Rozhovor so sinológom Pavlom Dvořákom o Číne, prečo tam berú dieťa ako luxus, no vzťahy sú tam konzervatívnejšie než u nás.
Rozhovor so sinológom Pavlom Dvořákom o Číne, prečo tam berú dieťa ako luxus, no vzťahy sú tam konzervatívnejšie než u nás.
Bola to náhoda. Keď som bol na základnej škole, zaujal ma film Jackieho Chana a ten ma nadchol. Odvtedy som bol nadšenec pre bojové umenie a čínsku kultúru. Nadšenie už len rástlo a v deviatom ročníku mi rodičia zabezpečili prvého učiteľa čínštiny, aby som si to vyskúšal. To ma chytilo, tak som sa čínštinu učil celú strednú školu popri škole.
Rodičia ma podporovali v každom koníčku, chceli, aby som rozvíjal svoje záujmy. Netlačili na nás nikdy s históriou, hoci sú obaja historici. Tá nám popravde so sestrou ani nikdy veľmi nešla, mali sme z dejepisu dokonca dosť zlé známky, takže dejepisári len krútili hlavami, ako môžeme mať práve my trojky z dejepisu.
Ja som sa však dnes trochu vrátil k tomu, čo robil môj otec. Robím to isté, len o iných témach, konkrétne o Číne.
Ja sa učím čínštinu devätnásť rokov a stále netvrdím, že viem super po čínsky. Stále vidím, koľko veľa toho ešte neviem a moja manželka ma stále ešte opravuje.
Tej rozumiem, aj keď mi vynadá po šanghajsky (Smiech.). Pri odborných témach si potrebujem dopredu naštudovať terminológiu. Zároveň písaný čínsky jazyk, ktorý sa používa v novinách alebo ktorým rozprávajú politici, je úplne iný, akým rozprávajú ľudia na ulici.
Keď má prezident prejav, nerozumiem mu všetko. Ale je aj veľa Číňanov, ktorí mu nerozumejú od slova do slova, lebo ten jazyk je vznešenejší. Číňania majú veľa úrovní jazyka.
Nemusím, ale niekedy sa pýtam, aby mi niečo dovysvetlili. Pri politikoch sa väčšinou príhovory dávajú vopred, tak na to sa viem pripraviť.
Prekladal som slovenskej delegácii i bilaterálne rokovania s čínskym premiérom i rokovania za okrúhlym stolom s čínskym prezidentom, kde som tlmočil. Práve v tomto prípade sa však hovorilo v angličtine kvôli tomu, že je neutrálnym jazykom. Je to súčasť etikety. Do čínštiny sa prejde, až keď sa skončí oficiálna časť.
Prvýkrát som išiel už počas štúdia na rok v rámci bakalárskeho štúdia. Ono sa to aj vyžadovalo, lebo bez pobytu v Číne sa ten jazyk nedá naučiť. Človek ju musí mať napočúvanú, aby ju vedel používať.
Študentov čínštiny je stále málo, takže možností dostať sa študovať sem bolo dosť. Potom som sa do Číny vrátil pár mesiacov po skončení štúdia v roku 2012 a odvtedy som tu.
Vždy som vedel, že chcem v Číne pobudnúť dlhšie a možno tu aj žiť nejaký čas.
Poznal som ju len z rozprávania našich učiteľov, ktoré však nebolo úplne presné, pretože oni v Číne boli dvadsať rokov predtým, ako nám o nej rozprávali. Ale už po prvej návšteve to predčilo moje očakávania a vedel som, že sa sem chcem vrátiť.
Chcel som mať za priateľku a potom manželku Číňanku. Už moji rodičia mi vždy hovorili, keď som sa rozišiel so svojou priateľkou a mal som zlomené srdce, že si z toho nemám nič robiť, lebo aj tak ma ešte čaká moja Číňanka.
Nie, skôr som chcel spoznať tú kultúru čo najviac, chcel som sa stať Číňanom. Ako inak to môže človek spoznať, než sa do tej kultúry zaradiť a nájsť si partnera a prispôsobiť sa jeho životu?
Chodenie v Číne je o veľmi pomalých začiatkoch. Muž musí veľmi dlho žene dvoriť a dávať najavo, že o ňu stojí. Ona ho nonstop a dlho odmieta, čo sa ťahá mesiace až roky. Potom naveľa súhlasí, aby spolu išli na večeru, dlho sa oťukávajú.
Celkovo vzťahy sú to oveľa konzervatívnejšie ako na Slovensku a prirodzene spejú k sobášu. Chodenie netrvá dlho, do roka-dvoch sa pár buď vezme, alebo sa rozíde. Pokiaľ sa do dvoch rokov nezoberú, tak je to dôvod na rozchod.
Vzťahy tu nevznikajú za účelom experimentovania, ale kvôli hľadaniu si partnerov pre život. Je to asi aj tým, že Číňania začínajú so vzťahmi oveľa neskôr, najskôr ku koncu vysokej školy. Keď niekto skúša vzťahy na strednej škole, je to vnímané ako nevhodné správanie.
Oni majú celkovo málo času na škole, sú tam v jednom kole od rána do večera, majú samé doučovania a rodičia ani nesúhlasia, aby s niekým randili. Mladí ľudia si vzťahy odkladajú na neskôr, lebo prostredie je tu veľmi súťaživé a keď sa chcú udržať v nejakej spoločenskej hierarchii, tak sa musia stále vzdelávať.
Stretli sme sa na EXPE v Šanghaji, kde sme obaja brigádovali. Zoznámila nás jej kolegyňa, ktorá mi pomohla dostať sa do Číny a uchytiť sa. Táto kamarátka nás v podstate k sebe dohodila.
Netušil, vtedy som ešte nevedel, ako tu vzťahy fungujú. Ale na druhej strane, ja som tiež bral vždy vzťahy vážne a celkom rýchlo, takže mi to až tak neprekážalo.
Rýchlo som pochopil, že som našiel niečo, čo som hľadal dlho, tak som neváhal a po necelom roku chodenia som ju požiadal o ruku a o ďalšieho pol roka sme mali svadbu.
Manželkina rodina sa v niečom vymyká z čínskych štandardov. Napríklad jej mama porodila moju ženu veľmi neskoro, ako 33-ročná, čo v jej generácii bolo niečo výnimočné. Plus vzťah rodičov mojej ženy až tak nefungoval, plánovali sa už dlho rozviesť, čakali, keď sa im dcéra vydá, preto boli radi, že sme sa tak rýchlo zobrali. Stretávame sa pravidelne a prijali ma bez problémov.
Je pravdou, že v Číne sa manželstvo berie primárne ako ekonomický zväzok. Väčšina manželstiev v Číne sú skôr sobáše z rozumu a nie z lásky. Aj v našom okolí máme málo manželstiev, ktoré by mali medzi sebou nejakú silnú citovú väzbu. Väčšina vznikla tak, že ich niekto predstavil ako vhodných partnerov najmä z ekonomického hľadiska a oni zistili, že spolu vydržia.
Rodičia aj známi pomáhajú predstaviť tých správnych ľudí, pýtajú sa v okolí, či nie je niekto vhodný, ale potom sa už ďalej nestarajú, samotný vzťah nechávajú na tých dvoch.
Najviac sa zohľadňuje to, či si budú schopní založiť rodinu, či si budú schopní kúpiť byt, či budú mať na hypotéku. Byt do manželstva je v Číne extrémne dôležitý, keďže ceny sa tu pohybujú v extrémnych sumách.
A toto bol pri našom sobáši najväčší problém, lebo na šanghajský byt som nemal. Keď sme sa brali, tak som mal peniaze ledva na nájom. Ale oni nie sú tiež nejaká zámožná rodina, takže nakoniec s tým súhlasili. Asi keby bola z bohatšej rodiny, tak by so sobášom nesúhlasili. Keď som však išiel tlmočiť čínskemu prezidentovi, tým som si ich získal. (Smiech.)
My bývame v byte, ktorý má šesťdesiat metrov štvorcových, má dve spálne a kuchyňu spojenú s jedálňou. Sme v rámci vnútorného obchvatu, teda ešte akoby v centre, hoci od samotného centra sme stále pol hodinu cesty metrom. No a tento náš byt má hodnotu v súčasnosti okolo 9-tisíc eur na meter štvorcový. To je na Šanghaj stále relatívne nízka cena.
V Číne najviac stoja byty v okolí dobrých škôl, keďže do školy sa dostanú tí, ktorí bývajú v danom obvode. Okolo takýchto škôl, ktoré sú pre deti sľubnou budúcnosťou, sa predávajú byty, ktoré nejdú pod milión eur. Pritom ide o malé byty okolo 40-metrov štvorcových.
Niekedy to tak môže byť, i keď takto drahé byty si kupujú aj ľudia, ktorí nie sú veľmi bohatí. Na druhej strane v Šanghaji je veľmi veľa bohatých ľudí, ktorí majú na väčšie byty. Starošanghajčania totiž zbohatli spolu s mestom.
V posledných rokoch sa tu stále stavia a búra, pôvodným obyvateľom sa vyplácalo odškodné podľa tržnej ceny tej oblasti a oni si potom za to mohli kúpiť dva byty niekde inde. A s nimi ďalej obchodovali a bohatstvo rozširovali.
...moja svokra je napríklad zo siedmich detí, v jej generácii boli všetko takéto veľké rodiny. V generácii mojej ženy sú však už len malé rodiny s jedným dieťaťom. Politika jedného dieťaťa zabrala.
Dnes už je politika troch detí, ktorá sa bude tiež zrejme rušiť. Dnes už môžu mať ľudia veľké rodiny, ale nechcú, lebo je to veľmi drahé. Špeciálne vo veľkých mestách čoraz menej mladých ľudí chce mať rodinu.
Deti žijú často v tieni svojich rodičov, lebo starých ľudí je príliš veľa a mladí sa o nich musia starať. Sociálny systém tu nefunguje tak, že by sa o nich dokázal postarať, takže spoluúčasť detí je stále veľmi veľká, plus nemajú finančné ani časové kapacity na deti.
Áno. Sú to jedináčikovia, ktorí však žijú pod tlakom rodičov, ktorí s tým nesúhlasia. Tak si potom hľadajú partnerov, ale veľakrát sú to potom vedome bezdetné manželstvá.
V podstate ide o najväčší problém Číny v súčasnosti, hovorí sa o tom skoro stále. Preto tento rok bola ohlásená politika troch detí, čo však väčšinu Číňanov len pobavilo, lebo nemajú ani na to jedno dieťa.
Teraz sa preto debatuje o vytvorení sociálnej siete a podpôr pre rodiny. Len ono je problém vytvoriť sieť pre 1,3 miliardy ľudí. Spolu s geopolitickými konfliktmi je to asi najväčšia výzva, ktorú musí Čína prekonať.
Pokiaľ na to majú peniaze, tak Číňania chcú mať viac detí. Ale dieťa je luxus, ktorý si mnoho ľudí nemôže dovoliť. Aj jedno dieťa je vecou luxusu a viac detí je výsadou tých najbohatších.
Teda niežeby nechceli mať deti, ale Číňania sú dosť veľkí pragmatici a keď vidia, ako sú nastavené podmienky, rýchlo si to vyhodnotia. Ešte vidíme rodiny, kde druhé dieťa skúsia, keď im to prvé odrastie a vychodí školy.
Materská je tu veľmi krátka, sú to len tri mesiace, takže síce obaja rodičia chodia do práce a o deti sa starajú starí rodičia, ak vládzu, alebo sa musí zaplatiť opatrovateľka, ktorá mesačne stojí toľko, čo plat jedného z páru.
Ľudia tu majú veľmi vysoké hypotéky. Bratranec mojej manželky napríklad spláca štyritisíc eur mesačne, vyše osemdesiat percent rodinného príjmu ide iba na hypotéku. A to hypotéku si mohli dovoliť len preto, lebo zálohu, čo je 30 percent, sa im podarilo nazbierať tak, že im zbúrali iný byt, dostali odškodné. Žijú pritom naozaj skromne, majú ledva na jedlo, niekedy im musia vypomôcť rodičia, lebo niektoré mesiace im nezostanú peniaze na potraviny.
Myslím si, že to, že Japonci prestarli, je dôvodom, prečo sa z tej krízy nevedeli dostať, ale nie je to problém, pre ktorý sa do tej krízy dostali. Bola tam veľká finančná kríza, lebo sa vo veľkom zadlžovali a ich finančný sektor bol zle kontrolovaný. Tým, že prestarli a museli investovať extrémne do sociálneho systému, tak sa z toho veľmi ťažko dostávajú. V niečom sa Čína na nich podobá a v niečom nie.
Čína má výhodu, že má jednu autoritatívnu stranu, ktorá prísne kontroluje celý finančný aj technologický sektor, štát je veľmi bohatý, plus Čína má obrovský vnútroštátny trh, takže vedia prípadné krízy lepšie odraziť. Aj keby praskla nejaká bublina, čínska vláda má dostatočné rezervy, aby vedela ekonomiku podržať. Čínska strana vie trh ohýbať tak, aby sa vyhla problémom a zároveň všetko prísne reguluje.
Na rozdiel od Japonska sú Číňania veľmi podnikaví. V Japonsku je kultúra, že ľudia sa držia v jednom zamestnaní celý život, majú minimálnu fluktuáciu. V Číne to neplatí, tu sú ľudia zamestnaní dva-tri roky a potom menia prácu. Skúšajú aj vlastné podnikanie.
Číňania oveľa viac experimentujú a majú viac podnikavého ducha. Súkromné podnikanie je v Číne nová vec, tu sa oficiálne rozbehlo iba od roku 2002, teda cítiť ešte stále ten drajv si to vyskúšať. Vstup do podnikania je tu veľmi jednoduchý, byrokratické prekážky sú minimálne.
Malé mikropodnikanie je úplne voľné, nedaní sa, teda množstvo ľudí podniká cez mini e-shopy, predajom výrobkov. Najmä počas pandémie to ešte narástlo, ako aj služby ako jazdenie cez čínsky Uber. Veľmi veľa ľudí tu ide po svojom zamestnaní ešte voziť ľudí autom, aby si privyrobili.
Nie, ja už dnes takmer neprekladám. Mám zopár klientov, s ktorými robím už roky, ale to nerobím kvôli financiám, ako skôr preto, aby som zostal v kontakte so Slovenskom a s podnikateľským svetom.
Mojou primárnou prácou je YouTube tvorba a naše rodinné vydavateľstvo.
Áno, v súčasnosti si zarobím videami na taký horší slovenský plat, ale mám perspektívu rastu. Ale stojí ma to veľa času a energie, do môjho kanálu som investoval už roky tvorby, keď som z toho, samozrejme, nemal nič.
Téma sa určite nevyčerpá, keďže točím o živote, čo ľudí baví. Čínska kultúra je nekonečná. A ešte robím aj cestovateľské seriály.
Strop slovenského trhu existuje, ale na druhej strane to vnímam ako československý trh, polovicu divákov mám z Česka. A samotný strop je odo mňa ešte veľmi ďaleko. Najväčší slovenskí YouTuberi majú cez milión odberateľov, ja tam mám len tridsaťtisíc. Mám stále kde rásť.
V Číne sa nepochybuje o tom, že ide o prirodzený pôvod vírusu z netopiera cez medzičlánok. V médiách sú aj teórie, že sa to vôbec nemuselo objaviť najskôr v Číne, len sa to tam zaznamenalo, ale prišlo to z juhovýchodnej Ázie. Alebo to prišlo z juhu Číny v provincii, kde vznikol Sars, tam žijú najväčšie kolónie netopierov, to by znamenalo, že samotný Wuhan bol len zdrojom šírenia.
Wuhan je totiž hlavným dopravným uzlom vo vnútrozemí krajiny, kde sa premelú milióny ľudí denne. Dnes je už jasné, že zdrojom nákazy nebola wuhanská tržnica, keďže prví nakazení boli už predtým a s tým trhoviskom neboli v žiadnom kontakte.
Ich optika je iná, väčšina vláde verí, teóriu o umelom úniku berú skôr ako akt agresie zvonka, najmä zo strany USA. Iste, jedna čínska vedkyňa z wuhanského laboratória sa v istom rozhovore vyjadrila, že ako prvé jej napadlo, či to nebol nechcený únik. Ale ani na túto teóriu stále niet presvedčivých dôkazov.
V podstate ani jedna z týchto dvoch hypotéz nemá dôkazy pre ani proti. Myslím, že pravdu sa tak rýchlo nedozvieme, je to už privysoká politická hra zo strany všetkých zúčastnených.
Nemyslím si, že je to také priamočiare, že keby som povedal niečo problematické, zaklopali by mi na dvere. Ľudia si to u nás takto predstavujú, ale to sú iba spomienky na náš komunizmus a ŠTB. Čínska cenzúra takto nefunguje.
Funguje ako u nás moderovanie diskusií, len prísnejšie. Ak porušujete pravidlá, príspevky vám vymažú, poprípade dostanete na nejaký čas zákaz publikovať. Ak by malo dôjsť k vyšetrovaniu, tak to by sa človek musel dopustiť závažného prečinu šírenia paniky a mať dosah na milióny ľudí.
Vo svete, špeciálne v Amerike, existuje zopár youtuberov, ktorí sú vo svojich videách veľmi kritickí, často aj neobjektívne kritickí k Číne. A to aj napriek tomu, že v Číne žili či žijú. Ak niekto žije v Číne a intenzívne Čínu kritizuje, a zároveň má väčší dosah na ľudí, tak to čínska strana väčšinou rieši tak, že mu nepredĺži víza.
Aj v mojom okolí poznám zopár cudzincov, ktorí v Číne pracujú, svoje platy si nevedia vynachváliť, ale aj tak neustále na Čínu nadávajú. Pripadá mi to dosť pokrytecké. Ja sa snažím točiť videá o bežnom živote. Ale, samozrejme, mám témy, do ktorých sa z princípu nepúšťam.
Nechcem na seba umelo upozorňovať a vytvárať konflikty, vyhýbam sa konfliktným témam. Usilujem sa robiť najmä zábavnejší obsah o životnom štýle. Nechcem politiku napratávať do našich bežných životov, priznám sa, aj som prestal konzumovať slovenské médiá, lebo mi pripadajú strašne prepolitizované. Je to vírus sám osebe. To bolo aj krédom môjho otca, od ktorého niekedy chceli politické stanoviská, ale on sa držal svojho remesla historika.
Ak už mám video na nejakú kontroverznú otázku, napríklad som mal video o čínskom sociálnom kredite, tak prezentujem iba overené fakty a nevyjadrujem osobné postoje a názory. Sám nemám rád, ak ľudia neustále prezentujú svoje názory, čo je dnes taký trend. Som radšej, ak diskusie ostávajú pri faktoch a konštatovaniach.
V niektorých témach som určite viac na čínskej než na západnej strane, kritika sa mi zdá často prehnaná alebo pokrytecká. Najviac mi prekáža dvojitý meter. My sa hráme na dokonalých a Čínu strašne démonizujeme.
Napríklad keď sa hovorí o špionáži cez firmu Huawei pri stavbe infraštruktúry. Samozrejme, potenciálne riziká tam sú, treba si chrániť národné záujmy, veď ani Čína nepúšťa zahraničné firmy do kritickej infraštruktúry už desiatky rokov.
Ale hystéria, ktorá sa okolo toho robí, mi pripadala iba ako zbytočné politizovanie. Účasť zahraničnej veľmoci na výstavbe kritickej infraštruktúry je bezpečnostné riziko, nech ide o akúkoľvek krajinu. Aj keď nám ju postavia Američania, bude to úplne rovnaké riziko, navyše, Američania majú oveľa horšiu povesť, čo sa týka špionáže.
Potom je tu prípad Hongkongu, kde Číňanov prezentujeme ako zlých kolonizátorov, Hongkongčanov ako dobrých bojovníkov za slobodu, pritom ani Hongkongčania to nevidia tak jednoznačne, ako to vidia ľudia u nás.
Bežným ľuďom sa nepáči, ako im často agresívni mladí ľudia, mnohí ešte ani nedovŕšili dospelosť, uniesli ich každodenný život a použili ho ako zbraň. Nehovoriac o tom, že niektorí z nich sa dopustili strašných skutkov, ktoré boli ďaleko za hranicou toho, čo môže spoločnosť tolerovať. Táto strana protestov sa však u nás veľmi nekomentuje.
Mnohí ho berú skôr pozitívne ako nástroj, ktorým sa má zvýšiť sociálna morálka. Nedôvera medzi bežnými Číňanmi je totiž naozaj vysoká, tunajšia spoločnosť je plná podvodníkov, o čom by vedeli hovoriť aj niektorí slovenskí podnikatelia, je tu aj veľa tých takzvaných šmejdov, malých podvodníčkov, čo okrádajú dôchodcov a podobne. Sociálny systém je v princípe predĺženie fungovania práva a zákonov.
Zatiaľ je však sociálny kredit mierený na firmy, dotýka sa len veľmi malého okruhu jednotlivcov. Prioritou na najbližšie roky sú firmy a nevládne inštitúcie. Taktiež účasť bežných ľudí je dobrovoľná.
Problémom je, že systém sociálneho kreditu nie je jednotný a rovnako nie je jednotný daný systém, ktorý by fungoval po celej Číne. Napríklad moja manželka istý sociálny kredit má, týka sa však najmä jej finančnej histórie.
V niektorých oblastiach Číny sa zaznamenávajú aj rôzne negatívne priestupky a skutky, ktoré sa človeku zapíšu do miestneho registra sociálneho kreditu. Niektoré veci sa automaticky vymažú časom, niečo ostane nastálo. Zároveň sú vyznačené hranice, v rámci ktorých sa môže so systémom experimentovať, je zakázaná automatizácia a využívanie digitálnych nástrojov a nesmie ľuďom zasahovať do života. Ak to niekomu dnes môže komplikovať život, tak najmä firmám. Celý tento systém je dosť komplexná téma.
V Číne prebieha neustála diskusia o ďalšom smerovaní Číny, akurát sa ju Čína snaží držať v odborných kruhoch a nezapája laickú verejnosť. Na druhej strane, do politického života sa môžu zapájať aj občania od najnižších úrovní, a to aj keď nie sú v strane. Samotná strana má sto miliónov členov a riadenie krajiny je riešené skôr lokálne cez miestne administratívy a centrá moci.
Áno, systém sociálneho kreditu môže byť aj nástrojom na udržanie sociálnej a politickej stability. Ale v očiach Číňanov je to dobré, lebo spoločnosť funguje. Oni chcú, aby sa sociálna a politická stabilita udržala, nechcú chaos.
Centralizovaná moc je v Číne už viac ako 2000 rokov, nikdy tu nebola politická moc decentralizovaná. Oni neveria, že by to mohlo fungovať inak, a západná vlna populizmu ich utvrdzuje v tom, že liberálna demokracia nie je cestou pre Čínu. Moc má byť centralizovaná, strategické rozhodnutia sa majú robiť na dlhé obdobie – to je čínska optika.
O strategických rozhodnutiach nemá diskutovať laická, ale odborná verejnosť. Na našu demokraciu hľadia len ako na experiment ľudstva, ktorý má iba zhruba sto rokov a zaspáva dobu.
(Úsmev.) Nejaký civilizačný šok zažije. Keď sa Číňania vôbec sťahujú do zahraničia, cítia istý úpadok, chýba im vlastná pokrokovosť, technológie sú pre nich budúcnosť, preto do nich enormne investujú. Vedia zdigitalizovať všetko, čo sa dá zdigitalizovať. Čína je druhou krajinou na svete, ktorá spustila svoju digitálnu kryptomenu. Myslím, že 80 percent platieb je bezhotovostných cez mobil, i keď to číslo nemusí byť presné, ale všetko držia v rukách dve spoločnosti, aj preto štát vyvíja vlastnú kryptomenu, aby mohol konkurovať týmto dvom spoločnostiam.
...áno, ale to bola asi slepá ulička, vyzerá, že sa to neuchytilo, nebolo to veľmi praktické a bola tam veľká chybovosť, išlo skôr len o marketingový kúsok. Bola tu aj kaviareň a bar, kde robotická ruka miešala koktejly, to ešte celkom fungovalo, ale tiež išlo viac o marketing.
Tu sa už všetko presúva do mobilov, bez ktorých sa nedá nikam pohnúť. Jednak sa už vlastne neplatí v hotovosti či kartou, ale aplikáciou v mobile. V reštauráciách už nie sú jedálne lístky, každý stôl má vlastný QR kód, ktorý si treba naskenovať a jedálny lístok vyskočí v mobile. A celá infraštruktúra od zdravotníctva cez sociálny systém až po dopravu sa presúva do mobilu.
Jasné, je to stres, ale výhoda je, že všetko v tej aplikácii a jej miniaplikáciách, ktoré používate na všetko možné, je registrované na osobné údaje. Takže si stačí kúpiť nový mobil, a na tie osobné údaje sa účet s aplikáciami obnoví.
Skúša sa to v niekoľkých mestách, v Šanghaji aj Šenžene, čo je Silicon Valley Ázie. Zdieľanie áut je určite čínska budúcnosť, lebo vlastniť auto v Šanghaji je niečo strašné, je to veľmi drahé, je s tým veľký problém jazdiť kvôli mnohým dopravným obmedzeniam. Zdieľaná doprava už plne funguje na úrovni bicyklov a elektrických motoriek, to funguje perfektne.
Nie, ale mám to v Šanghaji v pláne. Nejazdia ešte v centre, je tu vyčlenená oblasť na experimentovanie, jazdia po vymedzených uliciach, keďže to ešte nie je úplne spoľahlivé. Po centre však už chodili predajné autíčka bez šoféra, ktoré zastali a človek si tam mohol niečo kúpiť.
Ani tu nie je vidiek ako vidiek. Sú oblasti, ktoré sú pomerne bohaté, najmä v blízkosti bohatých veľkomiest, ďalej oblasti, ktoré sú porovnateľné s obrazom nášho vidieka, ale, samozrejme, aj veľmi chudobné oblasti. Veľmi to závisí aj od geografie, či sú tam úrodné polia, alebo je to niekde vysoko v nehostinných podmienkach alebo na púšti.
Pred pandémiou som sprevádzal zájazdy po Číne vo vlastnej cestovnej kancelárii, vyhýbal som sa pamiatkam, skôr som chodil na vidiek, túry po prírode, do rodín, takže som toho videl veľa.
Čína sa snaží eliminovať absolútnu chudobu, čo sa im podľa oficiálnych dát podarilo. Ľudia žijú vo veľkej chudobe, napríklad v juhozápadnej Číne, na hraniciach vonkajšieho Tibetu, 4000 metrov nad morom. Sú tam len hory, nič sa nedopestuje, tam naozaj vidíte ľudí, ktorí nič nemajú. Ale je ich stále menej, štát sa ich snaží presťahovať do miest.
Ale celkovo je zlepšenie za posledných desať rokov výrazné, asi nikde inde sa neudiala taká výrazná eliminácia chudoby ako v Číne.
Jedným z hlavných nástrojov bol aj turizmus. Ľudia z bohatších oblastí cestujú do chudobnejších, kde potom míňajú peniaze. Má to občas aj bizarné prejavy, bol som aj na miestach, kde naozaj nič zaujímavé nie je, ale miestni tam nalákali masy turistov na nejakú pamiatku, ktorú postavili len nedávno doslova na zelenej lúke.
Paradoxne aj pandémia trochu pomohla rozloženiu bohatstva. Číňania necestujú do zahraničia, takže nastal veľký boom vnútročínskeho turizmu, ten je až preťažený, ale vidieku to veľmi pomáha.
Veľa miest tiež vytvára rôzne umelé infraštruktúrne projekty, kam migrujú robotníci za prácou. U nás pred domom za posledný rok asi päťkrát rozkopali ulicu a znovu zakopali a vôbec nič sa tam nezmenilo. Kopú len preto, aby ľudia z chudobnejších častí mali kde robiť.
Nemáme dohodu, ale zvažujeme, že sa časom vrátime na Slovensko, lebo jedného dňa nám už bude Šanghaj liezť na nervy a budeme potrebovať pokoj a ticho, čo poskytuje náš krásny budmerický dom.
Chýba mi niečo ako „nebyť v meste“. Vymaniť sa zo Šanghaja je vlastne nemožné, celé východné pobrežie, čo je tisíce kilometrov, sú len miliónové mestá, nevidíte nič iné než veľké baráky, žiaden kúsok prírody a zelene.
Chýba mi životný priestor, dom so záhradou, pocit, že si môžete so psom vybehnúť do prírody. A ešte mi chýba čapovaná kofola. (Smiech.)
Áno, veľa priestoru, málo ľudí, čisté ovzdušie. V Šanghaji nemáte šancu vidieť hviezdy.
Ale aj história, ktorá je u nás úžasne zachovaná. Aj Číňania majú veľa pamiatok, ale oni si toho veľa zničili, mnohé boli nanovo postavené len pred pár rokmi. História, priestor, samota, to u nás Číňana zaujme najviac.