Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
17. novembec 2015

Česi na Ukrajine: Musíme prežiť

Na Ukrajine žije nezvyčajná komunita – volyňskí Česi. Tamojšia vojna sa dotkla aj ich životov.
Česi na Ukrajine: Musíme prežiť

Tento článok vybral Jozef  Majchrák ako svoj top článok za rok 2015:  „Mám rád tento žáner reportáže priamo z terénu. Zaujímavé sú aj iné udalosti, než len tie, ktoré vidíme každý deň v správach.“

Dnes sa na Ukrajine nerozhoduje len o osude Donbasu, ale aj o budúcnosti menšiny, ktorá ku koloritu tejto krajiny patrí podobne ako Poliaci či Židia.

Je podvečer, 17. novembra. V knižnici v Žitomire, dvestotisícovom meste, dve hodiny cesty autom z Kyjeva, znie na chodbe čeština, premiešaná s ukrajinčinou, a sem tam aj s nejakou tou ruskou vetou.

Pri príležitosti spomienky na Nežnú revolúciu sa tu stretávajú miestni volyňskí Česi, asi pätnásť starších dám a niekoľko mladých ľudí. Pani Eva, učiteľka na dôchodku z Brna, ktorá sem prišla na rok učiť český jazyk, prednesie krátku prednášku o tom, čo tento sviatok pre Čechov znamená. Hovorí o smrti Jána Opletala, zatvorení vysokých škôl v roku 1939 a Nežnej revolúcii. Prítomní pozorne počúvajú, ale viditeľne ožijú až pri ďalšej časti programu.

Miestni Česi sa totiž na svojich stretnutiach pravidelne, prostredníctvom internetovej telekonferencie, spájajú s inými českými krajanmi vo svete. Dnes je na rade pán Strnad z Argentíny, učiteľ na dôchodku. „Spievate, tancujete, máte tam Sokola?“ Toto všetko ich zaujíma a chudák pán Strnad, ktorého čeština značne pokrivkáva, sa s odpoveďami dosť natrápi. Nakoniec sa mu žitomirskí Česi rozhodnú zaspievať. „ Tá naše pesnička česká, tá je tak hezká,“ znie sálou a pán Strnad sa už definitívne nezmôže ani na slovo. Otázky sa však nekončia, pretože po ňom prichádza na rad slovenský novinár. Zo všetkých prítomných srší dobrá nálada, hoci Česi na Ukrajine dnes vôbec nežijú ľahké časy.

Za zemou a Slovanmi

Najskôr sa však vráťme viac ako sto rokov dozadu. Volyňskí Česi sú potomkami približne šestnásťtisíc Čechov, ktorí sa v druhej polovici 19. storočia presťahovali z Rakúsko–Uhorska do cárskeho Ruska a usadili sa najmä v oblasti Volyne na Ukrajine.

Ich motívy boli rôzne, ale najčastejšie išlo o kombináciu ekonomických dôvodov a snenia o slovanskej vzájomnosti. Cárska vláda vtedy potrebovala zručných remeselníkov a tak Čechov lákala na rôzne výhody. Mohli si kúpiť lacnú pôdu, mali vlastnú samosprávu a boli oslobodení od daní a vojenskej služby. Mnohí z nich sa v novej vlasti úspešne uchytili, zakladali priemyselné prevádzky, najmä v oblasti spracovania potravín.

Napríklad pivovary, mlyny, konzervárne. Podľa spomienok pamätníkov to na mnohých miestach na Volyni začiatkom 20. storočia vyzeralo tak, že Ukrajinci sa venovali poľnohospodárstvu, Židia ovládali obchod a Česi remeslá a vzmáhajúci sa priemysel.

Cez prvú svetovú vojnu mali volyňskí Česi vlastnú jednotku v rámci ruskej armády, Českú družinu, ktorá sa neskôr stala základom Československých légií.

Rok 1914: Česká národná škola v Selenčine, oblasť Žitomiru (Foto - toman.estranky.cz)

Česká komunita na Ukrajine prekvitala až do vypuknutia komunistickej revolúcie. Po následnej vojne medzi Poľskom a sovietskym Ruskom bola Volyň rozdelená medzi tieto dve krajiny a v sovietskej časti sa v 30. rokoch naplno rozbehli stalinské čistky. Česi sa spolu so Židmi a Poliakmi stali podozrivými živlami a bola zakázaná aj výučba češtiny.

Nepomohlo ani to, že jeden z nich, kamenár Václav Dlouhý, postavil Leninovo mauzóleum v Moskve. V roku 1937 bolo v Žitomire popravených sedemdesiat miestnych Čechov, najmä členov Sokola.

Druhá vlna

Ľudmila Čiževská je asi štyridsiatnička a na miestnej univerzite prednáša ekonómiu. Okrem toho sa každý deň najmenej dve až tri hodiny venuje šéfovaniu Žitomirského spolku volyňských Čechov. Ľudmila, ktorej predkovia prišli na Ukrajinu už v roku 1870 z východných Čiech, hovorí plynule po česky a pri rozhovore sa len občas zamyslí, aby našla to správne slovo.

Inzercia

Český spolok má tristo členov a okrem zachovávania tradícií a organizácie výučby češtiny sa venuje ešte jednej dôležitej aktivite. Pomáha miestnym Čechom, ktorých je v Žitomire približne tisícdvesto, získať potvrdenie o príslušnosti k českej krajanskej komunite. Tento cenný dokument vydáva české ministerstvo zahraničných vecí, na základe doloženia českého pôvodu.

Potvrdenie držiteľovi umožňuje získať jednoduchším spôsobom schengenské víza, študovať v Česku, ale najmä sa do tejto krajiny presídliť. V tejto chvíli čaká na odpoveď českého štátu na žiadosť o presídlenie približne desať žitomirských rodín. „Najčastejšie dôvody sú ekonomické. V jednom prípade ide napríklad o rodinu maliara, ktorý momentálne naozaj nedokáže žiadne zo svojich diel predať,“ vysvetľuje Čiževská.

Žiadosť o presídlenie má podanú aj pani Mila, ktorá je prítomná aj na oslave 17. novembra. Jej dcéra v Česku študovala, zostala tam a chce, aby mama prišla za ňou. Z neďalekej obce Malá Zboština sa už do Česka vysťahovali dve tretiny miestnych Čechov.

Skupina českých krajanov, ktorí sa rozhodli kvôli bezpečnostnej situácii na Ukrajine presťahovať do ČR, priletela 15. marca 2015 na letisko Václava Havla v Prahe. (Foto - TASR/AP)

Presídleneckú vlnu spustila vojna v Donbase a následné zhoršenie ekonomickej situácie. Približne dvesto Čechov, najmä z východných oblastí Ukrajiny, sa už v rámci tohto programu na presídlenie krajanov, ktorý organizuje česká vláda, presťahovali. Žiadosti o presídlenie podali desiatky ďalších záujemcov, aj z iných oblastí Ukrajiny.

Za posledných tridsať rokov ide o druhú veľkú presídleneckú vlnu, ktorá výrazne redukuje početnosť českej menšiny na Ukrajine. Tá prvá sa začala po výbuchu atómovej elektrárne v Černobyle, keď sa v priebehu niekoľkých rokov presídlilo do Česka približne dvetisíc ľudí. Čiževská nepozná presné štatistiky, ale odhaduje, že od začiatku 90. rokov sa česká komunita na Ukrajine zmenšila zhruba o polovicu, na dnešných približne desaťtisíc ľudí.

Na prognózu, koľko z nich tu ostane po aktuálnej presídleneckej vlne, si Čiževská netrúfa. „Veľmi sa to mení. Keď sa začala vojna v Donbase, tak o presťahovaní rozmýšľalo veľmi veľa ľudí. Teraz už záujem postupne upadá. Viem minimálne o päťdesiatich českých rodinách, ktoré sa určite presťahovať nechcú. Veľmi to závisí od konkrétnych životných situácií. Ľudia, ktorí majú problém nájsť si prácu, sú na presťahovanie náchylnejší. Neváhajú ani ľudia, ktorí majú choré deti. Vedia, že zdravotníctvo v Česku je na lepšej úrovni. Zároveň však prichádza čoraz viac správ od ľudí, ktorí sa už presťahovali a tak zisťujeme, že ani v Česku nie je život úplne dokonalý,“ hovorí Čiževská.

Stáva sa, že niektorí presídlenci sa vracajú aj naspäť. Konkrétne do Žitomiru sa podľa Čiževskej takto vrátila jedna rodina.

Verím v Ukrajinu

Šéfka Českého spolku hovorí, že vojna aj ju postavila pred dilemu, na čo sa najviac sústrediť: na pomoc pri presídlení, alebo na aktivity pre ľudí, ktorí zostávajú. „Nesmieme zabudnúť, že sme tu najmä pre tých Čechov, ktorí tu chcú žiť. Týmto musíme pomáhať. Štyria členovia nášho spolku bojujú v Donbase, musíme pomôcť ich rodinám. Aj tým Čechom, ktorí v oblasti vojenských operácií na východe krajiny zostali žiť. To je dôležité. A tiež to, aby sme tu udržali kurzy češtiny a zachovali naše tradície. Máme český cintorín, o ktorý sa staráme, vlastný český kostol, síce s poľským kňazom, ale toto všetko stojí za to, aby sme to udržali.“

A hoci niektorí žiadatelia o presídlenie uvádzajú medzi dôvodmi aj strach z narastajúceho ukrajinského nacionalizmu, Čiževská tvrdí, že kvôli jej pôvodu sa k nej na Ukrajine nikdy nikto nesprával zle.

Na otázka, či o presídlení neuvažuje aj ona, odpovedá protiotázkou „Čo budem mať v Česku viac, ako mám tu? V poriadku, možno väčší plat. Ale narodila som sa tu, mám prácu, ktorú mám rada, mám tu rodičov, príbuzných. Nevylučujem, že moje deti možno niekedy pôjdu do Česka študovať, ale ja patrím sem. No najmä, ja verím v Ukrajinu, že sa to tu zlepší.“ Od toho, koľko ďalších Čechov zdieľa podobne silnú vieru v Ukrajinu, závisí, či tu táto menšina vôbec prežije.

Foto - Profimedia.sk

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Európska únia koňaku

Európska únia koňaku

Keďže súčasný typ európskeho zjednotenia vynašiel istý obchodník s koňakom, sám sa už dlho pýtam, či sa EÚ náhodou nezrodila z tohto koňakového obchodníckeho ducha.