genezis?

Ten dôvod je jednoduchý: pretože neľútostný kapitán Wolf Larsen je Londonom zobrazený úplne priamočiaro ako sociálny darwinista. Ako som spomenul, Larsen je intelektuálny samorast. Do škôl nechodil, ale v poličke má niekoľko vedeckých kníh a z nich úplne vstrebal materialistický a naturalistický svetonázor, ktorým sa však, žiaľ, riadi aj pri svojom jednaní s ľuďmi.

Wolf Larsen verí, že aj ľudský život je iba nemilosrdný zápas, v ktorom väčšie zviera požiera menšie zvieratká. Verí, že život je hra s nulovým súčtom, kde jeden môže získať len na úkor druhých. Neverí v posmrtný život alebo v nesmrteľnosť duše, preto dôležité je len prežiť a užiť si čas, ktorý máme tu na zemi. V členoch svojej posádky vidí Larsen iba prostriedky na dosiahnutie svojich cieľov. Buď nimi manipuluje ako s jemným Van Weydenom, alebo ich podriaďuje svojej vôli brachiálnou silou.

No a teraz, ako to súvisí s mojím priateľom a jeho synom? Jedným z častých problémov niektorých ľudí s takzvaným materialistickým alebo naturalistickým svetonázorom je, že vedecké teórie, ktoré sú vymyslené, aby vysvetlili nejaký úzky výsek prírodného sveta, vedome alebo nevedome zaťahujú aj do sfér, kam nepatria. Darwin chcel evolúciou a prežitím najprispôsobivejších vysvetliť existenciu a vznik pestrého množstva živočíšnych druhov, no podľa všetkého vôbec nezamýšľal, aby tento princíp ako zvulgarizované „prežitie najsilnejších“ regulovalo medziľudské vzťahy. Podobne zrejme ani Einstein nechcel, aby jeho relativitu niekto vytiahol z fyziky a aplikoval na spoločenské vzťahy v podobe relativizovania morálky – čo bol napríklad podľa britského historika Paula Johnsona jeden z ťažiskových javov 20. storočia.

Aby nedošlo k omylu, netvrdím, že z každého človeka, ktorý verí evolučnej teórii, sa stane kapitán Wolf Larsen. Ide mi o niečo iné. A to, že fenomén, keď laici z prírodovedných teórií vyvodzujú princípy, ktorými sa riadi alebo by sa mala riadiť aj ľudská spoločnosť, je pomerne častý.

Na Slovensku sa napríklad teraz veľa hovorí o skorumpovaných politikoch na jednej strane a takzvaných kajúcnikoch na strane druhej. Veľkú publicitu mal nedávny rozhovor s jedným takýmto kajúcnikom.

Práve istý druh skorumpovaných ľudí má v hlave predstavu ľudského života ako hry s nulovým súčtom. Teda ako neľútostného bojiska, kde si treba utrhnúť na úkor druhého, lebo ráta sa len tu a teraz. Dôležité je len plné brucho a okamžité zmyslové uspokojenie. Ostatní ľudia sú len prostriedkami k cieľu. V tomto zmysle žije medzi nami veľa malých Wolfov Larsenov a veľa ich smeruje, žiaľ, aj do politiky.

V každom prípade, byť mojím priateľom, na príklade literárnej postavy Wolfa Larsena by som sa možno pokúsil vysvetliť jeho synovi, že vedecké teórie sú dobrá vec, ale netreba ich absolutizovať alebo zovšeobecňovať ich na sféry, ktoré ani nezamýšľali ich tvorcovia. A rozhodne existencia týchto vedeckých teórií neznamená, že Boh a nadčasové pravdy kresťanstva patria do starého železa.

Wolf Larsen videl svet ako hru s nulovým súčtom, kde jeden môže profitovať len na úkor druhého. Naproti tomu kresťanstvo učí človeka vnímať svoj život i stvorený svet ako hru s nenulovým súčtom. Inak povedané, ťažiť zo vzťahov môžu všetky strany. Vesmír, stvorený Hospodinom, je štedrým miestom, v ktorom je plnosť života prístupná každému, kto ho prijme do svojho srdca.

K tejto plnosti života a rozmnožovaniu dobier dochádza napríklad vďaka obetovaniu ako dôležitému princípu, ktorý sa kresťanstvom tiahne. Od obetovania sa Božieho Syna za hriešnych ľudí až po vzájomné obetovanie sa manželov ako súčasť ideálu kresťanského manželstva.

Stret obidvoch princípov, teda filozofie života ako hry s nulovým súčtom a filozofie života ako hry s nenulovým súčtom, vidíme aj v okamihu Larsenovej smrti. Morského vlka priviedla jeho životná filozofia k osamelému umieraniu na svojej lodi – tí, ktorých využíval, keď bol Larsen silný, ho opustili, len čo zoslabol. Naproti tomu, v posledných chvíľach ho obetavo doopatrovali Maud a Van Weyden, hoci Larsen sa ich pokúsil zabiť.

Román Morský vlk je ihriskom veľkých a hlbokých myšlienok, pritom nikdy neprestáva byť napínavý ani na úrovni dobrodružného diela. Ak sa pýtate mňa, práve to robí z tejto knihy veľkú literatúru. Pritom je dobre prístupná aj pre dospievajúcu mládež.

Ak knihu nenájdete v kníhkupectve, určite niektoré jej slovenské alebo české vydanie zoženiete v knižnici alebo v antikvariáte. V angličtine sa dá vygoogliť ako voľne stiahnuteľné pédéefko.

Milí priatelia, ďakujem, že ste si nás dnes zapli. Ak sa vám toto video páčilo a pozeráte nás cez YouTube, lajknite ho a staňte sa odberateľom kanála Postoj TV, aby vám neuniklo žiadne naše ďalšie video.

Pekné leto a dovidenia pri ďalšom vydaní našej videorelácie Knihomoľov zápisník.