Komentáre a názory 17. november 2015

Vivat Francúzsko! Vivat Republika!

Gabriel Hunčaga
Gabriel Hunčaga
Európa musí prestať podceňovať Islamský štát a sebakriticky sa postaviť k svojim politickým zlyhaniam.
Európa musí prestať podceňovať Islamský štát a sebakriticky sa postaviť k svojim politickým zlyhaniam.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Gabriel Hunčaga

Vivat Francúzsko! Vivat Republika!

Vivat Francúzsko! Vivat Republika! Týmito slovami ukončil francúzsky prezident François Hollande v neskorých hodinách piatkového večera svoje mimoriadne mediálne vystúpenie.

Stalo sa tak len niekoľko hodín po tom, ako ho ochranka evakuovala z futbalového stretnutia na Stade de France. V tej chvíli sa asi nenašiel súdny človek, ktorý by nesúcitil s obeťami teroristických útokov vo francúzskej metropole. Prejavy sústrasti, bolesť zo straty blízkych a šok z brutálneho krviprelievania budú zaiste v očiach civilizovaného sveta ešte nejaký čas rezonovať.

Čo sa vo víre udalostí ale určite stratí a nebude mať dlhú trvácnosť, sú ostentatívne gestá, ktoré majú za úlohu demonštrovať na jednej strane odhodlanie rázne zakročiť proti islamskému extrémizmu, a na strane druhej majú vyslať jasný signál voličovi, že socialisti na čele s prezidentom Hollandom dramatickú situáciu zvládnu.

Európa islamistov hlboko podceňuje

Bežný občan má krátku pamäť a pri tom všetkom akosi pozabudol na skutočnosť, že rovnaké postupy zvolil francúzsky establišment aj po útokoch na redakciu Charlie Hebdo zo 7. januára tohto roku. Tiež padali silné slová, do Paríža sa zbehli politické špičky a zovreté v jednom šíku pochodujúc po miestnych bulvároch za asistencie svetových médií svorne sľubovali a sľubovali.

Po silných slovách ale prišli slabé a nevýrazné činy. Ubezpečeniu, že niečo také sa už nebude opakovať, uveril z politických realistov len málokto. Prešlo niekoľko mesiacov a sviečky na nových pietnych miestach Paríža horia znova. Lenže tie opäť dohoria, kvety zvädnú a väčšina ľudí, ktorí si na sociálnych sieťach narýchlo sfarbili svoje profily francúzskou trikolórou, sa vrátia k bežnému životu bez toho, aby si z celej udalosti vyvodili akékoľvek súvislosti. To isté sa udialo aj po útoku na redakciu Charlie Hebdo. Nickname „Je suis Charlie“ z virtuálneho sveta zmizol tak rýchlo, ako prišiel a populistické gestá i reči politikov utíchli vo víre domácej politiky.

„Nejde o nijakých nekultivovaných beduínov. Pravdou je pravý opak. Sú múdri, vysokoškolsky vzdelaní a veľmi dobre vedia, čo plánujú.“
Jacques Mourad o Islamskom štáteZdieľať

Posledné útoky boli koordinované, sofistikovanejšie, brutálnejšie a čo je neprehliadnuteľné, podľa zástupcov IS, ktorí sa k teroristickým činom prihlásili, sa okrem situácie v Sýrii ako dôvodu na vykonanie aktu násilia spomína aj to, že Paríž je miesto, ktoré časť islamistov vníma ako pelech neresti a semenište hriechu.

Tento druhý dôvod, z akého sa teroristi rozhodli vraždiť nevinných ľudí, je pre doterajšiu európsku multi-kulti politiku hádam ešte väčším strašiakom ako angažovanosť niektorých krajín EÚ na vojenských operáciách proti IS. Prečo? Lebo miest, ktorých každodenný kolorit a slobodná atmosféra vyzerá rovnako alebo podobne ako v Paríži, sú v Európe azda stovky.

Sú roztrúsené aj v tých štátoch EÚ, ktoré sa v Sýrii a Iraku vojensky nijako neangažujú. Niekoľkí z islamistov, ktorí v piatok zbabelo vyčíňali v Paríži, boli občanmi EÚ a požívali všetky výhody tohto statusu vrátane voľného pohybu osôb. Prečo by si teraz nezmysleli, že na základe presvedčenia o skazenom a hriešnom mestskom živote zaútočia trebárs vo Viedni?

Je mi jasné, že netreba maľovať čerta na stenu, ako sa hovorí, ani hádzať všetkých do jedného vreca. Lenže fakt, že oveľa väčšiu hrozbu pre stabilitu EÚ predstavujú islamisti s európskymi pasmi, ktorých ich domovské krajiny (sú ich tisíce) bez problémov pustili zastrieľať si a zabojovať do Sýrie, súčasné politické vedenie Francúzska akosi nechce zreteľne pomenovať.

Pritom rovnako poľahky, ako sa na územie IS niektorí z nich dostali, sa teraz vracajú domov. V prostredí radikálnejších európskych moslimských komunít sú z nich po návrate ostrieľaní hrdinovia s ešte väčšou autoritou. Mnohí z nich stále zostávajú v spojení s IS a sú kedykoľvek pripravení, povedané trochu zjednodušene, na akýkoľvek zásah proti nepriateľovi, ktorý je stelesnený sekulárnym Západom.

Jacques Mourad, predstavený islamistami zničeného sýrskeho kláštora Mar Elian, unesený v máji tohto roku (písal som o tom na blogu), sa po októbrovom prepustení z niekoľkomesačného zajatia v Rakke pre BBC vyjadril, že Európa podceňuje nebezpečenstvo a schopnosti IS. Mourad doslova povedal: „Nejde sa o nijakých nekultivovaných beduínov. Pravdou je pravý opak. Sú múdri, vysokoškolsky vzdelaní a veľmi dobre vedia, čo plánujú.“ Viacerí z popredných predstaviteľov IS si tieto nadobudnuté schopnosti so sebou priniesli z Európy.

Hollande poškuľuje po moslimských hlasoch

Obávam sa však, že napriek závažnosti a urgentnosti momentálneho diania, socialisti na čele s Françoisom Hollandom túto situáciu opäť nezvládnu. Už o pár týždňov sa totiž vo Francúzsku odohrajú tzv. regionálne voľby (prvé kolo bude 6. 12. a druhé 13. 12.), v ktorých by socialisti radi zopakovali úspech z marca 2010, keď sa tento druh volieb konal naposledy. Hlasovať sa bude do 12 regionálnych parlamentov na území Francúzska (zvyšok tvorí Korzika a zámorské teritóriá), pričom socialisti tu zvíťazili všade okrem regiónov Alsaska a Languedoc-Roussillon.

Súčasný prezident robí zahmlievaním pozadia útokov všetko preto, aby sa pokúsil osloviť voličský potenciál francúzskych moslimov. Zdieľať

Za opatrnou a alibistickou rétorikou Hollanda na adresu reálneho nebezpečenstva hroziaceho zo strany frankofónnych radikálnych islamských kruhov vo Francúzsku a Belgicku treba hľadať aj poškuľovanie po voličskom potenciáli početnej miestnej moslimskej komunity. Z celkového počtu asi 6 miliónov moslimov je približne polovica mladšia ako 24 rokov, čo znamená, že zvyšné cca 3 milióny z nich teoreticky disponujú volebným právom.

V situácii, keď hrozí reálny scenár, že po útokoch posilní radikálna pravica a aj najväčší Hollandov potenciálny konkurent v prezidentských voľbách 2017 Nicolas Sarkozy, robí súčasný prezident zahmlievaním pozadia útokov všetko preto, aby sa pokúsil osloviť voličský potenciál francúzskych moslimov. Pokiaľ sa mu podarí odviesť pozornosť od skutočných problémov s radikálnou scénou domáceho islamu a zámerne bude podiel frankofónnych extrémistov na útokoch zľahčovať, môže sa pokúsiť osloviť domácich moslimov, pre ktorých takáto voľba bude lepšia ako podpora pravice, nehovoriac o krajne pravicových elementov.

V každom prípade v niektorých dôležitých regiónoch nejde o zanedbateľné čísla. Podľa údajov francúzskeho ministerstva vnútra spred niekoľkých rokov žili až dve tretiny moslimov v urbánnom prostredí. Z toho cca 38 percent v administratívnom regióne Ile-de-France (na jeho území sa rozprestiera aj Paríž), 13 percent v regióne Provence-Alpes-Côte d'Azur (s mestami ako Marseilles a Nice), 10 percent v regióne Rhône-Alpes (mestá Lyon a Grenoble) a napokon 5 percent v regióne Nord-Pas-de-Calais (mesto Lille).

Pre zaujímavosť, v regióne Ile-de-France, ktorý sa z bezpečnostného hľadiska javí po dvoch tohtoročných útokoch ako najzraniteľnejší, tvoria moslimovia 10 percent z celkového obyvateľstva (v regióne Provence-Alpes-Côte d’Azur je to ešte o percento viac), čo je aj z hľadiska lokálneho volebného potenciálu slušné číslo. Otázkou v takto uchopenej úvahe zostáva, ako sa k celej záležitosti verejne postavia moslimské intelektuálne a náboženské špičky, a či obyvatelia Paríža a celého regiónu budú ochotní dať Hollandovi po dvojnásobnom zlyhaní ešte nejakú šancu. Úprimne povedané, ak by som bol v tejto situácii Parížanom, tak by som jeho vyjadreniam neveril.

Exprezident Sarkozy sa síce stretol Hollandom, aby dal verejne najavo jednotný postoj v boji proti terorizmu, ale zároveň si v Elyzejskom paláci neodpustil jasnú kritiku na adresu svojho hostiteľa. V podobnom duchu reagoval šéfredaktor občiansko-konzervatívneho denníka Le Figaro Alexis Brézet v jeho špeciálnom nedeľnom vydaní, keď politickej reprezentácii krajiny vyčítal, že sa podobne ako po útoku na Charlie Hebdo obmedzila na ľubozvučné apely o rešpektovaní hodnôt Republiky a na programové vyhlásenia. Hovorí dokonca o ére „post Charlie Francúzska“ a naznačuje, že je potrebné priznať si ilúziu o falošnej bezpečnosti. Dokonca sa nebojí konštatovať, že ten, kto oficiálnym vyhláseniam oponoval, bol diskvalifikovaný ako islamofób.

Francúzsko potrebuje vystúpiť z tieňa vlastnej pretvárky

Na vrahov s pokrikom Allah akbar! nestačí tweetovanie ani oháňanie sa chartami sekularizmu, píše šéfredaktor Le Figaro. Ako je možné, že radikálni kazatelia stále vplývajú na mládež?Zdieľať

Francúzsko sa ocitlo v asymetrickom konflikte s časťou svojich vlastných občanov. V takejto vojne sú nepriateľské línie len ťažko čitateľné, občas dokonca neviditeľné a neexistujú v nej ani štandardné operácie, ani pravidlá, ktoré by umožnili predvídať jednotlivé kroky protivníka.

Ako povedal Alexis Brézet, táto armáda operuje v zahraničí, ale zároveň aj doma a dokonca v prostredí francúzskej mládeže. Na vrahov s pokrikom Allah akbar! nestačí tweetovanie ani oháňanie sa chartami sekularizmu, pokračuje šéfredaktor Le Figaro. Dodáva, že vláda, ktorá dnes čelí historickým zmenám v dejinách krajiny, sa musí snažiť pomenovať a pochopiť, ako je možné, že rôzni radikálni kazatelia ešte stále môžu beztrestne vyzývať mládež, aby atakovala demokraciu, židov i kresťanov.

Pokiaľ chce súčasný establišment Francúzska vo vojne s islamským terorizmom uspieť, ako tento boj sám nazýva, mal by nutne vystúpiť z tieňa vlastnej pretvárky.

Metafory, gestá a heslá precízne zabalené do politicky korektného slovníka doteraz nepriniesli, a zaručene ani neprinesú, žiadne seriózne riešenie. Pokiaľ sa neprenesú do konkrétnych ráznych politických rozhodnutí, hoci aj navonok nepopulárnych, trúchlenie sa pomerne rýchlo rozplynie a časom vyznie naprázdno.

Žiaľ, mám pocit, že sa pri všetkých tých pietnych okázalostiach akosi pozabudlo na skutočnosť, že obete teroristických útokov v Paríži a ich pamiatka by si zo všetkého najviac ako zadosťučinenie zaslúžili skutočné eliminovanie islamského fundamentalizmu. Najskôr v krajinách EÚ a potom možno aj inde. To bude možné len v prípade, že sa politici nebudú pokrytecky ukrývať do húštiny vágnych komuniké z obavy pred údajnou xenofóbiou, ktorej nejednoznačný koncept sami pomohli vytvoriť.

Zvolanie „Vivat Francúzsko! Vivat Republika!“ bude znieť o to presvedčivejšie a úprimnejšie, o čo sebakritickejšia bude francúzska politická reprezentácia k svojim vlastným politickým zlyhaniam.

Gabriel Hunčaga
Autor je historik a dominikán.

Foto: TASR/AP (Stephane de Sakutin/Pool Photo)

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0