Odkazy Juraja Kušnierika

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Odkazy Juraja Kušnierika

Je ťažké sa zmieriť, že odišiel tak predčasne. Ale nezanechal nám tu po sebe prázdno, naopak, nechal nám tu plno odkazov.

Keď som sa dozvedel o Jurajovej smrti, v tú strašnú noc piatka trinásteho, nezmohol som sa na nič, ani na plač, len som tupo hľadel na správy z Paríža teroru, a pritom stále myslel na neho. Uvoľnenie prišlo až neskôr a s ním aj nová perspektíva.

Ako novinár

Celých desať rokov sme boli kolegami v .týždni, niekoľko rokov sme boli spolu aj zástupcami šéfredaktora, pri tvorbe spoločného diela sme tak prežili veľa radostí, ale aj niekoľko drám. A po tieto nespočetné dni sa mu podarilo zaplniť moje dni krásou svojej osoby. Juraj bol človekom kultúry, tak ho poznalo Slovensko. A človekom vzťahov, tak ho poznali tí, čo ho zažili osobne. Áno, človekom vzťahov, iného takého už nepoznám.

Teraz, viac než 24 hodín po jeho smrti, keď cítim, čítam, počúvam, koľkých ľudí zasiahol rovnako, sa mi zdá, že Juraj už nechce, aby sme sa jeho zúfalo skorým odchodom iba trápili. Predčasnosťou svojej smrti nás priamo vyzýva, aby sme sa s ním vysporiadali. A našli napriek bolesti, vďaka jeho ľudskému dedičstvu, nový zmysel.

Keď som v sobotu večer hľadel do ohňa sviečok pred budovou mojej a, žiaľ, už aj Jurajovej bývalej redakcie, v tom zármutku sa mi začalo rozvidnievať.

Napadajú mi štyri odkazy, ktorými bude Juraj Kušnierik ovplyvňovať naďalej stovky tisíc ľudí. Ako inšpirácia či priamo ako vzor, príklad.

Jurajov prvý odkaz. S Jurajom sme mali rozdielne novinárske filozofie, ktoré boli vlastne stále v spore. Juraja som presviedčal, že aj o kultúre by sa malo písať v istom zmysle rovnako ako o politike, kriticky a ostro, všímať si oveľa viac to, čo nefunguje, než to, čo funguje. Vždy keď som mu vyčítal, že bol zase až príliš pozitívny, skromne sa pousmial, mykol plecom – a stále si šiel svojou cestou.

Ňou bolo pomáhať na našom malom a často neprajnom Slovensku všetkému, čo sa mu zdalo dobré či neuznané. A popritom si dával až úzkostlivo pozor, aby niekomu nespravodlivo neublížil. Keď jeden významný český kultúrny novinár pred časom uviedol, ako ho rozčuľuje večne bičujúca kritická póza recenzentov ku všetkému domácemu, vyzdvihol práve kultúrnu rubriku .týždňa, a to v celom česko-slovenskom priestore. A tak som pred Jurajom kapituloval, hoci som si potichu myslel tvrdohlavo aj ďalej to svoje.

Napriek našim rozdielom si beriem z Jurajovho optimizmu a veľkorysosti trvalú inšpiráciu: aj v objektoch našej neraz zdrvujúcej kritiky musíme vidieť ľudí a pre ich chyby a zblúdenia mať čo najviac porozumenia (čo neznamená ospravedlnenia).

Ako človek

A potom je tu pre mňa človek Juraj ako príklad, v mnohom nedosiahnuteľný príklad.

Druhý odkaz. Juraj vám vedel dať počas rozhovoru celého seba, pohltiť vás autentickým ľudským záujmom. Platilo to kedykoľvek. Koľkokrát som ho vyrušil pri práci, alebo keď mal naponáhlo, okamžite to zanechal a bol tu iba pre druhého, akoby to mohla byť vaša posledná chvíľa.

Ak viedol s vášňou svoj burácajúci monológ, fixoval váš pohľad, preto, aby mu neunikla žiadna vaša reakcia, ale aj preto, lebo mal s vami tie najlepšie úmysly. A keď vás počúval, tak naozaj počúval. My ostatní sa vieme počas rozhovoru občas aj stratiť, načúvať pol uchom a ťukať si popritom do mobilu. Také niečo by bolo pre Juraja smrteľným hriechom proti blížnemu. Ak niekomu najbližšie mrzuto odvrknem alebo ho v náhlivosti prehliadnem, z neba budem cítiť Jurajov varovný prst.

My, čo sme s ním strávili veľa času, vieme, že aj večne usmiaty a dobre naladený Juraj vedel trpieť a byť smutný. Najmä vtedy, keď pre naše malichernosti či tvrdohlavosti škrípali alebo sa ničili vzťahy a priateľstvá. Juraj bol človekom jednoty, samozrejme, pokiaľ nešla proti svedomiu. Jeho tretí odkaz z neba pre nás znie: nezatvrdzujte sa, ale zmierte sa, kým je čas.

A cítim ešte niečo: možno to bolo v jeho povahe, ale aj tým, že čítal veľa, veľmi veľa kníh (Juraj, ako si to všetko pri svojich nespočetných aktivitách stíhal, to nám ani po smrti neostáva iné, než ti závidieť?), mal obrovskú empatiu pre rôzne, navzájom nekompatibilné svety, medzi ktorými sa pohyboval ako umelec.

Aj Jurajov svet mal ploty, bol to hrdý protestant, ktorý si zachovával zmysel pre najdôležitejšiu Pravdu, len jeho ploty boli opakom geta. Mali krátke konce, preto bol schopný rozhliadať sa navôkol. Svoju druhú vlasť našiel na Islande, ale aj v New Yorku, medzi tureckými moslimami či medzi koptskými Egypťanmi. Mal priateľov medzi svojimi protestantmi aj katolíkmi, židmi, moslimami, liberálnymi ateistami, každému sa vedel v reči prispôsobiť, no nevzdať sa svojej identity.

Spomínam si na jeden spoločný rozhovor, začal sa našou typicky láskavou katolícko-protestantskou prekáračkou, v jednom okamihu však Juraj začal rozprávať o katolíckych sviatostiach, spovedi, poslednom pomazaní, hovoril o tom s úctou, hlboko a vážne. Na konci sme boli napriek rozdielnym východiskám v úplnej jednote, obaja sme cítili bolesť z kresťanského rozkolu. 

V tomto všetkom cítim Jurajov štvrtý odkaz: aby sme sa v týchto časoch trieštenia, keď sa viaceré staré partie, ktoré dlho spoľahlivo fungovali, rozpadli, neskryli vo svojich getách, a vedeli sa rozprávať.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo