Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
28. júl 2021

Boj s pandémiou

Paradox slobodného štátu

Časť opozície sa rozhodla zneužiť zneistenie mnohých voličov a podľa hesla „čím horšie, tým lepšie“ robiť kampaň na úkor zdravia občanov.

Paradox slobodného štátu

Foto: TASR/ Dano Veselský

„Slobodný, sekularizovaný štát žije z predpokladov, ktoré sám nedokáže zaručiť.“ S týmito slovami zhrnul nemecký filozof práva a bývalý sudca nemeckého Ústavného súdu Ernst-Wolfgang Böckenförde dilemu, v ktorej sa európske štáty nachádzajú. Pandémia nám ponúka novú variáciu starého príslovia.

Böckenförde mal spočiatku na mysli neschopnosť moderných sekularizovaných štátov vytvoriť „sociálny kapitál“, čiže pocit spolupatričnosti, ktorý drží spoločnosť pohromade a umožňuje jednotlivcovi identifikovať sa so spoločnosťou. Od tohto pocitu závisí ochota platiť dane, prijať oprávnené obmedzenia osobnej slobody v prospech verejnosti a rešpektovať zákony.

Pravdou totiž je, že štát je od rešpektu občanov do istej miery závislý. Tak dlho, ako zákony porušujú jednotlivci, štát dokáže využiť políciu a súdnictvo k udržiavaniu verejného poriadku. Ak však spoločnosť ako celá štát odmietne, štát sa bez masového útlaku nezaobíde.

Demokracie sú odkázané na spoluprácu občanov, ktorí dodržiavajú zákony preto, že dôverujú, že zákony predstavujú legitímne obmedzenia ich slobody, pretože sú v ich vlastnom záujme, nie preto, lebo by sa obávali polície.

V modernom svete štát čoraz viac preberá úlohy, ktoré kedysi pripadali rodinám a náboženským spoločenstvám, napríklad sociálne zabezpečenie alebo vzdelanie. Zároveň však takáto politika predstavuje bremeno pre daňových poplatníkov. Podľa Böckenförda pôsobenie štátu preto závisí od akceptácie základných hodnôt a princípov, ktoré pod vplyvom cirkví nasiakli do našich spoločností, ale sám nedokáže tieto hodnoty vynútiť.

Ešte prednedávnom bolo aj v demokratických európskych štátoch samozrejmosťou, že mladí muži rok či dva svojho života obetovali v prospech štátu a slúžili v armáde. Okrem značného obmedzenia osobnej slobody to predstavovalo aj ohrozenie ich života a zdravia, no jestvovalo povedomie, že sloboda jednotlivca závisí od toho, či dokáže ubrániť slobodu a nezávislosť demokratického štátu pred jeho nepriateľmi.

Niet divu, že národné štáty napriek svojim nedostatkom dodnes nezmizli. V sekularizujúcich sa spoločnostiach bola práve národná myšlienka často integrujúcim faktorom, ktorý spájal rôzne náboženské skupiny, napríklad katolíkov a evanjelikov v strednej Európe alebo kresťanov a moslimov v arabských štátoch.

Obzvlášť zle fungujú štáty, ktorým spoločná integrujúca myšlienka chýba, napríklad v multietnických afrických štátoch. Aj tam síce existujú spoločnosti, ktoré držia pohromade a navzájom si vypomáhajú, ale organizujú sa na základe kmeňov a nie štátu. To má fatálne následky, pretože to vedie k štátnemu rozkladu a podkopáva možnosti štátneho aparátu krajinu efektívne spravovať.

Pandémia ukazuje trhliny v spoločnosti

Nízka miera zaočkovanosti pre Slovensko neveští nič dobrého. Napokon, očkovanie má nielen ochrániť pred ťažkým priebehom a do istej miery aj nakazeniu očkovaného, ale najmä najslabších v našej spoločnosti.

Skupiny ako onkologickí pacienti alebo ľudia s auto-imúnnymi ochoreniami buď pre svoj zdravotný stav byť zaočkovaní nemôžu, alebo berú lieky, ktoré účinnosť vakcíny potláčajú. Práve títo ľudia sú odkázaní na to, že sa spoločnosť ukáže ako solidárna a zaočkuje sa aj kvôli nim.

Inzercia

Pri racionálnom porovnaní rizík očkovania a nakazenia koronavírusom by aj bez ohľadu na iných spoluobčanov bolo očkovanie rozumnou voľbou. Na celom svete bolo zatiaľ podaných 3,9 miliardy dávok vakcíny a aj keď môžu mať isté vedľajšie účinky, oproti nebezpečenstvu nákazy sú riziká zanedbateľné. Ale ľudia nie sú plne racionálne bytosti a nedôvera voči autoritám je v slovenskej spoločnosti tak hlboko zakorenená, že nízka ochota dôverovať odborníkom podporujúcim očkovanie nie je prekvapením.

O to horšie je, že časť opozície sa rozhodla zneužiť zneistenie mnohých voličov a podľa hesla „čím horšie, tým lepšie“ robiť kampaň na úkor zdravia bežných občanov. O morálnych kvalitách Ľuboša Blahu či Mariana Kotlebu si už pred pandémiou len málokto robil ilúzie. Ale čo vypovedá o našej spoločnosti, že jej nemalej časti je osud onkologických pacientov zjavne ľahostajný?

Ako teda paradox slobodného štátu vyriešiť? Jednou z možností je ponechať rozhodnutie na občanoch. Ak sa občania dobrovoľne nezaočkujú, bude to opätovne stáť tisícky životov a asi aj miliardy eur. Takýmto prístupom si však uchováme väčšiu osobnú slobodu.

Tragické bude, že tomuto rozhodnutiu padnú za obeť aj ľudia, ktorí by sa radi zaočkovali, ale pre zdravotnú indikáciu tak spraviť nemohli. Práve tu sa odhaľuje slabina argumentácie proti povinnému očkovaniu. Štát totiž nemôže byť počas pandémie ľahostajný k osudu svojich občanov, ale má povinnosť chrániť ich zdravie a životy.

Naprieč Európou súdy síce upravovali rámec, v ktorom boli prijímané protipandemické opatrenia, ale nespochybňovali úlohu štátu v boji proti pandémii a jeho možnosť, ba priam povinnosť obmedziť niektoré základné slobody, aby chránil verejné zdravie.

Čo je teda primeraný a najmenej invazívny spôsob boja proti pandémii? Počas prvej a druhej vlny vakcíny ešte neboli k dispozícii a okrem rôznych obmedzení pohybu, zatvárania podnikov a povinnosti nosiť rúška štát veľa spraviť nemohol. Teraz sa však situácia mení, s dostatočným množstvom vakcín by mohlo byť práve plošné, a možno aj povinné očkovanie najmenej invazívnym zásahom do života občanov.

Aj počas tretej vlny bude štát musieť prijímať opatrenia. Či sa nám to páči alebo nie, na stole budú dve opcie: očkovanie alebo lockdown. Povinné očkovanie pritom nie je ničím novým, už desaťročia povinne očkujeme maloletých a úspešne sme ním vyhubili napríklad kiahne.

Slovensko sa zatiaľ spolieha na zodpovednosť občanov, no výsledky sú podstatne horšie než u našich západných susedov. V Českej republike dostalo aspoň jednu dávku vakcíny už vyše polovice populácie, v Rakúsku takmer 60 percent. Oproti tomu je na Slovensku zaočkovaných jednou dávkou len 41 percent občanov.

Pandémia je skúškou, či ešte v našej spoločnosti zostal dostatok tmelu, aby aj pod tlakom držala pohromade. Očkovanie ukáže, či skúšku ustojí.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva