Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Šport
25. júl 2021

Horolezec Igor Koller

Umenie trpieť prináša neskutočné zážitky, emócie a obohatenie

Horolezec Igor Koller hovorí o príbehoch, ktoré priniesla storočnica Slovenského horolezeckého spolku JAMES i o stave tohto športu.

Umenie trpieť prináša neskutočné zážitky, emócie a obohatenie
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Horolezec Igor Koller hovorí o príbehoch, ktoré priniesla storočnica Slovenského horolezeckého spolku JAMES i o stave tohto športu.

Slovenský horolezecký spolok JAMES vznikol v roku 1921 a práve oslavuje storočnicu. Ako vlastne JAMES vznikol a odkiaľ získal svoj exoticky znejúci názov?

Slovenské horolezectvo nebolo pred sto rokmi veľmi rozvinuté. Aj za čias Uhorska vo Vysokých Tatrách liezli skôr maďarskí a poľskí horolezci. Slovenských bolo menej. V 20. rokoch však už pribúdali aj Slováci, hlavne z kežmarských a spišskonovoveských oblastí. Boli to partie, ktoré nemali pevnú formálnu organizáciu, ale boli to organizované skupiny. Títo chlapci, konkrétne Gusto Nedobrý, Mikuláš Mlynarčík a Fero Lipták založili JAMES. Neboli to tí najlepší horolezci, ani v Tatrách. Ale mali horolezecké postoje, mali zápal, bavilo ich to a horolezectvo bola aj spoločenská udalosť.

A čo sa skrýva za názvom JAMES?

Názov má krásny príbeh, ktorý je zachytený v denníkoch. Pôvodne sa JAMES písal ako IAMES a už v prvom zápise uviedli, čo tento názov reprezentuje: idealizmus, alpinizmus, moralita, entuziazmus a solidarita. Päť nádherných slov, ku ktorým sa stále hlásime. Pravda o vzniku názvu je však taká, že títo chlapci mali obľúbený kompót, ktorý volali džem, po anglicky jam. A prikrášlili si ho na james. Keď skončila túra, na oslavu si išli dať james. A raz, keď robili prvovýstup na západnej stene Lomnického štítu, si povedali, že založia skupinu jamesákov. Dohodli sa dokonca, že na seba v prípade núdze budú kričať James. A že Jamesa budú mať aj v menách, pomaly ako štúrovci na Devíne. To sa neudržalo. Krásne na tom však je, že to spočiatku bola obyčajná horolezecká recesia, z ktorej tento nádherný názov vznikol. Udržali sme si ho aj v najťažších časoch socializmu a nesieme si ho doteraz.

JAMES prežil druhú svetovú vojnu aj štyridsať rokov komunizmu. Ako táto organizácia prežila v časoch, ktoré nepriali slobodne zmýšľajúcim ľuďom?

Sloboda je jeden z hlavných atribútov horolezectva. Aj dnes chodia ľudia do hôr preto, lebo sa tam cítia slobodne. To je nekompatibilné s totalitným režimom. Boli aj ťažšie časy – boli sme pričlenení do Klubu slovenských turistov, ale aj tam hrali horolezci dosť dôležité roly a pôsobili vo vrcholných funkciách. Nedá sa samozrejme povedať, že medzi jamesákmi sú len samí dobrí ľudia, ale jadro tejto komunity, jej ponímanie horolezectva a charakterové zásady sa do veľkej miery prenášali.

Za vojny sa pomáhalo na chatách, pomáhalo sa tým, ktorých trýznili, aj židovským spoluobčanom. Za socializmu prišlo asi najťažšie obdobie, JAMES formálne zanikal, ale komunita sa držala. Existovala ČSTV – Československý svaz tělesné výchovy a sportu a všetko bolo zjednotené, ale napriek tomu, že počas socializmu existoval Slovenský horolezecký zväz, asi dvadsať rokov sa nám za názvom zväzu podarilo udržať slovo JAMES. Ukazuje to túžbu po slobode a nezávislosti.

História akejkoľvek organizácie sa dá najlepšie uchopiť cez osobné príbehy. Ten váš sa spája s JAMESom už niekoľko desiatok rokov. Ako vyzerali vaše začiatky?

Vyrastal som vo Zvolene, ktorý je obkolesený horami a skalami, navyše sme boli športová rodina. Môj o päť rokov starší brat Peter začal liezť a chcel som to robiť aj ja. Spolu s kamarátom sme bez lana vyliezli trojkovú cestu na Poštárkach. Dnes si uvedomujem, že to bolo krajne nebezpečné, bol to kolmý komín, 40-metrový „výšvih“ a my sme boli len v trampkách. Pochválil som sa bratovi, ktorý mi neveril, preto sme sa tam išli pozrieť. Namiesto pochvaly som však dostal zaucho a výčitky, že sme sa mohli zabiť. Povedali sme mu, nech nás to naučí s lanom a tak sme začali – s konopným lanom zo stavby a s hasičskými karabínami...

Ako vyzeralo vaše zoznámenie s JAMESom?

Vo Zvolene bol aj horolezecký oddiel a keď sme už 2-3 roky liezli, začali sme sa zaujímať aj o oddiel. Tu musím spomenúť meno Janko Hazucha, ktorý je známy skôr tým, že v sedemdesiatke beháva maratóny, patrí medzi málo ľudí na svete, ktorí vyhrali päť svetových maratónov vo svojej kategórii. Začiatkom 70. rokov sa zo štúdií vrátil do Zvolena a práve v tom čase bolo v horolezectve cítiť veľmi silný kvalitatívny rozvoj. My sme okamžite vstúpili do JAMESu. Janko bol špičkový horolezec, patril do reprezentácie a dal nám strašne veľa.

Čím si vysvetľujete fakt, že od 70. do začiatku 90. rokov vznikla v Československu horolezecká generácia, ktorá patrila medzi absolútnu svetovú špičku?

Tých faktorov je viac. Jeden je ten, že cez horolezecký šport sa ľudia dokázali presadiť. V tom čase sa nedalo presadiť v podnikaní, aj keď sme mali kopu ľudí, ktorí by možno založili svetové firmy, ale nemohli. Bola to aj možnosť vycestovať. Oveľa dôležitejší faktor bol práve JAMES a organizácia horolezeckého diania v Československu. V tom sme boli v 70. a 80. rokoch špičkoví. Bolo to poznačené socializmom, ale poskytovalo to rozvoj. Hľadali sa talenty, bol systém nižších družstiev, potom boli národné družstvá, federálne reprezentačné družstvo. Ľudia, ktorí to viedli, boli skvelí horolezci a organizátori, uznávaní aj vo svete, s kontaktmi. Tých kľúčových ľudí tam bolo veľa, ale spomeniem aspoň dve mená: Ivan Dieška na Slovensku a Jirka Novák v Čechách.

Ako sa slovenského horolezectva dotkli prelomové 90. roky a akú úlohu v tom zohral JAMES?

Veľa horolezcov sa začalo venovať aj iným aktivitám, rozbehli podnikanie. Zaujímavé je, že povedzme po desiatich rokoch sa mnohí z nich „spamätali“ a začali opäť liezť, aj špičkovo. Ďalším problémom po prevrate bolo čiastočné rozbitie štruktúr. Tu si ja a aj niektorí ďalší ľudia trochu dávame zásluhu za to, že sme si povedali, že nie všetko v socializme bolo zlé. Preto sme si organizáciu družstiev podržali aj po zmene režimu. V Čechách s tým prestali a potom nám závideli.

Špeciálne v himalájizme sa istý úpadok v 90. rokoch spája aj s tragédiou v roku 1988, keď nám po prelezení juhozápadnej steny Everestu odišli štyria špičkoví horolezci – Dušan Becík, Peter Božík, Jaroslav Jaško a Jozef Just. To bola nielen slovenská, ale aj svetová himalájska špička – a nielen himalájska, aj v stredných horách títo chlapci vyliezli úžasné veci. Tieto faktory slovenské horolezectvo trochu utlmili, ale na druhej strane si nemyslím, že by sme mali nad niečím plakať.

Inzercia

Aké pozitíva teda priniesla nové obdobie?

Začalo sa veľmi rozvíjať športové lezenie, „skalkárčenie“. Ale tento problém sme riešili už v 70. a 80. rokoch – mám na mysli diskusie o tom, či sú himalájizmus a športové lezenie na skalkách rovnocenné športové disciplíny. Samozrejme, nielen u nás sa rieši problém, že dnešná mládež si radšej užije pohodlnejšie lezenie, lebo, ako povedal poľský horolezec Wojtek Kurtyka, himalájizmus je umenie trpieť. Nie všetci chcú trpieť. Ale netreba sa toho báť. Aj dnes sú ľudia, ktorí vedia, že umenie trpieť prináša neskutočné zážitky, emócie, obohatenie a horolezectvo je s tým spojené.

Myslím si však, že aj Adam Ondra, ktorý je teraz svetovo špičkový v lezení na skalkách, musí niečo o umení trpieť vedieť. Dnes sa totiž športové lezenie dostalo do fázy denno-denných špeciálnych tréningov a nie je to asi len o tej pohode a o tom, ako niektorí chlapci lezú po umelých stenách a sú tam trochu ako vo fitnesku, lebo sa trochu predvádzajú... Ale to tiež nie je na škodu.

Na čele JAMESu ste boli vo funkcii predsedu 12 rokov, medzi rokmi 2007 až 2019. V čom ste v tejto organizácii zachovali svoju najvýraznejšiu stopu?

Ešte predtým, ako som sa stal predsedom JAMESu, som počas dlhoročného pôsobenia v štruktúrach hnutia presadzoval rovnocennosť horolezeckých disciplín. JAMES vždy fungoval ako slušná organizácia, ale myslím si, že keď som od roku 2000 začal pôsobiť ako sekretár, vniesli sme do organizácie princípy veľkej transparentnosti, jasného hospodárenia, jednoznačných zásad rozdeľovania peňazí. A podržali sme si niektoré dobré veci zo socializmu: vyhodnocovanie najlepších výstupov a podobne.

Myslím si tiež, že sme si ako JAMES vybudovali v slovenských športových štruktúrach veľmi seriózne miesto, lebo každý videl, že neriešime len naše vlastné problémy, ale robili sme to, čo bolo dobré pre šport vo všeobecnosti. Nehľadal som uličky, ako robiť len to, čo je dobré pre JAMES a získať viac peňazí. Vždy som sa vo vyšších slovenských štruktúrach snažil presadzovať to, čo bolo dobré pre šport. To, čo sa teraz v oblasti hospodárenia a transparentnosti snaží robiť nový zákon o športe, tak my sme to robili už pred dvadsiatimi rokmi.

Keď sa pýtam, ako vyzerá JAMES dnes, tak sa vlastne pýtam na stav slovenského horolezectva. Športu vo všeobecnosti stúpla konkurencia virtuálneho sveta. Keď sa dnes pozriete na slovenské horolezectvo, vidíte v ňom magnet, ktorý v minulosti priťahoval napríklad vás? Zaujíma mladých lezenie?

Samozrejme, že situácia je trochu iná. Iné sú postupy. Na umelé steny sa kedysi pozeralo zhora, hovorilo sa, že to s lezením nemá nič spoločné. Dnes je však jasné, že deväťdesiat percent mladých, ktorí začínajú s lezením, začnú na umelých stenách. Máme plakať, že nezačínajú na skalkách, ako sme to robili my? Nie. Je to v poriadku. A dokonca aj keď zostanú liezť na umelých stenách, aj vtedy je to v poriadku. Lezenie je jedna nádherná aktivita a aj mňa lezenie na umelých stenách baví. Vôbec to neberiem len ako tréning. Je to fantastické udržiavanie sa vo forme.

JAMES stále vyvíja veľkú aktivitu, aby mladých pritiahol a naozaj to ide najmä cez umelé steny. Potom sa však ľuďom snažíme ukazovať, že tá aktivita je oveľa širšia, že zážitky v prírode prinášajú veľa ďalších hodnôt navyše a k horolezectvu vytvárajú trvalejší vzťah. A to je princíp. Vytvoriť trvalý vzťah. Na Západe sa lezenie stáva základným športom. V školách majú všade umelé steny a tak ako atletika, plávanie, gymnastika či lyžovanie sa aj lezenie stáva základnou pohybovou aktivitou.

Keď sa pýtam, ako je na tom slovenské horolezectvo, musím sa opýtať aj to, ako je na tom Igor Koller. Pred naším rozhovorom ste boli liezť v Rakúsku, chystáte sa zopakovať váš najslávnejší výstup, skalnú cestu cez Rybu v Južnej stene Marmolady v Dolomitoch z roku 1981, ktorú ste preliezli ako prvý na svete a teraz tento výkon oslavuje štyridsiatku. Čo vás k lezeniu stále ťahá?

Je to trvalý vzťah. Lezenie je krásne aj v tom, že môžem byť špičkový športovec, potom idem tou krivkou dole a skončím na turistických chodníkoch, ale stále robím kvázi tú istú aktivitu. S horolezectvom sa dá začať, keď máte 50 rokov, dokonca sa môžete stať veľmi výkonným horolezcom. A mňa to drží, aj ten samotný pohyb. Preto si veľmi rád zaleziem aj na umelých stenách. V horách je toho už žiaľbohu menej, roky pribúdajú, ale je z toho radosť, hlavne to, že žijem v spoločnosti ľudí, ktorí záujem o lezenie stále majú, ktorí si vedia robiť zo seba srandu. Ale musíme si dávať pozor, lebo roky neoklameš.

Včera sme zostupovali po sedemhodinovom lezení a na zostupe hovorím: Už ideme ako staré babky. Ale so svojím spolulezcom Peťom sme si povedali, že je veľmi dobre, že sa na týchto chodníkoch a rebríkoch presúvame tak pomaly a bojíme sa. Lebo ak by sme sa nebáli a poskakovali ako za mlada, tak by to bolo veľmi nebezpečné. A horolezectvo je nebezpečné. To, že sme prežili, je kúsok aj o šťastí. Boli rovnakí, zodpovední aj skúsení, ale neprežili. Asi máme nad sebou aj šťastnú horolezeckú hviezdu a dobrých anjelov.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva