Novembrová otázka: Patria mladí do politiky? A prečo vlastne?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Novembrová otázka: Patria mladí do politiky? A prečo vlastne?

Je to jedno z dedičstiev Novembra 1989. Aký je vlastne vzťah medzi mladými ľuďmi a politikou? A prečo si mnohí myslia, že mladí patria do politiky?

Študentské hnutie patrí k Novembru. Nielen kvôli tomu, ako sa študenti Univerzity Komenského a VŠMU, ale aj ďalších škôl od pondelka 20. a utorka 21. novembra 1989 zapojili do revolučného diania, ale najmä kvôli tomu, čo niekoľko desiatok bratislavských študentov robilo 16. novembra 1989, a predtým stovky z nich 25. marca 1988, ale aj v iné dni, keď sa stretávali v Juklových a Krčméryho krúžkoch, na púťach, v ekologickom hnutí, okolo Michala Slivku na Kláštorisku, pri pašovaní a distribuovaní literatúry, na undergroundových koncertoch, zakázaných výstavách a happeningoch a podobne.

Mladí ľudia boli prirodzene odvážni, neniesli si záťaž rodín s deťmi ani skúsenosť Augusta 1968, ktorá tak obmedzovala staršiu generáciu, nedelili sa na ľudákov a partizánov ako ešte staršia generácia a ako ukázal Palachov týždeň v Prahe, považovali za svoju úlohu dať Palachovej obeti konečne zmysel, ten, o ktorom sníval ich rovesník pred 20 rokmi.

Vyjadrením toho, čo vtedy mladí do verejného života priniesli, bol napríklad slávny televízny osobný konflikt Milana Niča s Vladimírom Mináčom, o čom sa vie, ale aj spor študentov s profesorom Miroslavom Marcellim, o čom sa, žiaľ, nevie. Tak či onak, bez mladých ľudí a univerzitných študentov si dnes November 89 nevieme predstaviť, patria k nemu rovnako ako Havel s Budajom. Lenže, a to je dodnes trochu tabu, čo sa vlastne stalo so študentmi potom? Povedané priamo: prečo sa nikto z nich politicky nepresadil?

Dodnes je to trochu tabu: čo sa vlastne stalo so študentmi po revolúcii? Prečo sa nikto z nich politicky nepresadil? Zdieľať

Ak si prečítate azda najlepšie napísanú spomienku na študentov a November, ktorú pred rokom napísal Dionýz Hochel, ak si prejdete meno po mene od ľudí 16. novembra cez tých, ktorí sa aktivizovali 20. a 21. novembra a potom ďalšie dni a týždne, nikto z nich sa politicky nepresadil. Nejde len o to, že sme tu nemali slovenského (či československého) Viktora Orbána, taký mimoriadny politický talent sa musí proste zjaviť, otázka je, prečo sa vtedajší študentskí lídri nepresadili aspoň čiastočne ako nižšie postavení lídri. Nemali na to? Alebo sa to nedalo? Odpoveď nie je úplne jednoduchá.

Dnes večer o 19.00 budem v Gorila Urban Space na námestí SNP moderovať diskusiu s Filipom Vagačom, Mirkou Lexmannovou a Martinom Luteránom a tak trochu sa budeme rozprávať aj o tom, ale táto téma presahuje jednu diskusiu. Už preto, že keď sa pozrieme na mladých ľudí v čele iných protestov, či už za Mečiara, alebo naposledy počas protigorilých demonštrácií, aj tu platí, že mladí, ktorí boli aktívni, dokázali pomenovať problém a dostať do ulíc tisíce ľudí, ani oni sa spravidla politicky nepresadili. Prečo?

Myslím, že tu už je odpoveď trochu ľahšia a zrozumiteľnejšia. Antigorila sa zničila sama svojimi anarchizujúcimi úletmi a radikalizmom, mečiariazmus do politiky predsa len niekoľko mladých priviedol, napríklad Daniela Lipšica, ktorý sa napokon politicky presadil.

Ale vráťme sa k pôvodnej otázke: Patria vlastne mladí do politiky len preto, že sú mladí, a teda energickí a odvážni? Pred 20 aj 10 rokmi bola odpoveď jasná, napokon energická mladosť vládla svetu, ako ukázal aj Tony Blair a mnohí iní politici.

Ale dnes?

Ešte aj Angela Merkel sa nechala pred pár mesiacmi uniesť a v nemeckej politike pôsobí istejšie a kompetentnejšie 73-ročný Wolfgang Schäuble, muž s väčším pokojom a rozhľadom, ako kancelárka. V Maďarsku je synonymom mladosti radikálny Jobbik a ešte radikálnejšie Hnutie 64 žúp, v Česku sú mladí politici stranícki technokrati bez charizmy, v Británii je mladosť tiež na ústupe, po porážke Eda Milibanda je na čele Laboristov výrazne starší Jeremy Corbyn a dalo by sa pokračovať. Mladosť v politike ako tak rehabilituje poľský prezident Andrzej Duda, aj keď 43 rokov mal v čase vstupu do politiky aj František Mikloško či Ján Čarnogurský a ich sme teda v roku 1990 za mladých zväčša nepovažovali.

Čo sa to s mladými deje? Nemajú čo povedať? Alebo nechcú? Alebo je problém úplne inde?

Tento text nechcem uzavrieť definitívnou odpoveďou, už preto, že tu pôsobí viacero faktorov naraz a že otáznik mu v dnešný deň pristane viac ako bodka či trojbodka. Ale pohľad na slovenskú politiku by nás vyrušiť mal: mladí, ktorí do nej vstupujú, či už majú 25-30 alebo okolo 40 rokov, totiž v niečom podstatnom nedokázali nahradiť svojich predchodcov. A to je trochu varujúce.  

Jaroslav Daniška

Foto: TASR/Michal Svítok

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo