Vyrovnať sa s minulosťou znamená nemať čisté svedomie

Vyrovnať sa s minulosťou znamená nemať čisté svedomie

Tento týždeň v Prešove a Spišskej Kapitule prebiehajú Hanusove dni. Rozprávali sme sa s ich organizátorom Markom Hrubčom.

Čo sú to Hanusove dni?

Kedysi stretnutie pamätníkov Ladislava Hanusa, dnes festival diskusií a prednášok, na ktorom si kladieme kľúčové otázky našej doby. Realizácia Hanusovho programu dialógu náboženstva s umením, kultúrou so svetom. Počas uplynulých piatich ročníkov sme sa zaoberali témami, ako je pamäť a identita, rozprava o kultúrnosti, budúcnosť konzervativizmu alebo princíp pluralizmu. V tomto roku sme zvolili tému „Východ – Západ: Slovensko, svet a osoba“. Reflektujeme aktuálne dianie. Podujatia budú v Prešove väčšinou podvečer počas celého týždňa.

Na aké hlavné veci sa môžeme u vás tešiť?

Začíname 17. novembra diskusiou o Generácii Y a benefičným organovým koncertom venovaným obetiam totalitného myslenia v spolupráci s OZ Magis, ktoré sa venuje obetiam domáceho násilia. Prvýkrát sa nám podarilo rozvinúť spoluprácu s viacerými komunitami, dvoch diskutérov „dodali“ evanjelici, jedného saleziáni. Vo štvrtkovej geopoliticko-kultúrnej diskusii Pod lampou máme zastúpené aj pravoslávie. Diskutovať budú prof. Tomský, Dr. Čarnogurský, prof. Zajac a prof. Šafin. Festival má presah do širokej kultúry.

Partnerstvá s ÚPN a OZ Nenápadní hrdinovia priniesli do Prešova Festival slobody aj konferenciu Nenápadných hrdinov. Podarilo sa zapojiť aj univerzitu, v knižnici bude mať príhovor hlavný rečník festivalu profesor Tomský, česko-britský exilový vydavateľ.

Symbol Novembra '89 je jeden z najmenej rozvinutých symbolov novodobej histórie Slovenska. Hanusovi sa dostalo uznania po Novembri, predtým ho naši predkovia zatvorili. Zdieľať

V piatok sa presúvame na Spiš a začíname hudbou 17. storočia v Spišskom Podhradí v podaní vokálneho súboru Vox Aurumque. Program vyvrcholí akademickou víkendovkou v Spišskej Kapitule pohľadom na obete – na mučeníkov cez dejiny umenia pod vedením Dr. Hromjáka. Reč bude o Tomášovi Munkovi aj o biskupovi Vojtaššákovi.

Prečo sa konajú práve v novembri?

Symbol Novembra '89 považujeme za jeden z najmenej rozvinutých symbolov novodobej histórie Slovenska. Vyplynulo to z úvah o pamäti, identite a symbole. Hanusovi sa dostalo uznania po Novembri, predtým ho naši predkovia zatvorili, nechali ho šúpať cibuľu, pracovať v bani či v kotolni. V Prešove nemajú podobné akcie takmer žiadnu tradíciu, vypĺňame prázdny priestor. Symbol Novembra v sebe nesie presah do verejného priestoru, do mesta, polis. Som rád, že sa podarila spolupráca s mestom. Záštitu nad podujatím prevzala primátorka Prešova Andrea Turčanová.


Marek Hrubčo

Čo pre teba znamená symbol Novembra?

Vo všeobecnej kolektívnej pamäti akoby ostala iba trpká pachuť sklamania vyplývajúceho z prehnaných očakávaní. Zabúdame, že azda najpodstatnejšou slobodou, ktorá nám tak trochu padla z neba – dalo by sa povedať aj „z Poľska“ – je sloboda myslieť a konať podľa vlastného svedomia. Sloboda zhromažďovať sa okolo nejakej myšlienky. Zabúdame, že zápas o slobodu pokračuje. Zabúdame, že sme si v novembri „nevyštrngali“ západnú životnú úroveň, ale nástroje, ktoré nám umožňujú brániť sa proti neobmedzenej moci vládcu. Tento priestor takmer nevyužívame.

Ako to?

Na to je potrebná určitá odvaha, zrelosť, schopnosť vytvoriť si postoj, stanovisko k veciam – ale najmä, schopnosť organizovať sa do funkčných komunít. Jednotlivec je bezbranný. Takého ho chce mať štát. Počúvam samé skeptické hlasy, s tým nič neurobíš, všade sú záujmy... Totalitne zmýšľajúci nositeľ moci má záujem, aby sme boli od neho závislí. Všetky diktatúry sa snažili vytlačiť skupiny a skupinky slobodne zorganizovaných ľudí. Od turistických klubov, ktoré sa snažili starať sa o nejakú chatu, až po politické think-tanky. Tretí sektor – a vôbec mediačné štruktúry – ako je rodina, susedstvo, cirkev, dobrovoľné združenia – plnia významnú funkciu a spoluvytvárajú demokratické prostredie. Totalitne zmýšľajúci ľudia ich považujú za nadbytočné. Socialisti či liberáli, to je jedno.

Ako hodnotíš kvalitu demokracie na Slovensku?

Učíme sa už viac než štvrťstoročie žiť v slobode a v demokracii, no zatiaľ sa na demokraciu iba hráme. Hráme sa na diskusiu – pozrite si simulované debaty v médiách. Nie novinári, ale politici – spravidla tí, ktorí sú pri moci – si vyberajú spoludiskutérov a určujú pravidlá, nastavujú agendu. Je to aj zlyhanie novinárov. Premiér pre istotu nediskutuje vôbec a všetci si už na to akoby zvykli. Ale demokracia je diskusia. Nevieme diskutovať, a preto máme ďaleko od anglosaského „Ordered Liberty“ Edmunda Burka aj od nemeckého „Ordnungspolitik“, ktorého kľúčovým realizátorom bol kancelár Konrad Adenauer. Jeho nadácia je aj hlavným partnerom podujatia. Vonkajšie znaky demokracie tu sú, ale myslenie je totalitné. Opačný názor berieme osobne. Navyše, nevyrovnali sme sa s vlastnou minulosťou, a preto nevieme, kto sme a kam patríme.

Prehnali sa tadiaľto dve totality, vyhnali sme Židov, Nemcov aj Maďarov. Ako hovorí profesor Tomský, „žijeme na pohrebisku ideológií 20. storočia“. Zdieľať

Čo znamená vyrovnať sa s minulosťou?

Znamená to nemať čisté svedomie, keď sa človek prechádza po ulici. V Prešove kedysi tvorili Židia štvrtinu populácie. Na Prešovskom kolégiu sa pestovalo skutočné vzdelanie, študovali tu katolíci, Židia, protestanti. Aj Hviezdoslav. Kde je ovocie? Kde sú tí ľudia? Prehnali sa tadiaľto dve totality, vyhnali sme Nemcov aj Maďarov. Obyvateľstvo je zdecimované. Ako hovorí profesor Tomský, „žijeme na pohrebisku ideológií 20. storočia“. Vyrovnať sa s minulosťou znamená pochopiť vlastné dejiny ako drámu, ako zápas o slobodu, neustály boj pravdy a moci v rôznych obmenách. Nie sú to tie nezmyselné odrážky, ktoré poznáme z našich poznámok z hodín dejepisu zo základnej či strednej školy. Je to dráma, osudy konkrétnych ľudí, príbehy, osobná skúsenosť, rozhodnutia.

Príbeh sa nijako nedá vtesnať do relativizmu. Je to liek na relativizmus. Príbeh dáva zmysel. Chceli sme do Hanusových dní nejako vniesť personálny rozmer, personálny činiteľ, osobu. Toto sa podarilo vďaka partnerstvu s Nenápadnými hrdinami. Sme vďační, že tu žijú ľudia ako Fero Neupauer, ktorí sa programovo a systematicky venujú mapovaniu osudov obetí totality. Dejiny sú sumou rozhodnutí konkrétnych ľudí. Znamená to, že nie je to úplne beznádejné, môžeme sa rozhodnúť žiť inak. Se lží se měřit, a vždy znovu věřit, že i jinak lze žít, spieva Karel Kryl. Mimochodom, na festivale máme nepriamo zastúpeného aj Karla Kryla.

V akom zmysle?

V podaní prešovskej speváčky Viki Olejárovej odznejú piesne Karla Kryla pred filmom Stopy v snehu v rámci Festivalu slobody Ústavu pamäti národa.

Čo očakávate od tohto festivalu?

Založenie tradície. Demokratickej tradície. Veríme, že aj v Prešove existuje náročnejšie publikum, len dosiaľ tu chýbala kvalitná ponuka. Ideme do rizika. A do mínusov. Celý festival je v podstate skladačkou dobrovoľníckych aktivít. Nevyhnutnou podmienkou a predpokladom pretrvania slobodného demokratického právneho štátu v tejto krajine je rozvinuté demokratické zmýšľanie občanov. Musí tu vyrásť kritická masa slušných rozumne uvažujúcich ľudí, aby mohol existovať priestor slobody. Slobodu máme vďaka rozumu. Pritom tí ľudia sa vôbec nemusia na všetkom zhodnúť. Stačí, že vedia rozumne diskutovať. Festival vytvára priestor pre realizáciu slobody – predostrie témy, ponúkne inšpiráciu pre samostatné uvažovanie, vytvorí priestor pre diskusiu. Oslavujeme slobodu. 


Ladislav Hanus (26. február 1907 – 7. marec 1994)

Hanus bol človek otvorený, ale aj veľmi vzdelaný a zásadový. Ako by sa díval na dnešnú západnú kultúru, ktorú Benedikt XVI. nazval ako diktatúru relativizmu?

Hanus bol v prvom rade filozofom kultúry. Nazvali sme ho „slovenský Romano Guardini“. Zaujímal sa o kultúru, o jej podstatu, hybné sily, nachádzal ich v náboženstve. Korene aj vrchol. Kultúrnosť vrcholí v svätosti. Dal si záležať na zdravom základe, na zdravej prírode, ktorú zbožnosť dvíha do nadprirodzena. Dnes sa čudujeme, ako je možné, že v kresťanskom prostredí sa vyskytujú rôzne machinácie, kauzy, intrigy... chýba zdravý základ na prirodzenej úrovni – prirodzené cnosti. Zdá sa mi, že občas netrpezlivo siahame po teologálnych, no nezvládame ani tie prirodzené. Benedikt v tejto súvislosti povedal, že treba mať odvahu uznať schopnosť rozumu poznať pravdu, no povedal aj to, že Ježiš pravdu nepresadzuje mocensky, ale odhaľuje ju svojím utrpením. Zdá sa mi, že u nás máme tendenciu hľadať vonkajšieho nepriateľa, ktorý sa na nás najčastejšie valí „zo Západu“ a chce nám robiť zle. Komu? No predsa nám – dobrým, mravným, zásadovým, slovenským pravoverným kresťanom. Treba sa možno zamyslieť, či tie „levy“ ozaj prichádzajú k nám zvonku... či náhodou tak trochu nežijú v nás. Ak by sme si to uvedomili, možno by sme ľahšie oslovili tých 80 %, ktorí sa na referende nezúčastnili.

Aký by mal Hanus názor na posúvanie chápania rodiny, na zrovnoprávňovanie homosexuálnych zväzkov s rodinami a pod.?

Hanus v tom mal jasno a pritom vonku ešte nezúrila sexuálna revolúcia, a už vôbec nie homosexuálna. Štát má dať rodine ústredné miesto, ktoré si ona svojím významom zasluhuje. Varoval, že materialistické a utilitaristické tézy sa určite prejavia najmä na tomto poli. Píše o pevnosti, jednote, nerozlučnosti a posvätnosti manželského zväzku. Život treba chrániť už v materskom lone, zákonodarstvo sa má k tomu prispôsobiť. „Ináč máme dočinenie so samými protirečeniami,“ hovorí Hanus. Bráni aj právo rodičov na výchovu dieťaťa. Škola rodičovskú výchovu iba zastupuje, koná v jej mene. Štát koná len v mene rodičov. „Protiprirodzené je, násilím na kompetencii rodičov na ich dieťa je, keď si spoločnosť v najširšom zmysle osvojí riadenie výchovy dieťaťa ako svoje vlastníctvo, ráz jeho nadiktujúc zhora. Toť príznačný charakter totalitaristickej výchovy. Rodinná politika čaká na svoje ozdravenie."

Ako Hanus odpovedal na vzťah Západu a Východu, teda ako by prispel k prešovskej Lampe?

Východ považoval za živelne voluntaristický. Neveril v obrátenie Sovietskeho zväzu ako Kolakovič, neveril v „kolektivistického človeka“. V Pokonštantínskej cirkvi hovorí, že demokracia je vládnou sústavou dospelej spoločnosti. Dospelosť predpokladá a k tejto dospelosti vychováva, pričom tento výchovný proces je dlhý. Nikdy sa nekončí a robí len pomalé, sotva badateľné generačné pokroky. Tie isté krízové javy sa opakujú. Demokratická spoločnosť potrebuje múdrych a trpezlivých vychovávateľov. Metóda je diskusia, čiže rešpektovanie presvedčenia, ktorému je cudzie násilie i každá forma diktatúry. Demokracia spočíva v úcte k človeku.

Hanus pôsobil v čase slovenského štátu. Aký mal vzťah k režimu?

Áno, žil a pôsobil v tej dobe. Vnímame ho celistvo, aj so zlyhaniami. Nebol to svätec. Nebol to Maximilián Kolbe. Neposlúchal biskupa, raz sa vyparil na mesiac za priateľmi, „guardiniovcami“ do Nemecka a nedal o sebe vedieť. Guardiniho nacisti prenasledovali. Jasne sa vyjadruje, že katolicizmu je táto voluntaristická ideológia cudzia. Bol kritický voči okoliu, aj osobný, politicky nekorektný, dôsledný kritik. Viacerých kolegov z kňazstva považoval za nuly, ľudí malého formátu, hovorí o tom v pamätiach. Korigoval ho v istých veciach jeho učiteľ, Ferko Skyčák, ktorý bol dôsledný tomista, poznal české prostredie a mal vysokú mienku o Masarykovi a rád ho citoval.

Priamej politiky sa však Hanus stránil, aj keď v Ružomberku poznal mnohých ľudí z vysokých kruhov. Na obranu treba povedať, že v Kapitule vypracovali traktát na obranu Židov. Hanus vypracoval časť o amorálnosti protižidovských zákonov, hovorí o tom vo svojich pamätiach. Predpokladám, že to išlo na akúsi komisiu a do stratena, je to úloha pre historikov. Úsudok na túto dobu si utváram a k slovenskému štátu bude treba urobiť jedny Hanusove dni. Minimálne. Kontroverzia a problematickosť je vnorená do názvu podujatia, do názvu spoločenstva, uvedomujeme si to. Nechceme sa jej vyhnúť, práve naopak. Našou víziou je nadväzovať na jeho filozofiu kultúry – na ideu princípu kultúrnosti, pluralizmu a personalizmu. A byť kritickí aj voči Hanusovi.

Východ má bohatú históriu, kultúru a tradíciu. Inak, možno hlbšie, poníma ľudskú osobu. No k demokratickej tradícii sa nedopracoval. Inšpirujme sa Západom, hoci nie jeho chorobami. Zdieľať

Kam podľa teba patríme geopoliticky a kultúrne? 

Za Západ považujem geopoliticko-kultúrny trojuholník Rím – Atény – Jeruzalem. Patríme na Západ, hoci vajatáme, keďže nám Slovanom imponuje východná spiritualita. Lenže podľa mňa treba rozlišovať medzi východnou spiritualitou a politicko-mocenskou rétorikou Kremľa pod taktovkou bývalého aparatčika KGB, ktorý ide zachraňovať kresťanskú civilizáciu a „skazený“ Západ od zániku. Ak by sme sa nenadájali anonymnými blogmi či pochybnými portálmi typu hlavnespravy.sk, ak by nám nechýbala historická pamäť, ak by sme použili vlastnú osobnú skúsenosť ako zdroj poznania, ľahko by sme rozlíšili, že sa nám predkladá lož.

Spolu s Niallom Fergusonom som presvedčený, že Západ je morálnym, geopolitickým aj kultúrnym víťazom – najmä po kolapse ľavicových myšlienkových systémov, ako bol komunizmus. Nepotrebuje súťažiť s Východom, keďže žiaden Východ vlastne ani neexistuje – pokiaľ ide o usporiadanie spoločnosti. Iste, Východ má bohatú históriu, kultúru a tradíciu. Inak, možno hlbšie, poníma ľudskú osobu. No k demokratickej tradícii sa nedopracoval. Pokiaľ ide o politický priestor, inšpirujme sa Západom. Nie však jeho chorobami, samozrejme. A buďme otvorení pre duchovno-kultúrne impulzy z Východu. Ale na tomto modeli sa celkom nezhodneme ani v užšom organizačnom tíme. Je to na diskusiu. Srdečne pozývam.

Marek Hrubčo (1977) je absolventom Ekonomickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Po ukončení štúdia pôsobil v Bratislave ako prekladateľ. V súčasnosti pracuje v komerčnej sfére ako analytik. Od roku 2004 je členom Spoločenstva Ladislava Hanusa. Sporadicky prispieva do internetových portálov a časopisov. Je predsedom občianskeho združenia Fórum pre kultúru, organizátorom východných Hanusových dní. Žije s rodinou v Prešove.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo